Living Hope Days 4 & 5 - Singing in the rain under Petronas Twin Towers

Mali sme sa odtrepať cez pol sveta do Kuala Lumpur na celosvetovú konferenciu Scripture Union a keď sme pár týždňov pred tým zbadali definitívny program skoro nám oči vypadli. Všetkých päť dní plne natrieskaných programom, jasné coffee breaky a tak, ale program doobeda, poobede aj večer, žiaden outing, žiaden čas na sightseeing, nič.

A tak sme sa snažili vymyslieť nejakú stratégiu, ako sa ísť aspoň na krátko pozrieť do centra Kuala Lumpur, lebo predsa ten hotel, v ktorom sme strávili celý týždeň by prakticky mohol byť kdekoľvek na svete, najmä ak by sme nikdy neopustili dokonale klimatizované miestnosti, tak by sme nemuseli mať pocit, že konferencia prebieha na akomkoľvek exotickom mieste, mohla by byť pokojne aj v Senci. A do KL sa asi tak skoro nevrátime, takže sme si povedali, že predsa odtiaľto neodídeme bez toho, aby sme niečo videli.

Prvý pokus sme vykonali vo štvrtok cez poobedné voľno. Obed začínal o 12.30, poobedný program pokračoval o 15.30, čiže sme mali tri hodiny. Tak sme rýchlo zbodli niečo na obed a pred jednou vybehli z hotela. Prvá časť cesty bola cesta taxíkom od hotela na stanicu. Prvý ujo taxikár ale netušil cestu na miesto, kam sa chceme dostať (divné, nie?), ale druhý pokus nám už vyšiel. Trapas ale bol, že po tom ako sme dorazili na stanicu a kúpili sme si lístky, akurát sme videli náš vlak odchádzať zo stanice. Nanič pocit nastal až keď sme zistili, že tie vlaky chodia len raz za polhodinu. Hlavne, keď sme mali na výlet na otočku tak málo času, polhodina čakania nebola práve najlepšou správou. Ale tak čo už.

Odviezli sme sa na centrálnu stanicu v KL, kde sme sa absolútne nevedeli zorientovať a tak sa nám prihovorila jedna postaršia Indka, lebo sme evidentne vyzerali úplne stratené a zmätené. Keď sa nás opýtala odkiaľ sme, tak sme len veľmi všeobecne povedali, že zo strednej Európy, väčšina Aziatov predsa o Slovensku v živote nepočula. Ale ona chcela vedieť odkiaľ presne a potom nám prezradila, že ona je z Viedne. No, veď prečo nie. Ukázala nám vchod do metra, aj kde si máme kúpiť lístky, bola veľmi milá. Autamat na lístky nám vyplul modré kolieska ako do kasína, na čom sme sa vrcholne bavili, ale hej, boli to lístky na metro.

Päť zastávok konečne frekventovane chodiacim metrom a vystúpili sme na stanici pod Petronas Twin Towers. Práve ako sme vychádzali z metra sa spustil obrovský lejak, tak sme vytiahli dáždniky, nebudeme predsa čakať, kým doprší, keď máme tak málo času. Vtipné ale je, že aj keď totálne lialo, stále bolo príjemne teplo a ten dážď aspoň trochu zriedil vzduch a oveľa príjemnejšie sa dýchalo a ten dážď bol taký teplý, že to vlastne bolo úplne fajn. Tak sme sa vytešovali z dažďa, 15 minút fotili seba aj veže z každého uhla a potom sme ešte prebehli obrovským nákupným centrom, ktoré je pod tými vežami a šli sme späť.

Nakoniec sme zmeškali asi dva prvé poobedné bloky, samozrejme s tým meškajúcim vlakom a zápchami, ktoré totálne predĺžili jazdy taxíkmi nemohli byť dve a pol hodiny v žiadnom prípade dostatočne dlhým časom.

Druhý turistický pokus nastal v piatok večer, keďže už po večeri nebol žiaden program, rozhodli sme sa pridať sa k skupine, ktorú organizoval Grék Georgos, že sa pôjde niekam do mesta. Chyba, chyba. My sme boli samozrejme najedené za 20 minút a nachystané odísť o 6tej večer, ale Georgos mal čas a povedal, že sa stretneme až o pol siedmej. Kým sme sa pozbierali, zistili, kto všetko ide, kam vlastne ideme, koľko taxíkov potrebujeme, a kým sme si tie taxíky zohnali, bolo už 7 hodín. To, že ešte 20 minút nám trvalo, kým sme sa kvôli zápche dostali z dohľadu hotela, to už je len jemný detail.

