Magazínové Vianoce 2015

Nakupovanie vianočných darčekov sa u mňa nejako vždy vyvinie tak trochu monotematicky. Objavím pre niekoho super darček, začnem sa trochu obzerať a zrazu vidím darčeky pre všetkých. Celkom to zjednodušuje život. Tento rok sa moje obdarovávanie nieslo v znamení magazínov. A boli až také super, že som sa rozhodla, že sa s takými darčekmi môžem podeliť aj so širším obecenstvom.

Nezávislé magazíny sú skvelé darčeky, lebo sú krásne a venujú sa asi všetkým témam na svete, takže ak sa trochu poobzeráte, určite nájdete tému, ktorá vás alebo niekoho, koho chcete obdarovať zaujíma. A keďže sa väčšinou zameriavajú na jednu tému, idú do hĺbky a je ich naozaj radosť čítať Na inšpiráciu, tu sú teda tie, ktoré si porozbaľovali niektorí moji kamaráti tento rok.

Little White Lies je magazín o filmoch, ktorý vychádza každý mesiac a každý mesiac vyzerá trochu inak. Vždy sa totiž zameria na jeden film a tomu prispôsobí celý magazín - jeho farby, ilustrácie aj tému. Hlavnému filmu venujú asi polovicu obsahu rôznym spôsobom, interviewami s režisérmi a hercami alebo aj širším rozobratím témy, ktorej sa daný film venuje. Druhú polovicu magazínu zaberajú recenzie na rôzne filmy, väčšinou filmy, ktoré budú mať premiéru v priebehu najbližšieho mesiaca, ale niekedy recenzujú aj staré filmy, ak sa im hodia do témy. Ak nie ste magazínový typ, ich recenzie môžete sledovať aj cez ich mobilnú appku Little White Lies Weekly, ktorá funguje ako taký malý digitálny týždenník. Prvý týždeň máte zadarmo a potom sa môžete rozhodnúť, či sa vám ich obsah zdá dostatočne hodnotný, aby ste zaň tuším 1 dolár týždenne. A ak vás nezaujal ani jeden z týchto formátov, recenzie a články nájdete aj na ich webe.

Pet People je relatívne nový magazín zo Švédska, momentálne má vonku druhé číslo a je presne tým, čo jeho názov hovorí. Sú v ňom príbehy a fotky ľudí, ktorí si svoj život bez svojich zvieracích kamošov jednoducho nevedia absolútne predstaviť. A takého niekoho určite vo svojom okolí máte. Magazín je plný krásnych fotiek mačiakov a iných ňuňu zverov a je celý hrozne milý. 

Elsewhere: A Journal of Place je asi mojím najobľúbenejším zo všetkých týchto objavov tohtoročných Vianoc. Je to magazín o miestach, miestach, kde žijeme alebo nimi len prechádzame. Miestach, na ktoré sa stále vraciame, alebo tých, ktoré sme videli len raz, ale aj tak na nás zanechali hlboký dojem. Je o pocitoch, ktoré z tých miest máme. Je o ľuďoch, ktorých sme tam stretli. Celý magazín pôsobí ako umelecké dielo, je plný nádherných ilustrácií a texty v ňom sú priam až poetické a neuveriteľne atmosférické. Vychádza dvakrát za rok a tiež má momentálne len dve čísla.

Weapons of Reason je veľkolepý magazín. Založili ho ľudia, ktorí robia aj Little White Lies, ale tentokrát sa rozhodli pre veľmi zaujímavý formát. Weapons of Reason bude mať len osem čísel, momentálne sú vydané prvé dve. Každé z nich sa venuje jednej veľkej téme, ktorá ovplyvňuje celý náš svet. Prvé číslo bolo o globálnom oteplovaní, druhé je megamestách a živote v nich a tretie bude o starnúcej populácii. Každé číslo je rozdelené na tri časti - minulosť, prítomnosť a budúcnosť. V časti minulosť sa venujú pozadiu toho, ako sme sa dostali do situácie, ktorú zažívame dnes a čo všetko za ňou stojí. Časti prítomnosť je venovaná väčšina magazínu a tvoria ju dlhé články o danej téme a o tom, ako vyzerá dnes. A časť budúcnosť vykresľuje možnosti, akými sa môžeme pohnúť a ako sa tento problém alebo téma budú ďalej vyvíjať. Celou myšlienkou týchto ôsmich čísel je podať ľuďom dostatok informácii a premeniť ich informovanosť na aktivitu. Preto sú na konci každého článku spomenuté aj takzvané action points, teda miesta, kam sa môžete obrátiť, ak vás daný článok zaujal a chceli by ste sa o určitej téme dozvedieť ešte viac.

The Happy Reader ja magazín o čítaní a o literatúre rozdelený vždy na dve časti. Prvú časť tvorí jedlo dlllllllhé interview s autorom alebo nejakým fanatikom do literatúry a v druhej časti sa magazín venuje jednému klasickému literárnemu dielu. Vychádza raz za štvrťroka a ak vás literatúra zaujíma, tak je to fakt lahôdka. Neuškodí ani to, že v konkurencii ostatných magazínov, ktoré často nie sú celkom lacnou záležitosťou, The Happy Reader svojou cenou výrazne vystupuje z radu.

Like the Wind je časopis o behaní pre bežcov, o radosti z behu, o tom, prečo je behanie najsamsuper šport na svete a celé je to krásne ilustrované. Ak máte vo svojom živote niekoho, kto beh k svojmu životu vyslovene potrebuje a už má nakúpený všetku výbavu sveta, tak toto je darček, ktorý ho určite zahreje pri srdiečku. Vyskúšané za vás. A je to celé fakt krásne spravené a vraj aj články sú kvalitné (tie som nečítala, priznávam sa dobrovoľne).




Nezávislé magazíny zažívajú obrovský boom ako nikdy, ale veľa z nich je dostupných len po anglicky, čo niekedy môže byť problém. Ale našťastie tento boom dorazil aj ku nám, takže už môžete siahnuť aj po kvalitných magazínoch so slovenskými textami. Je dosť možné, že ste o nich už počuli, tak len, aby sa nezabudlo:

Pyré je magazín o varení, ale ide na to tak zoširoka, venuje sa vždy jednej téme a tú rozoberie z každej strany. Nájdu sa v ňom aj recepty, ale veľa článkov je aj o celkovej kultúre, tradíciách alebo naopak nových trendoch, je o tom, čo je pre nás zdravé a dobré, je jednoducho o samých skvelých veciach.

