Kew Gardens

Aby som sa tomu smútku opísanému v predchádzajúcom blogu príliš nepoddávala, vymyslela som si na piatkové poobedie zaujímavý program. Ono to vlastne nebolo veľmi v pláne, ale minulú nedeľu som sa dozvedela, že nejaká žena z kostola v Kew Gardens robí a má vstupenku zadarmo. Tak to som hneď zbystrila pozornosť, lebo vstupné tam je 12 libier, čo znamená, že by som tam asi bez tej vstupenky nešla. No chcela som len zistiť, že čo a ako, ale v stredu na skupinkách ma s ňou jedna kamarátka zoznámila a ona mi tú vstupenku rovno dala, s tým, že či budem mať čas ísť tam tento týždeň. A ja, že aha, tak ja si čas urobím :) Najmä preto, že tento týždeň bolo vonku fakt pekne, tak som to chcela využiť.

Tá vstupenka je zadarmo pre dvoch ľudí, tak som zháňala niekoho, či nepôjde so mnou, ale tak narýchlo nikto už nemal čas a jedna holka, že "veď to sú len obyčajné záhrady". Jáj, prišla o veľa!! :D Tak som šla sama a vlastne som aj celkom rada, že to tak bolo, lebo som si mohla ísť kam som chcela, svojim vlastným tempom a fakt to nemalo chybu.

Šla som tam po poslednej prednáške v piatok, ktorá skončila o 11tej. Kew Gardens sú v štvrtej zóne a úplne na druhej strane Londýna, tak som tam cestovala trochu zložito, lebo som nechcela platiť za cestovné navyše, tak som šla metrom na koniec 2ky a potom ešte dvoma autobusmi. Cesta mi trvala okolo hodiny a vystúpila som úplne v neznámej časti Londýna, normálne som mala pocit, akoby som odišla úplne do iného mesta alebo čo. A to bola stále len štvrtá zóna.

Do Kew Gardens som vošla okolo štvrť na jednu poobede. Asi by bolo potrebné vysvetliť, že to naozaj nie sú len také obyčajné záhrady, ale kráľovské botanické záhrady. Neviem, či som ja niekedy v nejakej botanickej bola, marí sa mi, že keď som bola malá, tak som bola v tej bratislavskej, ale nie som si istá a určite som tam nebola vo veku, kedy by som si to už aj reálne pamätala. Tak som bola vlastne zvedavá, či ma to vôbec zaujme, či tam bude niečo špeciálne, ale tak som si hovorila, že keďže je ten vstup zadarmo, tak to aspoň vyskúšam.

Nakoniec som tam bola päť hodín a väčšinu času som chodila. Sedela som fakt asi len 20 minút, zvyšok času som len kráčala, kráčala a kráčala. Chcela som si to potom doma cez google maps zmerať, že koľko som vlastne prešla, ale neviem celkom ako sa to robí, ale odhadujem to tak okolo 10 km podľa informácií ku ktorým som sa dostala. Hudbu som zase vypla hneď na začiatku, lebo som si totálne užívala to ticho a pokoj, ktorý tam vládol. A tu bolo fakt že ticho. Teda, skôr bolo nonstop počuť vtáčikov štebotajúcich, takže úplné ticho zase nie, ale viete o čom hovorím, žiadne autá, nič. Ešte aj tie ich záhradné autíčka čo tam používajú sú dokonale nehlučné. 

Celý čas som sa zabávala tým, že som si na mape, ktorú som dostala presne značila kade kráčam. Trénovala som si svoje orientačné schopnosti, lebo tam sa teda rozhodne nechodilo len po chodníkoch a okrem toho to bolo strašne užitočné, lebo na konci som vedela kade mám ísť, aby som šla niekde, kde som ešte nebola. No, k tým chodníkom... Ono po celých záhradách boli samozrejme asfaltové chodníčky, ale väčšinou sa dalo všade chodiť mimo nich, boli tam normálne také trávové chodníčky a potom aj také časti, kde si človek chodil úplne ako chcel. Jasné, boli tam aj časti, ktoré boli ohradené, lebo tam napríklad bolo práve niečo nasadené alebo tak, ale angličania proste radi chodia po tráve a vôbec im to nepríde čudné, ak pochodíš celý park krížom-krážom totálne mimo asfaltových chodníkov. A tak som to aj využívala, lebo samozrejme chodiť po mäkkej tráve je úžasný pocit.

Čo sa týka mojich botanických radostí, tak úplne som sa tomu neoddala, lebo som si fakt odmietala čítať tie vysačky, ktoré vyseli asi na každom strome a rastline, okolo ktorej som šla, aj tak by mi to väčšinou nič nepovedalo. Akože prešla som sa aj v skleníkoch, ale viac ako tvary rastlín, milujem farby, na to som prišla. A potom kvety, samozrejme. A čo sa kvetov týka, treba povedať, že som sa tam bola pozrieť asi v tom najideálnejšom čase. Akože také tie upravené dokonalé farebné záhradky ešte rozkvitnuté neboli a určite sú nádherné, ale tak také som už videla veľakrát. Ale toľko rozkvitnutých stromov na jednom mieste, to som teda ešte nevidela. Tie zase už v lete nekvitnú a sú to proste obyčajné...stromy. 

Ale. Stromy. Dobre. Japonské čerešne. A rododendrony. A neviem čo. Fajn. Lenže potom som prišla na miesto, ktoré mi totálne vyrazilo dych a zaradila som ho medzi najkrajšie miesta a veci, ktoré som kedy v živote videla. Údolie rozkvitnutých magnólií.

Totiž. My s maminou máme hrozne radi magnólie. Vždy sa tešíme, keď také dve, čo sú pri hlavnej ulici okolo ktorej každý deň chodíme, rozkvitnú. A vytešujeme sa z nich ten týždeň, čo kvitnú. Mamina mi vždy hovorila, že tieto dve, ktoré každý rok obdivujem, sú vlastne úplne malé stromčeky a že keby som tam videla takú obrovskú magnóliu. Tak ja som si vždy hovorila, že uhm, jasné. Lebo som vždy magnóliu považovala vždy skôr za krík ako za strom. Toľko moja nevedomosť. A teraz som zrazu prišla na lúku, kde bolo aspoň desať alebo pätnásť obrovských stromov!!, ktoré všetky naraz kvitli neskutočne obrovitánskymi kvetmi bielej a ružovej farby rôznych odtieňov. Neverila som svojim vlastným očiam naozaj. Zvyknutá na miniatúrne kvetinky akými bežne kvitnú čerešne, marhule či jablone, som naozaj nechápala ako môžu na vysokánskych stromiskách kvitnúť kvety veľké ako moje dve dlane dokopy. A tá vôňa. Akože fakt som bola totálne mimo z toho celého zážitku. A fotila som ako divá. Ľudia sa na mne celkom bavili, keď som si nastavovala samospúšť a potom som šprintovala pod strom, s ktorým som sa chcela odfotiť. Najmä ak som to skúšala na viackrát :) Ale ja mám hrozne rada samospúšte, tak som sa stále hrala, nastavovala, bežala a tešila sa, že mám krásnu fotku s krásnym stromom.

