Od môjho posledného článku prešiel už takmer mesiac. Posledných pár týždňov sa totiž život zredukoval na len tie najnutnejšie veci, všetko, čo nebolo absolútne podstatné zostávalo na to-do listoch celé dlhé týždne. Viním za to počasie. Marec bol dlhý, únavný a depresívny. Veď viete, šeď a sneh a zima, v Bratislave je to rovnaké, ak nie ešte oveľa horšie, takže asi všetci viete, aké to je, keď človek už tak neuveriteľne prahne po slnku a teple a energii a ona neprichádza a neprichádza.
A tak teda len zopár predsa len úsmevných momentov z posledného mesiaca.
Pondelkové doobedie, zima, sneh, horúca čokoláda v miskách, sústredená práca, croissant, tri druhy francúzskej horčice a najdrahšia Lucyanna.
Koncert Ólafura Arnaldsa, ku ktorému sa snáď ešte v nejakom článku vrátim, lebo bol absolútne dokonalý. Hral v Barbican Center, ktoré mi celé pripadalo ako prerastený Istropolis a najmä tá koncertná sála bola úplne ako naša krásna komunistická veľká sála.
Prvé jarné barbecue alebo ako si z nás počasie robí najväčšiu srandu. Áno, aj 23. marca snežilo. A tak sme mali barbecue vnútri. Mäso sme v rúre spraviť zvládli, na hotdogy a burgery treba veľa barbecue omáčky a je to takmer uveriteľné. Len tie marshmallows sa v rúre opekať nedajú. A Mike sa prezliekol za žraloka. Lebo, prečo nie.
Koncert Pascal Pinon. Sú super. Šarmantné, čarovné, veselé, hrajú zasnívanú hudbu so smiešnymi textami. Opäť dúfam, že sa mi podarí dostať sa k tomu, aby som vám o nich napísala viac. Ale pustite si niečo z ich nového albumu Twosomeness, fakt stojí za to!
Moja drahá St. Helensácka skupinka. Celkom veľa sa v marci môj život točil okolo nich. A dnes, na Veľký piatok mala Kathy narodeniny. Tak sme sa odfotili :)
O pár hodín už budem sedieť vo vlaku smer Škótsko, presnejšie Edinburg. Veľmi, veľmi sa teším, lebo všetci mi hovoria, aké je Edinburg nádherné mesto a ja budem mať celý dlhý týždeň na to, aby som si ho poriadne popozerala. Nemienim absolvovať žiadne uponáhlané turistické aktivity, skôr si chcem oddýchnuť a užiť si atmosféru toho mesta, ktorá dýcha už len z fotiek. A tých fotiek určite spravím veľa aj ja. Veľmi sa teším aj preto, že som už hrozne dlho necestovala do nejakého nového neznámeho mesta. Bola som síce v novembri v Kuala Lumpur, ale to nebola veľmi turisticky zameraná cesta. Počítač si neberiem, lebo si veľmi chcem nájsť čas na čítanie kníh a youtube je absolútnym nepriateľom akýchkoľvek čitateľských ambícií, tak aby som mu zabránila narúšať moje plány, radšej ho nechám doma. Ale Metjush comp má, tak možno sem aj zavesím nejakú tú fotku. Ak sa mi bude chcieť :)
Lístok na utorkový koncert som si kúpila za odmenu za (konečne) úspešné absolvovanie magisterských štátnic v auguste. Takže si viete predstaviť ako veľmi sa človek teší, keď si kúpi lístok na koncert v marci s osemmesačným predstihom. A mala som sa na čo tešiť, veď som šla na koncert Of Monsters and Men, jednej z momentálne najúspešnejších a najznámejších kapiel mladej generácie na Islande. Tento ich status podporuje aj fakt, že všetky ich koncerty práve prebiehajúceho európskeho turné sú beznádejne vypredané už celé mesiace. Toto ste už počuli, ja viem. Ale tí, čo náhodou nie, prvú časť článku o tomto koncerte, respektíve o predskokanovi hlavnej kapely večera - Mugisonovi si môžete prečítať tu. Mugison teda publikum rozohrial, ja by som si pokojne pozrela aj celý jeho koncert, ale tak to niekedy nabudúce. Nejakú polhodinku sme sledovali posledné úpravy a skúšky nástrojov a potom presne o deviatej (aká som len bola vďačná za tú absolútnu presnosť!) svetlá zhasli, dav začal šalieť a na pódium prišli Of Monsters and Men.
