IGG weekend away

Mám za sebou úžasný víkend! Bola som na výlete s medzinárodnými skupinkami, bolo nás tam vyše 100, lebo tam boli ľudia zo všetkých možných skupiniek. Naša skupinka tam bola skoro celá, čo bolo super, lebo sme konečne mali trochu viac času byť spolu, rozprávať sa, spoznávať sa a tak. Skoro celá skupinka, to znamená, že nás bolo 12 alebo aj viac možno, nerátala som to :) Šli sme na kraj Londýna, teda, ono to už akože bolo mimo Londýna, šli sme do takého hotela v dedinke Denham. Šli sme vlakom asi 20 minút, takže fakt to nebolo ďaleko. Ale ten hotel bol neskutočný, všetci sme len híkali kade sme chodili :D Každý mal sám izbu, aj keď v každej izbe bola megaveľká manželská posteľ, každý mal samozrejme na izbe kúpeľňu, mohli sme ísť zadarmo do fitka, do bazéna, do sauny, všade boli na chodbách stroje na kávu alebo len horúcu vodu, ak si človek chcel spraviť čaj, proste krása :) A samozrejme jedlo. Ale nesmiem sa o ňom rozpisovať, lebo si budete myslieť, že som tam bola len kvôli tomu :P Ale anglické raňajky!!!! Och...

Témou víkendu bola Kniha Rút, hlavné tri kázne v sobotu ráno, poobede a v nedeľu ráno boli o nej. Bolo to fakt výborné, lebo Rút sa väčšinou učí tak na besiedke ako pekný príbeh, ale veľmi sa o nej nekáže. Po každej kázni sme sa rozdelili do našich skupiniek a asi polhodinu sme diskutovali o tej danej kapitole, čo je v nej dôležité, čo hovorí o Bohu a tak. A keď sa na skupinke vytvorila dobrá diskusia, tak sme v nej väčšinou pokračovali aj pri kávičke počas prestávky. 

Najlepšie na tom víkende bol hlavne ten čas s ľuďmi, lebo sme sa hrozne veľa rozprávali (alebo len ja som veľa rozprávala? :D), tak o nás, o živote, ale aj o Bohu, bol čas na osobné rozhovory aj na čas s viacerými ľuďmi. Ale aby ste si nemysleli, že to bolo nejaké vážne, mali sme aj riadnu haluz. Najvtipnejšie situácie vznikali zo stretov európskej, ázijskej a americkej kultúry, keďže my sme taký správny mix. I keď Steph, ktorú rátam ako Američanku je tiež Aziatka, ale narodila sa v Amerike aj tam celý život žila. V sobotu večer, keď skončil program, sme skoro všetci šli plávať do bazéna (akože len naša skupinka, nikto iný tam nebol :)), boli sme v saune a potom, keď sme boli unavení, tak sme sedeli v jacuzzi a rozprávali sme si vtipy :D To bol úplný koniec, lebo sa tam ľudia striedali a každý mal akože prezentovať svoj humor, ale prekladať vtipy do angličtiny, bola celkom fuška, takže smiešnejšia bola väčšinou prezentácia vtipu ako jeho pointa :D

V sobotu poobede sme mali voľno, tak sme sa vybrali na prechádzku. Celý deň pršalo, tak nás varovali, že bude asi blato, ale my, že nevadíííí. Šli sme asi na polhodinovú prechádzku, zabárali sme sa do blata totálne a nič tam nebolo!! Taxikár, ktorý nás viezol zo stanice nás varoval, že ten hotel je uprostred ničoho, ale ja som mu neverila. Anglicko je predsa krásne aj keď tam nič nie, ale mýlila som sa. Toto bolo fakt, že NIČ. Ja som šla celý čas s Luciliným priateľom Philibertom, ktorý študuje biochémiu a celý čas mi vysvetloval biotechnológie a ako extrahujú enzýmy z baktérií a také srandy, to bola tiež celkom komická konverzácia, keďže mne také veci veľmi nič nehovoria ani v slovenčine a nie to ešte v angličtine. Ale bolo to celkom zaujímavé.

Som fakt rada, že mám týchto kamarátov zo skupinky, lebo s nimi mám také fakt vzťahy, teda do takej miery, do akej sa dajú vzťahy v priebehu dvoch mesiacov vytvoriť... Takže, super víkend, totálne som si ho užila :)

Toto je spoločná fotka všetkých ľudí, čo tam boli. Mňa veľmi ľahko nájdete, mám totiž výrazne bledšie vlasy od všetkých :D

Mind the gap please!

Čo by to bol blog z Londýna, keby nemal príspevok s takýmto názvom. Kto vie, čo tento názov znamená, vie, že budem písať o londýnskej doprave. Najlepšie bude, ak spravím nejaké to porovnanie. Takže máme tu:

Metro!!, ktoré mi tak strašne chýba v Bratislave. Viem, že Blava je malá, ale metro neskutočne šetrí čas, lebo ho nič nezastaví, žiadna doprava, nič. Metro je neskutočne rýchle, chodí často, je totálne prehľadné, dá sa nakombinovať a dostať sa kamkoľvek v priebehu 45 minút (teda, samozrejme, vrámci prvej zóny :P) Ja sa pohybujem najmä na sever a na východ od centra, takže väčšina z mojich ciest netrvá dlhšie ako 25 minút. Napríklad do školy mi to trvá 18 minút, teda ak nečakám dlho na metro, lebo dvakrát prestupujem. Idem štyri zastávky tromi rôznymi linkami. Najprv idem overgroundom, čo nie je úplne metro a okrem rána chodí len raz za 15 minút. Kým som zistila cestovný poriadok, mala som asi týždeň, kedy mi zakaždým ušiel vlak pred nosom a musela som na ďalší čakať 15 minút. Potom som ale zistila, kedy vlaky chodia, odmerala som si cestu z domu na stanicu (4 minúty) a už som chodila presne. Overgroundom sa veziem dve zastávky, prestupujem na Victoria line, odveziem sa jednu zastávku, potom zase prestupujem a zase sa odveziem jednu zastávku. A som v škole :D To je tá kombinovateľnosť, o ktorej som hovorila :)