Georgos sa rozhodol, že pôjdeme taxíkmi priamo do mesta, čo nám trvalo takmer hodinu. V pláne bolo ísť na rozhľadňu v televíznej veži, z ktorej je výhľad na Petronas Towers aj celý KL. A potom sa ísť prejsť do centra mesta. Georgos tvrdil, že tá rozhľadňa je zadarmo. Tak prečo nie. Keď sme tam prišli, zistili sme, že samozrejme zadarmo nie je, stálo to 47 ringidov na osobu, čo je niečo okolo 12 eur. Po chvíľke rozhodovania sme si povedali, že do KL asi tak skoro zase neprídeme, tak sme si všetci desiati kúpili lístky a vyviezli sa výťahom do výšky vyše 250 metrov.

Dobre sme urobili. Zase sme si odfotili veže z každej možnej strany, obehli rozhľadňu dookola aspoň štyrikrát, fotili sa navzájom a spoločne. Zloženie našej skupiny bolo celé vtipné, lebo sme tam boli tri Slovenky a dvaja Česi a potom po jednom kuse z Grécka, Nórska, Estónska, Maďarska a Austrálie (?). Každopádne, jasné, že my piati sme mali tendenciu komunikovať v našich rodných jazykoch a celkom vážne sme sa bavili. Teda, najmä bratia Česi sa nám starali o zábavu.

To sme ešte netušili, že sa im podarí zabudnúť sa hore na rozhľadni 20 minút potom ako sme už všetci zišli dolu a nezistiť, že sme odišli. Posledný vlak zo stanice v centre nám odchádzal o 11tej a kým sme sa teda všetci zišli pod televíznou vežou bolo už okolo pol 10tej a zatiaľ sme zvládli byť až na jednej rozhľadni (a hodinu v taxíku). My sme teda chceli ísť potom do centra, aby sme konečne videli aj niečo iné z KL, ale väčšina ľudí nevidela Petronas Towers zblízka a Georgos tvrdil, že do centra je to príliš ďaleko, aby sme to prešli pešo. Tak sme to už proste vzdali a jednoducho sa bavili na tom, ako strašne nám nevyšiel pokus vidieť nočné centrum KL.

Pomalým krokom sme sa prešli k Petronas Towers, opäť sme si ich fotili na každom kroku, ale tentokrát sme sa trochu viac ponáhľali, lebo sme nechceli, aby nám zdrhol posledný vlak. Tak sme sa zase len vrátili na to isté miesto, ktoré sme už my, slovenská výprava, videli deň predtým a našťastie vďaka tomu, že už sme vedeli ako funguje metro a vlak a lístky a tak, tesne sme behom stihli aj metro, aj vlak, ktorý našťatie dve minúty meškal. Stihli sme predposledný a nie posledný nakoniec, ale hlavne dobre, že nám tentokrát neodišiel pred nosom a nemuseli sme zase polhodinu čakať.

Mimochodom, celý čas v piatok večer pršalo. Takže tak. Z Kuala Lumpur som videla len Petronas Twin Towers. Ale aspoň, že cez deň aj v noci, sprava aj zľava, zdola aj z rozhľadne. A teraz už len vytriediť tých 300 fotiek :D

Living Hope Days 1, 2 & 3 - The Taste of Malaysia

Tak, polovica konferencie za nami. Nie som veľmi v stave napísať plnohodnotný príspevok, ale tak aspoň pár nezorganizovaných myšlienok.

Klimatizácia. Človek ide do tropickej krajiny, pozrie sa na predpoveď počasia, zistí, že má byť celý týždeň 35 stupňov a tak si logicky zbalí kopu letného oblečenia. A potom trávi celé svoje dni zatvorený v hoteli, ktorý je plne klimatizovaný, čo je síce pekné, ale v miestnosti, kde máme hlavné meetingy fičí klíma tak, že každý, kto odtiaľ vychádza sa drkoce zimou. Prvý deň som si tvdohlavo obliekla letné šaty a po tom, ako som takmer zmrzla som sa počas prvej pauzy išla prezliecť do riflí, obuť si konverzy a obliecť si sveter. Úplne trápne. Zohrievať sa chodíme k bazénu, ktorý je vonku a tam naozaj tých 35 stupňov je, takže keď tam chcem stráviť dlhší čas, musím sa ísť prezliecť do letného oblečenia a potom sa na meeting zase prezliecť do riflí a svetra. Celé zle.