Standart je slovenský magazín o káve s medzinárodnými ambíciami. Vychádza štvťročne, v dvoch jazykových mutáciách - česko-slovenskej a anglickej. Momentálne je vonku tretie číslo, ktoré sa dá kúpiť v kaviarňach v Japonsku, v New Yorku aj v Bratislave. Ak si neviete predstaviť, čo také sa dá o káve napísať, aby toho bol dosť každé tri mesiace na stostranový magazín, tak vám len odporúčam prelistovať si nejakým číslom a garantujem, že sa naučíte niečo nové, potešia vás kvalitné fotky a ešte vás to bude celé aj hrozne baviť.

Egreš je magazín, ktorý je projekt troch mladých a šikovných dám - fotografiky, grafickej dizajnérky a žurnalistky, ktoré sa rozhodli svoje záujmy o umenie, prírodu, ľudí a dobrodružstvo pretaviť do magazínovej podoby. Vychádza dvakrát ročne a momentálne je vonku tretie číslo. Každé číslo sa venuje jednej téme, tretie číslo sa napríklad venuje téme farieb a túto tému dané číslo rozoberie zo všetkých možných aj nemožných strán. Okrem magazínu si na egrešovskom webe môžete kúpiť aj nádherne ilustrované pohľadnice či záložky od rôznych slovenských umelcov.

No a na záver už len môj osobný favorit. Ten neskončil v nikoho darčeku (našťastie, lebo inak by ho osoba, pre ktorú som ho zvažovala mala dvakrát :D), je tu len tak, lebo si zaslúži, aby ste o ňom vedeli!

Drift je tiež magazín o káve, ale tému spracováva úplne inak ako vyššie spomínaný Standart. Každé číslo sa venuje jednému mestu a jeho kávovej kultúre. V prvom čísle sme sa prechádzali po New Yorku, druhé nás zaviedlo do Tokya a tretie, ktoré vyšlo začiatkom decembra sa venuje Havane. Je neuveriteľne zaujímavé ako sa cez tému kávy a kaviarní dá opísať atmosféra, kultúra a život daného mesta. Káva je totiž niekde v centre spoločenského diania a tak Drift vlastne vôbec nie je o káve samotnej, ale o ľuďoch, ktorí ju pijú a o ich životoch.


Ak vás niečo z tohto zaujalo a možno by ste o magazínoch chceli vedieť viac, tak odporúčam Stack - službu, v ktorej si zaplatíte predplatné na niekoľko mesiacov a každý mesiac vám dorazí do schránky iný magazín, ktorý pre vás špeciálne vybral niekto, kto sa v celej magazínovej scéne naozaj vyzná. A ak si nechcete hneď platiť predplatné, tak sa môžete trochu poobzerať na ich webe, kde píšu o magazínoch, ktoré už vo svojom predplatnom posielali, možno vás niečo zaujme.

Príjemné čítanie a ak máte aj vy nejaký svoj obľúbený magazín, do komentárov s ním! Inšpirácie nikdy nie je dosť.

Letné kiná v Bratislave (leto 2015)

Neviem prečo, ale letné kiná sú pre mňa veľmi príťažlivým programom na letné večery. Už len ten fakt, že je letná noc taká teplá, že sa môžeme vyvaľovať niekde na tráve, je hrozne super pocit, ale keď sa k tomu pridá výborný film, nejaké to občerstvenie a banda kamarátov, tak tomu ja jednoducho neviem odolať. A mám pocit, že v Bratislave každý rok pribúdajú nové a nové letné kiná, sama som bola prekvapená, keď som robila tento zoznam, že je ich až toľko. Aspoň si každý môže vybrať, čo mu najlepšie vyhovuje. Tak tu sú všetky letné kiná, o ktorých viem, ak viete ešte o nejakom, dajte vedieť, doplním.

Letné Kino Film Europe
Úžasná atmoška nádvoria Pisztoryho paláca na Štefánikovej je na letné kino ako stvorená. A občerstvenie od Soupy tej atmosfére mega pridáva. Víno alebo pivo, koláč alebo quiche a dobrý film k tomu. Nič viac k príjemnému letnému večeru nechýba.

Čo premietajú: európske filmy
Kedy premietajú: štvrtky a piatky o 21:00
Za koľko: 3€

Autokino Shopping Palace
Kto ešte nebol v bratislavskom autokine, choďte!! Zvuk si nastavíte do vlastného rádia v aute, občerstvenie nakúpite v Tescu a užívate si. Ideálne je prísť trochu skôr, aby ste si uchmatli dobré miesto, stromy rozmiestnené po parkovisku sú dosť nešťastnými prekážkami, najmä keď plátno, na ktorom sa premieta film nie je až také obrovské. A nápad napchať sa štyria do auta je dosť nanič, zo zadných sedadiel sa pozerá veľmi zle. Ale ak ste sa práve dokúpali na Zlatých a ešte sa vám nechce ísť domov, autokino je proste top!

Čo premietajú: všehochuť
Kedy premietajú: štvrtky, piatky, soboty o 21:30
Za koľko: zadarmo

Európske filmy za Euro v Lumiéri
Lumiére je super a filmy za euro tiež. Keďže ako jediní z celého zoznamu premietajú úplne každý deň a jediní v skoršej hodine, môžete tam ísť aj len tak veľmi spontánne, lebo každý deň sa môžete spoľahnúť, že to bude kvalitný filmový zážitok.

Čo premietajú: európske filmy
Kedy premietajú: každý deň o 17:30
Za koľko: 1€

Letné kino na Kuchajde
Amfík pri vode, veľký chill, deka, langoš a ideš. Ľudia si vyberajú vždy medzi dvoma filmami hlasovaním na webe, takže dokonca môžete ovplyvniť, čo si chcete pozrieť. Vyberajú pomerne kvalitné filmy a ak je veľmi teplo, okúpať sa a keď sa zotmie, pozrieť si príjemný film, to je prázdninová idyla.