Metro má ale aj nevýhody. Je takmer vždy úplne plné. Práve kvôli všetkým tým výhodám, ktoré som práve vymenovala a kvôli tej rýchlosti, metrom cestuje hrozne veľa ľudí. Keďže ja naozaj nejazdím väčšinou viac než tri zastávky, tak mi to v princípe je celkom jedno, že je tam tlačenica a že človek by mohol len snívať o tom, že si tam sadne :P Iba raz sa mi stalo, že som sa reálne nezmestila do vozňa, proste tam bolo toľko veľa ľudí, že som musela vystúpiť, aby mi dvere neodsekli hlavu :D A musela som počkať na ďalšie metro. (asi 2 minúty :P :D) A samozrejme, zásadná vec je, že metro je neskutočne drahé! To znamená, že za mesačný lístok platím 3x (!!) viac ako za 3 mesiace v Bratislave. A to si kupujem len na zóny 1-2, lebo bývam v druhej. Väčšina ľudí býva oveľa ďalej...

A potom tu máme doubledeckre, krásne, červené, londýnske, poschodové. Voziť sa ale autobusmi je zlý sen! Myslím, že o tom, aké je to hrozne zložité vyznať sa v tej neskutočnej spleti busov, písala. Autobusových tratí v Londýne je tak do 500. A neexistuje žiadna mapa, nič. Jediné, čo existuje, je internetový plánovač cesty, ktorý síce vie výrazne pomôcť, ale sem-tam sa stane, že internet vypadne a potom začne sranda. Problémov je niekoľko. Doprava v Londýne a všade samé semafóry, fakt by som nechcela byť vodičom autobusu, oni musia mať neskutočné množstvo trpezlivosti. Okrem toho, strašne často sa stane, že cesty, po ktorých autobusy mali ísť sú uzavreté, všade samé obchádzky a ja len dúfam, že zrovna tá zástavka, na ktorej mám vystúpiť nebude vynechaná. Iba raz sa mi našťastie stalo, že zastávka, na ktorej som chcela vystúpiť bola uzavretá a autobus zastavil tak 200 metrov od nej, ale aj tak ma to dosť zmiatlo.

Najväčší problém je samozrejme to, že cesta busom trvá veky!!! Vezmime si cestu do školy, ktorá mi metrom trvá 20 minút. Tento týždeň som si nekúpila lístok na metro, takže jazdím do školy autobusmi. Ešte ani raz za tento týždeň mi cesta do školy netrvala menej ako hodinu, i keď plánovač cesty blábolá o 37 minútach :P Haha, isteee :D Tak napríklad včera som odišla z domu 12:30 na hodinu, ktorá začína o 2hej a do budovy školy som vošla o 13:52!! To bolo zrovna v ten deň, keď nefungovala stránka plánovaču a tak som mierne zablúdila a do školy som sa dostala dosť okľukou. Mala som šťastie, že to bolo na obed, keď nie je doprava taká hustá. Dnes ráno som mala cestu naplánovanú, predpokladala som, že do hodiny to dám, ale predsa len som odišla z domu hodinu a pol pred hodinou a opäť som prišla 10 minút pred začiatkom hodiny!!! A to som šla na 11tu!!! Neviem si predstaviť, že by som mala cestovať normálne ráno. Je mi jasné, prečo všetci tí ľudia chodia metrom :P 

Napriek tomu, že cestovanie autobusom takmer vždy pôsobí stres (okrem času, keď sa nemám kam ponáhľať alebo keď idem domov), je na ňom aj niečo dobré. V autobuse si človek vždy sadne alebo takmer vždy, už som bola aj v úplne plných busoch, ale to je naozaj výnimka. Ja vždy, hneď ako nastúpim, vybehnem hore po schodoch a sadnem si čo najbližšie dopredu, ak je miesto úplne vpredu, tak si sadnem tam. Ako všetci. Každý, kto vyjde hore po schodoch a vidí voľné miesto vpredu, sadne si tam. No a najlepšie na vození sa autobusom je, že sa väčšinu času (ak práve nestresujem) cítim ako vo vyhliadkovom, turistickom buse. Najmä ak si iba nájdem cestu na nete, viem len, kde mám vystúpiť a netuším kadiaľ ten autobus pôjde. To sa potom len veziem, pozerám z okna a niekedy zabúdam zatvoriť ústa, keď vidím, kadiaľ sa vozím. Aspoň z autobusu objavujem nádhery tohto šedivého mesta, po ktorom sa mi nechce veľmi prechádzať, keď prší alebo je proste nechutne a zima.

Keď sa vrátim domov, bude mi strašne chýbať rýchlosť metra a poschodové autobusy, z ktorých má človek skvelý výhľad a vždy si sadne :) Londýnska MHDčka môže byť :) 

Česká literatúra

Zase som nejakú tú dobu nepísala. Asi preto, že minulý týždeň bola dosť nuda. Nechodila som do školy, počasie bolo nanič (je tu hrozná zima, už mi to lezie na nervy) a nemala som predplatenú Oysterku, tak som ani nechcela veľmi cestovať veľmi. A tak som pár dní zostala doma, pozerala som filmy, dlho som spala a tak. Nebolo to úplne zlé, ale mala som toho po týždni už celkom dosť. Ja mám proste rada akciu.