Jedlo. Seafood. Vo všetkom. V ryži, v zemiakoch, v špagetách, v zeleninových šalátoch, v omáčkach, všade, všade, všade. Veď tak treba, keď už sme v tej exotickej krajine, nie? Jesť sa to dá, čo vám poviem. Neviem, či by som to jedla každý deň, ale na týždeň sa vôbec nesťažujem. A keďže máme buffet style jedlo, tak si človek vezme len to, čo vyzerá dobre, zaujímavo, chutne... Najlepšie je stôl s ovocím a koláčmi, tam to len vyzerá zaujímavo. Ovocie, ktoré má ružovú šupku, ktorá chutí ako kapusta a biele vnútro s mini čiernymi bodkami, čo chutí ako plané kiwi :D Mrte :) Koláčiky sú takmer všetky vyrobené z ryže a majú šialené farby, neónové ružové, zelené, žlté, modré. Ale v týchto krajinách asi musí byť všetko farebné.

Bazén. Už spomínaný vyššie. Na terase na piatom poschodí, kde máme aj reštauráciu a veľký meeting room je krásny bazén. Keď som ho zbadala včera po obede, okamžite som si rozmyslela môj plán využiť dve poobedné hodiny na spánok a povedala som si, že kúpanie sa je lepší plán. A tak som nahodila plavky a spolu s ďalšími young leadrami, ktorých som spoznala počas obeda sme si dali malú pool party. Pravdupovediac, nemohla som tomu ani uveriť, že je 6.novembra, vonku je vyše 30 stupňov a ja sa kúpem v bazéne vonku. Keďže som prvýkrát v živote v tropickej krajine, bol to pre mňa celkom zážitok. Stálo to za ten obetovaný spánok jednoznačne. Dnes som si ale povedala, že poobedné voľno, dve hodinky, využijem trochu na prípravu na training session, ktorú v piatok vynechám. Tak som nahodila kraťase, zobrala som si svoje papiere a šla som si sadnúť k bazénu. Bolo mi mrte teplo a slnko mi svietilo do očí. A potom prišla Kanaďanka Amy, vliezla do bazéna a ja som jej závidela. Tak som si šla sadnúť na kraj bazéna, nech mám aspoň nohy vo vode a celý čas som prekecala s Amy a v duchu som si nadávala, že som si nepriniesla plavky. Samozrejme som nič nespravila, to som sa mohla radšej kúpať. No ale tak, snáď sa aspoň opálim :D

Jet lag. Neuveriteľná to záležitosť. Myslela som si, že keď sa prinútim nespať cez deň a potom budem spať normálne v noci ako sa má podľa tohto času, tak sa nastavím na tento čas a bude to v pohode. Ale omyl. Síce spím vtedy, kedy mám a spím normálne vyše osem hodín každú noc, aj tak sa cez deň stále cítim hrozne unavená. Najhoršie sú doobedia, lebo vtedy je v Európe hlboká noc, a potom tesne po obede to je úplná kríza, v Európe je nejakých šesť ráno a moje telo hlási, že som celú noc nespala, čo si to dovolujem. Potom sa postupne zobúdzam, poobedie a skorý večer sú celkom v pohode, to máme deň. A potom o desiatej večer mŕtva padám do postele a cítim sa, akoby som nespala viac ako 24 hodín a nie akoby som už dve noci spala pekne normálne ako sa má. No celé zle. Tak som zvedavá, či sa to nejako napraví, alebo to takto bude celý týždeň.

O obsahu konferencie napíšem v nejakom inom blogposte, už som toho v tomto napísala viac než dosť. Tak pozdravujem z Malajzie.

Living Hope Day 0 - Ako mi China Airwaves ukradla noc

Čím je človek starší, tým menej sa mu stáva, že zažije niečo skutočne nové, niečo, čo sa totálne vymyká stereotypu a bežnému životu, niečo, čo sa dá označiť slovami first time ever. “Výlet” na konferenciu v Malajzii však do tejto kategórie v mojom prípade spadá. Prvýkrát som sedela v lietadle dlhšie ako dve a pol hodiny, v lietadle, ktoré som doteraz videla vždy len vo filme. Bol to celkom zážitok. Najmä to “cestovanie v čase”. Celý čas nám tabulečky v lietadle oznamovali miestny čas v mieste nášho odletu (Viedeň) a v mieste nášho príletu (Taipei). Keďže sme do Taipei mali priletieť pred šiestou ráno, vedeli sme, že by sme si mali počas dvanásťhodinového letu niekoľko hodín pospať, aby sme nasimulovali noc a aby sme sa naozaj cítili akože sme na miesto určenia dorazili ráno. To sa síce pekne povie, ale o kus ťažšie zrealizuje. Najmä keď o desiatej večer v Taipei, keď sme sa odhodlali zahájiť spánok, majú naše mozgy štyri hodiny poobede a v mojom londýnskom čase len tri. Long story short, veľa sme toho nenaspali, čo vám poviem.

