Camden Passage Antiques market

Minulú nedeľu sme si s Lucy a Anne-Laure povedali, že treba sem-tam aj niečo podniknúť, tak som trošku prebehla nejaké londýnske weby so zaujímavými akciami a našla som jeden blšák pri Angel station, tak sme si povedali, že zbehneme tam. Aj sme tak spravili a bolo to taká príjemná zmes krásnych vecí. Ale veľmi dlho sme tam neboli a keďže na prekvapenie všetkých londýnčanov v nedeľu po asi dvoch týždňoch vyšlo slnko (už sme ho zase od nedele nevideli), povedali sme si, že sa ideme ešte poprechádzať po okolí, ideálne nájsť nejakú zmrzlináreň a proste si užívať príjemné nedeľné poobedie.

A lepšie rozhodnutie sme spraviť ani nemohli, lebo sme úplnou náhodou narazili na Camden Passage Antiques market, ktorý je asi tri kroky od Angel station a je to môj nový top tip na nie veľmi známe miesta v Londýne, ktoré sa fakt oplatí vidieť. Je to zopár uličiek, ktoré sú lemované starožitníctvami, ktoré predávajú všetky možné druhy tovarov, našla som napríklad jedno úplne prenádherné, kde predávali len staré mapy a medzitým je kopa neuveriteľne príjemných kaviarničiek. Našli sme tam napríklad jednu viedeňskú kaviareň, kde aspoň ako nápis pri dverách tvrdí predávajú pravé rakúske koláče. My sme ale nakoniec skončili v Milky Way, podniku s milkshakamy a zmrzlinou, ktorý bol tematicky umiestnený do Ameriky 60. rokov, ako vystrihnutý z Pomády. Tak parádne a do detailov dovedený tematický podnik som už dávno nevidela, ešte aj všetci čašníci mali elvisovskú vlnu vo vlasoch. A hudba hrala z jukeboxu, neuveriteľná atmoška. O dosť gýčovitejšia síce ako všetky tie trendové hipsterské alternatívne kaviarničky, ktorých je Londýn plný, ale tak nápad a jeho dokonalé zrealizovanie bolo fakt treba oceniť. Len mali zakázané vnútri fotiť a tak mám len fotku výkladu.

Camden Passage Antiques market je naplno otvorený v stredu a v sobotu, my sme tam boli v nedeľu, takže sme asi videli len zlomok toho, čo by sme vidieť mohli, keby sme prišli v ten správny deň a aj tak ma to miesto úplne očarilo. Takže odporúčam, určite sa tam zbehnite pozrieť, keď zavítate do Londýna.

Bezostyšné zovšeobecňovanie alebo čo si moji kamaráti myslia o Slovensku?

Pred pár týždňami som otvárala ďalšiu várku údených korbáčikov a moja anglická spolubývajúca zrazu hovorí: "Uvedomuješ si ty vôbec akú veľkú zodpovednosť máš pri reprezentovaní svojej krajiny? Nikto z nás (ostatní ľudia na našom tréningovom programe) v živote nestretol žiadneho Slováka a je veľmi pravdepodobné, že už žiadneho ani nestretne. Preto čokoľvek si budeme myslieť o Slovákoch a o Slovensku, všetko to bude len na základe toho, čo vieme o tebe a od teba."

Je to celkom fascinujúce, ocitnúť sa v takejto pozícii. Ja som vždy mala problém vymyslieť niečo, čo som považovala za typicky slovenské, niečo výrazne charakteristické. No keďže tento rok žijem obklopená Britmi a som viac ako kedykoľvek v minulosti vystavená charakteristickým veciam inej kultúry ako tej svojej, začínam si oveľa viac uvedomovať, ktoré veci vo mne vyvolávajú pocit domova.

Jedným z najjednoduchších spôsobov ako predstaviť mojim britským kamarátom niečo slovenské je samozrejme jedlo. Lenže celkom dlho mi trvalo, kým som prišla na to, aké jedlo, okrem bryndzových halušiek je také naozaj slovenské. Pri niektorých krajinách je totálne jednoduché vybaviť si ich typické jedlo - Taliani jedia cestoviny, Francúzi bagety, Nemci bratwursty, Američania hamburgery. Áno, toto je článok o bezostyšnom zovšeobecňovaní.

Takže čo si teda po deviatich mesiacoch myslia moji kamaráti o typických komponentoch slovenskej kuchyne:

1. máme radi veľa druhov veľmi divného syra - korbáčiky, paranica (prečo má ten váš syr také podivné tvary??), bryndza, tvaroh... A prečo by ste chceli syr údiť?? Kto to kedy videl?
2. kapustnica je spôsob ako zázračne premeniť niečo nejedlé (kyslú kapustu) na niečo výnimočne chutné
3. štrúdle, krémeše a parížske rožky jednoznačne môžu byť
4. konzumujeme podivný druh polievok, ktoré nemixujeme a dávame do nich prazvláštne polievkové cestoviny

Ešte mám samozrejme ambíciu predstaviť im aj Kofolu, lenže Kofola sa lietadlom prenášať nedá (keďže si takmer nikdy necheckujem batožinu) a tak sa musím vybrať na jediné miesto v Londýne, o ktorom viem, že tam predávajú Kofolu a bohužiaľ sa toto miesto nachádza veľmi ďaleko od miesta, kde bývam.

Okrem jedla sa medzi mojimi kamarátmi za slovenské považujú ešte tieto osobnostné úchylky:

1. nevysvetliteľná láska k divnému športu, ktorý je priveľmi násilnícky a ani v ňom nie sme až takí dobrí (bohužiaľ sme spolu boli pozerať štvrtkový zápas s Lotyšmi, takže im tento názor ani veľmi vyvrátiť nedokážem)
2. prílišná priamočiarosť, ktorá sa v Británii považuje za nezdvorilú a teda, keby nemuseli všetko pomenovávať s jemnocitom, povedali by o mne, že som drzá
3. mali by sme približne strojnásobiť frekvenciu používania slov prosím a ďakujem (a seriózne, problém nie je v tom, že by ma rodičia nenaučili tieto slová poriadne používať, problém je v britskej prehnanej zdvorilosti)
4. keď ide o pracovný výkon, tak nás charakterizujú slová ako presnosť, pracovitosť a dôkladnosť (ja samú seba považujem za príklad lenivého Slováka, tak neviem presne, kde nastáva tá chyba v preklade)

Veľmi ma celé toto vytváranie bezostyšných zovšeobecnení baví. Baví ma spoznávať samú seba a môj domov očami iných. Áno, viem, že ja v žiadnom prípade nie som "typická Slovenka" a viem, že niektorí z vás sa možno nenájdete v ničom, čo som tu napísala, ale každopádne ma nikto nepresvedčí o tom, že kultúra, v ktorej vyrastáme nás neformuje a neovplyvňuje. Práve tento rok, keď naozaj veľká väčšina ľudí, s ktorými denne prichádzam do styku sú ľudia jednej národnosti, ktorá je tak odlišná tej mojej, si uvedomujem, že niektoré veci mi naozaj pridú prirodzené a iné zase úplne cudzie. A hoci je niekedy zábavné byť iným ako sú všetci ostatní, táto skúsenosť vedie aj k tom, že si viac vážim chvíle s ľuďmi, ktorí mi rozumejú a pri ktorých sa necítim cudzo.