Friday, April 26, 2013

Prečo v Londýne nežijem kultúrnejšie ako v Bratislave?

Minulý rok som o takomto čase finišovala s diplomovkou a vrámci prokrastinácie som pravidelne na internetoch zablúdila na londýnske weby, ktoré sa snažia mapovať akcie, ktoré sa tu dejú. Tých webov je milión, každý má obľúbený nejaký konkrétny, o ktorom tvrdí, že má tie najpresnejšie, najrelevantnejšie a najširšie informácie. Mňa v tom čase relevantnosť informácií až tak nezaujímala, keďže som bola uväznená za svojím stolom ďaleko od festivalov, výstav, prehliadok, koncertov a čo ja viem čoho ešte. A tak som vyplakávala nad tým, čo všetko mi uniká pomedzi prsty a nekonečne sa tešila na september a na celý jeden nechutne kultúrny rok, ktorý v Londýne prežijem.

Ten rok už takmer prešiel a s kúskom ľútosti, ale väčšou dávkou realizmu v hlase konštatujem, že som si tento svoj vysnívaný kultúrny život nenaplnila. Otázka je, prečo.

Londýn som si prvýkrát ako jeho obyvateľka užívala počas Erazmu. Ako všetci vieme, Erazmus je málo o škole a veľa o zábave a keď žijete vo veľkomeste svojich snov a máte asi tak 70x viac voľného času ako počas výšky v Bratislave (nie preto, že štúdium v Londýne je jednoduchšie, ale preto, že na Erazme to netreba preháňať), jednoznačne chcete svojich pár mesiacov využiť naplno. A to som aj spravila. Lenže tentokrát mám full-time job, 9 to 5 a nie len taký hocijaký job, ale prácu akčnú, premenlivú, rôznorodú a čo je najdôležitejšie prácu s ľuďmi. Nesedím osamotene za počítačom osem hodín, ale trávim takmer všetok svoj čas s ľuďmi. A to je vyčerpávajúce. Vstávať ráno je vyčerpávajúce. Zorganizovať si život je vyčerpávajúce. Udržiavať kontakt s domovom je vyčerpávajúce. A keď je sobota jediný voľný deň, tak sa vám proste nechcú päty z domu vytiahnuť. Takže áno, možno je to smutné, ale popri reálnom živote sa toho jednoducho dá stíhať trošku menej ako popri živote erazmáckom.

Ďalší problém je nechutne veľa možností. Toto je snáď jeden z mojich najväčších problémov. Každé ráno mi na mail chodí výber eventov, ktoré by som mohla v ten deň navštíviť/vidieť. Je ich tak 30. A to je len výber! A to len z jedného webu! Keby som mala toľko času ako počas prokrastinácie pri diplomovke, možno by som browsovala všetky tie weby a plánovala a vyberala tie najlepšie veci, ale momentálne ma to fakt neláka. Netvrdím, že sa niekedy nestane, že sa mi podarí naďabiť na nejakú zaujímavú akciu, pre ktorú sa nadchnem, ale väčšinou ma moja nerozhodnosť a neskutočné množstvo vecí, ktoré by som mohla robiť, ale vlastne ani neviem, či chcem, porazia. V Bratislave je výber krásny. Taký akurát. Áno, sem-tam sa prekryjú dve-tri akcie a my sa hneváme, že nemôžeme byť všade. Ale inak je toho všetkého tak akurát. Tak akurát na to, aby sme o tom vedeli, tak akurát na to, aby sme sa z toho tešili, tak akurát na to, aby sa nám tam chcelo ísť. Je to jednoduchšie, príjemnejšie. Choďte všetci zajtra na Dobrý Trh na Jakubovo námestie! :)

A ďalšia vec, čo je v Bratislave príjemné, okrem takého akurátneho množstva akcií sú aj vzdialenosti. Ale dobre, no, bývam vo veľkomeste, tak sa až tak sťažovať nemôžem. Len to jednoducho komplikuje život.