Tento týždeň ale začala znovu škola a ja som sa tam normálne tešila. Prvýkrát asi tak od šiestej triedy som sa fakt tešila do školy. Už len preto, že ma to vyhnalo z domu, že sa niečo dialo. Ale hlavne preto, že ma to tam fakt baví. Myslím, že o škole som asi písala len jeden blog, tak prišiel čas na nejaký ďalší.

Môj najobľúbenejší predmet je Česká literatúra, ktorá sa mi našťastie podarila vybaviť a som fakt rada. Zo začiatku som aj trochu váhala, či si ju mám zapísať, či to nebude príliš ťažké, či mi to na niečo bude, taká česká literatúra. Nakoniec som sa ale rozhodla najmä preto, že som potrebovala nejakú literatúru, už len preto, že ma sem vyslala Katedra slovenskej literatúry a tento predmet je to najbližšie k slovenskej literatúre, čo sa tu dalo nájsť. Oficiálne je to totiž Česká (a slovenská) literatúra - máme v programe aj dve slovenské diela.

Vôbec som nevedela, čo ma na tej hodine čaká, maily som si s učiteľom písala na začiatku po anglicky, on mi poslal českú knihu, ktorú som si mala prečítať na prvý seminár a povedal mi, že na hodine budeme len dvaja študenti a teda sa budeme stretávať v jeho kabinete. Na prvú hodinu som prišla načas, zoznámila som sa so svojim učiteľom Petrom a úplne som sa zaľúbila do jeho kabinetu plného kníh. O chvíľu prišiel aj môj jediný spolužiak Jack a hodina mohla začať. Najviac ma prekvapilo, že sme o knihe diskutovali po anglicky a prekvapilo ma to veľmi pozitívne, lebo najväčšia nevýhoda, ktorú som na tom predmete videla bolo, že bude po česky. Ale nie je! Je po anglicky a sme tam len dvaja, čiže človek sa tam neskryje tak ako som zvyknutá skrývať sa doma :P 

Informácia, ktorá ma veľmi potešila bolo, že môj spolužiak neštuduje literatúru primárne, ale lingvistiku a tento predmet má len ako voliteľný. Kto vie, vie, že moje literárne vedomosti nie sú na úrovni študenta literatúry, tak som bola rada, že sa nebudem musieť predbiehať s nejakým veľkým literárnym nadšencom, to by bol koniec. Takto je to dosť príjemné náhodou. No aj tak nie som tá, čo sa prejavuje konštruktívnejšími myšlienkami. Dôvod je asi aj v tom, že aj môj učiteľ aj môj spolužiak sú Angličania, hoci som si myslela zo zašiatku, že sú obaja Česi. Peter má ženu Česku a Jack zase žil v Čechách od šiestich rokov, ale má obidvoch rodičov Angličanov, takže rozpráva plynule po anglicky aj po česky. Ale tak na môj mierny jazykový deficit by som sa vyhovárať nemala, však?

Čo sa týka hodín samotných, sú úžasné. Učím sa toho hrozne veľa o českej literatúre, o ktorej som samozrejme doteraz nevedela úplne nič. Hodina trvá vždy dve hodiny, približne prvú polhodinu nám Peter rozpráva o autorovi, o literárnej situácií, do ktorej patrí a tak. Vždy je to hrozne zaujímavé, Peter o nich rozpráva akoby ich osobne poznal, ja si poctivo robím poznámky, už len zo zvyku, lebo mám pocit, že by som mala, Jack sa veľmi nenamáha, veď všetky tie veci sa dajú vyčítať na wikipedii :) Potom nasleduje diskusia o diele, ktorá väčšinou za tú hodinku, hodinku a pol prejde rôznymi fázami, Peter sa pýta rôzne otázky, naše odpovede hľadáme v texte a najlepšie na tom je, že sa vôbec necítim byť v strese, lebo myslím, že ešte som nezažila, že by Peter na niečo povedal, že je to blbosť. A úplne v pohode dokáže na našich odpovediach stavať, posúvať diskusiu k tomu, že veci dávajú zmysel. 

Strašne ma fascinuje ten proces objavovania toho, že kniha, ktorá ma totálne zmiatla, keď som ju čítala a ktorá sa mi zdala fakt čudná, zrazu pôsobí úplne inak počas tej hodiny. Takto by ma bavilo študovať asi úplne hocijakú literatúru a hoci nemám pocit, že som v interpretačnom a kritickom čítaní nejaká výnimočne dobrá, ale aspoň ma to konečne baví. Neviem, či som to opísala dobre a možno sa to tak trochu blíži hodinám, čo sme mali s Darovcom. Všetci ale vieme, že tie hodiny boli veľmi výnimočné a nevídané na našej úžasnej literárnej katedre. Takže toto je ako balzam na moju literárnu dušu. A okrem výnimočného prístupu je fakt oddych konečne sa rozprávať o nejakej inej ako slovenskej literatúre a zisťovať koľko toho neviem a chcem učiť celú svetovú. Haha. Je to celkom sranda, keď sa nás Peter pýta, čo vieme o českej histórii, čo vieme o českej katolíckej moderne, či sme niekedy čítali niečo iné od toho autora. Ja vždy len krútim hlavou a  priznávam, že toho teda veľa neviem, veľmi často, úplne nič. Nevadí. Nikomu to nevadí. Nemusím sa báť, že keď neviem všetko o všetkých autoroch, tak mi niekto na hodine vynadá, že som nepripravená. Prečítala som knihu, ktorú som mala, takže pripravená som. (žiadnych 5 štúdií navyše, ktoré treba vedieť naspamäť :P) Aha a ešte treba spomenúť, že na čítanie tej knihy aj vždy mám čas, keďže mám štyri predmety a nie som v strese, že za týždeň predsa 150stranovú knihu neprečítam. Proste krása :)

Ako Lea Leu v Londone hľadala

Tento týždeň máme reading week, čo znamená - žiadna škola. V princípe by som sa mala učiť, čítať, ale ja veľmi nemám čo, dokonca ani ďalšiu knihu na seminár z literatúry nám učiteľ neposlal, asi budeme preberať tú, ktorú sme mali preberať minule, keď ochorel. Smola, že si z nej už skoro nič nepamätám...