Čo premietajú: to, čo si ľudia zvolia
Kedy premietajú: každú stredu a sobotu, v júli o 21:30, v auguste o 21:00
Za koľko: zadarmo

Letné kino v Líščom Údolí
Kto bývate niekde blízko Karlovky, toto letné kino treba ísť vyskúšať už len preto, že Líščie údolie je super aj len tak, veď vy to viete najlepšie. A pozrieť si tam filmík musí byť proste hrozne super.

Čo premietajú: česko-slovenské klasiky
Kedy premietajú: každý štvrtok o 21:00, iba v júli
Za koľko: zadarmo

Letné kino v Café Berlinka
Najlepšie letné kino ever v amfiteátri SNG naposledy fungovalo v roku 2013 a odvtedy kvôli dezolátnemu stavu amfíku už otvorené v lete nebýva, čo je škoda, preškoda. Ale tento rok nám SNG robí indoorovú náhradu v novootvorenej Berlinke. Výhodou je, že sa bude premietať aj tak náhodou toto leto nebude až také super počasie. A je to v centre. To chceš.

Čo premietajú: svetové klasiky
Kedy premietajú: každý štvrtok o 21:00
Za koľko: 2€

Bažant Kinematograf na Magio pláži
Najčastejšie outdoorové premietanie ponúka práve Bažant Kinematograf. Magio pláž má tiež svoju špecifickú atmosféru, Dunaj a pláž a večerný film, celé dobre, proste. A ten výber filmov - skoro každý by som si pozrela, fakt! Veľa nových super filmov a do toho zopár starších, ale veľmi kvalitných vecí, napríklad ak ste nevideli prvý česko-slovenský film, ktorý získal Oscara Obchod na korze, tak na Magio pláži ho budú premietať 18.8. Odporúčam!

Čo premietajú: všehochuť
Kedy premietajú: každý deň okrem piatkov a sobôt o 21:00
Za koľko: zadarmo

Čo je nové v Bratislave? (jar 2015)

Jar je zvláštne obdobie. Od januára do marca sa nič nedeje, stále som čakala, kým sa mi nazbiera aspoň päť vecí, ktoré sú v Bratislave nové a nič a nič... A potom vyjde slnko, ľudia vyjdu konečne von a Bratislava ožije. Zrazu je tých miest a vecí, o ktorých vám treba napísať, nejako veľa. Ale to je len dobre.

Už tento občasník píšem rok a bohužiaľ už nie všetko, z čoho som sa stihla tešiť v týchto článkoch, je na svojich miestach. Šafko, ktorého budovanie som sledovala z neskrývaným nadšením, lebo mi pripomínalo milovaný londýnsky Shoreditch, je už len veľmi smutným mementom toho, čím sa mohlo stať, a ak sa nestane nejaký zázrak tak od júna už nebude ani tým. A Moje po odchode z Dunajskej tvorí trošku kočovnú prevádzku, ale vyzerá to tak, že si snáď aspoň na leto našli nový domov Pod pyramídou. Ostatné veci, o ktorých som písala, sú stále na svojich miestach a robia Bratislavu krajšou a lepšou. Ak ste zmeškali, minuloročné články nájdete tu: jar, leto, jeseň.

Čau o piatej u Kaliho - funguje od 5. decembra 2014

O Kaliho milom malom kníhkupectve na Laurinskej som písala už v decembri, keď ho otvoril. Ale čo jeho príchod do centra Bratislavy bude znamenať, som vtedy ešte netušila. To, čo Kali vo svojom kníhkupectve robí je taká malá literárna revolúcia. Každý deň sa večer o piatej u neho niečo deje. Nič veľkolepé, len 15-20 minút. Každý mesiac má nejakú tému, raz prídu autori čítať zo svojich najnovších diel, inokedy čítajú herci a už sa zastavili aj literárni vedci. Keby sa takéto veci diali počas môjho obdobia na výške, asi by som mala menší problém s prehľadom v súčasnej slovenskej literatúre. Ale to, že sa to deje teraz je úžasné, lebo zrazu sa kvalitná slovenská literatúra dostala úplne blízko k ľuďom. Úplná paráda.

Určite ste zachytili aj kampaň Čítam u Kaliho, kde si ľudia štafetovo čítali vo výklade a miesta počas celého týždňa sa vychytali asi za deň a pol. Teraz v máji zase začali špeci piatkové akcie - Nočná čitáreň, čo sú štafetové čítania ešte nevydaných rukopisov slovenských autorov. Úžasné nápady, držím Kalimu palce, nech mu táto obnova vzťahu slovenského národa k slovenskej literatúre ide stále lepšie a lepšie.

Program Čau o piatej na máj nájdete tu. Ak ste ešte neboli, určite sa choďte pozrieť!

Standart - prvé slovenské číslo - február 2015, prvé anglické číslo - apríl 2015

Písať o Standarte mi príde ako keby som zaspala dobu, ale musí tu byť, lebo jeho vznik je správa roka! Standart je magazín o káve, krásny vizuálne aj obsahovo, ktorý bude vychádzať každé tri mesiace v dvoch jazykových mutáciách - česko-slovenskej a anglickej. To, že sa rozhodli nezostať v len lokálnej verzii, ale majú aj globálne ambície je úžasné, lebo ak zostane kvalita aspoň taká super, aká je v prvom čísle, tak o chvíľu budeme mať najkvalitnejší kávový magazín na svete priamo u nás doma.

Ak si neviete predstaviť, ako sa dá o káve rozprávať tak, aby sa o tom dal každé tri mesiace vydávať magazín, určite po Standarte siahnite. Nie je to žiaden odborný časopis určený pre profesionálov, je to magazín, ktorí robia ľudia, ktorí majú kávu a všetko s ňou spojené (prípravu, priestory, baristov, príbehy) radi a to jednoducho z ich magazínu srší. Standart je o tom, že káva je umenie a zážitok.

Ak by ste si Standart chceli kúpiť alebo aspoň prelistov, zoznam predajcov nájdete tu.


