Primrose Hill day out

Pred týždňom som vám tvrdila, že v Londýne už snáď asi nie je turistické miesto, ktoré som ešte nevidela. Samozrejme, že ste takémuto výroku z mojich úst nemali uveriť, samozrejme, že Lea zase priveľmi generalizuje. Ako vždy.

Minulú sobotu sa Lucy rozhodla, že sa ideme zahrať na turistky a ideme objavovať Primrose Hill. A ani sme sa veľmi nemuseli tváriť, pretože ani jedna z našej francúzsko-slovensko-britskej trojice tam ešte nikdy nebola. Ja som si do minulého týždňa myslela, že Primrose Hill je meno kopca za Regent's Parkom, z ktorého je pekný výhľad na Londýn, ale netušila som, že je to meno aj okolitých uličiek, ktoré sú známe svojimi kaviarničkami, pekárničkami, obchodmi s kopou milých nepotrebností a svojím štýlom, ktorý je ako vystrihnutý zo západného Londýna, kde žijú všetci posh Briti. No Primrose Hill nie je na západe, ale na severe. Pár metrov od neho sa nachádza Camden Town, "malé punkové Benátky" ako ho výstižne nazval Metjush a preto je čaro a štýl Primrose Hill ešte neuveriteľnejší.

V skutočnosti je to len jedna ulica, ktorá vedie od stanice metra Chalk Farm smerom na Primrose Hill (kopec s výhľadom) a potom zopár ulíc okolo, ktoré sú ale viac-menej rezidenčné, iba sem-tam sú na nich schované body záujmu ako je napríklad Primrose Hill Bakery, jedna z najznámejších londýnskych pekární vôbec. Nie je to destinácia na celodenný výlet, ale ak budete v okolí Regent's parku alebo Camdenu, určite sa tam oplatí zbehnúť.

My sme sa ale rozhodli pre plnohodnotný turistický zážitok a tak mi Lucy dala do ruky svoju zrkadlovku a strávili sme prechádzkou po dvoch uliciach asi štyri hodiny, vošli sme do každého obchodu, odfotili sme takmer 200 fotiek (Metjush tu bol 5 dní a fotiek som mala dokopy asi 50 :D), asi polhodinu sme vyberali, v ktorej kaviarničke si dáme obed, nakoniec sme zakotvili v super kaviarničko-reštaurácii, kde sme si dali Soup of the Day, čo bola fakt skvelá voľba. No a nakoniec samozrejme čaj v Yumchaa, kde som bola tým pádom už druhýkrát za týždeň.

 

 

Káva, bicykle a návšteva z Edinburgu

Prvá polka zimného trimestra za nami a s ním aj všetky veľké akcie. Novoročný študentský tábor, všetky mission weeks, tie na ktorých som sa zúčastnila, aj tie, ktoré sa ma dotkli len tak, že som mala viac práce za tých, ktorí boli na Mission weekoch v iných mestách, Chinese New Year a minulý víkend víkendovka medzinárodných skupiniek. Bolo to všetko super, ale za šesť týždňov toho bolo teda viac než dosť.

Metjush mal uprostred svojho semestra pár dní prázdniny, tak sa rozhodol, že príde pozrieť Londýn. A to bol pre mňa dôvod spraviť si po upracovaných týždňoch trochu voľna a zmeniť sa na turistu vo vlastnom meste. Predtým než Metjush prišiel, som vytiahla z poličky turistického sprievodcu po Londýne a schválne som si ho prelistovala kvôli inšpiráciám, čo robiť. A zistila som desivú vec, na 300 stranách sprievodcu som nenašla nič turistické, čo by som v Londýne neabsolvovala, nevidela. Teda z takých tých múzeovo-parkovo-pamiatkových záležitostí, jasné, že som nejedla v každej z tých reštaurácií a nespala v každom z tých hotelov, ktoré takíto sprievodcovia odporúčajú. Tak predsa len, moja turistická história výletov do Londýna siaha 7 rokov do minulosti, prvýkrát som na vlastné oči videla Big Ben v roku 2006. A z toho jeden z tých výletov trval 5 mesiacov, tak za taký čas toho človek stihne celkom obstojne. Volajte ma profesionálny turista špecializácia Londýn :P



A predsa, Metjushova návšteva potvrdila, že v Londýne sa človek nebude nudiť ani po rokoch a že stále sú miesta, ktoré nevidel alebo neobjavil alebo veci, ktoré nevyskúšal. Najväčším novátorstvom bola tentokrát zmena uhlu pohľadu - za jazdy zo sedadla na bicykli veci vyzerajú inak ako, keď okolo nich idete pešo. Bicyklami sme to neuveriteľne vyhrali. Všade sme sa dokázali presunúť neuveriteľne rýchlo, obrovský Londýn sa niekoľkonásobne zmenšil, vzdialenosti boli zrazu zvláštne krátke a tak sme toho za tri a pol dňa stihli neskutočne veľa. Jediná nevýhoda je, že z bicykla človek veľa fotiek nespraví a tak ich nemám nejako veľa, ale tak to až nevadí.