Ale kultúra nie je len o výbere a o lokácii. Kultúra je najmä o spoločnosti. Na kultúru treba mať ľudí. A rôzni ľudia sa hodia na rôzny druh kultúry. Absolvovať kultúru sám je sem-tam v pohode, ale celkovo trošku smutné. A najmä, ľudia vás motivujú. Motivujú vás vypadnúť z domu, už len preto, že ste sa včera dohodli. Motivuje vás aj vidina zdieľaného zážitku, ktorý sa pretaví do príjemnej zdieľanej spomienky. A motivuje vás aj jednoducho to, že strávite čas so svojimi priateľmi, pre zmenu nie len na káve, ale aj nejakou činnosťou. Samé dobré veci. Mne sa tu v Londýne podarilo nájsť svojho primárneho kultúrneho človeka - Lucyannu. Lenže s Lucyannou máme spoločný najmä hudobný vkus a lásku ku káve a tak sa môj záujem o všeobecnú kultúru zredukoval na koncerty a hľadanie nových a nových independent kaviarní.

A úprimne, to je tak akurát. V Londýne je všetko a tak si treba vybrať. Treba sa špecifikovať, treba ignorovať tú nekonečnú ponuku a ísť si tvrdohlavo za svojím. Ja som si myslím vybrala dobre. Vybrala som si niečo, čo je v Bratislave veľmi vzácne. Dobré koncerty dobrých kapiel. Najmä teda, pokiaľ ste ako ja a dobrá kapela má väčšinou krajinu pôvodu na Islande. V Bratislave a vôbec celkovo na Slovensku sú islandské kapely raritným tovarom, dôvod na veľkú oslavu, keď Kušnierik niektorú z nich presvedčí, aby k nám zablúdili, väčšinou je to tak trikrát do roka - jedenkrát z toho na Pohode. Londýn však majú ako jednodňovú prípadne viacdňovú zastávku vrámci európskeho turné úplne, ale úplne všetky kapely. A tak si plním sny. Sny, ktoré by sa mi na Slovensku nepodarilo snáď splniť ani za desať rokov tu zvládnem za rok. Mumford and Sons, Lay Low, Of Monsters and Men, Mugison, Sigur Ros, Olafur Arnalds, Pascal Pinon a naposledy s krajinou pôvodu mimo Islandu King Charles a We Were Evergreen. Pôvodný plán, ktorý som mala na začiatku roka som už prekonala, ale ak by som si mala splniť úplne všetky sny, tak by som si ešte rada pozrela Hjaltalín, Útidúr a múm. Možno sa aspoň jedno z toho ešte podarí. Možno aj všetko. Uvidíme.

Takže tak, nechápte ma zle, kultúra tu je a je super a ja si ju užívam, len inak, užšie a zameranejšie ako som si predstavovala. A snáď leto, dlhšie večery a viac voľného času ma predsa len vytiahnu aj na nejakú tú výstavu, či jednorázovú akciu.

Wednesday, April 10, 2013

Prázdniny v Edinburghu

Naposledy som  písala, že sa možno ozvem z Edinburgu. Nevydalo, tak sa ozývam po Edinburghu. Vrátila som sa v sobotu večer po týždni strávenom v nádhernom hlavnom meste Škótska a musím povedať, že to bola jedna z najdokonalejších dovoleniek v živote. Prečo?

Dôvod č.1: Sightseeing
Možno si veľa ľudí povie, že som divná, ale objavovanie nových miest (to je akuzatív plurálu od slova mesto, nie miesto) je mojou najobľúbenejšou dovolenkovou aktivitou. Milujem pozerať sa na budovy, ktoré vyzarajú úplne inak ako tie, na ktoré som zvyknutá. Milujem parky a múzeá a ulice a uličky a nadovšetko milujem výhľady. A Edinburgh je dosť pravdepodobne mesto s najväčším počtom spotov s dokonalými výhľadmi, v akom som kedy bola. V Londýne sa musíte vytrepať na vrchol nejakej vysokej budovy, napríklad na St. Paul's alebo zaplatiť kopu peňazí za London Eye, aby ste nejaký výhľad na mesto mali. Ale Edinburgh je samý kopec. Nielenže skoro všetky ulice sa buď prudko zvažujú alebo stúpajú, ale okrem toho tam sú len tak uprostred mesta veľké kopce, na ktoré sa dá v priebehu 20 minút vybehnúť a môžete sa kochať neuveriteľnou scenériou. More na jednej strane, zasnežené kopce na opačnej a medzitým všade kam sa pozriete, veľké a rozľahlé hlavné mesto. Turistickí sprievodcovia tvrdia, že takýchto kopcov je v Edinburghu sedem, my sme síce nevedeli presne identifikovať, ktorých sedem asi tak myslia, ale je ich tam jednoznačne dosť.