V predchádzajúcom článku som písala, že tento koncert bol skvelou kombináciou dvoch typov islandských hudobných počinov. Mugison bol typom muzikanta s veľkou charizmou, ktorý nepotrebuje nič iné len jeden hudobný nástroj a svoj skvelý hlas, aby si získal celý publikum a Of Monsters and Men sú zase z kategórie kapiel, ktoré sú akoby prehliadkou toho, akí sú Islanďania neuveriteľne nadaní muzikanti. Veď si to len zrátajme, kapela má sedem členov a každý jeden z nich spieva, ešte aj bubeník! Dvaja hlavní speváci majú úžasné svojské hlasy, ktoré sa dokonale dopĺňajú a ktoré sú jedným z najcharakteristickejších prvkov ich hudby. Okrem toho, že všetci spievajú výnimočné sú aj nástroje, ktoré v ich piesňach znejú. Ku všetkým bežným koncertným nástrojom sa v hudbe OMAM pridávajú ešte akordeón a trúbka. Na akardeón hrajú traja zo siedmych členov kapely! Najväčší počet nástrojov počas koncertu vystriedala útla blondínka, ktorá hrala na klavír, akordeón, trúbku a veľký bubon.
Koncert som si veľmi užila ako všetky tie koncerty, na ktorých človek presne pozná hudbu aj text všetkých piesní, čo zaznejú. Je to jednoducho hrozne super, vypočuť si hudbu, ktorú má človek úplne napočúvanú, naživo. A keď si človek teda vyhradí čas na naozajstné počúvanie hudby, príde ku všeliakým zaujímavým poznatkom. Napríklad som si nikdy nevšimla, aké množstvo piesní, ktoré OMAM hrajú, majú nejakú časť, kde sa spieva lalala :D Ich piesne sa od seba ničím špecifickým veľmi nelíšia a tak na albume tak trochu splývajú, ale tu keď hrala jedna pieseň za druhou som si to prvýkrát naozaj uvedomila, lebo to sú presne tie piesne, kde kapela hecuje ľudí, aby spievali. Texty nepoznajú všetci, ale lalala zvládne naozaj každý. Len by to fakt nemuselo byť v každej pesničke.
Celý koncert mal pre mňa akoby dve časti. Počas prvej polky koncertu som z OMAM mala trošku zmiešané pocity. Boli na pódiu a hrali svoju hudbu, ale nezdalo sa mi, že ju hrajú pre publikum, ktoré mali pred sebou. Pripadali mi dosť nervózny, stále spolu "nenápadne" komunikovali, no s publikom nekomunikovali takmer vôbec. Viem, že niektorí ľudia nemajú radi, keď hudobníci na koncertoch priveľa rozprávajú, ja to naopak mám veľmi rada, lebo to je ešte osobnejší kontakt s tým interpretom. OMAM okrem obligátneho Thank you za celú prvú polku koncertu nevenovali publiku ani slovo. Jediný, ktorý s publikom aktívne komunikoval od začiatku koncertu, hoci aj nerozprával bol bubeník vo svojom skvelom overale so strapcami. Analyzovala som, prečo OMAM vyzerali na pódiu tak placho a napäto a zhodnotila som, že je to asi preto, akým šialeným tempom sa na tie pódiá pred stovky ľudí dostali. Kapela vznikla v roku 2010, kedy vyhrali so svojou najslávnejšou piesňou Little Talks islandskú súťaž mladých hudobníkov. O rok neskôr vydali album, ktorým sa preslávili a na jeseň 2011 prvýkrát hrali na najväčšom islandskom hudobnom festivale, kde hrajú všetci, ktorých stojí za to na Islande poznať. O rok a pol koncertujú na svojom svetovom turné po Amerike, Európe a Austrálií a všade, kam prídu, vypredávajú svoje koncerty za pár dní. Jednoducho hviezdny nástup. No z islandského prostredia, kde vládnu klubové minikoncerty s intímnou atmosférou pre niekoľko desiatok ľudí do koncertných arén po celom svete, je to celkom veľký skok. A OMAM podľa mňa ešte nevedia robiť takú show, ktorá by tomu bola adekvátna.