Domov som prišla šťastná a strašne zničená :) Viac fotiek je na facebooku.

Posledná prednáška

Dnes ráno to zaznelo z úst učiteľky: "Toto je vaša posledná prednáška. Pre niektorých posledná za život." To nie je úplná pravda o mne, ale bola to posledná prednáška v Londýne... Tak teraz smútim. Čítate dobre. Smútim. Ja, bezhraničný milovník prázdnin smútim, že už od pondelka nebudem môcť chodiť do školy.

Kto nevie, dnes nám skončil semester. Trval od začiatku januára a od zajtra začínajú veľkonočné prázdniny - päťtýždňové. 3.mája potom začína skúškové. Aby ste neboli totálne pohoršení tou neskutočnou dĺžkou prázdnin, buďte si istí, že ja budem mať čo robiť. Mám napísať 4 eseje, väčšinu z nich musím odovzdať v prvý deň skúškového, jednu ešte skôr. No a potom tie skúšky, to nebude žiadna sranda...

Takže už zostáva len tá nepríjemná časť štúdiá, ktorú nebudem mať rada ani tu ani nikde. A smútim, lebo akademický raj, ktorý som si užívala posledné tri mesiace. Škola, ktorá ma bavila, kde som chodila na prednášky úplne dobrovoľne, lebo som vedela, že sa tam naučím niečo zaujímavé, škola, kde som za tri mesiace nemala ani jednu hodinu, na ktorú som šla so stresom, lebo som mala čas sa na ne pripravovať... A okrem toho, tí učitelia... Ani jeden, ktorý by človeku vynadal, že je blbý, ale nebodaj, že má otrasnú angličtinu (nie žeby tá moja bola totálne nanič, ale tak niekedy nedosahovala celkom dostatočnú akademickú úroveň :P

Tak, ale treba povedať, že som vďačná, že som to mohla zažiť, lebo to fakt stálo za to. Kto by nebol smutný, keď je tak rýchlo po tom... 

Parliament Hill

Dnes ráno sa pri mojej fotke s výhľadom z Greenwichu objavil koment s otázkou, či je to fotené z Parliament Hillu. Aby som náhodou nepovedala blbosť, radšej som si vygooglila, čo to ten Parliament Hill je. Och, toľká nevedomosť, odpustite! S úžasom som zistila, že je to megapark v severnom Londýne, odkiaľ je údajne úžasný výhľad na Londýn. Vzhľadom na slnečné počasie vonku, rozhodnutie ísť sa tam dnes poobede pozrieť nebolo treba dlho zvažovať. Mimochodom, som si istá, že toto je asi najslnečnejšia jar v histórii Londýna (iba žeby nie). Za celý marec pršalo len raz, chápete to? To je určite preto, že som tu ja :)

Posledné dni bolo tak teplo, že som prestala nosiť bundu a začala som nosiť už len tenkú mikinu a riflové sako. Dnes som si obliekla svoju obľúbenú sukňu, tak som mala totálne letný pocit a keď som vyšla z domu a zistila som, že je tak teplo, že by som to normálne zvládla aj bez pančúch, tak som bola mrte šťastná. Aké blbosti ma potešía, čo? :)

Na jedenástu som šla do školy na jednu z posledných prednášok, odsedela som si ju v škole do dvanástej a potom som sa vydala objavovať Londýn. Odviezla som sa overgroundom na stanicu Hampstead Heat, z ktorej som podľa mapy nemohla park, do ktorého som mierila minúť. A fakt sa to nedalo, lebo vstup do neho bol prakticky pri východe z metra. Nebola som si celkom istá, kam mám ísť, aby som našla Parliament Hill, ale tak spoliehala som sa na to, že určite bude cestou kopu máp a proste som sa vybrala do kopca.

Buď bol problém s mapami alebo som sa stratila hneď na začiatku, ale vzhľadom na moje doterajšie skúsenosti by som asi tipovala tú druhú možnosť. Nejako veľmi mi ale nevadilo, že netuším kam idem. Išla som stále do kopca, o malú chvíľu som z asfaltovej cestičky prešla na takú iba prašnú a vošla som do listnatého lesa. Najviac ma prekvapilo, ako tam bolo málo ľudí, tesne pri vchode do parku bolo pár skupiniek sediacich na zemi, ale ako som šla do kopca, tak som len sem-tam stretla nejakého týpka so psom alebo mamičku s kočíkom. Inak nikde nikto. Hudbu som vypla asi po pätnástich minútach, lebo som prišla na to, že je okolo mňa totálne ticho, iba vtáčiky spievajú, tak som si to ticho užívala. Dosť mi to prostredie pripomínalo Železnú, až na to, že na Železnej sú večne davy ľudí a nikdy som tam nebola sama.

Môj pôvodný plán bol nájsť ten výhľad, vycapiť sa niekam na slnko a celé poobedie si čítať Murakamiho. (V pondelok ho musím vrátiť do knižnice, má to skoro 400 strán :)) Lenže problém bol v tom, že výhľad som nenašla, ale za to som objavovala stále nové a nové zákutia a úplne krásne miesta. To je môj večný problém, že si poviem, že pôjdem pracovať niekam do parku alebo tak a potom len kráčam a kráčam, lebo všetko je krásne a mne sa nechce zastaviť a neviem sa rozhodnúť, kde by som sa mala zložiť a tak idem stále ďalej a k tej práci sa nakoniec nikdy nedostanem.

Tak to bolo aj tentokrát, prechádzala som sa asi dve hodiny, nekonečnou spleťou chodníčkov, po prázdnych zatrávnených priestranstvách aj pomedzi stromy a neskutočne som si užívala ten pokoj naokolo. Aha a skoro by som zabudla, prechádzala som sa len v tričku s krátkym rukávom!! Lebo dnes bolo fakt teplo, takže sa to úplne dalo.

