Goodbye London

Hodina a pol pred odchodom. Konečne mám zbalené všetky veci. Už len dúfam, že nejakým zázrakom prejdem cez váhový limit. Tak to teda vyzerá, že naozaj odchádzam. Mala som sa tu krásne, užila som si tu každú chvíľu, veľa som sa naučila, veľa vecí som zistila, totálne to všetko stálo za to. A vďaka, že ste si všetky moje obsiahle zážitky čítali :)

Tento blog neprestáva existovať, budem ho používať na zverejnenie svojich cestovateľských zážitkov, lebo snov mám ešte kopu a hoci tento londýnsky sa mi naozaj naplnil, svet je veľký a ešte toho treba toľko vidieť :) A možno sa raz vrátim aj do Londýna a znovu budem písať o meste, v ktorom nechávam kúsok seba.

Čas na niekoľko štatistických údajov

5 dní po tom, ako odídem z Londýna by môj pobyt trval presne 5 mesiacov. Keď odpočítam 5 dní, ktoré som bola doma, strávila som dokopy v Londýne 142 dní.

Za ten čas som tu mala 5 návštev, počas ktorých ma prišlo navštíviť 9 ľudí.

Bola som na 5 výletoch mimo Londýna, ktoré trvali minimálne 2 noci, z toho dve boli zo St. Helen´s, dve z SU a ešte Spring Harvest. Videla som počas nich 7 rôznych miest.

Bola som na návšteve doma u 9 ľudí.

Bola som v zhromku 4x doobeda, 2x v Hillsongu, 2x v St. Helen´s. Inak som bola každú nedeľu večer, okrem tých nedieľ, keď som bola mimo Londýna.

Chodila som do školy 10 týždňov, uprostred ktorých som mala 1 týždeň voľna, lebo bol Reading week.

Napísala som 5 esejí, ktoré mali dokopy 13000 slov a mala som 1 skúšku.

Vošla alebo vyšla som z metra v 60tich rôznych staniciach.

Bola som v Starbuckse nespočetne veľakrát :D I keď 142 to sa asi nepresiahne :D

Najčastejšie som sa vozila autobusom číslo 149.

Mám rad čísla :D

Rozlúčky mi nejdú

Úplne vážne. Lúčenie sa je pre mňa záhadný koncept. Nejak to moja psychika nevie pochopiť, že miesta a ľudia, s ktorými sa lúčim už na istý, neurčito dlhý čas zrazu nebudú súčasťou môjho života. Presne tak ako keď som mala rozlúčku pred tým než som šla sem. Proste mi to nedochádzalo. Až kým neodídem, nezistím, že som odišla :D

Dnes sme teda mali goodbye party. Ja, Lucile a Phil odchádzame už budúci týždeň, tak sme dnes večer mali večeru a fun u Becky. Okrem dvoch ľudí zo skupinky prišli všetci, čo bolo fakt skvelé. Mali sme sa super, hrali sme nejakú hru a totálne sme sa bavili. A to je asi dobré, keď sa človek baví so svojimi kamarátmi poslednýkrát, keď je s nimi, nie? Joj, a keď sme odchádzali, tak sme my traja každý dostali pohľadnicu, kde nám všetci napísali krásne odkazy.

Ale ešte sme sa nelúčili úplne naozaj, lebo sa s väčšinou ľudí vidíme ešte v nedeľu. To len bude zvláštne. Ale aj tak mi to asi stále nebude dochádzať, že ich už budúcu nedeľu v kostole nestretnem. Takže nie, rozlúčky mi nejdú a dúfam, že sa teda s týmito ľuďmi nelúčim navždy. Že sa mi podarí ešte sa s nimi stretnúť. Ale hlavne, že sa mi podarí udržať si s nimi kontakt. Ale už sa zase veľmi teším na vás všetkých. Takže hej, rozlúčky sú smutná vec, ale tam, kde niečo končí, niečo iné začína. Dosť bolo filozofie, na túto nočnú hodinu. dios, London. (Viem, ešte tri dni) Bratislava, dúfam, že sa na mňa už tešíš aspoň tak, ako ja na teba :)

Lifepath a večera za všetky prachy

Pôvodne som si hovorila, že posledný týždeň v Londýne, to je trochu škoda, ísť na tri dni mimo, do Milton Keynes. Teraz som ale úplne rada, že som tam šla.