To, že sme nestrácali čas presúvaním sa sme potom kompenzovali vysedávaním na strategických miestach - v kaviarňach. Každý deň sme mali vytipovanú jednu, kde sme zakotvili a napriek tomu, že tieto mini independant kaviarne sú večne plné, vždy sa nám podarilo aj uchmatnúť miesta na sedenie. A takto sme teda objavovali aj zákutia, ktoré nie sú celkom turistickými spotmi, teda, ak nie ste práve kávový nadšenec, ktorý príde do Londýna len kvôli týmto kaviarňam s dokonalou atmosférou a ešte dokonalejšou kávou, lebo aj také prípady si viem predstaviť.

K dokonalosti sa pridalo aj neskutočne krásne jarné počasie, slnko päť dní za sebou, Metjush to fakt vyhral, keďže prišiel objektívne počas najkrajšieho a najteplejšieho týždňa vo februári, v utorok sme dokonca hodinu sedeli v parku len vo svetroch, lebo na slnku sa to bez problémov dalo. Keď si chcete prečítať, čo všetko sme za tých pár dní stihli, prečítajte si to na Metjushovom blogu v oveľa menej chaotickej verzii ako tu :)

Krásy všedných dní

Pondelok (11/feb).  Deň, keď snežilo a ja som sa učila fotiť sneh, tak aby na fotke vyzeral ako sneh. Deň, keď som randomne uprostred dňa v pondelok na obed bola na baletnom predstavení. V Royal Opera House. Verejná generálka pred utorkovou premiérou. Bolo to dokonalé. Budova, hudba, tanečníci, všetko.

Utorok (12/feb). Deň, keď bolo hnusne zima, pršalo a fúkalo, ale ja som cestou na autobus zbadala v záhrade jedného domu prvé tohtoročné narcisy, čo je jasné znamenie toho, že jar je blízko! Deň, kedy všetci v Británii robia palacinky, lebo je Pancake day. Ja som mala ísť na Pancake day party, dokonca som bola v obchode a nakúpila som všetko, čo som tam chcela odniesť a potom keď sa zotmelo a nastal čas ísť sa mi strašne nechcelo a tak som zostala doma a spravila som si palacinky sama - nutelovo-banánovo-ananásové. Dokonalosť.

Streda (13/feb). Deň, kedy sme s Lucy kúpili na SLOB Krispy Kreme doughnuts, lebo ja som ich nikdy nemala a to je predsa neskutočný prehrešok, lebo veď to sú najlepšie donuty na svete. Uznávam, boli výborné! Deň, kedy spustili v St. Peter's kúrenie, čiže vlastne boli tie donuty vhodné, lebo bolo treba oslavovať, že tam konečne nemrzneme. A znamená to aj fakt číslo dva, že sa pomaly opäť sťahujeme do St. Peter's, kde máme aj všetky naše hrnčeky, ktoré mi v ostatných budovách tak strašne chýbali. Medzi nimi aj ten najlepší hrnček, aký kedy tento svet videl.

 

Štvrtok (14/feb). Deň, kedy začala jar už úplne naozaj a fakt nepripúšťam možnosť, že ešte nie nadobro. Fúkal príjemný takmer teplý vánok, na bicykli to bola jedna báseň, obloha bola krásne dobrá a tak som sa konečne podujala na to, čo som mala na pláne snáď od začiatku roka - pofotiť pre vás moju diaľnicu.

 

 

Piatok (15/feb). Deň, ktorý je vždy najlepší a zároveň aj najťažší z celého týždňa. Ráno 3hodinová session, kde sa vyparí všetka naša mentálna energia a poobede zase trojhodinové upratovanie a príprava St. Helen's na nedeľu, čo nás zase totálne vyšťaví fyzicky. Ale obidve tie veci majú v sebe aj veľký pocit zadosťučinenia a hlavne deň prejde rýchlo a človek má pocit, že bol mega produkívny. No a tento týždeň môj piatok neskončil o piatej poobede, lebo vtedy som sa vybrala na vlakovú stanciu smer víkendovka s medzinárodnými študentami. Hurá! :)

Happy Chinese New Year

Veľkou výhodou práce s medzinárodnými študentami, ktorí sú v našom prípade v 95% Aziati je že máme dôvody spraviť si veeeeľkú oslavu uprostred februára. Lebo veď je Silvester. Ako poviete. Každopádne, jedna holka chcela zorganizovať večeru na oslavu čínskeho nového roka, ale nemala ju, kde zorganizovať a tak som sa veľmi rada ponúkla, že u nás doma to môže v pohode byť, lebo pred dvoma rokmi som sa takej oslavy zúčastnila a bolo to hrozne super. Takže párty bola u nás.