Objavila som nejaký zámoček so záhradami, úplne v útrobách toho parku, tam bolo ľudí celkom dosť, väčšina z nich tam sedela na kávičke a koláčiku. A tie narcisové záhony! Akože mohla by som spraviť samostatný album len s fotkami narcisov, čo som tu pofotila. Neviem si pomôcť, úplne mi to vyráža dych, koľko ich tu je! Dnes som si jeden odtrhla a dala do vlasov, veď to nemôže byť zakázané ich trhať, keď sú ich tu také kvantá :D

Kúsok od toho zámočku som objavila jednu lúku, kde bol celkom kvalitný výhľad na Londýn, tak som bola spokojná, že som aspoň niečo našla a už som bola pripravená niekde sa usadiť a čítať si. Našla som takú úžasnú zastrčenú lavičku pri múre úplne pokrytom brečtanom, tak tam som si sadla, vytiahla som knihu a krabičku jahôd, ktoré som si kúpila a mala som totálne luxusnú pohodu. Tie jahody boli mrte dobré a tá kniha tiež :) Slniečko na mňa svietilo, takže som tam asi hodinu a pol sedela, až kým tá lavička nebola v tieni. Pohla som sa odtiaľ niekedy okolo štvrť na štyri. Medzičasom som už stretla zopár máp, tak som šla tým smerom, ktorým mal byť Parliament Hill a prišla som k takým rybníčkom či jazierkam, pri ktorých už bolo tak celkom dosť ľudí. Tam slniečko ešte svietilo, tak som sa tam vyvalila na trávu a prečítala som si ďalšiu kapitolu.

Okolo štvrtej som sa odtiaľ pohla, lebo už začal aj vietor pofukovať, tak už nebolo tak úplne megateplo. Poslednýkrát som sa rozhodla ísť ešte chodníkom do kopca, či nenarazím na lepší výhľad ako ten čo som videla úplne zhora. A konečne som ho našla! Totálne mi vyrazil dych. Tak tu teraz sedím na lavičke, podo mnou sa rozprestiera nekonečný Londýn, v diaľke priamo predo mnou je St. Paul´s Cathedral a ja sa už asi sedemdesiatykrát za toto poobedie pýtam samej seba ako je možné, že som tu ešte nikdy nebola?! Fakt nechápem. Je o desať minút päť, už mi je celkom zima na prsty ako tu sedím a toto píšem. Tak si asi hodím na seba ešte jednu mikinu, čo mám v taške a pomaly pôjdem. Ešte jeden pohľad na tú nádheru predo mnou, uložiť tento text vo worde a ide sa :)

P.S.: Link na fejsbukový album: http://www.facebook.com/album.php?aid=332708&id=597938125&l=7de9b151a4

Sociolingvistika

Dnes som sa rozlúčila so svojim druhým najobľúbenejším predmetom - sociolingvistikou. A bude mi za ním veľmi smutno. Nedávno padol jeden komentár o mojom výlete do British Library, že to je ako škola hrou, no takto vám poviem, sociolingvistika - to bola škola hrou. Na prednáškach sme riešili historický vývin disciplíny, čiže nám tá naša zlatá, pomerne mladá učiteľka, rozprávala o všeliakých experimentoch, ktoré ukázali ako naše sociálne pozadie, vek, pohlavie, záujmy a všetko možné vplýva na to, ako rozprávame. V angličtine to vplýva najmä na dialekt, ktorý ľudia používajú a ten sa rozlišuje najmä inou výslovnosťou samohlások. 

Prednáška

Na seminároch sme si potom niektoré z tých experimentov skúšali, keďže semináre prebiehali v jazykovom laboratóriu, učebňa vybavená kopou počítačov, zvukovou technikou, všade kopa káblov, no totálna haluz. Tak napríklad pred dvomi týždňami sme robili experiment, že či sa študentovi zo severu Anglicka zmení akcent po tom ako odíde na univerzitu do južného Anglicka. Našou úlohou bolo počúvať nahrávky textov a na škále od 1 do 10 určiť, či sa nám to zdá ako viac severný alebo južný dialekt. Viete si predstaviť, ako som tipovala :D Nie vždy úplne mimo, ale zase niekedy totálne. 

Teaching lab a Bronwen, naša učiteľka

Ale dnes to bol ešte väčší štýl. Lebo sme sa nehrali na výskumníkov, ktorí už analyzujú dáta, ale na samotných pokusných králikov. Robili sme na sebe pokus, ktorý určil, ako veľa hluku sme schopní zniesť a stále ešte rozumieť, čo nám druhá osoba hovorí. Samozrejme, oveľa ľahšie rozumieme svojmu vlastnému jazyku alebo dialektu, ako cudziemu. Mali sme za úlohu vypočuť si postupne 20 viet najprv s glasgovským akcentom, potom so španielskym akcentom a nakoniec v štandardnej južnej angličtine a zopakovať ich. Pracovali sme v dvojiciach a náš partner vždy zaznačil, že koľko z piatich kľúčových slov sme zachytili. Na to, aby človek pochopil vetu, musí trafiť aspoň 3 z 5 kľúčových slov. Intenzita hluku v podmaze sa zvyšovala, až kým sa nedalo rozumieť nič. Takto ten múdry program odmeral hodnoty pre náš tzv. prah hlučnosti. A výsledky boli celkom komické. Briti, ktorí na hodine boli mali v tej štandardnej angličtine hodnoty okolo -5, takže to je taký štandard. Z ľudí, ktorí majú angličtinu ako svoj druhý jazyk som mala najlepší výsledok v štandardnej angličtine!! Hodnota: -1. Horšie to ale bolo s tými ostatnými akcentami. Angličtina so španielskym prízvukom: 4.5, angličtina s glasgowským prízvukom: 21.71 :D :D A to som si myslela, že to zvládnem v pohode :P Nehovorte to Johnovi. Ale nebola som najhoršia, aby ste vedeli. Jedna holka mala 26 :D A bežní Briti tak okolo 3 :D

Takže tak, teraz ma už čaká len práca na portfóliu, ktoré mám odovzdať do začiatku mája. Hlavnú časť tvorí esej na jednu z ôsmych tém, z ktorých sme si mohli vybrať, ja som si vybrala tému o kodifikovaní welštiny :D Už sa len do toho pustiť!

Zmena plánu

Dnes ráno som sa zobudila, tak okolo 10tej, vyšla som do kuchyne a pozerám, nádherný deň... Fú, no ale to bol škrt cez rozpočet. Včera pršalo, tak som predpokladala, že bude pršať aj dnes. Tak som si naplánovala, že budem čítať knihu na utorok, lebo je dlhšia o kúsok ako býva normálne a ešte musím na pondelok urobiť outline eseje... No a teraz dilema. Zabiť krásny deň v mojej kutici alebo sa vykašľať na učenie a ísť von. Jasné, že treba ísť von :D Tak som si vzala do ruky metrovú mapu a že, kam pôjdem.