V utorok ráno ma zobudil spev vtákov a slnečné svetlo o 5:35 ráno. Bola to pre mňa vec tak nevídaného charakteru, že ma to vôbec nenaštvalo. Keď človek polroka býva v izbe, kam sa denné svetlo nedostane, normálne aj zabudne, aké je to, keď prvé čo každé ráno vidí je slnečné svetlo. Skvelý pocit. Okrem toho to bola výborná vec aj preto, že to vyzeralo nádejne, že Lifepath, ktorého väčšina aktivít sa odohráva vonku, nebude mať nakoniec až taký tragický priebeh.

My so Simonom a ešte zopár ďalších sme dorazili do Elstow o 7:30, čo je pre Angličanov zjavne hlboká noc. Chystali sme ešte nejaké veci, ktoré sa deň predtým pre vietor a dážď pripraviť nedali a o hodinku neskôr prišiel celý tím dobrovoľníkov, bol ranný meeting a tak. Autobusy s deťmi začali prichádzať okolo 9:30 a celý program začal okolo desiatej. Ja som sa Simona pýtala, či potrebuje s niečím pomôcť a on povedal, že má pre mňa zopár malých úloh, ale že hlavne si mám zobrať foťák, ktorý priniesol a fotiť. “Dúfam, že s tým budeš vedieť robiť, lebo ja fakt netuším ako ten foťák funguje.” Našla som obal, ktorý doniesol, otvorím ho a pozerám Nikon zrkadlovka s brutálnym objektívom, že no pekne. Tak som si ho zavesila na krk a fotila som :D Celý deň sa ma ľudia pýtali, či som oficiálna fotografka, lol :D Jedinou nevýhodou bolo, že keď som fotila veľkým foťákom, tak som potom zabúdala na môj malý a nemala som veľa môjho súkromného dôkazového materiálu, o ktorom som dostala od Natálie príkaz ho zaobstarať. Nakoniec sa to ale vyriešilo tak, že všetky fotky, ktoré som nafotila, som si hodila aj k sebe do počítača, lebo moja čítačka vedela tú kartu prečítať, tak teraz mám z celého Lifepath veeeeeľa fotiek :D

Fotenie bola skvelá príležitosť, ako sa ísť pozrieť na všetky workshopy, čo sa počas dňa diali, tak som si celú akciu tak poriadne zažila. Keby niekto nečítal minulý blog, tak celé to bolo interaktívne predstavenie života Johna Bunyana, ktorý napísal Cestu pútnika. Boli tam úplne rôzne stanovištia – kreatívna modlitba, workshop pletenia, kvíz o Bunyanovom múzeu, možnosť zahrať si hry, ktoré Bunyan hral ako dieťa presne na tej lúke, kde sa to celé odohrávalo, workshop, kde sa decká naučili hrať jednu pieseň, ktorú Bunyan napísal na zvončekoch (handbells), dramatický workshop, tanečný...no proste všetko od výmyslu sveta.

Na konci si všetky skupiny prešli celú Cestu pútnika, od evanjelistu sa dozvedeli, že sa majú držať úzkej cesty a tak prešli všetky nástrahy – odbočku na širokú cestu, pod krížom zložili svoje bremená, potom nasledoval vrch ťažkostí, dolina tône smrti, ateista, ktorý im hovoril, že ich v cieli nič nečaká, lákadlá zábavy a keď tomu všetkému odolali, nakoniec sa všetci šťastne dostali do večného mesta. Odišli okolo tretej poobede a my sme ešte zostali baliť veci, ktoré sa zase ďalšie ráno vybalujú pre ďalšiu várku detí.

Potom ma Simon previedol mestom, kde býva – Olney (aspoň myslím, že sa to tak volá). Narodil sa tam John Newton, ktorý napísal Amazing Grace, takže som si vypočula ďalší príbeh z anglickej histórie, videla dom, kde býval, kostol, v ktorom kázal aj hrob, kde je pochovaný. A anglický vidiek. Nádherné lúky, riečky, polia, všade samá zelená a obrovské domy, v ktorých bývajú ľudia, ktorí dennodenne cestujú do Londýna za prácou.