Mono café - otvorené od 16. marca 2015

Mono. Prvá kaviareň v Bratislave, ktorá nerobí kompromisy. Brew bar ľúbim jak svet, o tom potom, ale na fakt, že sa tam človek nemôže cítiť útulne, sa proste nedá zabudnúť. Uvidíme, ako to bude vyzerať, keď postavia nový Freshmarket. A Urban House sa zase nezameriava iba na kávu, ale aj na všeeeeetko ostatné. A Mono má proste všetko, čo má naozajstná third wave kaviareň mať. Ich hlavným produktom je jednoducho káva, jedine výberová a kvalitne pripravená. Obsluhovať vás bude veľmi milá pani majiteľka, takže sa môžete spoľahnúť na to, že o káve vie svoje a pokojne sa jej môžete spýtať na čokoľvek, rada vám odpovie. Okrem kvalitnej kávy a šikovnej baristky je v Mono ešte aj krásne. Jednoduché drevené zariadenie škandinávskeho typu, veľké okno, ktoré neveľký priestor zalieva slnečným svetlom, úplná idyla.

Mono sa rozbieha pomaly a nenápadne, pribudla ponuka nejakých tých koláčikov a včera bola zverejnená veľká správa, že tam nájdete zmrzlinu od nitrianskej zmrzlinárne Gio Caffe, ktorá je ešte o tri levely lepšia od Kounu. Vraj sa kelímky rýchlo míňajú, tak snáď bude táto spolupráca dlhodobá a zásoby zmrzliny dostatočné. Na alternatívy ešte len čakáme, ale budú a potom bude Mono asi už fakt dokonalé.

Okrem všetkých superlatív ma veľmi teší aj lokalita, kde je umiestnené. Budovateľská je kúsok od Mlynských Nív, ani od Medickej nie je ďaleko. Vždy ma teší, keď sa otvorí dobrý podnik trošku mimo úplného centra, lebo verím, že to napomáha tomu, aby sa centrum Bratislavy rozširovalo a aby ho netvorilo len päť uličiek Starého Mesta a hrad.



Lokál Unas - otvorené od 10. apríla 2015

Lokál Unas/u nás (?) obýva priestor, ktorý opustilo Moje na Dunajskej 1. Majú sedenie na troch poschodiach, pivničný priestor je neuveriteľne veľký a ešte aj horné "poschodie" rozšírili, takže si u nich sadne prekvapivo veľa ľudí.

Každý deň majú špeci sezónne menu za 7€ tuším, z ktorého sa najete do prasknutia. Majú aj jednoduché menu, nejaký ten burger, lebo to teraz treba, limonádky, proste všetko ako má byť :)

Zatiaľ to neznie veľmi výnimočne, ja viem. Ale priestor je veľmi sympatický a miest, kde sa dá do sýtosti najesť a neminúť pritom majland stále v Bratislave nie je dosť. Čo je ale ich veľké plus je, že majú extrémne milý personál. Bola som tam dvakrát a vždy boli fakt super milí, ale nie otravní, až prekvapivo na bratislavské pomery. Držím im palce.


Café Berlinka SNG - znovuotvorená 16. mája 2015

Berlinka má za sebou taký hrboľatý príbeh. Po tom, ako sa z priestoru na rohu budovy galérie vysťahoval kubánsky bar, to vyzeralo, že galéria bude mať okrem super kníhkupectva aj kaviareň. Podľa nás to bol super nápad, lebo hodinová prechádzka po galérii človeka unaví, a SNG je na takom zvláštnom mieste, že tam nič nie je hneď blízko. Takže mať rovno tam kaviareň, kde si človek môže celé to umenie zreflektovať, bolo proste super.

Lenže ani nie poriadne zariadená a funkčná Berlinka fungovala len niekoľko mesiacov, presne do 24. júna 2014, keď sa na fb stránke objavil status o tom, že je zatvorené na neurčito.

Kóma trvala skoro rok a minulý víkend počas Noci múzeí a galérií Berlinka otvorila dvere opäť, s inými majiteľmi, zrenovovaná, konečne plne zariadená. Ešte som sa tam nestihla zastaviť, tak netuším ako je to tam s kávou, nečakám zázraky, tu ide hlavne o to, že kaviareň v galérii je proste top nápad. A možno ma prekvapia aj s tou kávou. A keďže za Berlinkou teraz stoja ľudia okolo Kontaktu a Pod kamenným stromom, môžeme sa tešiť na to, že sa bude vyvíjať správnym smerom.

Slávica na Laurinskej - otvorená od 18. mája 2015

Tento týždeň sa začal skvelou novinkou, ktorou je presídlenie dizajnshopu Slávica z KC Dunaj na Laurinskú. Slávicu mám rada, majú tam krásne veci, najmä lokálny dizajn a také obchody sú v Bratislave vzácne ako soľ.

A teraz máme jeden priamo v centre. Zbehnite sa tam pozrieť, majú úžasný priestor a pozor, toto berte ako varovanie, môže sa vám stať, že to tam budete chcieť vykúpiť celé, lebo tam majú všetko úplne nádherné! Zastúpenie majú mnohé mladé slovenské dizajnérske značky, nájdete tam oblečenie, šperky, porcelán, knihy, výrobky z dreva či z kože, no proste naozaj všetko možné.  Informácie o otváracích hodinách nájdete tu.



Moje Pod Pyramídou - otvorené od 20. mája

Spolupráca Moje a Pod Pyramídou ma veľmi tešia. Vyzerá to tak, že Pod Pyramídou bude viac ako len komunitná záhrada pre susedov z okolia, ktorí si v meste nemajú, kde vypestovať nejakú tú bio dobrotu. Nápad komunitných záhrad ako takých je super sám o sebe, ale keď sa ešte spojí so skvelým chilloutovým miestom s lehátkami a trávnikom a ešte vám tam chlapci z Moje aj radi spravia kávu alebo načapujú pivko, to je proste supr kombo.

Bola som vyskúšať v deň otvárania, v posledný deň, kedy sa ešte poobede dalo v krátkych rukách sedieť na slniečku a vidím to tak, že to bude toto leto jedna z mojich obľúbených destinácií na povaľovanie sa. Otvorené každú stredu, piatok a nedeľu.


Tak, to bol môj výber vecí, z ktorých vzniku v priebehu posledných pár mesiacov sa veľmi teším. Vynechala som nejaké zaujímavé miesto, ktoré je nové a mala by som sa tam určite ísť pozrieť. Dajte vedieť v komentároch!