Raz som sem písala príspevok o tom, aké je to skvelé môcť ísť kam len chcem. Lenže, niekedy je to celkom problém. Totiž, je jasné, že krásne dni sa mi nechce zabíjať v múzeách. Tak si vždy hovorím, že veď do múzea pôjdem, keď bude škaredo. Lenže, keď je škaredo, tak sa mi nechce nič a nie to ešte do múzea chodiť. No ale ďalší problém je, že slnečná sobota v Londýne, to je najhorší čas. Všade sú turisti. Takže je lepšie chodiť po vonku aspoň cez týždeň, i keď aj vtedy sú, ale cez víkend je to fakt zlé. Takže napríklad taký Southbank bol dnes určite totálne preplnený.

Tak som sa vybrala do Greenwichu. Nie žeby som predpokladala, že tam turisti nebudú, ale tam som ešte nebola odkedy tu som, tak som si povedala, že a prečo nie :) Šla som najprv overgroundom a potom som prestúpila na DLR a síce som mala knihu na čítanie, ale aj tak som celý čas pozerala z okna, najmä keď vlak šiel cez takú supermodernú časť Londýna, kde sú samé mrakodrapy. Prišla som do Greenwichu okolo pol tretej poobede a hneď som šla do jedného bookshopu, kde mali všetky knihy za libru :) Prehrabávala som sa tam asi 20 minút, ale povedala som si, že mám na pláne čítať toľko dobrých kníh, že si nebudem zbytočne kupovať nejaký brak, aj keď len za libru. Tak som si nakoniec kúpila len takú strašne starú krásnu knihu rozprávok od Andersena.

Potom som sa šla prejsť hore k obzervatóriu a tam bolo teda neskutočné množstvo turistov, tak som si len odfotila výhľad na Londýn a šla som zase dolu. Ono to Greenwichské obzervatórium je nad takým parkom obrovským, ktorý bol úplne plný ľudí, všetci sedeli na tráve a úplne som si hovorila, že ááách, tá anglická kultúra trávniková! Potom som zišla k National Maritime Museum a aj som šla dnu, lebo netuším, či som tam niekedy vlastne bola. S Luckou určite nie, jedine, že keď som bola v Londýne prvýkrát, ale to už je dávno. Tak som si popozerala lodičky a lode a ešte som šla aj do Queen´s House, to je taká vila, ktorú ako svoje letné sídlo používala niektorá kráľovná tuším v 17. storočí alebo tak. Taký nádherný biely domček (ale nebol nejaký maličký zase aby ste si nemysleli) so super točitými schodami. Akože, aj mne by sa také letné sídlo páčilo :) No a potom som zišla úplne až k Temži, kde kopa ľudí, čakala na lode, ktorými sa dá prepraviť na druhú stranu. Ja som sa zastavila pri jednej informačnej tabuli a pozerám, že peší tunel popod Temžu. Podľa mapy to vyzeralo, že som hneď pri ňom. A aj som bola, tak som si povedala, že wow, to je aké super :) Takže som sa prešla popod Temžu len tak v pohodičke,

Vyšla som na druhej strane a hovorím si, že no fajn, lenže teraz neviem, kde som. Haha, akoby to bol problém, mapy sú na každom rohu predsa. Vošla som do takého parku, ktorý tam hneď bol a bol teda výrazne prázdnejší ako ten v Greenwichi. Podľa mapy to mal byť tak stredne veľký park, tak som sa si povedala, že si ho idem pozrieť. Prechádzala som sa popri Temži, lenže veľmi rýchlo park skončil a prechádzala som sa už len popri takých riverparkoidných domoch (len tieto boli oveľa krajšie), akože nevadilo by mi tam bývať fakt nie :) Zrazu sa spoza rohu vyrútil taký ryšavý krpec na trojkolke. Zvedavo si ma obzeral, asi tam veľa cudzích ľudí nechodí. Keď okolo mňa prefrčal, tak som sa za nim otočila, lebo mal fakt krásne ryšavé vlasy a on sa otočil tiež. Také raz zažijem s mojim osudovým mužom :D Heh, no...keďže som akosi nič ďalšie nenašla, tak som sa vrátila naspäť k tunelu a našla som najbližšiu vlakovú stanicu smerom domov, to bolo asi tak po pol piatej.

Slnko ale ešte stále svietilo, tak som sa rozhodla, že idem pokračovať vo svojom objavovaní a že vystúpim v tej mrakodrapovej štvrti. Jejda, to bolo také super! Úplne neskutočné, tie nekonečné sklenené budovy a vôbec som sa necítila ako v Londýne. Skôr ako v New Yorku alebo čo. Ale ani to nie, lebo to tam bolo všetko relatívne prázdne, keďže je víkend. Som si istá, že cez týždeň sa to tam hemží manažérmi v oblekoch, ale teraz tam fakt veľa ľudí nebolo. Tak som kráčala popri tých gigantických budovách, po prázdnych uliciach, pri západe slnka, no zážitok :) A úplná sranda, že celá tá časť má v podzemí obrovské nákupné centrá, takého typu ako Eurovea, takže keď je škaredo, tak tí ľudia ani nemusia vychádzať von, lebo tie mrakodrapy sú pod zemou pospájané tými chodbami plnými obchodov. A aj stanice vlakov sú väčšinou v niektorom z nich. No, bolo to mrte, lebo to nie je práve prvé miesto, na ktoré sa turisti vyberú, keď sú v Londýne, tak som si to užila, že mám teraz čas objavovať aj takéto veci.

Domov som dorazila okolo šiestej večer, totálne zničená. Ono môj pôvodný plán bol, že si sadnem niekde v nejakom parku a budem si čítať tú knihu na literatúru. Preto som si so sebou aj vzala comp. Nakoniec to ale skončilo tak, že som celý čas chodila a počítač som mohla radšej nechať doma, aspoň by som nemala takú ťažkú tašku. No nič. Ale skvelý poobedňajší víkend. Fotky budú na facebooku. Potom sem pridám link :)

Friends II.