Večer ma Simon odviezol do Milton Keynes, kde som spala druhú noc u Prince-ovcov, rodiny, ktorá začala robiť anglické campy na Slovensku pred 11 rokmi. Videla som ich naposledy v roku 2008, ale mrte som sa tešila, že ich uvidím. A keď som sa dozvedela, že na večeru prídu ešte aj Les a Sue, ďalší pár, ktorý s nami bol niekoľko rokov na letných táboroch, tak to som sa potešila ešte viac. Jáj, to bolo také super. Večera v spoločnosti štyroch 50tnikov a ich skvelých príhod nemala chybu. Všetkým bolo ľúto, že už nechodia na Slovensko tak ako zvykli, všetci štyria majú Slovensko nehorázne radi. Ale tie ich príhody. Bezchybné. Nehorázne som sa bavila. A oni ešte viac, keďže to boli ich sppoločné spomienky a zážitky. Mať takýchto priateľov, ktorí budú do nekonečna spomínať na to, ako si ma pamätajú z prvého kempu, keď som mala 11, je jednoducho strašne super. Takže nakoniec som fakt rada, že som do Milton Keynes šla, že som absolvovala všetky tieto návštevy a mala sa proste krásne. Myslím, že v Londýne by som tie dni lepšie nevyužila.

Šialené anglánske outdoorové akcie

Máj končí, na Slovensku si užívate leto a tu by človek pokojne mohol chodiť v zimnej bunde. 15 stupňov a menej, vietor ako šialený, dážď. Viem, že som minule písala, že už to vyzerá na leto, ale to som vystihla jeden slnečný deň a pridala veľkú dávku viery, že aj tie ďalšie budú slnečné. Ani nie.

Simon Barker z Scripture Union ma pozval, nech prídem do Milton Keynes, kde má SU národnú centrálu a zároveň sa budem môcť zúčastniť na evente, ktorý organizuje pre školy. Prečo nie, povedala som si, veď aspoň budem mať fajn program tesne pred odchodom z Anglicka, zažijem trochu SU práce na vlastnej koži, samé pozitíva. Trapas bol, že som fakt netušila, čo by som asi mala čakať.

Dnes ráno som si teda zbalila pár vecí, nasadla na vlak a odviezla sa asi 20 minút na sever od Londýna. Tam pre mňa prišla jedna žena, čo pracuje v SU, odviezla ma do officu, poukazovala mi to tam všetko a zobrala ma na obed do Subway-u. Potom ma "odovzdala" inej babe, Kim, ktorá ma odviezla na miesto, kde sa bude konať tá akcia, ktorá bude trvať od utorka do štvrtka a Simon aj s viacerými ľuďmi boli už tam a všetko to tam pripravovali.

Potom začala sranda. Zaparkovali sme auto pred týmto kostolom v dedinke Elstow. Keď sme vystúpili, skoro ma odfúklo a totálne som oľutovala, že som si so sebou nevzala bundu, len mikinu a riflové sako. Kto mal vedieť, že celá akcia sa bude konať vonku?! 

A teraz, že čo sa vlastne bude diať. Volá sa to Lifepath a je to akoby exkurzia z náboženstva, na ktorú chodia celé triedy z rôznych škôl a celé to organizuje Scripture Union. Myšlienka je, že decká sa učia o kresťanstve z toho, že sa dozvedajú o živote nejakej dôležitej kresťanskej osobnosti. Tentokrát je to John Bonyan, ktorý napísal Cestu pútnika (Pilgrim´s Progress), ktorý sa narodil v Elstow. Súčasťou priestoru, kde sa to celé bude konať je tento kostol tuším z 15. storočia a táto tržnica tiež totálne stará, v ktorej je teraz Bonyanovo múzeum a ktoré sa bude celé používať počas akcie, na oboch poschodiach sa budú konať nejaké workshopy. Je tam originálny nábytok zo 17. a 18. storočia a my na ňom normálne môžeme sedieť. Neskutočné. A ten kostol sa tiež ešte normálne používa. To mi vždy vyrazí dych. Také miesta dýchajú históriou, ale je to dokonalý pocit, že tá história nie je len mŕtva minulosť, ale že aj prítomnosť je súčasťou príbehu toho konkrétneho miesta.