No a keďže teda nie je žiadna škola, tak nie je ani veľký dôvod vychádzať z domu. Ale to nie je veľmi zdravé, sedieť celý deň na zadku za počítačom, tak som sa v pondelok prinútila z domu vyliezť. Asi by ma to mrzelo, keby som nešla. Vzala som si mobil, iPod, kľúče, foťák, mapu do ruky a vyrazila som. Peňaženku a Oysterku som nechala doma, aby mi náhodou nenapadlo míňať peniaze, alebo sa voziť autobusom :D

Chcela som ísť nájsť najbližší park k môjmu domu a ako som tak študovala mapu, všimla som si, že ten park je asi na polceste od môjho domu k rieke Lea, tak som sa rozhodla, že sa pôjdem pozrieť aj tam :) Poriadne som sa nachodila, práve som si tú trasu hodila do google maps, ktoré mi vyhodili, že je to 5 km jedna cesta!! (o.O) Práve preto bolo dobré, že som si nevzala tú Oysterku, lebo cestou naspäť by som určite neodolala zviezť sa, no nemala som na výber, musela som si tých 5 km odšlapať aj domov. Ako dobre, že som nevedela, že to je taká diaľka :D Náhodou mi to netrvalo ani dve hodinky. No a tu je môj fotografický výsledok z tejto výpravy:

Lea Bridge

Lea River, aj keď niekedy ju píšu aj Lee River, trapkovia :P

48.5 míle k Leagrave :D V pohodičke :P

Druhá strana Lea River, škoda že nemám bike, šla by som sa okolo nej previezť :)

Spokojná so svojimi úlovkami :D A ešte mi aj slúchatka ladia s tou značkou :D

Deň, ktorý si navždy zapamätáme ako...

...deň, kedy sme zažili asi najväčšie haluze v Londýne doteraz ešte aj keď počítam všetky predchádzajúce návštevy. Najprv bola nezaujímavá časť doobeda, kedy sa holky vysťahovali z Velehradu a šli si odložiť kufre ku mne, čiže sme sa prevážali z jednej strany Londonu na druhú a zase späť, lebo ešte sme sa vracali do obchodíkov v Notting Hille, ktoré otvárali až o 12tej a tak. Katka s Miškou sa potom vybrali ešte nakupovať a my s Lucu sme sa stretli s Nikou a dali sme si prechádzku po klasických londýnskych miestach, čiže Buckingham Palace, St. James Park, Houses of Parliament, Westminster Bridge, London Eye. Zážitky začali hneď na začiatku, pofotili sme si Buckingham Palace a pokračovali sme našou už zaužívanou trasou cez St. James´ Park, v ktorom je také jazierko, pri ktorom žije hrozne veľa vodného vtáctva. Na jednom mieste bol väčší hlúčik ľudí, tak sme sa prišli pozrieť, že čo sa tam deje a tam bol obrovský pelikán, ktorý úplne pózoval fotografom. Tak sme si povedali, že aj my si ho ideme odfotiť a zrazu sa pelikán začal prechádzať smerom k nám. Úplne sme sa na ňom smiali, že ako sa predvádza, Lucka ho cvakala, keď už bol úplne pri nás za takým plôtikom, keď zrazu pelikán zamával krídlami a úplne na nás zaútočil!!! My sme najviac zvrieskli a uskočili sme, samozrejme, že sme vrazili do ľudí, ktorí šli práve okolo a všetci sa poriadne zabávali na nás. Ale strašne sme sa zľakli :D

Toto ho Nika odfotila práve ako na nás útočil, my sme stáli úplne pri tom plôtiku!!

Radšej sme teda šli ďalej. Pri Houses of Parliament sme sa fotili mrte dlho, lebo krásne svietilo slniečko, tak sme sa fotili s anglickými telefónnymi búdkami aj s Big Benom a potom nás Nika zaviedla na takú stranu, kde sme s Lucu nikdy neboli, tak sme sa tešili z nových pohľadov a naše Londýn milujúce vnútra mali sviatok :D Cestou späť sme sa odfotili s takým tým policajtom so smiešnym klobúkom:

Už sme boli dosť zničené, lebo hoci to vyzerá, že sme ešte nič poriadne nerobili, už boli asi tri hodiny poobede. Tak sme sa rozhodli, že sa odvezieme busom na Trafalgar Square, nájdeme tam niekde nejaký Starbucks a dáme si kávičku a oddýchneme si. Tam sa od nás odpojila Nika a my s Lucu sme sa teda vybrali  hľadať Starbucks. No najprv sme sa šli prejsť trochu po Trafalgar Square. Bolo tam hrozne veľa ľudí, sme sa čudovali dosť. Až keď sme prišli bližšie, tak sme zistili, že to sú všetko Egypťania oslavujúci odstúpenie Mubaraka. Všade samé egyptské vlajky, všetci super natešení, tak sme sa tam okolo nich prechádzali a zrazu za Luckou prišiel taký ujo, že či neodfotí jeho rodinu. Lucu, že jasné, tak jej dal dva foťáky a oni sa tam nastavili, Lucu ich fotila a asi 10 ďalších ľudí sa tam hneď zbehlo a fotilo ich na vlastné foťáky, tak ako ja na Luckin:

Potom sme sa už fakt vybrali hľadať ten Starbucks, ktorých je predsa v Londýne päťstotisíc a sú na každom rohu. A tak sme šli rovno za nosom a na prvej uličke sme nenašli, tak sme sa vrátili späť a skúsili sme ďalšiu uličku a zase nič. To sme už začínali nechápať a začínali sme byť aj celkom zúfalé, lebo nás boleli nohy a boli sme hrozne hladné. Tak sme si povedali, že sa zvezieme busom na Piccadilly Circus, že tam predsa niečo musí byť. A na Piccadilly zase milión ľudí, tak sme zase pozerali, že čo sa to tam deje. A tam bola taká band bubeníkov a trubkárov, úplne čudne boli poobliekaní, ale strašne dobre hrali a ľudia tam normálne na ulici tancovali, úplne super atmosféra tam bola. Teraz som vygooglila, že to bola nejaká valentínska párty:

Tak sme zase mali dobrú náladu, ale bolesť nôh a hlad sa len stupňoval, tak sme zase šli, že teraz už fakt musíme niečo nájsť. Lenže na Piccadilly ústi asi sedem uličiek a evidentne sme si vybrali tie nesprávne. Ale nakoniec sme to neľutovali, lebo ako sme tak išli, zrazu sme zablúdili na Leicester Square, kde sme nikdy ešte neboli s Lucu, tak sme si hovorili, že super, že sme zase objavili niečo nové. Ale stále žiadny Starbucks. A zrazu vidíme šípku, že China Town, tak si hovoríme, že veď keď už sme tu, tak sa tam poďme pozrieť. A to bolo to najsprávnejšie rozhodnutie. Celé China Town bolo vyzdobené nádherne, lebo ešte stále trvá Chinese New Year, tak sme úplne nechápali z toho, aké to bolo krásne:

China Town je plné obchodíkov s čínskym jedlom a samozrejme plné čínskych reštaurácií. Keďže bolo už skoro päť hodín a Lucka nejedla od rána nič a ja len pol malej bagety, tak sme boli už totál hladné. Tak sme si povedali, že keby sme našli nejakú lacnú čínu, tak že si dáme. Pozerali sme sa na menu niekoľkých reštaurácií, ale vždy sme tak sklamane odišli, lebo to nebolo to čo sme hľadali. Už sme aj odísť chceli, keď zrazu, že Eat All You Can reštika, kde sa dalo jedlo zobrať so sebou za polovičnú cenu. Tak sme sa opýtali vnútri, či si fakt môžme zobrať koľko chceme za tú cenu a keď nám čašník povedal, že áno, tak sme skoro vyskočili od šťastia. Asi 10 minút sme si nakladali zo všetkých možných čínskych dobrôtok, nudle, ryža, mäso, zelenina, všetko cez seba :D Úplne kopcom sme si naložili a vyšli sme pred obchod, že hm, kam to ideme zjesť. Tak sme prešli asi 5 krokov a tam sme našli takú okennú rímsu a tam sme si to dali, úplne jedno nám bolo, čo si o nás ľudia mysleli, ale bolo to absolútne najlepšie na svete:

Úplne spokojné s plnými bruškami a plné zážitkov sme sa autobusmi doviezli zase do Notting Hillu, kde sme sa stretli s ostatnými babami a kde som ešte na záver tohto úžasného dňa našla obchod so slovenskými vecami, kde som úplne vykrikovala, keď som videla, čo všetko tam majú a kúpila som si Dru tyčinky a Kofolu bez cukru, lebo normálnu nemali a táto bola síce hnusná, ale bola to Kofola!!!

Moja Londýnska návšteva

Niekoľko dní sa mi nepodarilo sem nič napísať. Ale má to objektívne dôvody. Mala som návštevu. V stredu poobede prišli do Londýna moje dievčatá - Lucka, Katka, Nika a Miška. Mali sme pred sebou tri a pol dňa vážneho Londýnskeho sightseeingu, dúfajúc, že počasie bude čo najlepšie. Na to sa teda vo februári nedá spoľahnúť. Ale nakoniec to nebolo až také zlé. Aj nám síce pršalo, ale aj v stredu aj v sobotu svietilo slniečko, takže to bolo také vyvážené. Dážď nám ale prekazil naše pôvodné plány a tak bolo to naše pozeranie pamiatok trochu chaotickejšie ako sme chceli, ale aspoň nám to dodalo na spontánnosti a postaralo sa o kopu nečakaných zážitkov a niekoľko výborných šálok kávy v Starbuckse.

Prešli sme asi všetky hlavné pamiatky londýnske, začali sme v stredu na Portobello Road Market, odkiaľ som šla dievčatám ukázať moju školu, z ktorej boli adekvátne užasnuté, lebo keď je večer osvetlená, tak vyzerá fakt úžasne. Odtiaľ sme šli do St. Helen´s na skupinky a z toho mali baby tiež parádny zážitok :)