Jediný skoro fail bol, keď som si uvedomila asi hodinu pred párty, že doma nemáme žiadne čínske paličky. Skoro som pokazila celú kultúru, ale nakoniec som napísala nejaké smsky a aj paličky sa na párty dostavili. Bolo nás dokopy 18, mali sme neuveriteľne veľa jedla a vlastne sme celý čas jedli a aj tak sme nezjedli ani polovicu. Naozajstné čínske jedlo môže byť, úplný kultúrny zážitok pre mňa, ale tie ich sladkosti teda... nič moc. Všetko je z ryže a nie je to vôbec sladké, len také nijaké a hlavne lepkavé.

Včerajšok bol teda posledný deň starého roku, dnes je teda nový rok - rok draka, tuším. Každopádne "Silvester" je pre nich vždy najväčším rodinným sviatkom, lebo vtedy sa vždy zíde celá rodina na hotpot . Tu sú všetci ďaleko od rodiny, tak sme mali privilégium zažiť si takú naozajstnú oslavu na vlastnej koži aj my. Na poslednej fotke sú so mnou dievčatá z mojej skupinky. Tak teda,, ak sa vám január ako prvý mesiac nového roku veľmi nepozdával, môžete si nový rok začať opäť. Šťastný čínsky nový rok, everyone! :)

Protivietor je sviňa

Vrátiť sa do rutiny bežného týždňa po Mission weeku bolo prekvapivo náročné. Zdalo sa, že zima sa krásne skoordinovala s týždňom, kedy sme museli tak či tak jazdiť metrom a tak sme zase sadli na bicykle. Ale tých desať stupňov minulý týždeň bola len ilúzia jari. Zase sa schladzuje. Už ma to nebaví. Ale každopádne, aj tie krátke záchvevy jari, čo sme tu už mali, priniesli so sebou vážneho nepriateľa. Protivietor. Skoro nás odfúklo, každé ráno ako sme sa na konci našej ulici ocitli pri Temži. Fúúú. Makačka. 

Narazila som na jeden vážny problém, ktorý bickylovanie má. Celý čas, čo som sa metrom vozila na UCL som si každé ráno čítala. Ale keď sa človek do práce prepravuje bicyklom, čítať sa nedá. Úplne mi to chýba, lebo som mala celkom busy týždne a na čítanie mi nezostáva toľko času, koľko by som chcela. Nezostáva mi takmer žiaden čas. A momentálne som v stave, že mám rozčítaných asi sedem kníh. Neznášam taký stav. Chcem si ich prečítať všetky, ale keď už teda nakoniec idem čítať, neviem sa rozhodnúť na ktorú mám práve náladu. No celé zle.

Inak som svoje dni za posledné dva týždne trávila buď v našich kostoloch alebo v rôznych independent coffee shopoch na okolí, ktoré sme sa s Lucy rozhodli presnoriť. O káve bude článok niekedy inokedy. Ale mám ich rada, tie coffee shopy, sú úplne iné ako kaviarne na Slovensku.

Rozhodla som sa, že vám v tomto článku trošku ukážem ako vyzerajú priestory, kde pracujem. Niekedy mi to nedochádza, aké je to fascinujúce pracovať v priestoroch kostolov, ktorých niektoré časti sú z 12. storočia. Najviac času momentálne trávime v St. Andrew's, lebo v St. Peter's, kde by sme oficiálne mali tráviť väčšinu svojho času je pokazené kúrenie a teda tam človek nemá chuť tráviť časové obdobia presahujúce 20 minút. St. Andrew's má čerstvo zrekonštruovaný interiér, otvárali ho len v decembri minulého roku po vyše roku, čo prebiehala rekonštrukcia. 

Takže takto vyzerá - zvonku a zvnútra. 

Na galérií, z ktorej som odfotila fotku interiéru je menšia meeting room, kde momentálne prebiehajú naše training sessions. Takže takto vyzerá naša session land počas cik-pauzy, ktorú máme vždy uprostred trojhodinového tréningu.

A takto to tiež počas tej pauzy vyzerá. Zelený koberec na celej galérií a aj v meeting roome si proste vyžaduje presne takéto zaobchádzanie. Na to, že Sam v to ráno vstával o štvrtej ráno, na fotke sa celkom veselo tvári, nie?