Rose Illingsworth

Zistila som, že nájsť medzi mojimi zábermi fotky všetkých, o ktorých chcem písať bude asi problém, ešte že existuje facebook :P A táto fotka je špecificky dobrá, veď uvidíte prečo. Rose je dcéra misionárov a za prvých 10 rokov života bývala v niekoľkých afrických krajinách. Odmalička rozpráva po francúzsky aj po anglicky. Keď mala 10, tak jej rodičia usúdili, že večné sťahovanie pre ich deti nie je dobré a poslali ich na internátnu školu do Anglicka. Rose študovala filozofii a teraz pracuje v St. Helen´s. Je jednou z vedúcich tej tréningovej schémy, do ktorej je zapojená Becky. Netuším presne koľko má Rose rokov, ale pôsobí úplne mlado a má mrte štýl. A neviem ako som sa k tomu dostala, ale hrozne sa o mňa stará, veľa sa so mnou rozpráva a je proste taký typ, že keď niečo človek potrebuje, tak príde za ňou a ona sa fakt snaží ti pomôcť a aj má ako, lebo má kopu známych a ľudí, s ktorými sa môže porozprávať... A je s ňou totálne haluz :D No ale späť k fotke, ten týpek je jej manžel :D Ja som skoro odpadla, keď som sa to prvýkrát dozvedela :D Lebo ich v kostole proste človek nikdy nevidí spolu, lebo oni sa obidva venujú ľuďom, s ktorými pracujú, takže Rose vždy sedí niekde s nejakými zahraničnými študentami na zhromku a vždy zostáva aj na študentskej večeri, zatiaľ čo Wes je pravdpodobne s mladými profesionálnmi, s ktorými pracuje on. Cool párik, fakt :)

Lucile Reuter

Lucile je nádherná Francúzka, s o máličko menej nádherným francúzskym akcentom :D Ale zvykla som si :) Je Erazmáčka, tak ako ja, len tu bola celý akademický rok. Lucile rada trávi čas so mnou, lebo ju vytrhávam z jej francúzsky hovoriacej komunity. Totiž naša skupinka má Ázijskú a francúzsku časť. Predsa len z 12 ľudí 4 hovoria po francúzsky, plus, keď sa k tomu ešte priráta Rose niekedy. Stále do nich hustíme, nech si láskavo odpustia tú svoju tajnú reč :D Ale je to aj nevýhoda, lebo potom fakt skĺzavajú k tomu, že rozprávajú hrozne veľa po francúzsky a potom sa nemôžu v angličtine veľmi zlepšovať. Táto fotka je z mojich narodiek, kedy mi Lucile kúpila tortu a doniesla ju na jednu spoločnú akciu, čo sme v ten večer mali. A to sme sa poznali necelé dva týždne! Čo sa týka našich spoločných aktivít, okrem nediel a stried je Lucile moja swimming parťáčka, lebo chodíme spolu plávať v piatky. Dohodli sme sa síce, že budeme chodiť každý piatok, i keď zatiaľ nám to každý nevyšlo, ale tak už sme pár krát boli :D A tri biografické fakty: Lucile má identickú dvojičku, ktorá býva v Californii, boyfrienda Philliberta, ktorý je tiež v našej skupinke a nemá rada deti :D (Jejda, včera, keď sme boli plávať, sa takí krpci bavili na tom, že keď sme priplávali na ich stranu bazéna, tak skočili do vody asi tak polmetra od nás poriadnu bombu...a potom zaseeee)

P.S. Táto séria bude mať už len jedno pokračovanie, aby ste sa nebáli, že tu budete čítať o ľuďoch, ktorí vás nezaujímajú príliš dlho. To len vypĺňam čas, kedy sa nedeje nič také akčné :)

Friends I.

Keď píšem tieto svoje príbehy, celkom mi prekáža, že keď chcem povedať, kde som s kým bola, tak vy nikdy netušíte, kto to vlastne je. Tak som sa rozhodla venovať sériu blogov mojim tunajším friendom (keďže som zistila, že do jedného by to bolo asi dlhé), trochu vám ich predstavím, aby som potom už mohla len napísať meno a budete vedieť o koho ide...

Becky Grinsdale

je jedna z troch vedúcich našej IGG skupinky. Zoznámila som sa s ňou hneď prvú nedeľu, čo som tu bola. Becky miluje Londýn a UCL. Takže keď počula, že som na UCL, tak bolo jasné, že ma chce vo svojej skupinke. Momentálne pracuje ako dobrovoľníčka v St.Helen´s, lebo v septembri minulý rok dokončila svoje štúdium nemčiny a rumunčiny na UCL (samozrejme, že na mojom departmente). To som vlastne zabudla spomenúť, že okrem Londýna a UCL miluje aj Rumunsko a chce tam odísť ako misionárka. Teraz sa na to pripravuje tým, že je v St. Helen´s súčasťou dvojročnej tréningovej schémy. S Becky trávim dosť veľa času, najmä v nedele a v stredy, ale už sa vyskytlo aj pár akcií mimo to, mala som s ňou niekoľko fakt skvelých rozhovorov. Síce je naša vedúca, ale prakticky je odo mňa len asi tak o pol roka staršia, takže postupne prichádzame na to, že máme veľa vecí spoločných. Fascinujú ma jej obrovské poznanie Biblie, ale až natoľko ma to neprekvapuje, štyri roky v St. Helen´s robia svoje :) Mám pocit, že z tohto výberu ľudí, o ktorých budem písať je asi jediná čisto čistá Angličanka, tak aj to ju robí niekým špeciálnym :)

Nevkus a mierne bezduchá bezpredmetnosť

Keďže som sa musela zbaliť na polroka do 20 kíl (čo sa mi samozrejme nepodarilo), tak môj tunajší šatník nie je až taký flexibilný... Akože zase až také zlé to nie je, myslím, že ani doma viac vecí nenosím, možno tak raz ročne :P Horšie je to s topánkami. No, niekedy sa proste nepodarí nejak ich zladiť s outfitom. Ak sa chcem pekne obliecť, ale nechce sa mi celý deň klopkať a chodiť na opätkoch, jediné, čo mi ostáva je obuť si biele plátenky s farebnými bodkami alebo biele balerínky s čiernymi bodkami :D A to vie vyzerať dosť zle. Napríklad s modrými pančuchami, lenže akosi nemám na výber. V takýchto situáciách ma zachraňuje vedomie, že Angličania nemajú vkus :D Teda, najmä, čo sa obliekania týka. Je im fakt jedno, čo si oblečú s čím, že majú diery na silónkach, že vyzerajú v legínach fakt akoby si doma zabudli sukňu... Tuším hovorím len o dievčatách, no a mám pocit, že to aj viac platí o dievčatách. Chalani sa náhodou celkom obliekať vedia. No a čo z tohto vyplýva pre mňa? Že keď si už musím na seba dať niečo vrcholne nevkusné, tak len vyjdem na ulicu a už sa cítim ako pravá Londýnčanka :D :D Moje, vrcholne neslovenské, no tu celkom normálne slúchadlá (viem, konečne som nahradila v tomto slove českú príponu slovenskou a niektorých som potešila, ale podľa mňa je to otrasné slovo), tie to ešte viac podčiarkujú. Takže koniec koncov z toho vyplynie celkom príjemný pocit :D Taký, že zapadám :)

Ak niekoho pobúrilo toto moje prízemné zamyslenie sa, odpustite mi, mala som chuť napísať niečo len tak. 