No ale aby som len nekritizovala, ľady sa predsa len zlomili, keď zahrali to, na čo sme všetci čakali. Little Talks.
Čaro piesne, ktorú skutočne poznajú a milujú všetci, čo na koncert prišli a zborovo ju spievajú spolu so spevákmi funguje vždy a fungovalo aj teraz. Áno, už je takmer otrepaná, lebo ju počuť všade, ale úplne všade, ale je to presne tá pieseň, ktorá musí zaznieť. Všetci sme na ňu čakali, dočakali sme sa a bolo to skvelé a fakt som mala pocit, že aj na pódiu sa konečne napätie stratilo, všetci zrazu venovali publiku oveľa viac úsmevov, s oveľa väčšou energiou začali pobehovať po pódiu a tešiť sa z toho, že hrajú pre ľudí. A to bolo super.
Všetko, čo nasledovalo po Little Talks bolo už len skvelé. Možno to bolo dramaturgiou koncertu, možno zaradili do druhej polky koncertu piesne, ktoré mám radšej, možno som sa len viac bavila a možno to naozaj bolo aj tou atmosférou na pódiu. Neviem, ale tá zmena, čímkoľvek bola vyvolaná, ma veľmi tešila, lebo som tak mohla z koncertu odísť veľmi, veľmi pozitívne naladená s pocitom, že to bolo celé krásny hudobný a aj vizuálny zážitok. Čo sa vizuálu týka, hrozne sa mi páčilo, ako boli členovia kapely nezladení a každý mal na sebe oblečené niečo, v čom bolo jasné, že sa cíti dobre a pohodlne. Žiadna konformnosť, ale sloboda a sebavyjadrenie aj v takýchto detailoch. To bolo dosť pekné. A ja som sa z ich vizuálu tešila nielen preto, že som ich tam videla, ale aj preto, že mám konečne foťák, ktorý je schopný fotiť obstojné fotky aj v takých náročných podmienkach ako je koncertné pódium so všetkými svetlami a hýbajúcimi sa objektami, takže mám zopár fotiek, s ktorými som fakt spokojná.
Of Monsters and Men, veselý islandský folkpop - deviaty islandský live koncert.
Lístok na utorkový koncert som si kúpila za odmenu za (konečne) úspešné absolvovanie magisterských štátnic v auguste. Takže si viete predstaviť ako veľmi sa človek teší, keď si kúpi lístok na koncert v marci s osemmesačným predstihom. A mala som sa na čo tešiť, veď som šla na koncert Of Monsters and Men, jednej z momentálne najúspešnejších a najznámejších kapiel mladej generácie na Islande. Tento ich status podporuje aj fakt, že všetky ich koncerty práve prebiehajúceho európskeho turné sú beznádejne vypredané už celé mesiace.
Takže som v utorok večer sadla na metro a odviezla sa na západ Londýna k O2 Shepherd's Bush Empire, kde OMAM hrali svoj koncert tri dni za sebou. Šla som sama, čo bol celkom nový zážitok, už som bola sama aj na Mumfordoch, ale to bolo trošku iné, lebo to bola len taká poobedná záležitosť, zatiaľ čo toto bol regulérny večerný koncert. Prišla som pred trištvrte na sedem, dvere sa mali otvárať o siedmej, tak som sa postavila na koniec radu, ktorý sa samozrejme do siedmej ešte celkom značne zväčšil. Tie rady ma mimochodom úplne fascinujú. Prečo sú Slováci ako absolútne necivilizované stádo, keď ide o čakanie na čokoľvek? Nerozumiem tomu, prečo tu sa ľudia prirodzene postavia jeden za druhého v poradí akom prišli a na Slovensku by sa ľudia proste natlačili na zatvorené dvere klubu vo forme ľudskej guče... V takejto forme je to oveľa príjemnejšie rozhodne.