Večer pred St. Helen´s

Vo štvrtok pršalo ako divé, takže panovala taká správna londýnska nálada. Mne nemohlo nič pokaziť náladu, lebo zrazu som sa tadiaľ nechodila sama, ale s mojimi dievčatami, rozprávala som po slovensky, ale hlavne som sa mala s kým rozprávať a proste... to bolo na tom celom najlepšie. Prvý bod pre holky bolo Design Museum, ja som sa k nim pridala až potom a šli sme hore do Tower Bridge. To sme si sľúbili s Luckou, že nabudúce, keď budeme v Lodnýne, tam musíme ísť, tak sme si tento sľub splnili. Dosť haluz bola, keď týpek, čo predával lístky, po tom ako si prezrel naše ISIC, sa zrazu opýtal: "Čo študujete?" po slovensky... Tak ma šokol, že som nevedela celkom, čo mu mám povedať :D Po výstave na Tower Bridge sme šli do najkrajšieho Starbucksu v Londýne, kde mi Miška dala ochutnať pepermintové mocca a zistila som, že mi to chutí úplne najviac a je to môj nový obľúbený nápoj v Starbuckse odvtedy!!! Sedeli sme tam nejaké dve hodiny alebo tak, a keďže dážď neprechádzal, šli sme ešte na večer do múzeí - ja s Luckou do Victoria and Albert a Katka s Miškou do Science. Boli sme tam niečo vyše hodiny, do záverečnej, takže v takých veľkých múzeách sme toho veľa nestihli, ale veď ja sa tam ešte vrátim. Keď sme odtiaľ vyšli, tak sme zistili, že konečne prestalo pršať, tak sme si povedali, že to predsa ešte nemôžme ísť domov a odviezli sme sa do centra, kde sme si pozreli vysvietené Piccadilly, Trafalgar Square, Big Ben, London Eye a nadchýnali sme sa pohľadom na toľkú krásu. Cestou v meste sme natrafili na sushi shop, kde mali mrte dobré sushi za 1 libru, tak sme si nemohli nedať predsa. Joj, fakt bolo mňamkové. Domov som dorazila niekedy po jedenástej totálne zničená.

Najlepšia káva!!

Piatok pršalo menej a niekedy dokonca aj že nepršalo... Plány nám ale tentokrát rozbili bohoslužby v St. Paul´s katedrále, lebo turistov púšťali dnu až o pol jednej a my sme tam chceli ísť hneď ráno. Tak sme si povedali, že sa tam vrátime neskôr. Vybrali sme sa do Seven Dials, takej krásnej nákupnej časti, kde boli strašne pekné obchody so strašne peknými vecami, ale my s Luckou a Nikou sme mali plán ísť do jedného obchodu, kde predávajú Gin, lebo vrámci Valentína tam mali takú super akciu. Človek dostal zadarmo jeden pohár Ginu s Tonicom a v obchode bol taký párik - muž a žena, oblečený ako vo viktoriánskej dobe a učili nás ako sa správať pri "dvorení" :) Rozprávali nám o "reči vejárov" a o tom, ktorou rukou má dáma prijímať od pána ružu a tak :) Úplne skvelé to bolo. Odtiaľ sme šli do Covent Garden, kde sme si užili pouličných umelcov, na ktorých sme sa parádne nasmiali. A potom odtiaľ na St. Paul´s. Samozrejme, že sme to neotočili za tie dve hoďky ako sme plánovali, ale kým sme prišli k St. Paul´s, tak už boli skoro štyri hodiny poobede :D Mali sme zadarmo vstupenky požičané zo St. Helen´s, tak sme sa úplne vytešovali, ale trošku nás sklamalo, že najvyššia galéria bola zatvorená. Ale boli sme vo Whispering Gallery a skúšali sme, či to tam naozaj funguje a fungovalo!!! Normálne sme boli od seba asi 15 až 20 metrov, úplne sme šepkali a totálne sme sa počuli!! To bolo také super!! No a potom sme si vyšlapali strašne veľa schodov do Stone Gallery a tam bol tiež pekný výhľad. Škoda toho najvyššieho výhľadu, ale tak čo už. Zničené sme si potom zase museli dať pauzu v Starbuckse. Odtiaľ išli holky nakupovať do Primarku a ja som šla domov zbaliť si veci, lebo som šla na noc spať k nim na hostel, keďže mali samé izbu. 

No, my sa tam trošku nehodíme :)

Večer s dievčatami som si strašne užila, spravili sme si večeru, ktorú sme jedli na postupne skoro do jednej v noci a potom sme ešte kecali, takže sme šli spať mrte neskoro a ja som spala v spacáku na zemi, no veľmi som nenačerpala potrebné sily, ale povedala som si, že sa môžem zničiť, lebo veď tento týždeň je reading week, čiže nie je vôbec škola, takže sa môžem vyspať koľko chcem.

Sobota bola dokonale zážitkový deň, ktorý si zaslúži svoj osobitný príspevok, takže tu končí prvá časť rozprávania o mojej návšteve. A nezabudnite si pozrieť fotky :)

Jeden obyčajný utorok

Dnes som sa zobudila, vyšla som zo svojej izbičky do kuchyne a prekvapilo ma slnečné ráno. Úplne som sa potešila, ako vždy, keď tu vidím slnko... Lebo to nie je často. Ale tak nie, nemôžem sa sťažovať, tak raz-dvakrát za týždeň sa ukáže a už hrozne dlho nepršalo, na Londýn celkom dobré :) Dala som si taký záväzok, že vždy, keď bude krásny deň, musím sa ísť prejsť. Len som si akosi nevedela predstaviť ako to dnes zvládnem, keďže som musela za doobedie dočítať knihu na seminár z literatúry, poobede som na ten seminár musela ísť, no a potom kopa vecí, ktoré som chcela stihnúť predtým, ako zajtra prídu na návštevu dievčatá! 

Tak som celé doobedie usilovne čítala a keď som knihu dočítala, tak som z nejakého čudného dôvodu skontrolovala svoj školský mail, čo teda často nerobím. A tam...mail od učiteľa literatúry, že dnes sa seminár ruší! Mám tie hodiny fakt rada, ale dnes mi to výnimočne prišlo vhod, že zrazu bolo len pol dvanástej a ja som mala pred sebou voľný deň. Tak som sa pustila do varenia, upratovania a iných príjemných činností :D

Okolo druhej som si povedala, že sa teda musím ísť prejsť, ale nechcelo sa mi cestovať nikam ďaleko, lebo najbližšie dni sa chystám s dievčatami veľa chodiť po Londýne, takže známe miesta si užijem od zajtra. Tak som sa dnes šla prejsť len po okolí miesta, kde bývam. To som doteraz nezvládla. Síce som doteraz stále hovorila, že bývam v Stoke Newingtone, ale pred pár dňami som vlastne zistila, že časť, v ktorej bývam sa volá Dalston. Vám je to jedno a v princípe aj mne, lebo to nie je až taká strašná chyba. Stoke Newington začína hneď za rohom :)

