Magickí Islanďania Árstíðir v Leviciach

Milujem cestovanie na koncerty. Ani sama celkom neviem, prečo, ale výlet, ktorý je zavŕšený výborným koncertom ma vždy neuveriteľne teší. Keď som v nedeľu večer po Pohode zistila, že islandská kapela Árstíðir bude mať v stredu koncert v Leviciach, napriek tomu, že som mala za sebou veľmi čerstvo tých koncertov celkom dosť, rozhodla som sa, že ich musím vidieť.


Spýtala som sa niekoľkých ľudí, o ktorých som si myslela, že by sa možno dali nahovoriť na koncert tejto neznámej islandskej kapely, ale nikto nemohol/nemal čas/nechcelo sa mu a tak som sa nakoniec vybrala sama. Čaro "osamelého" cestovania som objavila pred rokom počas Erazmu v Londýne a teraz po vyše roku som ho znovuobjavila ako som si sama sadla do vlaku z Bratislavy a po hodine a pol vystúpila v pre mňa úplne neznámom meste.


V Leviciach som pred tým bola len raz, ale to som sa doviezla autom, pár hodín pobudla na jednom mieste a autom som sa zase odviezla späť, čiže to akoby sa ani nerátalo. A tak som kráčala, usmievala som sa, neustále som sa obzerala a nasávala som zvláštny pocit toho, keď sa prechádzate po úplne neznámom priestore. Vtedy svet okolo seba vnímate oveľa viac ako keď sa bezmyšlienkovite náhlite dôverne známymi miestami vo svojom vlastnom meste. 


Najprv som sa prešla k synagóge, kde sa mal koncert konať, aby som si bola istá, že jú nájdem a keďže som mala ešte hodinku, prešla som sa ešte po centre Levíc a obdivovala som krásy slovenského malomesta. Napríklad na Dom kultúry Družba, ktorý vyzeral presne tak ako si predstavíte pri prečítaní jeho mena, postavenom na zrekonštruovanom Námestí hrdinov som hľadela aspoň päť minút a veľmi som ľutovala, že so sebou nemám foťák, lebo ten kontrast doby minulej a súčasnej bol vskutku fascinujúci.


K synagóge som sa vybrala trošku s predstihom a akurát som išla okolo bočného vchodu, keď si chalani z Árstíðir vykladali veci z auta. Ich oblečenie a výzor tak nezapadali do slovenského prostredia okolo nich, že mi hneď bolo jasné, kto to sú, hoci som ich nikdy predtým nevidela.

10 minút pred koncertom sa otvorili dvere synagógy, ktorá je práve v procese dokončovania rekonštrukcie a je skutočne nádherná, a dnu postupne vošlo asi 50-60 ľudí, ktorých vekový priemer bol okolo 55 rokov. V celom hľadisku boli traja mladí ľudia, ja, dievča, ktoré prišlo s rodičmi a potom ešte jedno iné dievča. Všetci ľudia boli vyparádení, sukne, topánky na opätku, blúzky, saká. Bola som vďačná samej sebe, že som sa prezliekla z kraťasov, ktoré som mala oblečené ráno, do pomerne slušných nohavíc :D

Po tom, ako nám ujo organizátor prezradil, že Árstíðir v islančine znamená štyri ročné obdobia a varoval nás, že islandská hudba znie trochu "inak" ako sme zvyknutí, koncert začal. Na pódium vyšli šiesti typicky islandsky vyzerajúci chalani, úzke rifle, štýlové tričká, pásikavé ponožky v kožených topánkach, no viete si to predstaviť. Tri gitary zapojené do jedného comba, jedny husle, jedno violončelo, jeden klavír a šesť úžasných hlasov. Na plagáte o ich koncerte bolo napísané, že to, čo hrajú je magická hudba z Islandu. Nič výstižnejšie sa o nich napísať nedá.