Dôvod č.2: Chôdza
Za celý týždeň sme ani raz nepoužili žiadny dopravný prostriedok. Z Londýna a zase späť ma doviezol vlak, ale od bodu, čo som z neho vystúpila do bodu, kým som sa na vlakovú stanicu zase vrátila sme len chodili. Každý deň len tak znesiteľne, mali sme vždy nejaký cieľ, miesto, ktoré si ideme pozrieť a medzitým sme sa vždy prešli mestom a bolo to jednoducho veľmi príjemné. Za celý týždeň som nachodila okolo 80km, čo je v priemere 10km na deň a keďže 5km z toho bola ranná a večerná prechádzka do bytu, kde som prespávala u kamoškinej kamošky, tak tých 5km, ktoré sme dali denne počas prechádzok mestom už neznie až tak tragicky.

Dôvod č.3: Slnko
Všetci moji britskí kamaráti, keď počuli, že sa chystám do Edinburghu, reagovali úplne rovnako. Ach, Edinburgh je nádherné mesto, určite sa ti tam bude páčiť. Len prosím ťa nerátaj s tým, že budeš mať pekné počasie. Nemaj očakávania. Bude tam hnusne. Zima. Škaredo. Zamračené. Vietor. Dážď. Strach a hrôza. Tak som sa teda obrnila, pripravila sa na najhoršie a tvrdila sama sebe, že nenechám počasie, aby mi pokazilo prázdniny. A stal sa zázrak!! Štatistická odchýlka počas prvých 24 hodín, čo som v Edinburghu strávila sa nakoniec ukázala byť veľkou štatistickou odchýlkou, keďže slnko svietilo každý deň aspoň chvíľu a väčšinu dní jednoducho stále. Áno, mali sme aj niekoľko zamračenejších dní, aby som zase neidealizovala a aj keď bolo slnko, tak bola stále mrazivá zima, o to sa postaral najmä vietor. Takže apríl, neapríl, rukavice, čapice, šály a zimné kabáty boli stále úplne namieste, no to slnko bolo aj tak nádherné. Všetko bolo krajšie, keď v pozadí žiarila neuveriteľná modrá obloha, ktorú som už nevidela celé dlhé mesiace. Spôsobilo to síce aj to, že mi veľa fotiek nevyšlo, lebo mi ich z rôznych nepekných uhlov presvietilo slnko, ale to je predsa taký celkom príjemný problém.


Dôvod č.4: Život bez počítača
Dlho som váhala než som odišla, že či si mám alebo nemám zobrať so sebou počítač. Nakoniec som sa rozhodla, že ho nechám doma, lebo som si chcela veľa čítať. A bolo to to najlepšie rozhodnutie. Nie žeby som na počítači nestrávila úplne žiaden čas, to by som zase klamala, ale väčšinou som len tak zbežne prebehla facebook, twitter a gmail, zhodnotila som, že nikomu nechýbam a že sa na tých internetoch vlastne nič zaujímavé nedeje a radšej som si išla čítať. Alebo som len tak pozerala Metjushovi cez plece. Alebo sme pozerali vlogbrothers, lebo tí sú jednoducho absolútne dokonalí. No ale najväčšia radosť boli rána a večery, lebo som hodinu pred spaním strávila čítaním a rána som mala pomalé a pokojné. Keby som mala so sebou comp, tak by som bezdôvodne trávila nekonečné hodiny preklikávaním rôznych stránok, chodila by som spávať zbytočne neskoro a ráno by som sa ponáhľala, lebo by som sa zabudla pri internetoch a potom by som nestíhala. Takže som si to hrozne užila a predsavzala som si, že to tak budem robiť aj doma. Vypínať počítač skôr, pred spaním si prečítať zopár kapitol z práve rozčítanej knihy a ráno nezapínať počítač päť minút po tom, ako otvorím oči. Lebo viem, že mi nič neuchádza. Zatiaľ sa mi darí takto fungovať a veľmi ma to teší.