No späť k Lifepath, každý deň príde okolo 150 až 200 detí z 7 rôznych škôl a za jeden deň sa dozvedia o živote Johna Bonyana a o správe, ktorú ľudstvu zanechal v jeho knihe. Majú niekoľko spoločných aktivít a potom každá skupina absolvuje štyri workshopy z ôsmich, ktoré sú na výber - dva doobeda a dva poobede. Každá skupina má okolo 15 detí plus učitelia a sprevádzať dňom ich budú SU dobrovoľníci, ktorých vekový priemer je 55 rokov. Minimálne :D 

Ja sa chystám pomáhať, ak budem niekde potrebná, ale hlavne sa prechádzať, pozorovať, fotiť, učiť sa. Nemám žiadnu zodpovednosť, keďže sa zúčastním len zajtrajšku a nezostávam na ostatné dni. Len dúfam, že zajtra nebude tak fučať a hlavne, že nebude pršať, lebo to by bola katastrofa, keďže veľká väčšina aktivít dňa sa má konať vonku. Dnes to bolo dosť bojové teda. Ale pravdu povediac to šedivé počasie sa k tomu miestu úplne hodí. Keď som sa prechádzala prastarým cintorínom, ktorý je pri tom kostole a totálne pršalo, cítila som sa úplne akoby som sa ocitla vo svete Búrlivých výšin... Anglicko, storočia dávno pred tým naším. Atmosféra. A dosť zima :D

Teraz práve sedím v obývačke u Simona Barkera doma. Dnes večer spím tu, s jeho ženou a deťmi som sa zoznámila až keď sme prišli na večeru. Ale všetci boli ku mne úplne milí. Na večeru tu boli ešte Simonovi svokrovci, ktorí sú tiež súčasťou Lifepath akcie, tak som strávila čas po večeri rozprávajúc sa s vyše 60-ročným Angličanom o výhodách a nevýhodách metrického systému. Vedeli ste, že napríklad 30cm pravítko máme preto, lebo to je presne 1 stopa a to je proste "taká správna" miera? :D :D 

Leto mestu pristane

Predposledná sobota v Londýne. Ach jo. Keď všetky návštevy poodchádzali, povedala som si, že musím tie posledné dva týždne využiť čo najlepšie a ešte si Londýn užiť. Kým sa dá. Lenže človeku je samému otupno :D A okrem toho bolo zlé počasie. Ale nebola som na tom minulý týždeň nejako tragicky, iba vo štvrtok som bola doma, inak som si každý deň vymyslela nejaký dôvod, pre ktorý aspoň odísť z domu. Včera večer sa mi program zjavil sám. Na facebooku som si všimla, že v Covent Garden je tento týždeň otvorená Lawn Library, trávniková knižnica. Proste, že človek príde, sú tam nejaké knihy a môže si tam niekde sadnúť a čítať si. Tak som si povedala, že to je úplne ideálna činnosť pre človeka, ktorý je sám a že to bude mrte fajn sa tam ísť pozrieť.

Tak som sa tam dnes poobede vybrala. Počasie bolo konečne krajšie, nie je tu tak teplo, ako doma, len nejakých 20 stupňov, ale aj to je fajn. Ľudí bolo teda v Covent Garden poriadne veľa. Práve pre tie davy som si asi Lawn Library najprv nevšimla, asi som čakala, že to bude trochu väčšie alebo čo. Bola som dosť sklamaná, ale tak som si povedala, že nevadí, no čo už, idem sa tu aspoň poprechádzať po uličkách, keď už som sem šla. A tak som sa prechádzala, užívala som si slnečnú sobotu a ruch veľkomesta. 

Po chvíli som narazila na takú uličku plnú kníhkupectiev a antikvariátov, o ktorej mi povedala Beka a bola som ju hľadať, keď tu bol Kubo. Aj sme ju vtedy našli, len bol už večer a všetky obchodíky boli zatvorené. Teraz boli ale otvorené, tak som sa úplne kochala a prehrabávala všetkými tými krabicami, čo mali vonku vyložené. Knižky za libru a tak. Najkrajší obchodík, čo som tam našla, bol s detskými knihami starými a hlavne originálmi. Našla som tam originály Slávnej päťky, mrte staré, obrovské knihy v pevnej väzbe s nádhernými ilustráciami. Za 100 libier. Skoro mi zabehlo, keď som tú cenu videla. Ale krásne boli tie knihy, fakt. 