Život v Bratislave nie je ale vidieť len na tom, že vznikajú stále nové veci, ale aj na tom, že človek si nevie vybrať, čo skôr a čo potom, lebo akcií v meste je milión sedem. A keďže o tých zvyčajne nepíšem, tak aspoň tie najväčšie počas najbližších týždňov, ktoré by ste určite nemali zmeškať. Nech sa páči, dávka dizajnu, kultúry a architektúry.

DAAD - Dni architektúry a dizajnu - 26.-31.5, program nájdete tu

Urban Market - 29.-31.5., koná sa vrámci DAAD, mňa osobne láka najmä nezvyčajnými, zvyčajne neprístupnými priestormi na Laurinskej

BRaK - Bratislavský knižný festival - 29.-31.5, tiež vrámci DAAD, program vyzerá tak, že by som si určite niečo našla

Bratislava Design Week - 8.-14.6., rozhodnutie organizátorov presunúť festival na jún ma potešil nenormálne, lebo to ešte budem na Slovensku a tiež sú v priestoroch, kam sa človek bežne nedostane, takže sa veľmi teším, že tohtoročné vydanie stihnen.

fotky ja na iphone

Birthday extravaganza with a London foodie

Dva fakty na úvod. Pred dvoma týždňami som v Londýne oslávila svoje narodeniny. Nebolo to úplne plánované, jednoducho to tak vyšlo, že návšteva londýnskych kamarátov vyšla zrovna na môj narodeninový víkend. Fakt druhý, moja najlepšia kamarátka v Londýne je neuveriteľný foodie. Pozná všetky najlepšie, najnovšie, najcoolovejšie kaviarne, reštaurácie, jednoducho všetko, čo v Londýne fakt stojí za to. Spojenie týchto dvoch faktov znamenalo, že mi Lucyanna v sobotu, 24. januára, deň pred mojími narodeninami, pripravila parádny program, o ktorý sa nemôžem nepodeliť.

8:30 Budíček

Hoci sme noc pred tým šli spať ďaleko po polnoci, nemohli sme vyspávať do 11tej, čakal nás dlhý program.

9:30 Odchod z domu

Ako prvá vec v tento mrazivý, ale slnečný januárový deň nás čakala polhodinová prechádzka cez londýnsku štvrť London Fields smerom do Rawduck, kde sme si plánovali dať raňajky.

10:00 Raňajky v Rawduck

Mega štýlové miesto. Podávajú tam všetky jedlá, nielen raňajky. My sme boli jedni z prvých, ale kým sme o hodinu odchádzali, reštaurácia sa už stihla do polky zaplniť a stále prichádzali ďalší ľudia. Na sobotný brunch sa predsa chodí o pol dvanástej a nie o desiatej!

Priestor bol výrazne fotogenický, najmä kvôli celej jednej presklenej stene, cez ktorú nám na raňajky krásne svietilo slnko. Mali sme kávu od Caravan Coffee Roasters, vajíčka a ja som ochutnala rebarborový ocot na pitie (medicínsky ocot zmiešaný s ovocím), ktorý má byť super zdravý a bol prekvapivo aj veľmi chutný a osviežujúci.

11:30 Ranný koláčik v E5

V E5 sme sa zastavili, lebo sme to mali po ceste a Lucy mi túto krásnu pekárničku jednoducho chcela ukázať. Hipsterčina ako svet, rad ľudí, ktorí si prišli pre pečivo, koláč alebo kávu bol až vonku. Vnútri sa pri troch spoločných stoloch nenašla ani jedna voľná stolička, miestnosť bola naplnená ľuďmi, ktorí si ako miesto pre svoj brunch vybrali práve E5.

My sme si dali jeden bezlepkový mini brownie s lesným ovocím a kávu so sebou - Nude Espresso. Ten brownie bol absolútne neskutočný a káva samozrejme výborná.

12:00 Broadway market

Ak ste boli v Londýne už niekoľkokrát a máte čas a trochu trpezlivosti, Broadway market v Hackney určite odporúčam. Ja som tam už bola s Luckou a tentokrát sme tam boli v čase najväčšieho obedového nátresku, takže sme cez trh len prešli a pokračovali sme ďalej.

Ak však máte nejaké dve hodinky a nevadí vám poriadna tlačenica (predstavte si Dobrý Trh na Panenskej v najsilnejších časoch), tak je Broadway market trh, na ktorom nájdete úplne všetko - oblečenie, čerstvú zeleninu, dobrú kávu, veľký výber jedla a koláčov, vinyly, knihy, jednoducho všetko, na čo si len viete spomenúť. Plus obchodíky, reštaurácie a kaviarne, ktoré sú na ulici, kde sa Broadway market koná, tiež stoja za to.

13:00 Obed vo vietnamskej reštaurácii Cyclo

Cez Shoreditch sme sa prešli až po križovatku Shoreditch High Street, Liverpool Street a Old Street, kde sa o dobré podniky len tak podkýnate. Lucy mi dala na výber asi zo štyroch reštaurácií, ja som si vybrala vietnamskú. Vzhľadom na to, že som počas minulého roka objavila Pho, mala som chuť ho zaradiť aj do programu môjho narodeninového víkendu. A bola to trefa do čierneho. Mňam, mňam.

14:00 Poobedná káva v Ozone

Pražiareň s kaviraňou a reštauráciou Ozone sa dostala na vrchol kaviarní, do ktorých sa musím ísť pozrieť po tom ako mi ju poriadne poospevovala Miška zo Standartu. A mala pravdu, Ozone je miesto, ktoré sa oplatí vidieť.

Industriálne priestory, v ktorých sa pred vašimi očami deje všetko, otvorená kuchyňa, aj bar a o poschodie nižšie máte voľný výhľad na pražičku a vrecia plné zelenej kávy. Lucy už tretiu kávu za deň nezvládla, ale ja som si samozrejme filter nemohla nedať. Viac o kaviarňach, ktoré som tentokrát navštívila v Londýne, plánujem napísať do samostatného článku.

