Wednesday, October 31, 2012

Tak si lietam hore dole

Od začiatku môjho pobytu v Londýne som vedela, že týždne na prelome októbra a novembra budú tak trochu šialené. Minulý týždeň som bola na otočku doma v Bratislave kvôli promóciám. Nie žeby mi až tak nehorázne záležalo na tom, aby som mohla potriasť rukou papalášom v smiešnych oblečkoch, ale bol to celkom dobrý dôvod prísť na chvíľu domov, postretávať sa s ľuďmi a celý deň chodiť oblečená v najkrajších šatách na svete :D

Je strašne fascinujúce odísť na chvíľu z miesta, ktoré človek dôverne pozná, lebo keď sa tam potom opäť vráti, zrazu vidí veci, ktoré si dovtedy celé roky vôbec nevšímal. Keď som bola v Bratislave počas môjho pobytu v Londýne pred dvoma rokmi, uvedomovala som si hlavne ako je oproti Londýnu pokojnejšia, menšia a menej preľudnená. Teraz, keď sa v Londýne pohybujem v rádiuse do 15km od miesta môjho bydliska a všade sa na bicykli dostanem do 20 minút mi už Bratislava malá nepripadala, keďže z Devínskej sa za 20 minút nedostanem ani do vedľajšej mestskej časti a to idem autobusom. Tento raz som si všimla niečo iné. Všimla som si koľko je v Bratislave kopcov a aké sú na jeseň krásne. Doteraz som si vždy hovorila, že v Londýne je milión parkov a zelene a že keď človek chce ísť do prírody, má ju vždy poruke. No teraz, keď som busy, viem, že to také jednoduché s tými prechádzkami v parkoch nie je. A tak som sa hrozne tešila z Bratislavy, ktorá je tak očividne obkolesená krásnou (a momentálne farebnou) prírodou. Ďalší dôvod do zbierky, prečo mám tak rada Bratislavu.

Tri dni doma mi pripadali ako týždeň, najmä preto, že som vďaka promóciám stihla stretnúť oveľa viac ľudí, než je bežne za tri dni možné. A bolo to super. Stihla som kávu v Shtoorovi, Kofolu v KCčku, obed v novej a všetkými kamarátmi vychvalovanej reštike Alchymista, niekoľko prechádzok po mrazivom Starom Meste a kopu skvelých rozhovorov.

Po troch dňoch som aj s kyticou, ktorú som dostala od našich na promócie doletela späť do Londýna (cestovať s kyticou v ruke je celkom vtipný zážitok), piatok som prežila na neustálej dodávke kávy a v sobotu som nerobila úplne nič. A som fakt rada, lebo som potrebovala nazbierať dostatok energie na to, aby som prežila tento šialený týždeň. Namiesto bežného programu, kedy robím niečo večer raz, maximálne dvakrát do týždňa, mám tento týždeň plný takmer každý večer. Snažím sa toho stihnúť čo najviac, lebo v sobotu opäť odchádzam. Tento krát nie na tri dni, ale na osem a nepoletím necelé dve hodinky, ale niekoľkonásobne dlhšie. Letím totiž do Malajzie na celosvetovú Scripture Union konferenciu. Celkom sa začínam tešiť, lebo to bude prvýkrát, čo poletím mimo Európy, prvýkrát, čo zažijem jetlag, prvýkrát, čo zažijem naozaj dlhý let. Dúfam, že sa mi podarí aj niečo z Kuala Lumpur vidieť, program konferencie je úplne natrieskaný, ale tak snáď sa niečo podarí. Budem sa snažiť ozývať sa odtiaľ, na twitteri pod hashtagom #sulivinghope, na blogu snáď vo forme nejakých denníkových zápiskov. Taký je zatiaľ môj plán, uvidíme, možno to nevydá.

Thursday, October 11, 2012

The City life

To, že St. Helen's sa nachádza uprostred The City asi už viete. The City alebo inak Square Mile je jedným z hlavných centier biznisu v Londýne a možno aj v celej Európe. Názov Square Mile nesie táto časť Londýna ešte zo stredoveku, dnes je o máličko väčšia ako jednu štvorcovú mílu (1,12, čo je 2,9 km2). Počet ľudí, ktorí bývajú priamo v centre všetkého finančného diania krajiny je okolo 7000, no počet ľudí, čo sem každý jeden deň chodia za prácou sa šplhá cez 300.000.

Na tomto obrázku je St. Andrew's, budova, ktorá nám
tiež patrí, ale momentálne sa renovuje, takže sa nepoužíva.
Uprostred týchto davov ľudí oblečených v oblekoch a výškových budov sa sem-tam nájdu roztrúsené budovy kostolov, ktoré tu boli ešte oveľa skôr ako všetky tie mrakodrapy. St. Helen's má teda tak trochu bizarné umiestnenie priamo pod londýnskou "Uhorkou" a okolo sú rozostavané ešte minimálne dva projekty, z ktorých jeden permanentne zastavujú pre nedostatok financií, čiže to bude asi staveniskom naveky.

Vzhľadom na toto umiestnenie môjho pracoviska zažívam niekedy celkom zábavné situácie. Prvé týždne, keď som každé ráno chodila do roboty pešo, som sa strašne bavila na tom ako podivne pôsobím v mojom ružovom svetri a rifliach medzi tou záplavou náhliacich sa ľudí v oblekoch. Pripadala som si skutočne ako mimozemšťan. Akoby ľudia oblečení vo farbách zmizli z povrchu zeme. Teraz, keď chodím na bicykli, tak to už tak nepociťujem, lebo sa nezamiešavam do davov, len prefrčím okolo nich, tak si to uvedomujem oveľa menej.

Ďalší fakt, s ktorým som bola oboznámená hneď ako som prišla bolo, že kedykoľvek na ulici uvidíš človeka v rifliach, určite je to človek zamestnaný v St. Helen's. Najväčšia pravda. Úplne sa na tom bavím. Celkom vtipné je, aj keď idem pracovať do našich officov, ktoré máme normálne v jednej z kancelárskych budov. Nie nejakej výškovej, má myslím len štyri poschodia, ale aj tak je to normálna office budova, kde treba vyťukať pri dverách kód, aby ste sa vôbec dostali dnu. Ja s mojím fialovo-tyrkysovým Dakine batohom pôsobím v takom prostredí maximálne zábavne, fakt neviem, čo si myslia ujovia biznismeni, keď ma stretnú na schodoch alebo vo dverách.

Všetko sa ale mení v utorok, kedy máme o jednej poobede Lunchtime service pre ľudí z okolitých budov, ktorí si počas svojej obednej prestávky môžu zbehnúť do kostola, vypočuť si kázeň, kúpiť si sendvič a pokecať s priateľmi. Na tento service totiž povinne chodí celý staff St. Helen's a aby sme nepôsobili v tom business prostredí podivne, máme vtedy predpísaný dress code. Chalani nahodia obleky, dievčatá kostýmčeky a lodičky. Po service máme team meetingy a potom staff meeting, a na tieto meetingy sa presúvame do inej budovy. A práve pri tomto presune sa človek cíti najviac ako súčasť celého toho City life, keď si tak klopká v púzdrovej čiernej sukne a s Pret sendvičom v ruke, presne ako tisíce iných, ktorí na pol hodinu vypadli z officov, aby si zadovážili ten svoj obedný sendvič. Úprimne som rada, že zapadám len na tú chvíľočku a že sa potom môžem opäť prezliecť do svojich bordových riflí, nahodiť batoh a opäť výrazne nezapadať.