Nie je tu nič veľmi zaujímavé, ale pekne tu je dosť. Hlavne počas dní ako bol ten dnešný, tak som si to užívala a s foťákom v ruke som skoro dve hodinky blúdila po nekonečných uličkách plných tehličkových anglických domov. Cestou som narazila na dva kostoly, jeden z nich ako som si prečítala tkz. "Katedrála East End" - najväčší kostol vo východnej časti Londýna, postavený koncom 19. storočia, zmestí sa tam asi 2000 ľudí. Len tak nenápadne stojí zabudnutý v časti mesta, kde ho veľa turistov teda asi neobjaví. Asi 500 metrov od môjho domu. V pohodičke. Pár fotiek :) Zvyšok vo februárovom albume na fb (link v predchádzajúcom príspevku)

Jedna z tých uličiek

Trochu zrkadlovej zábavy na Dalstonskom námestí

St. Mark´s Church - Katedrála East Endu

Farebné bývanie

Xin nian kual le

Názov článku znamená "Šťastný čínsky nový rok" v mandarínčine. Z čoho je asi jasné, o čom bude tento príspevok :) Čínsky nový rok bol síce už v stredu, ale oslavy trvajú 15 dní, takže tento víkend bol vhodný na takéto oslavy. Takže som sa zúčastnila rovno dvoch :)

Najprv som bola u Denise, ktorá organizovala International CNY Open House - čo znamenalo asi toľko, že k nej domov mohli prísť medzinárodný študenti alebo vôbec ľudia z rôznych krajín, žijúci v Londýne. Konalo sa to celé sobotné poobedie a ľudia mohli prísť kedykoľvek chceli a zase odísť kedykoľvek chceli. Na facebooku bolo 37 hostí, ale netuším, koľko sa tam mohlo vystriedať ľudí. Ja som prišla asi okolo tretej a odchádzala som okolo piatej a aj za tie dve hodiny sa tam dosť vystriedali ľudia. Denise poznám len cez Lucile, s ktorou som aj prišla na tú párty, ale vedela som, že sa tam chystá dosť veľa ľudí zo skupiniek, ktorých poznám. No keď sme prišli, nepoznala som tam okrem Lucile nikoho, čo ale nebol až taký problém, lebo podľa mňa sa tam ľudia celkovo veľmi nepoznali, tak som sa rozprávala s ľuďmi, čo boli nablízku proste. Vstupenkou na párty bolo nejaké jedlo z tvojej krajiny, keďže to bola medzinárodný párty. Ja som priniesla zemiakové placky, také malé, ktoré sa asi fakt vydarili, lebo zmizli asi v priebehu 30 sekúnd :D Musím ich spraviť znovu, lebo mojim kamarátom, ktorí prišli neskôr sa už neušlo :) 

Okolo piatej sme sa menšia skupinka presunuli k Becky, našej vedúcej skupinky. A to bola fakt parádna oslava Čínskeho nového roku. Bolo nás 15 - dali sme sa dokopy dve medzinárodné skupinky zo St. Helen´s a dievčatá z Číny (Malajzie, Hong Kongu - ja som z toho stále zmätená, kto je odkiaľ) nám navarili pravú čínu. Nie tradičné jedlo, ktoré sa jedáva na čínsky nový rok proste niečo "jednoduché čínske" :D Netušíla som, čo jem, ale bolo to strašne dobré. Najlepšie, že aj keď sme sa pýtali, že čo to je, to čo jeme, tak buď nevedeli ako sa to povie po anglicky, alebo mi anglický výraz nič nehovorili, tak som im proste dôverovala, že je to jedlé :D Po hlavnom chode sme ešte mali dezert - na výber zo štyroch koláčov. Jeden z nich sme spravili my dve s Lucile. Taký typický anglický koláč - Chocolate Bread and Butter Pudding (dala som sem link na tento obrázok, lebo to vyzeralo presne takto neidentifikovateľne, ale bolo to veľmi dobré :P A keď hodíte ten názov do googlu, tak vám to nájde aj krajšie obrázky :D) Okrem jedenia sme sa hrali nejaké hry a učili sa navzájom povedať Šťastný čínsky nový rok vo všetkých jazykoch, ktorými sme tam vedeli hovoriť - francúzsky, mandarínsky, kantónsky, japonsky, rumunsky, nemecky, slovensky, taliansky, rwandsky, malajzsky - to by malo byť všetko :D Taliana, rumuna a nemca sme tam nemali, len múdre viac-jazykov ovládajúce dievčatá :) Viac fotiek bude čoskoro na facebook-u.

Samospúšť, kde nie sú síce všetci, ale je o dosť lepšia ako tá, kde všetci sú :D

Prečo sa v Regent´s Parku nedá nezablúdiť

Najviac ma tu fascinujú tie nekonečné možnosti čo sa týka toho, ako využiť čas. Veľkú väčšinu času nie som viazaná nikým a ničím. Okrem tých ôsmych hodín týždenne, čo trávim v škole a dvoch pravidelných zborových akcií, nemám na práci vlastne nič. Jasné, musím sa aj trochu učiť, ale nie je toho veľa ani nejak strašne náročné, takže je to celkom príjemná mozgová činnosť, prečítať si nejakú tú kapitolu na sociolingvistiku, alebo knihu na literatúru.

A potom si môžem fakt doslova robiť čo chcem. Vôbec to nemyslím v takom rebelskom slova zmysle, skôr je to naozaj fascinujúce, lebo doma som v živote takýto stav nemala. Doma mám nalinkovaný každý deň, milión plánov a akcií a ľudí a tu nič. Tu nie sú ani ľudia, s ktorými som sa dlho nestretla a mala by som sa. Nie sú tu žiadne klasické miesta, programy, akcie, nič. 