Keď som sa od tej uličky vracala späť smerom ku Covent Garden, úplne som si hovorila, aké je to zaujímavé, že v Londýne som si tak rýchlo dokázala pospájať miesta a že si viem úplne predstaviť, čo sa pri čom nachádza. V Bratislave mi to trvalo asi 16 rokov, kým som si pospájala jednotlivé časti dokopy, tu mi to zabralo len 5 mesiacov. A teraz viem, že Covent Garden je 20 minút od UCL a na druhú stranu 15 minút od Trafalgar Square, ktorý je zase 10 minút od Big Benu...

Cestou späť som si to dala cez Seven Dials, lebo už sa blížila tretia hodina a od tretej do piatej každý deň sú v Starbuckse frappuccina za polovičné ceny, čo vám poviem :D A v Seven Dials som vedela, kde je Starbucks, tak som si to namierila rovno tam. A ako som si potom vykračovala s mojim extra coffee caramel frappucinom so šľahačkou po ulici, traja ľudia ma zastavili, že kde je najbližší Starbucks, tak dobre to vyzeralo :D Ale bolo to asi poslednýkrát, lebo zajtra už tá akcia končí.

Už ani neviem, prečo som sa rozhodla vlastne vrátiť späť do Covent Garden, ale zrazu som zbadala tú Lawn Library. Bol to taký malý priestor, ktorý vystlali umelou trávou, oplotili záhradným plôtikom, dali tam dve knižnice, a pár plážových lehátok a bolo. Ale strašný štýl. Bola to akcia, ktorá robila reklamu vydavateľstvu Pinguin, takže tam boli samé klasiky. Ja som prišla a bola tam kopu kníh, ktoré som poznala, len som si nevedela vybrať a potom zrazu pozerám, že On the Road od Jacka Kerouaca. No tak to bolo jasné. A akurát odchádzali také dve holky, tak sa uvoľnilo lehátko, tak som si sadla, vyložila nohy, pila frappuccino a čítala Kerouaca. Za rohom hral nejaký pouličný umelec na gitaru, atmosféra dokonalá. Covent Garden je jednoznačne jedno z mojich najobľúbenejších miest v Londýne. I keď je to také zvláštne, lebo tam nie je žiadna pozoruhodná pamiatka a turisti, ktorý chcú vidieť všetko za behu, to tam vôbec nepochopia. Lebo do Covent Garden sa chodí užívať si atmosféru. A na to treba čas. Čas sadnúť si na chodník a pozerať sa na vystúpenie pouličného umelca, ktorých je tam vždy kopu. Čas predierať sa medzi ľuďmi a prezerať si kopu krásnych zbytočností, ktoré sa dajú kúpiť v obchodíkoch či stánkoch na námestí aj v uličkách okolo. Čas sadnúť si a dve hodiny čítať. 

Máj, návštev čas

Z mája prešlo zatiaľ 18 dní, z ktorých 12 dní som neobývala moju miniizbu sama. Najprv tu bolo od piatku večera do stredy obeda Rebeka a potom od piatku obeda do stredy rána Kubo. Návštevy sú super vec a mám pocit, že už zo mňa začína byť profesionálny sprievodca po Londýne. Niekto sa ma pýtal, že či ma to ešte nenudí, chodiť stále po tých istých miestach. Na počudovanie, najmä moje vlastné, ešte stále nie. Len je to dosť únavné, to chodenie po pamiatkach... úplne rovnako či ich vidíte prvýkrát alebo sedemnásty.

Ale aby to naozaj nebolo zakaždým to isté, tak sa snažím vždy vymyslieť ešte nejaké miesto, ktoré som nevidela, aby som predsa len pokračovala v spoznávaní Londýna. S Rebekou to nebol až taký problém, lebo ona bola v Londýne pred necelým rokom, všetko podstatné, čo treba vidieť, videla vtedy, tak to bola tzv. nadstavbová návšteva :D Najväčšia výprava, ktorú sme spolu podnikli bola návšteva krásneho tudorovského zámku so surrealistickými záhradami, kam sme sa trepali takmer tri hodiny, lebo sa nachádza až v šiestej zóne. Ale stálo to totálne za to.

