Nechceli ho po mne pri kúpe letenky, ani pri online check-ine, ani pri odovzdávaní batožiny, ani pri vstupe do odletovej časti letiska, ani pri vchádzaní do lietadla, ani po tom, ako som z lietadla vystúpila, ani po tom, ako som si zobrala batožinu. Ani jedným smerom! Jednoducho otvorené hranice.
Tento zážitok ma donútil zamýšľať sa. Nad tým, ako je to vlastne možné, že ja ako fyzická osoba zažívam takú slobodu pohybu a pripadá mi to úplne normálne a naučila som sa žiť s pocitom, že nikto nemá právo hovoriť mi, kde môžem alebo nemôžem žiť alebo pracovať.
Keď to pritom až také normálne vôbec nie je. Len ja žijem na správnom mieste v správnom čase.
V prvom rade - na správnom mieste. Čokoľvek si myslíte o Európskej únii, to že sa môžeme po Európe pohybovať presne tak, ako sa po nej pohybovať môžeme, je výsledkom toho, že Európska únia existuje. No nie všade na svete to tak je. Viem, že to viete, ale ak ste ako ja, málo si to uvedomujete. Že napríklad v Ázii sú krajiny, kde ľudia potrebujú získať víza na vstup do susednej krajiny. Say what? Pre mňa sú víza niečo ako archaizmus. Slovo, ktoré by pomaly malo zmiznúť z našej slovnej zásoby, lebo vec, ktorú označuje prestala existovať. Viem, pre mnohých to tak celkom nie je, lebo víza do Ameriky a taaak. Ale ja - dievča, ktoré z Európy možno v živote nevytiahne pätu, bude asi doživotne narábať so slovom "víza" len ako s abstraktným pojmom.
A žijem aj v správnom čase. To je vec, z ktorej pravidelne fakt nechápem. Moji rodičia, keď boli v mojom veku, žili vo svete, ktorý sa ani trochu, ale ANI TROCHU nepodobá na svet, v ktorom si od vás nikto nevypýta pas na ceste do Švajčiarska. Letela som z Viedne - remember? Môj otec vyrástol v Devínskej Novej Vsi, na západnej hranici Bratislavy. 26 rokov sa z okna svojej izby pozeral na Rakúsko a keď sa šiel prejsť do lesa na Devínsku Kobylu, mal úžasný výhľad na krásne upravené rakúske polia a obrovský ostatný plot pred ním, pri ktorom hliadkovali desiatky vojakov, pripravení zastreliť kohokoľvek, kto by sa pokúsil ujsť z východného bloku preplávaním cez Moravu. Môj otec sa 26 rokov pozeral na zakázanú krajinu a myslel si, že sa do nej v živote nedostane. My dnes používame Schwechat ako druhé bratislavské letisko! Dobre, to bol západ, ale naši rodičia si museli vybavovať povolenie na vycestovanie k moru v lete počas dovolenky. K moru, ktoré bolo v dovolenom východnom bloku! Žiadosti, papiere, pečiatky, kontroly, pečiatky, kontroly, pečiatky. Last minute dovolenka? You wish.Späť ku Švajčiarsku. Bola som tam presne počas víkendu, kedy si Švajčiari v referende veľmi tesne (len 50,3% bolo za) odhlasovali obmedzenie voľného pohybu osôb - je to krok proti neželanej imigrácii, ktorá je spôsobená práve pravidlami Európskej únie ohľadom voľného pohybu osôb, no Švajčiari akoby si neuvedomovali, že uzatváranie hraníc nebude znamenať len znemožnenie iným prísť do ich krajiny, ale môže mať rovnaký vplyv na slobodu pohybu samotných Švajčiarov po Európe. Samozrejme, ešte sa veľmi málo vie o tom, čo všetko vlastne tento krok bude pre Švajčiarsko znamenať a ako to poznačí vzťah tejto krajiny a Európskej únie, ktorý bol posledných 20 rokov pre Švajčiarsko viac-menej príjemne harmonický.
Čo sa stane so Švajčiarskom po tomto ich rozhodnutí nie je pre tento článok až také podstatné. Podstatná je pre mňa vnútorná otázka, prečo to vlastne urobili? Rozmýšľam nad tým, či svet funguje v cykloch a či po ére veľkej európskej otvorenosti bude nasledovať opätovné uzatváranie sa. Rozmýšľam nad tým, či krajiny, ktoré si zažili tú obrovskú neslobodu si vážia túto novonadobnutú slobodu viac, ako krajiny, ktoré nevedia, aké to je mať zakázané prekročiť hranice vlastného štátu. Kto vie?
Čo si vy myslíte o voľnom pohybe osôb v Európe? Je táto sloboda a možnosť, ktorá nám je ponúkaná, dobrá alebo ju treba obmedzovať?
No comments:
Post a Comment