Je strašne fascinujúce odísť na chvíľu z miesta, ktoré človek dôverne pozná, lebo keď sa tam potom opäť vráti, zrazu vidí veci, ktoré si dovtedy celé roky vôbec nevšímal. Keď som bola v Bratislave počas môjho pobytu v Londýne pred dvoma rokmi, uvedomovala som si hlavne ako je oproti Londýnu pokojnejšia, menšia a menej preľudnená. Teraz, keď sa v Londýne pohybujem v rádiuse do 15km od miesta môjho bydliska a všade sa na bicykli dostanem do 20 minút mi už Bratislava malá nepripadala, keďže z Devínskej sa za 20 minút nedostanem ani do vedľajšej mestskej časti a to idem autobusom. Tento raz som si všimla niečo iné. Všimla som si koľko je v Bratislave kopcov a aké sú na jeseň krásne. Doteraz som si vždy hovorila, že v Londýne je milión parkov a zelene a že keď človek chce ísť do prírody, má ju vždy poruke. No teraz, keď som busy, viem, že to také jednoduché s tými prechádzkami v parkoch nie je. A tak som sa hrozne tešila z Bratislavy, ktorá je tak očividne obkolesená krásnou (a momentálne farebnou) prírodou. Ďalší dôvod do zbierky, prečo mám tak rada Bratislavu.
Tri dni doma mi pripadali ako týždeň, najmä preto, že som vďaka promóciám stihla stretnúť oveľa viac ľudí, než je bežne za tri dni možné. A bolo to super. Stihla som kávu v Shtoorovi, Kofolu v KCčku, obed v novej a všetkými kamarátmi vychvalovanej reštike Alchymista, niekoľko prechádzok po mrazivom Starom Meste a kopu skvelých rozhovorov.
Po troch dňoch som aj s kyticou, ktorú som dostala od našich na promócie doletela späť do Londýna (cestovať s kyticou v ruke je celkom vtipný zážitok), piatok som prežila na neustálej dodávke kávy a v sobotu som nerobila úplne nič. A som fakt rada, lebo som potrebovala nazbierať dostatok energie na to, aby som prežila tento šialený týždeň. Namiesto bežného programu, kedy robím niečo večer raz, maximálne dvakrát do týždňa, mám tento týždeň plný takmer každý večer. Snažím sa toho stihnúť čo najviac, lebo v sobotu opäť odchádzam. Tento krát nie na tri dni, ale na osem a nepoletím necelé dve hodinky, ale niekoľkonásobne dlhšie. Letím totiž do Malajzie na celosvetovú Scripture Union konferenciu. Celkom sa začínam tešiť, lebo to bude prvýkrát, čo poletím mimo Európy, prvýkrát, čo zažijem jetlag, prvýkrát, čo zažijem naozaj dlhý let. Dúfam, že sa mi podarí aj niečo z Kuala Lumpur vidieť, program konferencie je úplne natrieskaný, ale tak snáď sa niečo podarí. Budem sa snažiť ozývať sa odtiaľ, na twitteri pod hashtagom #sulivinghope, na blogu snáď vo forme nejakých denníkových zápiskov. Taký je zatiaľ môj plán, uvidíme, možno to nevydá.