Ďalšia special vec bol Highgate cemetary. Väčšine ľudí cintorín nepripadá ako miesto turistického záujmu, ale tento je v zozname top10 kvalitných miest, ktoré treba v Londýne vidieť (a nenapísala som ho ja :D). Highgate cemetary je fakt obrovský cintorín so starými kamennými náhrobnými kameňmi obrastenými brečtanom, fakt krásny. My sme z neho videli len jednu časť, lebo do druhej časti sa dá ísť len so sprievodcom raz za deň a rezervovať si to treba aj týždne dopredu, tak sme boli z toho dosť sklamané, ale nakoniec sme boli užasnuté aj z tej jednej časti.

Zaujímavé na návštevách je aj to, že daná osoba, s ktorou som, dáva tým všetkým miestam, po ktorých chodíme, špecifický nádych. Keď tu bola Doktorka, ktorá študuje biológiu, videla som snáď všetky hniezda strák po celom Londýne a pri prechádzke po St. James´ parku som dostala prednášku o druhoch vtáctva, ktoré tam žije :D Keď tu bola Laury, ktorá študuje architektúru, zistila som, prečo moja škola a British Museum vyzerajú ako budovy z antického Grécka a dozvedela som sa asi milión funfacts z kopy dokumentárnych filmov :D Keď tu bola Beka, začala som si všímať baby, ktoré nosia nohavice nad členky a vintage svetre :) No a keď tu bol Kubo, videla som za štyri dni toľko Audín, Lamborgín, Aston Martinov, Porsche a Ferrari ako za celý život nie. A samozrejme všetky boli nanič, lebo mali volant na nesprávnej strane. A už viem, čo je to urban bike. 

Londýn má mnoho tvárí :D :D

Čo som ale zistila pri Kubovej návšteve bolo veľmi zaujímavé. Kubo bol v Londýne prvýkrát. Ja som tu už takmer päť mesiacov a tie najhlavnejšie ťahy a miesta poznám už teda pomerne dobre. Výsledkom bolo, že Kubo dostal smrteľnú dávku Londýna. To, čo on videl za štyri dni, trvalo mne dvojnásobok času, keď som tu bola prvýkrát. Teraz už dokážem efektívne cestovať, viem, čo je pri čom, viem si mapu londýnskeho centra predstaviť v hlave, viem improvizovať. To bolo tak, že vždy ráno som mala naplánovanú len prvú vec, kam pôjdeme a potom, že veď uvidíme. A vždy som si len tak za pochodu vymyslela, kam by sme mohli ísť ďalej. No a posledný deň som si už naozaj nevedela vymyslieť, kam by sme ešte mohli ísť. A ani sme už nevládali. Úplne nič. Tak sme šli na pár hodín do Science múzea, kde som bola už štvrtýkrát, prezreli sme si časti o lodiach a lietadlách a na to, akí sme boli zničení, to bolo náhodou dosť zaujímavé koniec koncov :)

Moje zistenie teda znie takto. Objavovať nové miesta by človek mal ísť naozaj len s mapou, plánom z netu a cestovateľskej príručky. Takým spôsobom zablúdi dostatočne veľakrát, aby to neprehnal s rýchlosťou prijímania podnetov. Ale ak by niekto naozaj chcel, môžem poskytnúť plány, ako vidieť z Londýna čo najviac za akýkoľvek počet dní, ktorý si len vymyslíte. Od dvoch do desiatich. A vlastne, mohla by som napísať vlastného sprievodcu :D

Skúškové po anglicky

Ospravedlňujem sa za to, že príspevky na tomto blogu sa za posledné obdobie dosť zriedili, ale boli na to vysoko objektívne dôvody. Skúškové. O esejách som už čo-to písala, bolo ich veľa, ale napísala som všetky a odovzdala som všetky načas. Väčšinu esejí som musela odovzdať v prvý deň tretieho termu - po našom skúškového obdobia. Oni tu majú akademický rok rozdelený na tri termy, z čoho počas prvých dvoch sa len učí a chodí do školy a nie sú žiadne skúšky a potom tretí je šesť týždňov, počas ktorých sú skúšky zo všetkých predmetov, na ktoré ste chodili počas oboch termov. 

