Saatchi Gallery a prečo sú západný a východný Londýn tak rozdielne svety

Lúčim sa s Londýnom, takto o týždeň už budem späť doma v Bratislave a tak sa snažím využiť posledné dni tu na preskúmanie toho, čo som ešte nestihla alebo toho, čo už poznám a chcem ešte raz pred odchodom vidieť. A tak som sa bola minulý víkend prejsť na Hampstead Heath a tento piatok som si prešla južnú stranu Temže pekne od Tower Bridgu až po Houses of Parliament.

V sobotu sme sa vypravili na miesto, kde som ešte nikdy nebola. Chelsea. Je to mestská časť na západe Londýna, kam ja teda veľmi často nezablúdim a tak to tam veľmi nepoznám. Chcela som Chelsea preskúmať hlbšie, ale keďže sme tam šli na bicykloch tentokrát po severnom brehu Temže pekne z východu na západ (čo bolo fakt super, odporúčam!), čo nám trvalo niečo okolo hodiny a večer sme mali večeru s kamarátom, nestihli sme toho veľa.

Ale stihli sme Saatchi Gallery, najlepšiu galériu moderného umenia, v ktorej som v Londýne bola. Tate Modern strčila do vrecka úplne bezpochyby. Je zadarmo, takže určite zbehnite pozrieť, keď budete v Londýne. Potom sme sa prešli po trhu, ktorý bol na námestí pred galériou, prešli sa dolu hlavnou ulicou, dali si mrte dobrú zmrzlinu a už sme museli ísť.

Jedna kamarátka, ktorá v okolí Chelsea býva mi povedala, že tá časť Londýna sa jej zdá byť veľmi nudná. Je to v skutku zvláštna časť mesta. Londýn sa veľmi výrazne delí na západnú a východnú časť. Západ je posh a východ je hipster. Takže, áno, Chelsea je krásne, ale zo všetkého a zo všetkých tam vyžaruje, že musíš mať hrozne veľa peňazí, aby si sa tam cítil príjemne. Hlavnú ulicu lemujú obchody všetkých najdrahších fashion značiek na svete a celé to tam má veľmi iný nádych ako východný Londýn, na ktorý som zvyknutá, kde sa striedajú národnosti a kultúry a subkultúry a tým vytvárajú strašne zaujímavý a podnetný mix. Na západe Londýna sa aj pre tú ich poshness napríklad vôbec neotvárajú alternatívne kaviarne, zatiaľ čo východ je ich úplne plný. Takže, zbehnite sa pozrieť, ak chcete zistiť, aké odlišné feelingy môžete zažiť v odlišných častiach Londýna, ale mňa teda viac priťahuje rozmanitosť a podnetnosť východného Londýna ako dokonalá krása a bohatstvo toho západného.

 

Dva dni na hausbóte

Keďže trávim leto v Anglicku, musela som rozhodne vyskúšať nejakú typickú anglickú dovolenkovú aktivitu. Jednou z najobľúbenejších takýchto aktivít je pre Angličanov plavenie sa na hausbótoch po kanáloch, ktorých je Anglicko plné. My sme sa plavili dva a pol dňa po Grand Union Canal, ktorý je jedným z najdlhších kanálov v Anglicku. Má 220km, spája Birmingham s Londýnom a v Londýne sa vlieva do Temže tesne pri mojom dome. Až domov som sa síce neodviezla, ale aj tak boli dva dni na lodi veľmi čarovné.

Veľmi mi to pripomínalo naše chodenie na chaty, lebo plavenie sa po kanáli je ťažký chill. Na lodi, kde sme boli sa vyspí okolo 12 ľudí, mali sme plne vybavenú kuchynku aj kúpeľňu. Počas dňa jeden človek šoféruje loď a ostatní môžu byť vysedávať na streche alebo vo vnútri lode, tak sme to striedali, i keď ja osobne som preferovala strechu a strašne som si užívala ten pokoj naokolo a vodu a slnko. Super to bolo. Každú chvíľu treba z tej strechy zliezť a ísť otvoriť lodné komory, ktoré loď zdvihnú alebo znížia, aby bola na úrovni hladiny ďalšej časti kanála. Týchto lodných komôr je v celom Grand Union Canal 166, my sme ich prešli 15 jedným smerom a potom sa otočili a prešli si tých 15 zase naspäť.

Po zotmení je plavenie sa zakázané a tak sa loď priviaže k brehu a nastáva čas filmov a spoločenských hier. Idylka.