15:30 Soho - Pierre Herme a magazíny

Do Soho sme sa po prvýkrát za celý deň odviezli metrom. Mali sme dva hlavné ciele - moje narodeninové darčeky. Lucy povedala nech si vyberiem, tak som si vybrala, že chcem ísť do nejakého obchodu so všetkými cool magazínmi sveta a ja si tam určite nejaký narodeninový darček vyberiem.

Ona sa ale rozhodla, že musím dostať aj nejakú narodeninovú mňamku a tak sa rozhodla, že si kúpime makarónky. A nie len také obyčajné, ale priamo od Pierra Herme, parížskej značky makaróniek, ktorá sa považuje za najlepšiu na svete. Kde inde by ste ich obchod mohli hľadať, ak nie v Soho, však? Jeden majú ešte v Selfridges na Oxford Street. Vybrali sme si do sáčku šesť rôznych druhov makaróniek a jednu som na mieste dostala ochutnať. A vtedy som pochopila všetku makarónkovú mániu sveta. Doteraz som si myslela, že sú to predražené, príliš malé koláčiky, ktoré síce milučko vyzerajú, ale chuť majú viac-menej priemernú. Nemohla som sa viac mýliť. To len tie makarónky, ktoré som ochutnala doteraz neboli tak výnimočné, ale toto bolo niečo absolútne neskutočné. Najväčšia láska. Ešte že v tomto našom provinčnom hlavnom meste Pierre Herme nikdy nebude, aspoň sa nemusím báť že by som minula všetky svoje peniaze na jeho dokonalé koláčiky.

Potom ma Lucy zaviedla do ďalšieho malého raja - obchodu Good News na Berwick street so všetkými možnými magazínmi na svete. Nebol to striktne obchod s alternatívnymi magazínmi (je to kategória iba v mojej hlave?), ale všetko, čo som si chcela poobzerať tam bolo. Minimálne všetko, čo som poznala zo Žltého už nefunkčného magazínového blogu. Nakoniec som si vybrala posledný Kinfolk a číslo z okt/nov 2014 austrálskeho dvojmesačníka Frankie. Kinfolk som si vybrala najmä pre to, že je vizuálne krásny a Frankie pre to, že ani keby som chcela, na Slovensko by mi ho z Austrálie neposlali. A rovnako ako Kinfolk je krásny a veľmi veselý.

18:00 Večera - Barnyard

Americkú reštauráciu Barnyard v Soho blízko Oxford Street, vybrala Lucy na večeru tak, aby doplnila všetky druhy jedál, čo sme už za ten deň pojedli. Rezervácie ponúkajú iba na polku reštaurácie, my sme to už nestihli, tak sme mohli iba prísť a dúfať, že sa pre nás dve a ešte jedného kamaráta, ktorý sa k nám na večeru pridával, nájdu nejaké miesta. A našli sa!

Každý z nás si vybral asi tri-štyri veci z jedálneho lístka, ktoré boli dostatočne malé na to, aby sme ich zvládli a potom sme si všetko, čo sme dostali share-ovali, takže sme poochutnávali úplne všetko. Reštaurácia mala hrozne zaujímavú atmosféru a všetko jedlo bolo poriadne mastné. Ja som mala polievku z pečeného zemiaka s vajíčkom a slaninou, corn-on-the-cob (americká/britská verzia varenej kukurice, ktorá sa potrie maslom, nastokne sa na paličku a zapečie sa na grile), a americký hotdog.

- - - - - - - - - - - - - - - -

Po tomto celom mega dni sme šli k Lucy domov, kde sme si ešte dali večerný čaj s mojím najobľúbenejším manželským párom v Londýne, Leom a Emmou, z ktorého nemám fotky, lebo kamarátov netreba fotiť, kamarátov si treba hlavne užiť.

Bonus na záver - Yeast Bakery

Okolo Yeast Bakery sme šli ráno po ceste do Rawduck, ale keďže je to pekáreň, ktorá dodáva svoje výrobky do E5, nezastovovali sme sa tam. Ich koláčiky okrem podnikov, pre ktoré pečú môžete ochutnať aj priamo u nich - v garáži. Nie je to totálne super?




fotky ja na iphone

S Vladimírom Kmecom o latte arte, baristických majstrovstvách a o Yogi's.

V Bratislave máme od novembra nové obchodné centrum a v ňom kaviareň s kvalitnou kávou a vynikajúcim prístupom k zákazníkovi. Neveríte? Choďte sa pozrieť do Yogi's, kde na kvalitu dohliada Vladimír Kmec, slovenský šampión z majstrovstiev Slovenska Barista 2013 v kategóriách Latte Art a Cup Tasters. Ja som sa s ním bola porozprávať o jeho baristickej kariére, o latte arte a o súťažení. 

Ako si sa dostal ku káve? Ako dlho s ňou už robíš?

S kávou som sa dostával do kontaktu od konca školy, ale chytilo ma to asi päť rokov dozadu. Pracoval som vtedy v jednom penzióne a trávil som tam strašne veľa času, a najmä na nočných smenách som to chcel nejako využiť. Začal som si vtedy niečo študovať a zisťovať o káve a konzultoval som to s Ankou Rybovičovou. Ona mi vysvetlila ako funguje cappuccino a ako sa vlastne káva správa. Vtedy som si uvedomil, že v káve je naozaj celkom zaujímavá veda. Dosť som sa toho chytil, začal som sa normálne tešiť na nočné, vždy som si priniesol litre mlieka na chrbte a celú nočnú som vylieval kávu do drezu, lebo keby som to všetko pil, tak tu už dnes asi nie som. Takže to boli také moje začiatky.

Potom som sa snažil samovzdelávať, mal som už prečítané nejaké knihy a blogy, jednoducho všetko dostupné. Dostal som sa po bod, z ktorého som sa už nevedel pohnúť, tak som sa rozhodol, že by som mal skúsiť nejakú školu kávy. Chvíľu som zvažoval kam, nakoniec som išiel do Prahy k Robertovi Trevisanovi. Pomohlo mi to hlavne v latte arte, lebo Roberto mi ukázal, kde robím chyby a zistil som, čo mám trénovať a akým smerom ísť ďalej.