Najfascinujúcejší pocit bol pocit, že v lietadle čas akoby neexistoval. Videli sme síce tabuľky s nejakými miestami a ich časmi, ale my, presne uprostred sme žiadny čas akoby nemali. Otázka “Koľko je hodín?” je relevantná iba v prípade, ak sa nehýbete rýchlosťou 1000km/h. A tak som úplne stratila taký ten bežný časový cit, že akosi vieme vycítiť koľko hodín niekde sedíme, lebo jednoducho vieme ako sa hýbe čas. Prakticky, keby niekto o polovicu spomalil plynutie času hodín, ktoré sa ukazovali na tých obrazovkách a držal ma v tom lietadle namiesto dvanástich hodín dvadsaťštyri, asi by som si to ani nevšimla. A presne pre toto neviem ani povedať, či sa mi tých dvanásť hodín zdalo veľa alebo málo. Proste som to nevedela vôbec posúdiť.

V čase, keď som bola frustrovaná a unavená z úpornej snahy prinútiť svoje telo, aby v poobedňajších hodinách upadlo do hlbokého spánku a to všetko v nie práve najviac spánok vyvolávajúcej polohe v sede, som si stihla pozrieť dva filmy. 360, čo chcel byť film na štýl Babel, kde sa osudy ľudí na rôznych miestach preplatajú a ovplyvňujú a jedna udalosť kdesi spustí sériu rôznych udalostí a okolností kdesi úplne inde. Nebola som ním úplne nadšená, lebo tie spojenia boli tak trochu silené, bolo ich priveľa a to ako jedna postava ovplyvnila inú bolo koniec koncov dosť vágne. Neviem, nejako som od toho čakala viac a po dopozeraní som mala taký nemastný-neslaný pocit. Ako druhý som si pozrela The Odd Life of Timothy Green, čo bol strašne milý film, charakterizovaný ako family fantasy. Trochu cheesy, ale taký príjemný ľahký, oddychový, akurát tak do lietadla.

Prestupovali sme v Taipei, kde som napísala väčšinu tohto článku. Dorazili sme tam okolo pol šiestej ráno miestneho času, môj mobil hlásil, že v Londýne je pol jedenástej. To som teda bola vyčerpaná po dlhej ceste, ale tak znesiteľne. Čas ísť spať mal predsa ešte len prísť. Ale nie. China Airwaves nás ukrátila o osem hodín života a tak sa žiadna noc z nedele na pondelok jednoducho nekonala. Dali sme si ranný shot kávy a tvárili sme sa teda, že je ráno, tak ako to od nás svitajúca obloha za oknami vyžadovala.

Okolo ôsmej ráno sme nastúpili do lietadla z Taipei do Kuala Lumpur. Let trval štyri hodiny a táto časť bola výnimočne bolestivá. Najmä keď nám o tretej ráno nášho času servírovali obed. Natália skonštatovala, že to už je tretí nedeľný obed za túto jednu dlhú vlastne neexistujúcu noc. Chudák žalúdok, čo vám poviem. Počas tohto letu sa mi asi na hodinu podarilo stratiť vedomie a zobudila som sa až keď sme klesali nad nekonečné palmové lány obkolesujúce Kuala Lumpur.

Teraz, ako toto píšem, sedíme už v autobuse z letiska do hotela. Je pol tretej poobede. Z Bratislavy sme vyrazili v nedeľu o ôsmej ráno, teraz tam je pol ôsmej v pondelok ráno. Čaká nás ešte niečo vyše polhodiny cesty autobusom, čím zaokrúhlime dobu trvania našej cesty na dvadsaťštyri hodín s veľmi chabým počtom ani nie hodín, skôr minút spánku. Za týchto 24 hodín sme preleteli 11000 kilometrov z Viedne do Taipei a potom ešte 4500 kilometrov z Taipei do KL. Plus by som si ešte mohla pripočítať tých nejakých 1000km z Londýna do Bratislavy, ktoré som preletela večer predtým.

Za oknom leje, veď monzúnová sezóna, vzduch je ťažký a vlhký. Nevedela som si predstaviť, aké to bude, byť v krajine s takou vysokou vlhkosťou vzduchu, ale je to úplne akoby bol človek v skleníku. Moje európske pľúca pokladajú každý nádych za neprimerane náročný úkon. Vedľa diaľnice sa rozlieha tropická zeleň. Veľa paliem a strom, aké som nikdy v živote nevidela. Nachádzame sa skutočne blízko pri rovníku, veľmi dúfam, že sa niektorý deň vyčasí a ja zažijem, aké je to mať slnko úplne priamo nad hlavou.

Takže naozaj, sme na mieste činu. Kuala Lumpur, Malajzia, juhovýchodná Ázia. Neuveriteľné.