A už som vám hovorila o tom, ako tu kvitnú stromy? Nie? No kvitnú tu stromy. Úplne všade a ešte len budú. Mám pocit, že v Bratislave máme normálne tak na uliciach oveľa menej listnatých stromov ako tu... A to som sa už dlho nebola prejsť v žiadnom väčšom parku. No ale možno som už zabudla ako kvitnú stromy v Bratislave :D A dnes som prišla na to, že tým, že tu je tak konzistentne 8-12 stupňov a nie hneď strašne teplo, tak tu tie stromy kvitnú aj oveľa dlhšie. Napríklad taký nádherný ružový okolo ktorého chodím každý deň, lebo ho máme blízko pri dome, ten kvitne od kedy som sa vrátila do Londýna, to bude aj 10 dní už. No proste svet zrazu pôsobí tak krásne jarne a mne sa to hrozne páči :)

No a ešte, že už je to isté, že 7.-14. apríla pôjdem robiť stewardku-dobrovoľníčku na Spring Harvest do Skegness. Už mám aj lístky na vlak kúpené a strašne sa teším. Lebo zase uvidím ďalší kúsok Anglicka, zúčastním sa obrovskej kresťanskej akcie, zoznámim sa s novými ľuďmi a tak. Určite to bude dosť haluz, lebo budem musieť ovládať všetky tie ich bezpečnostné pravidlá, lebo keby bola nejaká pohotovosť, tak my budeme tí, čo máme ľudí vyvádzať z budovy. Nie že by sa tam nejaký požiar chystal, ale oni tie požiarne poplachy aj v jednom kuse nacvičujú... No nevadí, veď budem vás informovať, keď sa to bude diať. Každopádne to bude super.

Ružové stomy z článku, fotka venovaná Miriamke Halamíčkovej :) P.S. Ešte stále kvitnú :)

Old English a iné radosti (nedajte sa názvom odradiť)

Tak si sedím v parku na lavičke, mračím sa na oblak, ktorý mi zatieňuje slnko, vedľa seba mám prázdny Starbucks cup, pozerám sa na rozkvitnuté stromy okolo, mala by som robiť prezentáciu o Mladom Dônčovi na zajtrajšiu hodinu literatúry, ale vrámci mojej slabej vôli bojovať proti prokrastinácii sa radšej púšťam do písania blogu. Tí, čo náhodou ešte neviete z minulého týždňa, kedy som bola totálne nadšená z môjho objavu, ktorý práve využívam - chytám net v parku. Je tu blízko nejaká UCL budova, z ktorej chytám signál školského netu. Proste paráda! :) 

Tento blog je venovaný najmä mojim milovaným spolužiakom z UK, ktorí práve trpia na jednej z neľudsky nudných prednášok asi... Jasné, že prečítať si ho môžte všetci, ale pre nich to bude mať špecifický zmysel. Totiž pred niekoľkými týždňami som sa vybrala do British Library. A nie len tak pre nič za nič. Jasné, chcela som sa tam pozrieť, lebo som tam ešte nikdy nebola, ale okrem toho som tam šla aj kvôli špecifickej výstave. Oni tam majú niekoľko výstav vždy, niektoré sú stále a niektoré len dočasné. Táto bola z tých dočasných a bola o Vývine angličtiny. (Áno, viem si predstaviť tie zimomriavky odporu, ktoré niektorým z vás práve prebehli po chrbte ako ste si prečítali tieto dve slová :D)

Ani neviem, kde sa vo mne nabrala tá túžba ísť sa tam pozrieť, ale šla som a celkom dobre som sa zabávala. Najmä na tom, že 15-20 minút, ktoré som strávila v miestnosti, ktorá sa týkala Old English a Middle English (áno, dobrovoľne) by mi úplne stačili a naučila by som sa približne rovnako ako za celý semester na hodinách z Vývinu s Bohmerovou. A ešte bola táto výstava asi tisíckrát zábavnejšia :D

Teraz vsuvka pre tých, ktorí nevedia. Minulý semester sme museli povinne absolvovať predmet, ktorý sa nazýval Vývin angličtiny a bolo to skutočné respektíve až neskutočné utrpenie. Hlavne vzhľadom na časovú náročnosť a praktickú nevyužiteľnosť daného predmetu, keďže sme celý semester strávili prekladaním textov z Old English do tej súčasnej a proste celé zle to bolo. 

No a teraz späť do British Library. Boli tam originály snáď všetkých textov, ktoré sme prekladali. Biblické texty, Anglo-Saxon Chronicle, tie rozhovory ako The Hunter (neviem už ako sa to volalo ten žáner), Canterbury Tales, Beowulf. Proste všetko. Takže tam boli vystavené také obrovskééé knihy a k nim boli popisy a potom ukážky tých Old English textov aj s prepisom do súčasnej angličtiny. Niektoré som úplne spoznávala. A potom tam boli také interaktívne tabule, kde o Old English rozprával David Crystal :D Taký milý deduško :) 

Fotiť sa tam nemohlo, ale ja som mobilom aj tak fotila. (Leeeaaaa, no fuj!) Nemohla som odolať pokušeniu zachovať tieto pohľady pre vás, milí spolužiaci, určite to oceňujete :D Tak tu sú:

Krása, nie? :D Zvyšok výstavy bol už potom o modernej angličtine používanej v rôznych situáciách, o slangu, o BBC angličtine, o medzinárodnej angličtine a tak. Zaujímavé to bolo. No a ponaučenie? Predmet vývin angličtiny by sa veľmi ľahko dal zosekať na povinné pozeranie približne 45minútového dokumentárneho filmu alebo návštevu tejto výstavy (to by asi bolo trochu nákladnejšie pre našu školu, tak zostaňme pri tom dokumente :D) Štúdiu na UK zdar!!

Sugar and Spice and all things Nice

Tak to bol názov dnešnej akcie, londýnskych St. Helensáckych Lady Kecov :) Kto tento koncept nepozná, snáď je jasné zo slovenského názvu, že je to čisto babská akcia. Rozdiel ale bol v tom, že tu boli najmä študentky, takže vekový priemer bol trošku vyšší ako býva u nás doma. Bola to celodenná sobotná akcia, začínali sme o 9:45. Najprv sme mali raňajky - teplé croisanty a čokoládové pečivo, pomarančový džús, kávička a príjemný jarný deň za oknami kostola. Príliš dobré :) 

Prišla som tam s babami zo skupinky, naložili sme si raňajky, sadli sme si ku stolu a postupne sa k nám pridávali ďalšie baby, ktoré som nepoznala a potom sa asi dve holky z nášho stola presunula a nakoniec som skončila tak, že pri našom stole bola len jedna holka z našej skupinky, jedna, s ktorou sedím asi každú nedeľu a mám ju hrozne rada a potom 5 báb, ktoré som nepoznala. Tak som sa s nimi aspoň zoznámila, čo bolo fakt super, lebo na to nie je až tak veľa príležitostí. Väčšinu z nich som určite už videla niekedy v nedeľu, ale teraz bol dobrý dôvod sa zoznamovať. Strašne som si to užívala, lebo napriek tomu, že našu skupinku mám fakt rada, niekedy mi je ľúto, že tam nie je viac Britov, a toto boli samé Britky, tak som si užívala ich anglčtinu a tak. Super.