Dnu nás teda začali púšťať o siedmej, o ôsmej mal začať hrať Mugison ako predskokan a o deviatej mali prísť OMAM. Teraz nastal ten najzásadnejší problém toho, že som bola sama. Postavila som sa do druhého radu priamo pod pódium hneď za zábranami a mala som pred sebou hodinu čakania. Vyzbrojila som sa knihou a pocitom, že ma netrápi, čo si ľudia okolo mňa myslia a tá hodinka mi celkom ušla. A vrcholne ma potešilo, keď som sa obzrela po dave, ktorý sa okolo mňa postupne zbieral a zbadala som neďaleko seba stáť týpka, ktorý tiež čítal! Nie som divná! Aby ste vedeli.
Jeden z highlightov večera bolo to, že som si na jednom koncerte užila dve rôzne formy toho, čo mám na islandskej hudbe rada. Jednou formou je hudobník-jednotlivec, ktorý svojím muzikálnym majstrovstvom a parádnym hlasom dokáže zaplniť pódium a zaujať celú sálu, nech je akákoľvek veľká. Takýchto indivíduí je na Islande celkom požehnane. Niekedy hrávajú s kapelami, niekedy sami, ja som zatiaľ mala celkom veľa príležitostí užiť si tú silu jednej osobnosti na pódiu, ako napríklad pri Sóley, Emiliane Torrini alebo minulý týždeň pri Lay Low.
Tentokrát bol príkladom takejto osobnosti Mugison. Mugison je neskutočný islandský chameleón. Strašne ťažko sa zaraďuje akú hudbu hrá. Na albumoch totiž väčšina jeho hudby znie veľmi jemne a pokojne, no v koncertnej verzii je oveľa divokejší, hlasnejší a hrozivejší. Väčšinu svojich songov prezentoval v oveľa elektronickejšom aranžmán ako ich človek môže počuť na albume. Je to až neuveriteľné. Teraz ako píšem tieto vety, počúvam jeho posledný album, ktorý minulý rok vyhral cenu za islanský album roka 2011 a aj pieseň roka bola z tohto albumu a ako to tak počúvam, neviem nájsť ani jednu pieseň, ktorá by sa čo i len približovala tomu, čo som počula z pódia v utorok večer. A fascinujúce to nie je len z rozdielu album/koncert, ale aj z rozdielu ako Mugison naživo vyzerá (sympaťák v tvídovom obleku a bodkovanej košeli s akustickou gitarou) versus hudba čo hrá. Počas svojho minikoncertu drsnosť svojich songov zvyšoval a zvyšoval až zakončil pesničkou, pred ktorou zahlásil: "A teraz vám zahrám heavy-metalový song na akustickej gitare, lebo... lebo sa mi chce."
Ako hľadám, tak hľadám neviem nikde na youtube nájsť video, kde hrá Mugison bez kapely a hrá v tejto svojej rockovo-elektronickej polohe, tak aby ste si to vedeli predstaviť musím sem hodiť videjko s kapelou, lebo keby som sem dala nejaké pokojné a baladovité, tak by to nemohlo byť vzdialenejšie od toho, čo predviedol v utorok večer. Ale bol teda akčný, parádny a úlohu predskokana zvládol bravúrne, i keď si viem predstaviť, že niektorí ľudia mohli byť z jeho prejavu vyrušený, keďže OMAM sú folkovo-popovou kapelou a Mugison teda vôbec nemusel byť ich typom hudby. Ja som si ho ale užila.
Takže Mugison je číslo osem na zozname islandských interpretov, ktorých som videla live. Druhá časť reportu z tohto koncertu sa tu objaví čoskoro, keby som písala aj o Of Monsters and Men, bolo by to asi pridlhé.