Snažím sa teda využívať ten čas, čo najlepšie. Napríklad v pondelok nám odpadlo pozeranie filmu, lebo sme akosi nevedeli nájsť titulky a pozerať bulharský film v originále by nám všetkým bolo nanič, tak sme sa na to vykašlali. Zrazu som mala v programe dvojhodinovú dieru, tak že čo budem robiť. Škoda, že sa slovami nedá ten pocit opísať dostatočne, také to, že ok, teraz môžem ísť kamkoľvek len chcem. Pondelok bol krásny slnečný deň, tak som sa vybrala do Regent´s Parku, ktorý by mal byť celkom blízko školy. Bolo už tak pol piatej, takže slnko už skôr zapadalo ako svietilo. Regent´s Park je asi 20 minút pešo od školy, takže fakt blízko. Je to jeden z najväčších parkov v Londýne a je tam fakt krásne. Aj teraz v zime. Kvety síce nie sú, ale fontány fungujú a zelene je tam tiež dosť. Záhodou ale je ako je možné, že je jedno, koľkokrát človek už v tom parku bol, vždy tam zablúdi. Lebo on je fakt obrovský. A pretínajú ho aj cesty, kde normálne chodia autá a tak. No a pri každom východe sú mapy. Lenže ja som vždy mala podozrenie, že tie mapy sú celé zlé :) A teraz som si to potvrdila. Ja som síce o sebe vždy tvrdila, že mám otrasný orientačný zmysel, lenže pomaly začínam byť presvedčená o opaku. Za ten mesiac, čo som v Londýne som sa nestratila ani raz, úplne bez problémov dokážem čítať z mapy, rozoznávam, na ktorú svetovú stranu práve idem, no proste celkom v pohode. A teraz zrazu stojím pred mapou uprostred Regent´s Parku, rozmýšľam ktorými chodníkmi som kráčala (lebo ja som šla len tak, za nosom, kam sa mi páčilo...) a potom som sa pozrela na nápis You are HERE a fakt mi nebolo jasné, ako som sa tam dostala. Neexistovalo žiadne logické vysvetlenie na to, aby som naozaj bola na tom mieste, na ktorom som podľa mapy bola, tak som usúdila, že tá mapa je nanič a podľa vlastnej pamäte a orientácie som sa vybrala smerom, o ktorom som si myslela, že by som ísť mala a čuduj sa svete, aj som trafila tam, kde som chcela. Takže chyba nebola v mojom prijímači :D To len tie mapy v Regent´s Parku sú jednoducho hlúpe.

Po vyše hodinovej prechádzke som sa vrátila do školy a šla som na Christian Union, ktorá bola dôležitá hlavne preto, že som sa tam zoznámila s Lindsay. Lindsay je z Nebrasky. Je prváčka na UCL. A keď bola na strednej, tak bola na ročnom výmennom pobyte, ako aj kopa iných stredoškolákov. Lenže ako som už povedala Lindsay je z Nebrasky. Čo je totálny koniec sveta. To netvrdím ja, to mi povedala ona sama. A keďže je z Nebrasky, veľa toho o svete nevedela. Tak v agentúre povedala, že je jej úplne jedno, kam na tú výmenu pôjde. Proste chcela vypadnúť. A tak ju agentúra poslala do Košíc. :D A Lindsay študovala rok na bilingválnom gymnáziu v Košiciach :D :D Keď počula, že som zo Slovenska, tak bola strašne nadšená a ja som bola tiež nadšená, hoci som fakt nechápala ako je to možné, že táto story je pravdivá, ale Lindsay mi každou vetou dokazovala, že je :) Totálne som cítila závan domova, keď sme sa rozprávali o Slovensku, o Kofole, o haluškách, o hokeji, o tom, ako jej hostiteľský tatinko chcel pripraviť niečo špeciálne na Veľkú noc, tak ju zobral do McDonaldu :D A o tom, že sa jej páčila Bratislava, ale v Košiciach to radšej nahlas nehovorila :) Dohodli sme sa, že pôjdeme spolu do česko-slovenskej reštaurácie tu v Londýne, lebo že ona si hovorila, že tam strašne chce ísť, ale nemá tam ísť s kým, keďže to nikto nedokáže dostatočne oceniť. No ja to teda oceniť dokážem!!! :)

Dnes som zase využila svoje možnosti robiť čokoľvek a šla som na jednu prechádzku zo sprievodcom, ktoré sú zadarmo. Je to také, že ľudia sa o jednej poobede stretnú pred určenou stanicou metra a odtiaľ sa ide asi na 45 minút do okolia a sprievodca k tomu rozpráva nejaký zaujímavý historický príbeh alebo niečo také. Ja mám samozrejme také veci hrozne rada, tak keď som to včera našla, tak si hovorím, že nemám, čo robiť, pôjdem tam. A aj som šla. Bolo nás tam asi 30-40, 90% dôchodcovia :D :D Strašne som sa bavila sama na sebe asi celý čas, keď som ich pozorovala ako si robia poznámky a ako si značia do mapy kadiaľ ideme. Tak trochu som sa pýtala samej seba, že čo tam vlastne robím, ale veď to som typická ja, nie ? :D Inak to bolo hrozne super, lebo Londýn je síce krásny, ale keď človek nič nevie, o histórií, ktorá za tými budovami je, tak mu to nič nepovie... Táto walk mala tému o Jackovi Shepardovi, zlodejovi z 18. storočia, ktorému sa podarilo 4x ujsť z väzenia. Na piatykrát ho popravili. :P Bola to len prvá polovica, druhá je v piatok na obed, tak jasné, že idem aj tam :D