Along the rails

walk into the fairyland

come closer

converse

do not run away

narcism

identity

selftimer lover

smile into the camera

the story of the cap

autumn dreams

90te roky zdramatizované - Hurá, luxus!

Aby sme si nastavili atmosféru, ktorá by mala vládnuť tomuto postu, pustite si prvých 7 sekúnd tohto videa. Viac by ste naozaj potrebovať nemali!

Vitajte v 90. rokoch. Ako túto dekádu prežívali deti, ktoré boli v čase nežnej revolúcie už školopovinné? Presne o tom je študentské divadlo Hurá, luxus! alebo Tie roky 90-te, na ktorom som včera bola.

Tak najprv, ako také deti a neskôr teenageri vyzerali? Všetci nosili fialovo-tyrkysovo-ružové šuštákové súpravy, kapsičky okolo pása alebo keď okolo pása nemali kapsičku, určite tam mali uviazanú bundu alebo mikinu. Všetci chalani nosili šiltky žiarivých farieb, tí drsnejší so šiltom dozadu. Keď bolo teplo, dievčatá nosili krátke legíny neónových farieb a obtiahnuté tričká nad pupok.

Kým baby skákali gumu alebo sa hrávali s Barbinami, ktoré mali zásadne anglické mená, chalani sa hrali na Ninja korytnačky alebo na Strážcov vesmíru. A všetci sa hrali s legom. Všetci pozerávali v telke Majstra N a vedeli naspamäť známu televíznu adresu Slovenská televízia, Mlynská Dolina, osem-štyri-päť-štyri-päť, Bratislava. Keď už ale trochu vyrástli, všetci chalani boli zaľúbení do Andrey Zuckermannovej z Beverly Hills devejset-dva-deset (a do Pamely z Baywatchu, samozrejme!) a baby zase milovali Brandona. Všetci čítali Bravo, doma na drevenom písacom stolíku mali pod sklom plagáty Backstreet boys alebo Leonarda Dicapria a všetci spávali na dvojposchodových posteliach.

V škole si rozprávali buď duchárske príhody, o tom ako sa niekde niekomu niečo zjavilo a potom sa zistilo, že týždeň predtým na tom mieste niekto zomrel, alebo príhody o tom, pri ktorej škole sa momentálne pohybuje miestny úchyl, ktorý sa stopercentne preváža na čiernom tereňáku s tmavými sklami a kolesom vzadu. A ešte o tom, koho uniesli a predali na orgány.

Všetci mali rovnaké školské tašky s dvoma prackami a jedným lesklým Disneyovský obrázkom a každé dievča vlastnilo taký ten trojdielny zápisníček, ktorý sa zatváral na magnet. Pogy leteli a neskôr boli najväčším hitom gameboye so Super Mariom a tí, čo mali doma počítač sa určite hrávali Zimné olympijské hry. Všetky metalízové autá boli štýlové.

Vrcholom exotiky bolo Safari v Rakúsku. Všetci ľudia vedeli, že diskety sú rádioaktívne a ich ukázali sa ako veľmi užitočné, keď cez ne ľudia pozorovali úplné zatmenie slnka. A samozrejme, každý sa bál, že na Silvestra v roku 1999 bude koniec sveta.

Ak ste sa pri čítaní týchto riadkov pousmiali, s tým, že ste sa preniesli do svojho vlastného detstva alebo puberty, nenechajte si ujsť toto predstavenie v Divadle Aréna. (http://www.divadloarena.sk/repertoar/hura-luxus-alebo-tie-roky-90-te) Najbližšie 24.11.2011.

FM Belfast v Košiciach

Keď som sa začiatkom júla na Pohode musela rozhodovať medzi koncertami FM Belfast a Beirut, ktoré sa nešťastne ocitli v tom istom časovom slote, ako jediná z našej partie som sa bez väčšieho váhania rozhodla pre Beirut, keďže islandskú kapelu FM Belfast som radšej pred Pohodou ani počúvať nezačala, aby sa mi náhodou nezapáčili a nemala som priveľkú dilemu. Toto svoje rozhodnutie som ale horko oľutovala, po tom, ako som počúvala chválospevy na ich dokonalý koncert na Pohode a potom, ako som ich pár týždňov po Pohode začala počúvať ich hudbu. Povedala som si, že si to budem musieť vynahradiť a že ich proste na koncerte zažiť musím. To som ale ešte netušila, že to bude tak rýchlo.

Totiž, mňa asi raz za rok prepadne šialená cestovateľská idea, zväčša spojená s cestovaním na nejaký dobrý koncert. Hrozne rada cestujem niekam do paže kvôli dobrému koncertu. A tak, keď som zistila, že FM Belfast budú koncertovať v Košiciach, hneď som vedela, že tam musím ísť. Na takéto moje šialené tripy sa zvyčajne ani nesnažím nahovárať svojich kamarátov, lebo viem, že by som takmer určite neuspela. Ale na čo máme súrodencov, však? A keďže mám s mojim bratom celkom podobný hudobný vkus, je jednoznačne ideálnym fellow-šialencom.

A tak sme v sobotu o 12tej sedeli v rýchliku, vyzbrojení nabitým notebookom, usbčkom plným filmov, mp3kami a knihami, pripravení na 6-hodinovú cestu do Košíc. Celkom ubehla a o 6tej sme dorazili do Košíc. Ešte stále som tomu vlastne neverila, že sme sa odtrepali na druhý koniec Slovenska, len kvôli nejakému koncertu. Malá dilema bola, kedy sa vlastne dostaviť na miesto činu, keďže na facebook evente bol čas začiatku 22:00, na webe Tabačky, kde sa to konalo 21:00 a na lístkoch sme mali napísané, že to začína o 20:00. Keďže sme nechceli nič zmeškať, rozhodli sme sa tam ísť na 8mu. Dorazili sme asi 5 minút pred ôsmou a okrem jednej dvojice sme tam boli úplne prví. Inak celkom nás zaujímalo, že koľko tam vôbec bude ľudí, predsa len to nie je najznámejšia kapela a sme na východe Slovenska (no offence :P).