Ja som to mala o kúsok jednoduchšie, keďže som tu bola len počas druhého termu a teda som potrebovala uzavrieť len štyri predmety. Tri z nich budú hodnotené len esejami. Tie bolo treba písať cez päťtýždňové veľkonočné prázdniny a odovzdať ich prvý deň skúškového. Dostali sme varovný mail, aby sme si nechali dostatok času na samotné odovzdanie esejí, keďže v ten istý deň malo deadline hrozne veľa ľudí, všetky práce sa odovzdávali na jednom mieste a bolo potrebné priniesť ich osobne a fyzicky.

Tak to bol môj prvý zážitok s anglickým skúškovým, keď som 3. mája s teplotou (áno, skvelý čas na chorobu) stála 45 minút v rade na odovzdávanie prác. Radosť. Spolu so mnou tam bolo kopu ľudí, ktorí odovzdávali eseje, ale aj dizertačné práce - bakalárky. Každý z nás musel ku každej práci vypísať také zložité tlačivo, kde sme samozrejme museli podpísať, že naša práca nie je plagiát a ak by náhodou bola, budeme za to niesť následky :) Naspäť som dostala papierik, ktorý môžem použiť ako dôkaz, keby sa náhodou moja esej stratila, že som ju naozaj odovzdala, dátum, pečiatka, všetko, čo treba :)

Po tom, ako som si dva predmety uzavrela v prvý deň skúškové, vrhla som sa na písanie poslednej eseje, ktorú som zmákla za jeden deň a bola som za to na seba megahrdá, lebo som sa už vycvičila teda poriadne. Nie že by to bol práve najlepší spôsob, ako písať eseje, ale keďže som to musela za ten deň dať, tak som fakt nemala veľmi na výber a musela som zabrať. Som teda fakt zvedavá na výsledok.

Potom prišla ku mne Rebeka, na ktorú som sa veľmi tešila. Jediný problém bol, že počas jej pobytu v Londýne som mala poslednú (a vlastne jedinú) skúšku, na ktorú som sa teda nemala moc kedy učiť. Čítala som si prednášky cestou na výlety a z výletov alebo večer, keď Rebeka varila večeru. Príliš som sa tomu učeniu teda nevenovala a dosť som sa tej skúšky bála, ale v princípe nešlo o nič veľmi dôležité, lebo som zistila, že keď to náhodou nespravím, tak sa úplne nič nestane. Tak som bola pomerne pokojná, keď som na ňu v utorok šla.

Skúška samotná bola celkom zážitok. Mali sme ju v nejakom divadle, asi 15 minút od školy a to som ešte bola na tom dobre, lebo miesta, kde sa robia skúšky sú rozhádzané po celom Londýne. Sú to špecificky upravené veľkokapacitné miestnosti, kde je rozložených 100-150 stolov, pri ktorom každý sedí sám. Na začiatku sme si museli nájsť číslo stolu, ktoré nám bolo dopredu pridelené. Ja som mala 83. Keď nás pustili do miestnosti, tašky sme si museli dať k zadnej stene, mobily vytiahnuť, vypnúť, vložiť do plastového sáčku, ktorý mal každý pripravený na stole a položiť pod stôl na zem. Na lavici sme mali papier s pravidlami, čo sa môže robiť v miestnosti skúšky a čo nie, ktoré predmety sú dovolené a ktoré nie a tak. Strašne vážne to všetko bolo. Skúšku spolu so mnou robilo asi 99 ďalších ľudí zo 4 rôznych predmetov. Väčšina z nás mala 3 hodiny času. Skúška bola písomná.

Tá moja skúška bola z psychológie vo vzdelávaní. Spočívala v tom, že z 9tich otázok sme si mali vybrať 3 a na tie odpovedať. A povedať k danej téme najviac ako sme schopní. Mali sme na to desaťstranový A4kový zošit a komu by nestačilo, mohol si vypýtať ďalšie strany. A teda, bolo ich dosť, ktorým bolo 10 strán málo. Ja som si zaumienila, že musím o každej otázke napísať aspoň dve strany, to bolo maximum, čo som zo seba vedela vyžmýkať, tak uvidíme, či to bude stačiť. Najzaujímavejší fakt, ktorý som zistila bol ale ten, že tie otázky boli celkom ľahké. Úplne si viem predstaviť, že by sme veľmi podobné zadanie písomnej skúšky dostali aj na Slovensku. Dokonca si viem predstaviť aj rovnaké. Lenže problém je v tom, že inštrukcie na Slovensku by zneli, že máme zodpovedať všetkých 9 otázok, za 60 minút, stručne jasne výstižne. A skutočná challenge teda je naozaj to, vedieť o nejakej téme dostatok informácií na to, aby sme o nej vedeli písať veľa a dostatočne fundovane. 