Doobeda sme mali dva talky o roli a hodnote ženy, bolo to fakt super, nie že by som tie veci už nepočula, ale napriek tomu to nebolo úplne klasické, niečo známe, niečo nové, taký správny mix. Medzitým samozrejme pauza na kávičku, čaj :) A kecanie, kecanie, kecanie :) Len tak, zoznamovanie sa alebo o talkoch, proste super. Potom bol "obed" - sandviče. Tak som im samozrejme vysvetľovala, že my by sme kúsok bagety s maslom, šunkou, syrom a paradajkou v pohode raňajkovali. A oni, že čoo, to ako môžte? No, čo ja viem. A vy to ako môžte obedovať? 

Poobede sme mali viac možností, čo sa dalo robiť počas voľna, až príliš dobré možnosti, ale ja som s niekoľkými babami z našej skupinky šla na Borough market. Šli sme pešo, lebo veď St. Helen´s je dosť v centre mesta, takže je odtiaľ všelikam blízko. Cestou som kecala so Zoe, holkou z Hong Kongu, ktorú mám fakt rada a ktorá rozpráva po anglicky asi najrýchlejšie zo všetkých ľudí. Po dvoch mesiacoch sa mi už väčšinou podarí zachytiť väčšinu z toho, čo hovorí :D

Borough Market je mrte super, predáva sa tam len jedlo, všetko od syra a rýb, po čokoládu, koláče, džemy, oriešky, olivy. A všetko je tam strašne drahé. To preto, lebo Borough Market má povesť, že tam predávajú len najlepšie z najlepšieho. To znamená, že ak tam niekto chce mať stánok, musí aj preukázať, že je najlepší, takže obchodníci normálne súťažia o svoje miesta tam a ich produkty sa porovnávajú a tak. Pre turistov má Borough Market dve hlavné lákadlá, jasné, dá sa tam minúť celý majland za strašne dobre jedlo, ale ak to nemáte v pláne, môžte sa tam ísť len tak pozrieť, lebo je to tam všetko vizuálne úplne dokonalé, takže to jedlo je aj pastva pre oči a okrem toho strašne veľa stánkov ponúka ochutnávky zadarmo! :) Ja som samozrejme chutnala všetko, čo sa dalo - syr, čokoládu, ale aj mätový džem - totálne štipľavý, ale aj pomarančový ocot (?!) a potom niečo, čo fakt neviem, čo bolo :P Mali zo mňa hroznú srandu baby, lebo som bola strašne nadšená, že som bola niekde s nimi. Totiž včera (v piatok) som sa konečne dostala do Science múzea, kde som sa sama strašneee nudila a bola som zo seba sklamaná. Lebo všetko zaujímavé, čo tam majú som si pamätala z predchádzajúcich návštev a nechcelo sa mi čítať tie neskutočné kvantá informácií, ktoré tam všade číhajú. Jasné, mohla som sa veľa naučiť, ale všetky tie interaktívne obrazovky s neskutočným množstvom možností a podmožností ma väčšinou odradili skôr než som niečo z toho čítať začala. Akože vydržala som tam tri hodiny, ale nejak som prehodnotila svoj názor na to, že je super chodiť do múzea sama. Ja proste potrebujem niekoho, s kým sa môžem deliť o to nadšenie z vecí, aby som z nich vedela byť naozaj nadšená. Smutný osud extrovertov :P (a sociálnych dievčatiek...)

No ale späť k dnešnej akcii, z Borough Marketu sme sa vrátili, dali sme si poobedný čaj a koláč a potom bol ešte jeden talk. Problém ale bol, že všetci, ale úplne že všetci zaspávali. Nie žeby bol ten talk zlý to nie, ale neviem, čím to bolo. Možno tým, že bolo v kostole prítmie alebo čo ja viem... Ale tak poznámky som si písala, to ma udržiavalo v bdelom stave :D 

Celé to skončilo okolo pol šiestej večer a ja som ešte so zopár babami šla na večeru do Nando´s. Teda, ja som veľmi hladná nebola, tak som si dala len pečenú kukuricu, ale skôr to bol super priestor rozdiskutovať veci, o ktorých sa cez deň rozprávalo a fakt to bol skvelý čas. Krásny deň jednoducho! :)

Bratislove

Po mojej dobrodružnej ceste som aj dorazili do mojej milovanej Bratislavy. Keď som tam šla, tak som si akurát hovorila, že je to asi prvýkrát v živote, čo sa tam aj teším. Lebo ísť do Bratislavy vždy znamená ísť odniekiaľ späť. A keďže ja som veľký cestovateľ, tak vrátiť sa do Bratislavy vždy znamená koniec výletu. Nie však tentokrát. Teraz je ten výlet o kusisko dlhší ako býva zvyčajne a okrem toho teraz nekončil úplne, takže som nemusela byť ani smutná, že z Londýna odchádzam, jednoducho som sa mohla len tak jednoducho tešiť.

Celkom značný zážitok som mala z toho, ako som zrazu vnímala tie rozdiely medzi Bratislavou a Londýnom. Keď som prišla sem, tak som to nevidela až tak, ako teraz keď som sa vrátila. Napríklad bola celkom haluz stáť ráno na zastávke električky a vidieť zimne oblečených ľudí - čapice, šály, rukavice, kabáty, čižmy!! Normálne moje vnútro plesalo, že Slováci majú cit pre počasie :D A okrem toho som na tej zastávke bola jediná s veľkými slúchatkami, to som sa tiež cítila totálne na Slovensku, kde sú také veci čudné :D

Okrem toho ma najviac dostalo, ako sú ulice v Bratislave prázdne. Aj zástavky a proste všetko! A to vôbec nie je zlé, aspoň sa dá normálne dýchať a človek sa nemusí nonstop vyhýbať ľuďom na ulici a predierať sa davom ako tu. No a okrem toho som si uvedomila, aká je Bratislava maličká. Čo je zase jej výhoda. Je to také veľkomesto v našich pomeroch, ale po návrate odtiaľto je to celkom bezpečný malý príjemný priestor. Neviem, taká akurátna veľkosť :D Na hodinový lístok som sa vozila po centre mesta sem a tam až som sa čudovala koľko ciest sa mi do tej jednej hodiny zmestilo, celkom sranda.