Hneď ako sme vošli do sály, strašne sa mi to tam zapáčilo. Bolo to tam ideálne na koncert FM Belfast. Miestnosť veľká asi ako sála v KC Dunaji, maličké pódium, totálne klubová atmosféra a hneď som si povedala, že to ani nebude až tak vadiť, ak tam nebude veľa ľudí. O ôsmej mala začať hrať predkapela – Pjoni a Ink Midjet, nakoniec začali až niekedy okolo pol a počas toho, čo hrali sa do sály postupne nazbieralo asi 50 ľudí.

Keď skončili, zrazu sa všetci ľudia začali posúvať čo najbližšie k pódiu a samozrejme my s Kubom sme si tiež nedali veľmi načas a tak som stála úplne pred pódiom, ktoré bolo asi polmetra vysoké, nikde žiadne zábrany a Kubo stál tesne za mnou. Sen. Ešte keď sme prišli, Kubo poznamenal, že tie repráky, čo tam majú musia byť dosť výkonné, ak sa tam robievajú takéto elektronické koncerty – samé výšky a basy. Otázka kvality reprákov sa pre koncert ukázala ako kľúčová, škoda, že ju organizátori nezvážili pred tým, než tam zorganizovali taký koncert.

Vidíte Kuba? :)

FM Belfast to odpálili hneď od začiatku, roztancovali nás za prvých 10 sekúnd prvej pesničky a keďže celý čas tancovali aj oni, bolo takmer nemožné ich odfotiť. Každá fotka, ktorú mám je buď osvetlená nejakým reflektorom, ktorý práve zasvietil, alebo rozmazaná, lebo sa môj objekt práve pohol. Alebo oboje. Nevadí, zážitok bol už len to, že stáli asi tak 30 centimetrov odo mňa, keby som natiahla ruku, mohla som im povypínať vypínače na svetielkach, ktoré mali pripnuté k mikrofónom. Asi pri tretej pesničke začal vypadávať zvuk z reprákov. Ale že úplne. Nám v prvých radoch to ani nedošlo zo začiatku, lebo sme mali celkom kvalitný zvuk z odposluchov. Lenže keď sa ukázalo, že problémy s reprákmi nie sú jednorázové, ale že z nich viac nepočuť ako počuť, po štvrtej pesničke museli koncert kvôli technickým problémom prerušiť.

Čakali sme asi 20 minút, ale nálada bola dobrá, lebo už za tak krátku dobu to kapela dokázala totálne vypeckovať a sľúbila, že po prestávke nám technické problémy (ktoré neboli ich chybou) vynahradia. Vrátili sa naspäť a začali s I don't want to go to sleep either a ja som sa úplne vytešovala. Repráky hrali. Koncom druhej pesničky na chvíľu vypadli, tretiu už zase viac nehrali ako hrali. Opäť pripomínam, že my s Kubom sme si z toho nič nerobili, lebo sme videli aj počuli dobre, okrem toho sme kompletne poznali všetky pesničky aj so slovami, takže sme sa totálne jašili od radosti. Trochu som ale zosmutnela, keď oznámili, že už zahrajú len jednu pesničku, lebo takto sa to fakt nedá. Publikum hlasovalo samozrejme za to, aby zahrali Underwear, keď sa opýtali, čo nám majú zahrať ako poslednú pesničku. Zahrali, poklonili sa a odišli.

No ľudia sa s tým nevedeli zmieriť, aj keď nám oznámili, že kvôli technickým problémom musí byť koncert predčasne ukončený. Päť minút sme tvrdohlavo skandovali: „We want more.“ až kým sa kapela nevrátila, že teda dobre, tak ešte jednu. Repráky zázračne hrali a tak keď sa na konci pesničky opýtali, či počujeme, celá sála kričala Yeaaah a tak hrali ďalej. Zahrali ešte nejaké dve-tri pesničky a myslím, že už všetkým bolo jedno, či tie repráky hrajú alebo nie. Teda, ja už som to fakt neregistrovala, že či vypadávajú. Tancovali a skákali sme, čo nám sily stačili, spievali sme, stavali sa tak, aby nás zachytil objektív foťáku, ktorým si nás z pódia fotili, dávali sme si high-five s každým členom kapely, ktorý sa priblížil na dosah ruky a nehorázne sme sa tešili z hudby a všetkého okolo.

Po koncerte sme to s Kubom zhodnotili tak, že sme sa ešte v živote na žiadnom koncerte tak nespotili ako na tomto, že nepočujeme na pravé ucho, do ktorého nám priamo hral obrovský reprák, keď práve hral (stáli sme úplne, úplne pred ním) a že to totálne stálo za to. Dobre, Košice a ich techika to dosť nezvládli (ako odškodné, všetci dostali 50% zľavu na koncert v Tabačke podľa vlastného výberu, very useful pre Bratislavčanov), ale FM Belfast to aj tak rozbalili, videli a počuli sme ich naživo a úplne zblízka, atmosféra bola úžasná, klubová, presne taká, akú si vždy predstavujem, že je v malých koncertných kluboch na Islande. Ľudí nakoniec bolo dosť, sála bola úplne plná. Ďalší z našich šialených koncertových tripov považujem napriek všetkému za vydarený!