Ďalšia vec, ktorú som si uvedomila bola, že štýl učenia sa na anglický typ skúšky je úplne iný ako typ učenia sa na slovenský typ skúšky. Keďže slovenské skúšky vyžadujú stručnosť, často sa zameriavajú na fakty, to asi všetci vieme. A tie sa treba učiť. Presne. Naopak tu, treba téme rozumieť a vedieť o nej veľa. No človeku sa to dostáva do hlavy oveľa jednoduchšie. Veľa vecí, čo som na tej skúške písala som si pamätala ešte z prednášok, alebo z toho, že som si raz prečítala poznámky, ktoré nám k prednáškam učitelia dali. Som si istá, že kedy som si ku každej téme prečítala zopár odborných textov v knižnici, tak by som totálne excelovala. Bez toho, aby som sa musela drviť fakty, roky, mená. Ach, závidím týmto anglickým študentom.

Zabavte sa počas technickej prestávky blogu

Kultúra konferenčných centier

Minulý víkend som bola na tretej víkendovke od kedy som v Londýne. Tentokrát som šla pomáhať s deťmi na zborovom víkende zo St. Helen´s. Bola tam asi 300 ľudí z toho vyše 70 detí. Takéto akcie sa vždy konajú v obrovských konferenčných centrách, o ktorých mám pocit, že ich je v Británii nekonečné množstvo. A vždy majú rovnaké charakteristické znaky. Sú obrovské, človek by sa v nich veľmi ľahko stratil, keby všade neboli tabuľky, ktorým smerom treba ísť, aby ste našli svoju izbu alebo jedáleň. Kým tu svoju izbu hľadáte, kráčate po nekonečných chodbách, ktoré sú zásadne okobercované a sem-tam sa objaví nejaký kút, kde si môžte spraviť čaj s mliekom :) 

Okrem toho, zatiaľ dvakrát z troch víkendov som mala sama izbu, ktorá bola megaveľká a mala vlastnú kúpeľňu. Totálny luxus, ale prvýkrát mi to pripadalo totálne čudné, že človek ide s kamarátmi na zborovú víkendovku a každý má vlastnú izbu... 

Takže žiadne chaty a ubytovne, nie, tu len zásadne konferenčné centrá. Tentokrát to bol predĺžený víkend, lebo tu majú vždy prvý májový pondelok voľno a tak sme boli od piatku večera až do obeda v pondelok. Každý deň doobeda som trávila štyri hodiny tým, že som strážila najmenšie detičky - mali sme 14 detí vo veku 0-1 rok. Boli totálne zlaté, ale bolo to samozrejme aj celkom náročné, lebo zásadne aspoň jeden z nich plakal, väčšinou viacerí :D 

Edward

Poobedia a večery sme mali voľné, našťastie, lebo akože celý deň by som to fakt nezvládala. Tie štyri hodiny boli tak akurát. Jedno poobedie sme boli na výlete v obrovskom parku a po prechádzke sme sa šli pozrieť na zápas v póle, tak to bola totálna haluz. Inak som väčšinu času trávila vzdelávaním anglických nevedomcov o hokeji. Dokonca zápas s Nemeckom so mnou pozerala moja kamoška z Malajzie, tá musela mať z toho totálny chaos. Pozerali sme to na streame, ktorý sem-tam sekal a bol 20 sekúnd pozadu za rádiom, v ktorom som počúvala slovenský komentár, ktorému ona samozrejme nerozumela. Tak ja som vždy kričala gól a ona bola zmätená. Potom mi aj hovorila, nech jej tých komentátorov prekladám :D :D No to iste. To by som bola iný maník, keby som zvládala simultánne tlmočenie takého tempa reči. 

Elizabeth

Krásny Moses s blond afrom