To bolo ešte stále, keď som robil v penzióne, ale čoskoro potom som sa presunul do Kolégia, kam som už vlastne šiel s tým, že moja práca bude, aby mali v reštaurácii dobrú kávu. Chcel som nejako nejako zúžitkovať veci, čo som vedel a hlavne som sa chcel rozvíjať.

Teba teda od začiatku na káve bavilo najmä cappuccino a liatie latte artu?

Asi áno, ale aj káva samotná ma vždy zaujímala. Vedieť naliať krásne cappuccino a nevedieť o káve nič, to je asi také ako, keď len viem hádzať fľašky a hneď ma to robí barmanom.  

Takže to asi išlo spolu. Aby si mohol spraviť kvalitné cappuccino…

…musel som sa naučiť robiť kvalitné espresso. To sa vždy snažím všetkým vysvetliť, lebo ľuďom sa často páči iba to kreslenie obrázkov. Naozaj, veľa prevádzok by najradšej iba vedelo robiť krásne obrázky. Ono to je síce fajn, ale to je ako keby kuchár povedal, že on chce vedieť iba pekne stajlovať na tanier, ale že to bude zle navarené, alebo že tie suroviny budú nekvalitné, to už nikoho nezaujíma, hlavne, že je to pekné.

Dajú sa vôbec kresliť pekné obrázky do zlej kávy?

Jasné, že sa dajú. Ja som sa presne tak učil. Kúpil som si kávu z Lidlu za dobrú cenu, predsa len to išlo dolu umývadlom, tak to bolo jedno. V tých začiatkoch som sa veľa venoval aj napríklad nastavovaniu ideálneho mletia. Dokonca som rozobral celý mlynček, aby som zistil ako presne funguje.

V čom ťa posunuli tvoje dva roky v Kolégiu?

V reštaurácii som už bol bližšie ku koncovému zákazníkovi. Robil som tam kávy, ľudia sa tešili, rýchlo sa to rozkríklo a pre mňa to naozaj bola veľká satisfakcia, že ľudia, ktorí boli spokojní, nám do Kolégia vodili zase svojich známych, špeciálne kvôli tomu, že u nás je skvelá káva. Raz mala jedna pani u nás oslavu 60tky, vo vinárni, v pivnici. Kávovar som mal hore a ona chcela, aby som každému spravil cappuccino a každému s iným obrázkom. Takže ja som chodil s troma šálkami hore-dole tými schodmi a ešte som to pred nimi aj lial a naozaj som každému nakreslil nejaký iný obrázok. Oni sa z toho veľmi tešili, ja som síce skoro skolaboval ako som sa nabehal po tých schodoch, ale ok. Čo človek nespraví pre zákazníkov. Ale bolo to super. Naozaj bolo vidieť, že ľudia si vážili tú robotu, čo sme robili. A to je naším cieľom, robiť veci pre zákazníka tak, aby z toho on mal zážitok. O to mi ide aj ďalej a stále sa v tom chcem rozvíjať. Aj preto som sa posunul ďalej do Yogi’s.

Ako dlho funguje Yogi’s v Prešove?

Od februára 2014 máme v Prešove prevádzku na univerzite. Je to taká coffee station, predaj z pultu, kde ja naším kľúčovým produktom dobrá kává. Našou snahou bolo najmä ukázať, že kvalitné veci sa dajú robiť za každých podmienok. Zakázníci to oceňujú a super je, že teraz si k nám neprídu iba po kávu, ale aj sa zastavia, porozprávajú, jednoducho sa u nás cítia dobre. Presne to je náš cieľ, robiť veci ľudsky a príjemne, veď aj ja najradšej idem tam, kde nemám pocit, že na mňa všetci zazerajú.

Takisto sa snažíme aj trochu prispievať k rozvoju kávovej kultúry. Veľa ľudí totiž nepije espresso, lebo väčšinou ani nevedia ako chutí. Ja mám pocit, že je to ako s olivami, keď ozajstné espresso prvýkrát ochutnáš, tak ti zo začiatku nemusí chutiť, ale keď ti raz zachutí, tak už niet cesty späť, to je vážna závislosť.

V Prešove robíte okrem espressa aj alternatívy?

Zatiaľ tam na to nie je čas ani priestor.

Prečo máte teda alternatívy v ponuke tu v Bratislave?

Ja som veľmi chcel, aby sme ich v Bratislave mali, lebo si myslím, že do kaviarne patria. Hlavne je tu viac priestoru na nové veci a teda aj na alternatívy, čomu sa veľmi teším.

Alternatívy sú ideálne, keď si chceš na dlhšie posedieť a pokecať a nechceš si stále dávať latte alebo cappuccino. Napriek tomu, že cappuccino je akoby riešenie toho problému, že espresso je “malé” na dlhé vysedávanie, stále tam zostáva fakt, že cappuccino by sa malo vypiť pri určitej teplote. Dopíjať studené cappuccino nie je teda žiadna slasť. Ale filter to je niečo úplne iné. Tá káva sa otvára ako víno. Napiješ sa a keď sa po piatich minútach napiješ opäť, zrazu to chutí úplne inak.

Ale musím sa priznať, že na začiatku mi alternatívy prišli hrozne zvláštne, predsa len, keď je človek zvyknutý na pitie espressa a ochutná filter tak má pocit, že pije čaj, alebo že mu niekto vylial kávu do minerálky. Ale keď si človek prejde tými začiatkami, zistí, o čom tie alterantívy vlastne sú, že sa tam otvárajú rôzne chute a možno nie sú take výrazné ako na espresso, ale zase pri nich treba tie chuťové poháriky oveľa viac cibriť. Presne preto musím ja osobne ešte veľa kávy vypiť, aby som sa s filtrovanými kávami a ich chuťovými profilmi naučil naozaj kvalitne pracovať.

Takže aj pre teba je to akoby novinka?

Áno a hlavne preto som si to zaradil do repertoáru, aby som sa v tom mohol vzdelávať, lebo ak s niečim človek nerobí, teória je ti nanič. 

Ešte to síce nie sú ani dva mesiace, ale ako zatiaľ hodnotíš pôsobenie Yogi´s v Bratislave? Bol to celkom odvážny krok založiť kvalitnú kaviareň v obchodnom centre, nie?