Dôvod č.5: Čítanie
Mala som síce veľmi naivné predstavy o tom, koľko kníh stihnem za ten týždeň prečítať a priniesla som si ich so sebou oveľa viac ako bolo reálne stihnúť, ale aj tak som stihla prečítať za ten týždeň dve veľmi dobré knihy. The Fault in Our Stars od Johna Greena a The Book Thief od Markusa Zusaka, obe maximálne odporúčam, obe výborne napísané a obe veľmi, veľmi silné. Vzhľadom na to, že počas prvých mesiacov roka 2013 som toho nestihla prečítať veľa, čítanie ma počas týchto prázdnin v Edinburghu tešilo úplne extrémne.

Dôvod č.6: No people
Vzhľadom na moju prácu v Londýne, ktorá je vysoko sociálna a teda trávim s ľuďmi takmer všetok svoj čas, jedným z dôvodov, prečo som sa do Edinburghu veľmi tešila, bolo, že sociálny kontakt tam bude vysoko obmedzený, keďže v Edinburghu nikoho okrem Metjusha nepoznám. A tak to aj bolo, okrem nejakých večerných pár vetičiek, ktoré som prehodila s dievčatami, u ktorých som bývala a potom jednej poobednej stretávke s kamoškou so Slovenska, ktorá bola náhodou práve tiež v Edinburghu som sa za celý týždeň nerozprávala s nikým iným okrem Metjusha a to bola čistá dokonalosť. Úplná revitalizácia mojich unavených sociálnych schopností. Tráviť čas s niekým, s kým je proste úplne jednoduché byť, rozprávať sa alebo len tak mlčať, lebo je to totálne prirodzené a známe je úplne neoceniteľnou radosťou, lebo tu v Londýne to s ľuďmi nie je vždy až také jednoduché a prirodzené.


Dôvod č.7: Jedlo
Jedlo sme si s Metjushom varili sami, a aby som si nepridávala priveľa zásluh, väčšia pravda je, že varil on a ja som zavadzala :) A snažila som sa priučiť pozorovaním majstra kuchára, keďže moje kuchárske danosti sú teda všeliaké. No ale celkom sme sa s jedlom vyhaluzili, skúšali sme urobiť alternatívne bryndzové halušky (ako sme ich robili si prečítajte tu) bez bryndze namiesto, ktorej sme použili syr feta a bolo to celé prekvapivo dobré. Na veľkonočnú nedeľu sme mali tradičné jedlo, ktoré sa jedáva na Veľkú noc u nás doma, tak to bolo celkom super, že aj keď som nebola doma, tak aspoň takto som mala o kus väčší pocit, že je Veľká noc. Spravili sme si zelený štvrtok v utorok po Veľkej noci, lebo som už stotisíc rokov mala chuť na špenát a potom sme ešte jedli veľa iných dobrôt a zakončili sme to skvelým škótskym národným jedlom, po ktorom sme sa oblizovali až za ušami. No a do tejto kategórie patrí aj káva. Skúšali sme cold brew, teda nechať kávu dvanásť hodín lúhovať sa v studenej vode v chladničke a výsledok bol prekvapivo neuvertieľne dobrý. Nikdy by som nebola povedala, že studená káva môže tak dobre chutiť. Najlepšia vychytávka na leto, určite vyskúšajte. A potom samozrejme, ja som nemohla obísť ani nejaké tie edinburské kaviarne, kde som vysedávala, kým mal Metjush prednášky.

Dôvod č.8: Edinburgh
Edinburgh je neuveriteľné nádherné mesto. Metjush sa mi smial ako som nad všetkým híkala, každý obyčajný dom som si prezerala s nekonečnou fascináciou, každú ulicu som nazvala najkrajšou, všetko som si chcela fotiť, všetko mi pripadalo iné, dokonalé a krásne. Ale tak, naozaj, bolo to neuveriteľné. Je to mesto, ktoré jednoducho dýcha svojou historickosťou, všetky domy sú z kameňa, hrozne veľa ciest je vydláždených, keby som si odmyslela autá, tak totálne uverím, že som sa preniesla v čase do nejakej ďalekej minulosti. Všetky aj tie úplne najobyčajnejšie domy majú vždy nejakú vežičku, obrovské okná a človek má problém rozoznať palác, v ktorom býva kráľovná, keď do Edinburghu zavíta od drahej súkromnej strednej školy, lebo tie budovy vyzerajú takmer rovnako.

Takže tak, v Edinburghu bolo krásne, oddýchla som si, všetko som si úplne užila. A veľká vďaka aj môjmu hostiteľovi, samozrejme, ďakujem Metjush!