A aby ste vedeli ako znie Mugison vo svojej jemnej baladickej podobe, pustite si najlepšiu pieseň, ktorá bola v roku 2011 na Islande zložená. Nech sa páči - Stingum af z albumu Haglél.
Hudba z Islandu je taká moja malá nevinná obsesia, ktorá sa objavila v zárodkoch niekedy pred takmer dvoma rokmi a postupne sa rozvíjala, keď som objavovala viac a viac skvelých kapiel, ktoré sú z Islandu. Celé objavovanie som vlastne absolvovala vďaka/kvôli Icelandic Music Daily, ktoré je na tumblri, twitteri aj facebooku, takže môžete sledovať, kde sa vám to najviac páči a každý deň si vypočuť jednu super pieseň z Islandu. Väčšinou sa snažím uverejňovať všetky nové single a albumy, ktoré vyjdu a ak sa nič nedeje, tak samozrejme siaham po starých dobrých klasikách alebo jednoducho po mojich najobľúbenejších interpretoch.
Druhá moja veľká celoživotná radosť sú koncerty. Hudba je skvelá vec, ale hudba naživo je niečo, čo má ešte poriadnu pridanú hodnotu čara momentu a intenzívnejšieho vnímania celého zážitku, lebo človek si vyhradí čas len na to, aby hodinu počúval hudbu, pozoroval interpreta ako sa do svojej hudby vžíva... No jednoducho na koncerty nedám dopustiť. Problém ale nastáva v momente, keď všetka hudba, ktorú človek počúva je tvorba viac-menej neznámych kapiel a ešte k tomu býva v krajine, ktoré ešte stále nie je úplne bežnou súčasťou európskych turné. Našťastie na Slovensku máme Juraja Kušnierika, ktorý pôsobí tak, že pozná všetkých islandských hudobníkov osobne a práve vďaka nemu už zopár kapiel z Islandu na Slovensko zablúdilo. A tak si môžete o všetkých mojich islandských koncertných zážitkoch prečítať v islandskej záložke na mojom blogu.
Keď som sa presťahovala do Londýna, moje šance na vzhliadnutie islandských kapiel vzrástlo mnohonásobne, o čom sa presvedčíte počas najbližšieho mesiaca, keď sa tu články o koncertoch začnú objavovať pomerne často, lebo všetky kapely sa vyberajú koncertovať približne v rovnakom čase. Na niektoré koncerty mám lístky kúpené už od minulého leta a niektoré sa jednoducho pritrafia ako koncert vo štvrtok, ktorým som otvorila svoju islandskú koncertnú sezónu. Náhodou som totiž niekde na facebooku zahliadla, že Lay Low bude tento týždeň v Londýne a tak som si povedala, že to si naozaj nemôžem nachať ujsť.
Lay Low je veľmi nezvyčajná islanďanka. Už len vzhľadom nevyzerá, že by bola zo severu. Je totiž len polovičnou islanďankou, keďže jej otec je zo Srí Lanky. Ale akcent má stopercentne islandský, takže keď prehovorí, tak sa človek istotne nenechá zmiasť jej neseverským výzorom. Je nezvyčajná aj svojou hudbou. Ak ste si pustili video vyššie, už ste si to asi všimli. Lay Low hrá alternatívny folk, niekedy závaňajúci country hudbou v tej najpríjemnejšej možnej forme. To, čo dokáže táto mladá, šarmantná Islanďanka vytvoriť len s gitarou a svojím krásnym hlasom je neuveriteľné. Človek sa pri počúvaní jej hudby stráca v čase a priestore, pretože je totálne zmätený z toho, kam ho táto severská deva svojim hlasom vedie. Človek zavrie oči a je v Amerike. A potom zrazu Lay Low hodí pieseň v islandštine. Takže za oknami studený a zamračený Londýn, v tónoch hudby hreje teplé letné americké slnko zabalené v islandských slovách. Neskutočná nádhera. Okrem hudby bola Lay Low neuveriteľná aj v tom akú celkovú atmosféru dokázala vytvoriť. Medzi pesničkami nám vždy niečo porozprávala, bola totálne vtipná a úplne vďačná za to, že ľudia prišli, aby si ju vypočuli. Lebo to na tom koncerte bolo naozaj citeľné. Ľudia hudbu totálne vnímali. Dávno som taký koncert nezažila, to ticho a pozornosť, ktorú všetci v miestnosti venovali jedinému hlasu, ktorý znel. A Lay Low to tešilo. Časť poslednej piesne odohrala unplugged, lebo mohla a lebo sa to úplne hodilo.