Áno, bolo to celkom odvážne. Ale ja som celkom spokojný. Veď koľko ľudí už o nás vie, na to ako sme v Boroch situovaní, si myslím, že sme sa celkom dostali do povedomia, čo ma naozaj teší.

Čo ťa najviac teší na tvojej práci? Káva, ľudia?

Asi oboje. Nie žeby som sa na jedno či druhé sústredil, skôr ma teší, že robím to, čo ma baví a keď dostanem nejaký feedback aj bez toho, aby som ho nejako cielene vyhľadával, tak je to fakt dobrý pocit. Jednoducho nikoho sa nebudem pýtať, či sa mu páči macko, čo som mu nakreslil do cappuccina, ale keď sa to ľuďom páči a nejako to ohodnotia, alebo keď niekde na internete nájdem niekde zavesenú moju kávu, tak ma to poteší.

Momentále sa pripravuješ na slovenské baristické majstrovstvá. Ako vyzerajú tvoje disciplíny?

Idem súťažiť v Latte Art a Cup Tasters. Obe som v roku 2013 vyhral a v roku 2014 zas nevyhral. V 2013 som v oboch súťažil na majstrovstvách sveta vo Francúzsku, čo bolo jemne komické, lebo na majstrovstvách sveta sa veľmi nestáva, že niekto súťaží v dvoch disciplínach, takže som to trošku nestíhal. Ale zistil som, že ešte veľmi veľa kávy pretečie, kým ja budem niečo schopný na majstrovstvách sveta dokázať. Najmä teda v Cup Tasters, lebo to beriem iba ako zábavu.

Ako teda vyzerá súťaž v Cup Tasters?

Máš osem trojíc, z každej trojice sú vždy dve kávy rovnaké a jedna je iná a musíš tú kukučku vylúčiť. Súťažia štyria ľudia naraz a ako v každej disciplíne sa tam meria čas. Káva, ktorú ochutnávame je pripravená filtrovane vo veľkých množstvách a všetky kávy by mali byť v rovnakej teplote a farbe. Aj keď som na majstrovstvách sveta teda veľa vody nenamútil, boli to super skúseností.

A Latte Art?

V Latte Arte barista pripravuje dvakrát liate macciatto, dvakrát liate cappuccino a dvakrát dizajn cappuccino. Tieto sa porovnávajú navzájom, či sa tie dva nápoje zhodujú a takisto sa porovnávajú s fotkou nášho vopred pripraveného vzoru. Pri dizajn cappuccine môžeme používať nejaké doťahovanie paličkou, farby, toping, kakao, čokoľvek, jednoducho niečo špeciálne. Máme na to osem minút, ak presiahneš ten čas, tak si môžeš akurát tak pogratulovať k účasti.

Aká je konkurencia na Slovensku?

Konkurencia rastie. A zlepšuje sa. Za tie tri roky, keď sme sa na prvom Latte Art Jame zúčastnili šiesti a viac-menej sme ani poriadne srdiečko nevedeli naliať, sa veľa zmenilo. To, čo sme vtedy považovali za cappuccina, to už týždeň po zaškolení vedia ľudia v Yogi’s liať lepšie veci. Fakt, to bolo strašné. Teraz na Latte Art Jame bežne súťaží aj 12 alebo 14 ľudí.

Aj vzhľadom na konkurenciu som veľmi rád, že tento rok nemusím mať žiadny stres z toho, že by som musel niečo obhajovať, jednoducho si idem len zasúťažiť.

Čo ťa na súťažení najviac baví?

Ten stress na súťaži ťa v niečom vyhecuje, posúva, človek si vyskúša, kde je strop, ktorý je schopný dosiahnuť pod tlakom. Človek je na to vždy zvedavý, na výsledky toho, čo robí dobre a čo naopak kde pokuľháva. To všetko ti ukáže scoresheet. Pre mňa je to súťaženie funguje aj ako odsledovanie si toho, ako zvládam celú organizáciu pracoviska. Človek by mal tieto veci riešiť každý deň, ale keď ťa niekto pozoruje a hodnotí, predsa len viac zistí.

Aké sú tvoje baristické sny a ambície?

Od kedy som začal robiť s kávou, vždy som sa chcel ísť pozrieť na nejakú plantáž, ale zatiaľ sa mi to nikdy nesplnilo. Rád by som videl celý ten priebeh práce s kávou. Je to úplne iné, keď o niečom človek iba vie a keď to potom vidí na živo. Podobne to bolo aj keď som čítal a vedel veľa o pražení a keď som potom bol v pražiarni v Taliansku. Zrazu je všetko také ozajstné, keď sa toho môžeš chytiť, ovoňať. Preto by som chcel naživo vidieť aj ten zber.

Tu na Slovensku napríklad ortodoxní kávoví ľudia nadávajú na taliansku kávu. Ale ja keď som videl tú firmu a ľudí, čo tam robia a aký majú vzťah ku káve a aká je tam nálada, koľko do toho dávajú tej lásky, teraz si to už úplne inak vážim. Nebudem nadávať na niečo, do čoho ide toľko práce.

Takže tebe neprekáža, že talianska káva je príliš tmavo pražená?

Áno, je tmavo pražená, to je fakt, ale vieš to je tak, keď niekto varí čínu, tak varí čínu a keď niekto varí taliansku kuchyňu, tak varí taliansku kuchyňu a nikto im za to nenadáva, len preto, že čínska je zdravšia. Nech si každý dá to, čo mu chutí.

Aké praženie preferuješ ty?

Ja nemám rád stále tú istú chuť, to je ako keď máš na raňajky rezeň, na obed máš rezeň a na večeru si dáš rezeň, tak to o čom je taký život? Taliansku kávu si dám, keď mi chýba “kávová” chuť, ak to môžem tak barbarsky povedať. Niekedy človek jednoducho má náladu cítiť aj to praženie. Nie žeby som potreboval, aby tá káva bola spálená na uhol, ale jednoducho aj to môže byť chuťový komponent. Samozrejme, keď si dám espresso zo 100% arabiky, tak to je naozaj bonbónik. A filter je zase niečo na nakopnutie, vrámci osvieženia chuťových buniek.

Ďakujem za rozhovor!

(Vladimír text autorizoval. Fotky ja na iphone plus Yogi's archív.)