Pri pohľade na poloprázdne hľadisko a predstave, že títo chalani tento odohrajú tento víkend dva koncerty na Colours of Ostrava som sa mierne zabávala. No po chvíli som na všetky myšlienky zabudla a nechala sa unášať dokonalou hudbou a ich hlasmi rozliehajúcimi sa medzi múrmi synagógy bez akéhokoľvek ozvučenia. Keď ako štvrtú pieseň v poradí zaspievali acapella tradičnú islandskú pieseň, ktorú si podľa ich slov spievajú v mikrobuse, kým sa počas turné presúvajú z koncertu na koncert, celé publikum zostalo absolútne bez dychu.

Po hodine koncertu si nadšené z dôchodcov zložené publikum počas standing ovation vytlieskalo ešte dva prídavky a potom si tety bežali kúpiť CDčká a každá si ho nechala podpísať od celej kapely. Ja som sa zatiaľ opierala o stenu a zrazu vedľa mňa stál jeden z členov kapely. No nedalo sa nezačať sa s ním rozprávať! A tak som mu hovorila o Icelandic Music Daily, on mi rozprával o turné, o tom, že sú zvyknutí hrať aj takéto maličké akustické koncerty, ale že hrávajú aj veľké, elektronickejšie, ako bude napríklad ten na Colours. Hovoril, že do strednej Európy prišli už druhýkrát a že sa im tu veľmi páči. A potom som neodolala a nechala som si CDčko podpísať aj ja :) 

Po Bloodgroup, FM Belfast, Sóley a Sin Fangovi a Emiliane Torrini na tohtoročnej Pohode, boli Árstíðir už šiestym islandským interpretom, ktorého som videla koncertovať naživo. Ešte mi síce chvíľu potrvá, kým si splním všetky svoje islandské hudobné sny, ale takýmto tempom sa mi to možno aj raz podarí.

P.S.: Ak sa vám táto hudba zapáčila, pokojne followujte Icelandic Music Daily na facebooku alebo twitteri a každý deň vás budem zásobovať takýmito islandskými špecialitami.

Naša Pohoda 2012

"We've never been to Slovakia. It's really hot here."

Tak toto nám oznámila takmer každá kapela, ktorá na Pohode hrala. Ale ani sa im veľmi nečudujem, lebo bola skutočne nehorázne teplo. Viem, že aj minulý rok bolo teplo, ale asi som za ten rok stihla zabudnúť, aké šialené a vyčerpávajúce to teplo a slnko vedia byť. Klobúk som z hlavy radšej neskladala, aspoň trikrát denne som sa nechala kompletne namočiť požiarnikmi alebo aspoň rosou zo snežných diel, pila som hektolitre vody a nakoniec som to celkom prežila.

Vrcholom Pohody boli pre mňa tri koncerty, na ktoré som sa dopredu najvaic tešila a na ktorých som poznala každú pesničku od začiatku až do konca. Movits!, Emiliana Torrini a The Kooks.

Movits! ukončili našu noc v piatok. Šialený rapperi zo Švédska a ich saxofón, to bola hodina radosti a tanca od začiatku až do konca. Krása.

Sobotný večer mal dva samostatné vrcholy. Emiliana nám pripravila zážitok z intímneho koncertu a dokonalej hudby z Islandu. Bol to môj piaty koncert islandskej hudby a bolo to nádherné.

Po hodinovej pauze počas ktorej sme si zubami-nechtami uzurpovali miesto pod pódiom, nastal druhý vrchol sobotného večera. The Kooks a ich úžasná show. Skákala som, tancovala a pišťala a ešte pol hodinu po príliš krátkom koncerte som sa tak trochu vznášala od radosti. Na to, že som bola úplne vpredu pod pódiom hodnotím, že bol koncert celkom kvalitne nazvučený, z čoho som sa tiež dosť tešila.

Okrem týchto troch koncertov mám ale aj kopu zážitkov zo skvelej hudby aj z kapiel, u ktorých som vôbec netušila, čo mám čakať. Vo štvrtok nás roztancovali Asteroids Galaxy Tour, v piatok sme si užili Dry the River, ktorých drsný výzor výrazne kontrastuje s ich jemnou hudbou. Potom nám do polospánku úžasne hrali seversky znejúci Česi Fiordmoss, pri ktorých sme nazbierali ďalšiu silu na tancovanie tentokrát pod taktovkou veselých Two Door Cinema Club.

