Môj brat je dyslektik. Kvôli neskúsenosti mladej pani učiteľky, ktorú mal v prvej a druhej triede, sa na to prišlo až keď mal 9 rokov. Bolo to v čase, keď už bol presvedčený, že je proste hlúpy, keď mu to čítanie tak nejde.Vďaka niekoľkým rokom pravidelných stretnutí s logopedičkou v pedagogicko-psychologickej poradni sa jeho čítanie výrazne zlepšilo. Už nikdy si však k nemu nevybudoval vzťah a vyhýbal sa mu ako sa len dalo. Za celý život pravdepodobne neprečítal viac než 5 kníh, aj to možno preháňam.
Kvôli pracovným povinnostiam našej mamy prestal navštevovať pedagogicko-psychologickú poradňu asi v šiestom ročníku. Nikdy neodovzdal v škole papiere o svojej diagnóze a nikdy teda nemal žiadne výhody, ktoré teraz už našťastie dyslektikom garantuje zákon.
Samozrejme, odrazilo sa to najmä na slovenčine, kde diktáty písal štýlom tipos bingo, pretože z gramatiky mal vždy úplný galimatiáš. (Hoci aj teraz ešte niekedy netrafí ypsilon úplne správne, jeho písomný prejav sa výrazne zlepšil. Myslím, že je to zásluha kopy jeho dievčenských kamarátok, ktoré mu aspoň cez chat vštepovali zásady správneho pravopisu.)
Vzhľadom na to, že nikdy nemal rád čítanie, učenie sa bolo pre neho utrpením. Radšej lietal po vonku na bicykloch s kamarátmi. Základná škola v Devínskej je priemerná. Učiteľmi, žiakmi aj výsledkami. V triede okrem pár dievčat nebol nikto, kto by sa dobre učil. Byť bifľošom bola hanba.
Kombinácia dyslexie a následnej nechute k čítaniu, nemotivujúceho kolektívu a predpubertálneho veku spôsobila, že bratove výsledky v posledných ročníkoch na základnej škole neboli slávne. Nikdy neprepadol a aj štvorkám sa vždy tesne vyhol, no vysvedčenia mal vždy veľmi pestré.
Dala som si tú námahu a vypočítala jeho študijný priemer z druhého stupňa základnej školy. Výsledok: 1,6. Ak by sme nepočítali jednotky z piatich výchov, priemer by nad 2 určite nevyliezol. Podľa pána Čaploviča by na gymnázium teda rozhodne nepatril.
Ani sa na žiadne najskôr nedostal, vzhľadom na priemer a výsledky z Testovania 9 a bol prijatý na strednú odbornú školu geodetickú, no nakoniec nastúpil na gymnázium, ktoré je jedno z priemerných bratislavských gymnázií a preto nenaplnilo počet žiakov, čiže ponúklo jedno z voľných miest aj jemu.
Stredoškolská kariéra bola klasická. Veľa učeniu nedal, pravdupovediac ja som ho nikdy za celé štyri roky nevidela učiť sa. Známky boli opäť všelijaké. Bežný učiteľ ho mal za trojkára.
Keďže sa učeniu veľmi nevenoval, mal čas rozvíjať iné zručnosti. Venoval sa svojej vášni - športu akéhokoľvek druhu (najmä downhillovému bicyklovaniu), na prístavbe nášho domu si odmakal toľko hodín, že je jedným z mála bratislavských chalanov, ktorí by dokázali vlastnými rukami postaviť rodinný dom a okrem toho svoje letá trávil aj na táboroch, kde sa venoval práci s deťmi, ktorá mu ide skvelo.
Ku koncu strednej nastala otázka, čo po škole. Po rôznych zmenách padla voľba na FTVŠ odbor šport a zdravie a učiteľstvo telesnej výchovy. Moji rodičia sa samozrejme obávali ako dopadnú maturity a prijímačky, keďže brat sa prakticky nikdy až do tohto momentu neučil.
Na maturity sa začal učiť v pondelok akademického týždňa. Ani o sekundu skôr. Na prekvapenie všetkých v rodine, sedel nad knihami aj viac než 8 hodín denne. Aj ja, ktorú majú všetci za tú viac štúdiu naklonenú, mám s takým niečím zväčša problém.
Zmaturoval lepšie než ja. Jedna dvojka.
Prijímačky na FTVŠku trvali celý týždeň. Najprv 5 rôznych športových oblastí a potom vedomostný test. Biológia, fyzika, všeobecný rozhľad, história športu... Samozrejme, najobávanejšia časť.
Pohybové časti dopadli podľa očakávaní výborne, no že test napíše ako 27. v konkurencii 750 ľudí, to sme nečakali. To, že po kombinácii týchto dvoch výsledkov bude 1., o tom sme sa ani snívať neodvážili. Prekvapil všetkých a asi aj samého seba.
Môj brat by nebol dobrý geodét. Je predurčený na prácu s ľuďmi. Jeho entuziazmus do vecí, ktoré má rád, by nadchli aj mŕtvolu. Bude z neho ideálny osobný/kondičný tréner, učiteľ telesnej výchovy alebo organizátor voľnočasových outdoorových aktivít pre deti a teenagerov. Alebo aj všetko naraz.
Keby sa vtedy pred štyrmi rokmi nedostal na gymnázium, o vysokej škole by mohol rozmýšľať len sotva. Najmä na tom vedomostnom teste na prijímačkách by zrejme stroskotal, keďže ten test bol podľa jeho vlastných slov "megaťažký".
Myslím si, že každý by mal dostať šancu robiť v živote to, čo ho baví a v čom je dobrý. Nemyslím si, že známky zo základnej školy sú relevantným faktorom, ktorý by mal rozhodovať o tom, kto by sa mal akým smerom uberať.
Toto bola success story môjho brata. Želám mu, aby pokračovala aj ďalej. Ako ukázal, učiť sa vie, ak mu to za to stojí. Vysoká škola nie je prechádzka ružovým sadom, ale šancu dostal. Tak do toho, máš na to, bro!
Brat článok čítal, opravil faktografické chyby a schválil jeho publikovanie :)