A tak hoci, keď sa povie folk s country prvkami, nepredstavila by som si niečo, čo by som vedela počúvať veľa a čo by sa mi nejako špeciálne páčilo. Ale Lay Low ma presvedčila, že mám len zlú predstavivosť a že je to vlastne strašne super vec. Najmä v jej podaní. A tak sme si to jej podanie s Lucy skutočne užili. Škoda len, že nehrala dlhšie. Jej koncert bol totiž súčasťou trojkoncertu Nordic Affair, ktorý každý mesiac organizuje Ja Ja Ja Music a kde vždy hrajú tri škandinávske kapely. S lay Low tentokrát hrala ešte jedna fínska a jedna nórska kapela, ale my s Lucy sme nezostali na celý čas, lebo sme boli celkom unavené.
A odišli sme presne v správnom čase, pretože ako sme vychádzali na ulicu, zrazili sme sa vo dverách s Lay Low a tak som využila príležitosť, spravila som si s ňou fotku a porozprávali sme sa o Slovensku, o Kušnierikovi a jeho novom "filme" o islandskej hudbe Reykjavik Revisited, o Pohode (na ktorej nakoniec nehrala, lebo prišla v ten rok, keď padol stan), o tom, prečo toľko islandských hudobníkov príde do Londýna a nie na Slovensko a možno by to malo byť naopak (do Londýna sa chodí, lebo tu sú peniaze a hudobný business, na Slovensko by sa malo chodiť, lebo tam by prišli len ľudia, ktorí si hudbu prídu naozaj vypočuť). No a nakoniec som jej medzi rečou spomenula Icelandic Music Daily a ona vraví: "Jéééj, to si ty? Tak to potom viem, kto si. Zaregistrovala som ťa na twitteri. To je milé spájať si internetové hlasy s tvárami v reálnom svete." No potešilo ma to, čo vám poviem.
Lay Low - siedmy islandký interpret v kategórií seen live.
Od môjho posledného článku prešiel už takmer mesiac. Posledných pár týždňov sa totiž život zredukoval na len tie najnutnejšie veci, všetko, čo nebolo absolútne podstatné zostávalo na to-do listoch celé dlhé týždne. Viním za to počasie. Marec bol dlhý, únavný a depresívny. Veď viete, šeď a sneh a zima, v Bratislave je to rovnaké, ak nie ešte oveľa horšie, takže asi všetci viete, aké to je, keď človek už tak neuveriteľne prahne po slnku a teple a energii a ona neprichádza a neprichádza.
O pár hodín už budem sedieť vo vlaku smer Škótsko, presnejšie Edinburg. Veľmi, veľmi sa teším, lebo všetci mi hovoria, aké je Edinburg nádherné mesto a ja budem mať celý dlhý týždeň na to, aby som si ho poriadne popozerala. Nemienim absolvovať žiadne uponáhlané turistické aktivity, skôr si chcem oddýchnuť a užiť si atmosféru toho mesta, ktorá dýcha už len z fotiek. A tých fotiek určite spravím veľa aj ja. Veľmi sa teším aj preto, že som už hrozne dlho necestovala do nejakého nového neznámeho mesta. Bola som síce v novembri v Kuala Lumpur, ale to nebola veľmi turisticky zameraná cesta. Počítač si neberiem, lebo si veľmi chcem nájsť čas na čítanie kníh a youtube je absolútnym nepriateľom akýchkoľvek čitateľských ambícií, tak aby som mu zabránila narúšať moje plány, radšej ho nechám doma. Ale Metjush comp má, tak možno sem aj zavesím nejakú tú fotku. Ak sa mi bude chcieť :)