Takto vyzerá strop, na ktorý sme hľadeli ako sme tam tak ležali na tej zelenej zemi.

Takže toľko z mojich každodenných a asi nie celkom najbežnejších pohľadov. A ešte jednu ministorku, taký malý highlight tohto týždňa: Paluszki - Legendarny Smak od Lajkonika :D Predtým než sme ich zjedli, boli v tom sáčku slané tyčinky. Kúpil mi ich Leo, ktorý ich objavil v poľskom oddelení v Sainsbury's a keďže som decká na mojej narodeninovej párty kŕmila aj našimi slovenskými tyčinkami, tak mu napadlo, že sa asi poteším. Potešila som sa. A ešte jedna fotka, aby ste vedeli ako vyzeráme - Leo a Lea. 

Student Supper fun

Každú nedeľu počas univerzitného termu máme po večernom service o šiestej ešte student supper pre študentov. Všetci sa presunú zo St. Helen's do asi 500 metrov vzdialeného St. Peter's, kde si okolo ôsmej dajú spolu niečo veľmi jednoduché na večeru (za 1 libru to nič iné ako niečo jednoduché byť nemôže) a potom od štvrť na deväť máme ešte asi hodinku nejaký program - väčšinou krátke slovo na nejakú tému spojenú s diskusiou okolo stolov, časom na otázky alebo niečo podobné.

Mňa sa táto akcia týka nielen preto, že som súčasťou tímu, ktorý sa stará o študentov a trávi s nimi čas na všetkých ich akciách, ale aj preto, že tú jednoduchú večeru, ktorú majú musí niekto navariť. A ten niekto som každú druhú nedeľu ja. Teda, nie som sama ale šéfujem tímu trochu študentov, ktorí mi pomáhajú.

Keď sme na začiatku roka mali celodenný tréning o hygiéne nárabania s jedlom, ešte som nevedela, že mi pripadne táto úloha a tak som z toho mala strašnú haluz. Ako všetky pravidlá, aj pravidlá týkajúceho sa narábaniu s jedlom sú v Británii nafúknuté do šialených rozmerov. Pravidlá na to, aké jedlo môže byť v chladničke umiestnené na akom mieste, koľko stupňov musí mať jedlo, aby sme ho ešte mohli podávať, koľko stupňov musí mať, aby sme ho už mohli odložiť do chladničky a milión ďalších detailov. Teplomer, ktorý meria teplotu vo vnútri je strašne haluzná vecička.

Každopádne, váha všetkých tých pravidiel na mňa dopadla až keď som sa dozvedela, že sa ma ich dodržiavanie bude týkať, keďže budem raz za dva týždne variť pre približne 80 až 100 ľudí. Každý, kto ma čo i len trochu pozná, vie, že ja som jedna z najhorších ľudí, ktorých vôbec mohli na túto úlohu vybrať. No čo už. Prvý term som z toho mala dosť stres, vždy, keď som mala variť, lebo všetko sa robí v dosť veľkom časovom strese. Predprípravy musíme spraviť za 15 minút pred servicom, reálne varenie za 15-20 minút po ňom. A to všetko v najminiatúrnejšej kuchyni určenej pre masové varenie, akú ste kedy videli. 

Tento term je to už o dosť lepšie, už sme si vytvorili systém, všetko funguje už viac-menej v pohode, takže už z toho nemám až taký stres. Ale dnes sme teda mali celkom zábavu, lebo sme mali guest speakera z Ameriky plus nejakých hostí z konferencie pre mladých kresťanských medikov a tak sa nám  podarilo minúť všetko jedlo takmer presne na porciu. Respektíve, keby sme nenašli zvyšné zemiaky z minulého týždňa, tak by nám to celkom nevyšlo. Bolo to tesné, ale nakoniec sa najedli všetci. Odfotila som len jednu fotku, chcela som, aby ste videli, aké to dnes bolo natrieskané, neviem, či to reálne na tej fotke vidieť a ani nie je práve najostrejšia, ale keďže žiadnu inú nemám, tak bude musieť postačiť táto.

A nakoniec, keď sa všetci najedia je mojou úlohou zrátať peniaze, ktoré za jedlo zaplatili (samozrejme, musím mať pri sebe jedného svedka, aby mi všetci verili, že si nič z tých peňazí neberiem :P), musím vyplniť papieriky pre tety účtovníčky a potom to všetko odniesť do sejfu. To ale znamená, že okolo pol desiatej večer musím sama chodiť po veľkom prázdnom tmavom kostole. Niekedy je to celkom creepy. 

Takže aj toto je súčasťou môjho života a mojich povinností tu. Človek ani nečaká do čoho všetkého ho tu namočia :D