No a samozrejme ľudia!! Som rada, že som vás videla, všetkých tých, ktorých som vidieť stihla, bolo to super. Vlastne som mala celkom značne napchatý rozvrh počas tých piatich dní, aby som sa stihla stretnúť s čo najviac ľuďmi a bolo to fakt super vás všetkých vidieť. Také skutočné vzťahy, aké mám doma mi tu chýbajú, ale to je jasné, že sa nedajú vyrobiť len tak, za dva mesiace. Jejda, práve ako toto píšem mi z youtube hrá pesnička Friends od Micheala W. Smitha, to už je ale prehnaná sentimentalita, odpustite mi toľkú neprístojnosť :D No a ako som sa tak so všelikým stretávala, tak som sa ani nestíhala čudovať, kto všetko číta tento blog, mne to ani nedochádza, kto všetko má k tomuto tu prístup, mohli by ste viac komentovať, nech o vás aj viem :) Bolo by to interaktívnejšie, takže ak vám niečo napadne pri čítaní mojich výlevov, chcem to počuť!

Je to dosť čudné písať v blogu o Londýne o Bratislave, nie som na to zvyknutá, lebo to je také normálne, nie? Koho to zaujíma? :) Síce to bol len taký výlet, čiže bol súčasťou môjho pobytu, aj tak sa o tom píše dosť čudne. Ale rozhodne to bolo super. (Cítila som sa ako ryba vo vode :D :D)

Buďte požehnaní, Pasho a Monika!!!!!!!!

No a prečo som vlastne len tak randomne prišla domov na začiatku marca, keď som nemala prázdniny ani vy ani nič? No lebo som mala Dôvod s veľkým Dé. Pashovu svadbu. Všetci sa strašne čudovali, keď ma tam videli, to bola totálna sranda, ja som bola zase rada, že som mohla stretnúť toľko ľudí na jednom mieste, no ale hlavne, že mi neušiel ten historický moment!!

Výlet domov

Myslím, že väčšina z vás vie, čím bola spôsobená moja vyše týždňová medzera v písaní príspevkov na blog, minulý týždeň som bola na 5 dní doma!!! Jáj, bolo to super. Kvalitný zážitok som mala najmä z cestovania, keďže som aj cestou tam aj cestou späť cestovala totálne v noci, tak to bolo celkom kvalitné dobrodružstvo. Cestou tam som z domu vyrážala o polnoci a úplne som dúfala, že posledný autobus nepôjde skôr a že mi neujde. Preto som radšej prišla na zastávku o päť minút skôr a našťastie som ho v pohode našla. Odviezla som sa do centra Londýna, kde som v pohode našla zastávku autobusu, ktorým som mala ísť na letisko, len som tam akosi bola o vyše polhodinu skôr. Našťastie ma ale šofér vzal do autobusu, ktorý šiel o jednej v noci, i keď som mala lístok až na pol druhú. Keďže v noci nie je nejaká závažná doprava, cesta na letisko trvala o polhodinu menej ako cez deň, takže už o druhej som bola na letisku Stanstead. Lietadlo mi letelo o 6:25 ráno, takže ma čakali dlhé hodiny. Je to celkom sranda byť v noci na letisku, všade spia ľudia, na zemi, na sedačkách, v spacákoch alebo len tak... Ja som sa tam tak ponevierala, pozrela som si jeden diel HIMYMu, chvíľu som čítala a chvíľu som akože spala, teda lepšie to vystihuje slovo strácala som vedomie. Sedela som na sedačke, nohy vyložené na kufri, neviem, či mi práve hrala nejaká hudba alebo nie, no ale čas náhodou celkom šiel, takže som asi aj spala.

O štvrtej ráno spustili check-in, pravdupovediac, nezávidím vôbec tým pracovníkom letiska! Táto fotka je odfotená presne o 04:00.

Ja som na check-in nemusela ísť, lebo som nemala žiadnu batožinu, tak som šla priamo cez tie kontroly všetky a zhodnotila som, že cestovať v zime je celé zle, musela som si vyzliecť asi 3 vrstvy, vyzuť si čižmy a kým som sa zase dala dokopy, tak mi to trvalo asi 10 minút. V Dutyfree priestore, nebolo o takom čase ešte nič otvorené, okrem Starbucksu, tak som šla samozrejme tam.

4:37 am

4:39 am

Okolo piatej otvorili shop, kde som nakúpila nejakú tú čokoládu, čo som chcela priniesť domov a potom som sa ešte vrátila do Starbucksu, kde som namiesto raňajok požierala kyslé Haribo cukríky a popíjala kávu zo Starbucksu. A tešila som sa domov. Neskutočná pohoda. To, že mi to potom hnusní Angličania s ich nepotrebnými pravidlami totálne pokazili, tým vás zaťažovať nebudem, aj tak som sa sťažovala dosť ľuďom. S miernymi ťažkosťami som sa konečne dostala do lietadla, trochu som si pospala a kúsok po pol desiatej stredoeurópskeho času som vystupovala z lietadla v Bratislave. A tešila som sa všetkých, s ktorými som sa mala za najbližších 5 dní stretnúť.

 . 

05:02 am

Mind the gap 2

Tieto fotky som pôvodne chcela pripojiť k článku o metre, ale vzhľadom na dĺžku toho príspevku, som si to nakoniec rozmyslela :D Aj keď sú len tri :)

Najprv treba do toho metra zísť. Rozprávala som vám o eskalátoroch?? Čo je na nich zvláštne a výborné je základné pravidlo, ktoré na nich ľudia vždy dodržiavajú a to je, že na pravej strane sa stojí, na ľavej sa kráča.  Takže, ak ste leniví, môžete sa po eskalátore zviezť, ale musíte stáť napravo (!!), ak sa ponáhľate, nikto vám nezavadzá. Je to totálne praktické, mali by to zaviezť aj v Bratislave :D No a všímate ten rozdiel medzi pravou a ľavou stranou na tomto eskalátore? Úplná haluz.

Potom človek zíde na nejaké nástupište. Ale nie všetky sú také pekné ako toto na stanici pri mojej škole - Euston Square Station :)

No a potom sa už len vezie :) Táto fotka síce nepotvrdzuje to, čo som povedala o tom, že metro je večne preplnené. Ale práve preto som ju odfotila :D Asi to bolo niekedy okolo obeda.