Po preložení koncertu Yanna Tiersena, ktorému meškalo lietadlo sme sa o ôsmej vybrali na Slam poetry a veľmi dobre sme urobili. Nie dlho po začiatku sa totiž spustila tá veľká piatková búrka a my sme ju našťastie celú prečkali v teple a bezpečí uzavretého stanu literárneho klubu. Síce nám tie hromy-blesky aj riadne nahnali strach, dodali neopakovateľnú atmosféru, slamu, ktorý pokračoval unplugged osvetlený len jednou baterkou. Našťastie búrka prešla, stany nám až tak nevytopilo a Pohoda pokračovala.

Opäť vďaka búrke a prerušeniu a posunutiu koncertov sme stihli aj Submotion Orchestra, ktorí sa mali so slamom prekrývať. A som rada, že sme ich stihli, boli trošku psychadelickí, ale aj magickí a fascinujúci. Po nich sme stihli ešte Elbow na hlavnom stage-i a potom dokonalú Bat for Lashes, ktorá pre mňa bola nečakaným zážitkom, keďže som jej hudbu pred Pohodou veľmi nepoznala. Chyba, ktorú musím rýchlo napraviť.

Sobotu sme začali časťou Liverpoolskeho oratória, ktoré bolo síce krásne, ale v pravé poludnie na priamom slnku sa nedalo celkom zniesť. Nekoncertným highlightom mojej soboty bola prechádzka po Dobrom Trhu, kde som sa zastavila pri stánku s pohľadnicami a odznakmi s fotkami Juraja Bartoša, aby som si rozšírila moju zbierku pohľadníc z Dobrého Trhu. V tom stánku sedela Illah Van Oijen (kto ste nevideli jej TEDtalk, tak kuk sem), ktorá je spoluzakladateľkou toho bratislavského Dobrého Trhu na Panenskej. Najprv sa mi len tak prihovorila a potom si všimla, že mám na sebe opasok s peňaženkou, ktorú som si kúpila na Dobrom Trhu a úplne sa tešila, že ju mám. Bola strašne milá a zlatá a ja som mala príležitosť povedať jej ako veľmi Dobrý Trh ľúbim a poďakovať sa jej za to, že niečo také do Bratislavy priniesla. Takých šancí poďakovať sa niekomu priamo za to, že robí váš svet a vaše mesto krajším a lepším nie je v živote veľa, ale toto bola jedna z nich, tak som ju nemohla nevyužiť.


O tretej, v čase kedy sa hrá len na jednej scéne koncert pripomínajúci si osudný pád stanu z roku 2009 tento rok hrala Jana Kirschner s AfterPhurikane. Janin jemný a predsa živelný prejav za doprovodu Jozefa Luptáka, Borisa Lenka, Thierryho Ebama a Eddieho Stevensa bol skutočne očarujúci. Podľa niektorých dokonca porovnateľný či lepší ako Bat for Lashes. 


Sobotné popoludnie nám vyplnili I Blame Coco, Chew Lips (ktorí nás trošku sklamali) a príjemná Anna Calvi. O vrchole sobotného večera som už písala. Náš sobotný večer ukončili The Horrors, King Krule, ktorého sme ale kvôli veľkej únave nezvládli veľmi vnímať a nakoniec ešte presunutý koncert Portico Quartet, ktorý sa nám mal pôvodne kryť s The Kooks, ale vďaka stratenej batožine sme si ich nakoniec mohli užiť. Ja síce len v polotranze, ale aj tak dobre.


Pohodu sme tradične ukončili ekumenickou bohoslužbou, ktorá dáva dokonalú bodku za tou celou trojdňovou krásou, ktorou Pohoda je. 


Okrem tohto všetkého sme ešte trávili čas v stane ihryska, tešili sme sa z prítomnosti Shtoora a ich zaručene dobrej kávy a limonád na Pohode, posedeli sme si aj v stane .týždňa najmä na prednáškach Martina Mojžiša o vede a absolvovali sme aj kúsok programu v stane literárneho klubu.


A toto sme my a naša Pohoda. Bolo nám krásne, ďakujem!