Fotila som na film. Netuším presne, čo sa s ním stalo, lebo som ho na milión percent neosvetlila a ani si nemyslím, že by to bol starý film. Každopádne veľa fotiek vyšlo tak všeliako, umelecky :P Ale to je čaro filmu.

 

Čo si budú deti budúcnosti myslieť o svojich rodičoch podľa ich digitálnej stopy?

Pred pár rokmi sme v škole na predmete o nových médiách viedli vášnivú diskusiu o tom, či majú súčasní rodičia právo narábať s digitálnymi informáciami svojich detí. Či by to právo mali mať alebo nie, nie je celkom jasné, no väčšina moderných rodičov si myslí, že to právo má a tak budú možno mnohí ľudia narodení po roku 2005 kruto prekvapení, že ich fotografie boli na internete zverejňované dlho, dlho predtým než by o tom mohli vykonať vlastné rozhodnutie. A častokrát ešte predtým než vôbec prvýkrát uzreli svetlo sveta. Celá problematika prebábätkovaných facebookov.

Ale o tom som vlastne nechcela.

Lebo prítomnosť mladých rodičov na internetoch má pre ľudí narodených po roku 2005 aj iný rozmer. Nebudú totiž môcť vystopovať len svoju vlastnú internetovú minulosť až do bodu päť mesiacov pred narodením, ale takisto budú môcť vystopovať internetovú minulosť svojich rodičov.

Neviem, ako vy, ale mňa to celkom fascinuje. Totiž, ja osobne si neviem predstaviť, akí boli moji rodičia, keď boli mladí. Áno, jasné, videla som fotky, sú na nich 20roční výrastkovia, v ktorých tvárach jasne spoznávam črty svojich rodičov, ale to je všetko. Neviem si predstaviť, ako rozprávali, čím žili, predtým než mali deti, o čom rozmýšľali a ako si predstavovali svoju budúcnosť.

Deti, ktoré budú v mojom veku o 20 rokov si takéto veci budú môcť o svojich rodičoch zistiť, niektorí viac, niektorí menej. Celé toto mi vlastne napadlo pri pozeraní sa na videá môjho obľúbeného vloggera Johna Greena. Nedávno sa mu narodila dcéra, ktorá je už druhým dieťaťom v poradí, starší syn má už vyše troch rokov. Trochu im závidím, že keď budú dospelí, budú si môcť pozerať nekonečné množstvo videí, kde ich otec rozpráva o svojom živote tesne pred a tesne po 30tke. Myslím, že budú mať úplne iný rozmer o tom, kým ich otec bol, keď bol mladý, ako mám ja o tom svojom. Pri pozeraní Johnových videí mám aj ja sama pocit, že ho vlastne poznám, o čo komplexnejší a dokonalejší obraz si o ňom budú môcť vytvoriť jeho vlastné deti. Budú sa za neho hanbiť a myslieť si, že je trápny? Alebo si o ňom budú myslieť, že je to dokonale vtipný génius, za ktorého ho považuje obrovská kopa ľudí, ktorá pozerá vlogbrothers videá. Tu som pre vás jedno vybrala, ale je v ňom veľa vecí, ktorým asi nebudete rozumieť, úplne stačí pozrieť si prvú minútu a pol.



Toľko moja úvaha. Iste, nie všetci robíme videá a videá sú jednoznačne najautentickejším spôsobom prenosu informácií do budúcnosti, ale o každom z nás si naše deti budú môcť niečo na internetoch vyhrabať, ak budú len trošku chcieť. Budú si čítať naše blogy/tweety/ pozerať naše fotky na instagrame? Čo si budú o našich 20ročných selves myslieť? Fakt sa neviem rozhodnúť, či je táto perspektíva budúcnosti, v ktorej budú môcť moje deti vedieť, aká som bola, keď som bola mladá, príjemná alebo nie tak celkom.

A ešte je tu možnosť, že o 20 rokov budú internety vyzerať úplne inak a len veľkým fanatikom, ktorí budú fakt chcieť vedieť, čo za týpkov boli ich rodičia, keď boli mladí, budú ochotní pátrať po informáciách v temných dobách facebookov a youtubov.

P.S.: Milé future dieťa, ak si objavilo tento článok a iné veci z minulosti tvojej mamy, verím, že si o mne myslíš, že som bola strašne cool, aj keď sa ti tomu asi teraz, v tvojej prítomnosti, veľmi veriť nechce. Love you :)