Tento rok...

...som pravdepodobne počúvala viac hudby ako za celý doterajší život dokopy. vďaka Urbanears a veľa času stráveného sama so sebou.
...som začala používať skype, lebo som zrazu potrebovala byť vo virtuálnom spojení s ľuďmi, ktorí tvoria súčasť môjho každodenného života a zrazu boli ďaleko.
...som sa skamarátili s ľuďmi z krajín, o ktorých som si nikdy nemyslela, že by som v nich mohla mať kamarátov.
...som žila päť mesiacov v meste mojich snov.
...som mala najpozitívnejší vzťah ku škole asi od čias tretej triedy na základke. tento rok som zažila, aké to je tešiť sa do školy a mať radosť z učenia.
...som veľa mlčala, prechádzala sa, pozorovala.
...som zistila, že aj v roku 2011 sa ešte dajú písať listy.
...som objavila islandskú hudbu a hoci som niekoľko koncertov tragicky zmeškala, ešte snáď budem mať šancu si to vynahradiť.
...som bola prvýkrát na Pohode a bolo to skvelé. Lepšie neskoro ako nikdy.
...som sa až priveľmi veľakrát musela lúčiť s ľuďmi a miestami, ktoré mi boli drahé.
...som sa naučila veľmi veľa nového o hĺbke toho, čo je napísané v Biblii, ale čo som zrejme celý život prehliadala.
...som začala ešte výraznejšie deliť ročné obdobia na prázdniny a všetko ostatné.
...som veľmi veľa rozprávala tou nádhernou cudzou rečou, v ktorej asi nikdy nebudem so sebou dokonale spokojná. lebo angličtina je nekonečná cesta objavovania.
...som sa zaľúbila do sedenia na hojdačke na terase a v obývačke pri krbe.
...som objavila Twitter a vďaka nemu ľudí, ktorí rozširujú moje obzory a dávajú nádej, že na Slovensku žije veľa nepriemerných ľudí, ktorí majú potenciál a túžbu niečo zmeniť.
...som začala nosiť svetre. hrubé, veľké, vlnené, štrikované. smrť mikinám a zipsom.
...som bola na chvíľu študentkou jednej z desiatich najlepšich univerzít sveta. Raz UCL navždy UCL.
...som zistila, aký je to pocit, keď ti niekto naozaj chýba.
...som opäť raz dokázala viac, než som si myslela, že dokážem.
...som videla zopár megadobrých filmov a čítala niekoľko fakt kvalitných kníh. Škoda, že nebolo čas na viac.
...som sa vytešovala z toho, že v Bratislave máme miesta ako je KC Dunaj.
...som sa konečne naučila nebáť sa rozprávať príbehy štvorročným deťom ich jazykom a spôsobom.


...bude navždy nezabudnuteľným.

Travel dreams

Niektorí viete, že jeden z najväčších životných snov je vidieť každé hlavné mesto Európy. Tak takto vyzerá môj progres. Najbližšie to bude jednoznačne Edinburg v Škótsku a Reykjavík na Islande.

 
A aké sú vaše dream destinations?

Along the rails

walk into the fairyland

come closer

converse

do not run away

narcism

identity

selftimer lover

smile into the camera

the story of the cap

autumn dreams

90te roky zdramatizované - Hurá, luxus!

Aby sme si nastavili atmosféru, ktorá by mala vládnuť tomuto postu, pustite si prvých 7 sekúnd tohto videa. Viac by ste naozaj potrebovať nemali!

Vitajte v 90. rokoch. Ako túto dekádu prežívali deti, ktoré boli v čase nežnej revolúcie už školopovinné? Presne o tom je študentské divadlo Hurá, luxus! alebo Tie roky 90-te, na ktorom som včera bola.

Tak najprv, ako také deti a neskôr teenageri vyzerali? Všetci nosili fialovo-tyrkysovo-ružové šuštákové súpravy, kapsičky okolo pása alebo keď okolo pása nemali kapsičku, určite tam mali uviazanú bundu alebo mikinu. Všetci chalani nosili šiltky žiarivých farieb, tí drsnejší so šiltom dozadu. Keď bolo teplo, dievčatá nosili krátke legíny neónových farieb a obtiahnuté tričká nad pupok.

Kým baby skákali gumu alebo sa hrávali s Barbinami, ktoré mali zásadne anglické mená, chalani sa hrali na Ninja korytnačky alebo na Strážcov vesmíru. A všetci sa hrali s legom. Všetci pozerávali v telke Majstra N a vedeli naspamäť známu televíznu adresu Slovenská televízia, Mlynská Dolina, osem-štyri-päť-štyri-päť, Bratislava. Keď už ale trochu vyrástli, všetci chalani boli zaľúbení do Andrey Zuckermannovej z Beverly Hills devejset-dva-deset (a do Pamely z Baywatchu, samozrejme!) a baby zase milovali Brandona. Všetci čítali Bravo, doma na drevenom písacom stolíku mali pod sklom plagáty Backstreet boys alebo Leonarda Dicapria a všetci spávali na dvojposchodových posteliach.

V škole si rozprávali buď duchárske príhody, o tom ako sa niekde niekomu niečo zjavilo a potom sa zistilo, že týždeň predtým na tom mieste niekto zomrel, alebo príhody o tom, pri ktorej škole sa momentálne pohybuje miestny úchyl, ktorý sa stopercentne preváža na čiernom tereňáku s tmavými sklami a kolesom vzadu. A ešte o tom, koho uniesli a predali na orgány.

Všetci mali rovnaké školské tašky s dvoma prackami a jedným lesklým Disneyovský obrázkom a každé dievča vlastnilo taký ten trojdielny zápisníček, ktorý sa zatváral na magnet. Pogy leteli a neskôr boli najväčším hitom gameboye so Super Mariom a tí, čo mali doma počítač sa určite hrávali Zimné olympijské hry. Všetky metalízové autá boli štýlové.

Vrcholom exotiky bolo Safari v Rakúsku. Všetci ľudia vedeli, že diskety sú rádioaktívne a ich ukázali sa ako veľmi užitočné, keď cez ne ľudia pozorovali úplné zatmenie slnka. A samozrejme, každý sa bál, že na Silvestra v roku 1999 bude koniec sveta.

Ak ste sa pri čítaní týchto riadkov pousmiali, s tým, že ste sa preniesli do svojho vlastného detstva alebo puberty, nenechajte si ujsť toto predstavenie v Divadle Aréna. (http://www.divadloarena.sk/repertoar/hura-luxus-alebo-tie-roky-90-te) Najbližšie 24.11.2011.

FM Belfast v Košiciach

Keď som sa začiatkom júla na Pohode musela rozhodovať medzi koncertami FM Belfast a Beirut, ktoré sa nešťastne ocitli v tom istom časovom slote, ako jediná z našej partie som sa bez väčšieho váhania rozhodla pre Beirut, keďže islandskú kapelu FM Belfast som radšej pred Pohodou ani počúvať nezačala, aby sa mi náhodou nezapáčili a nemala som priveľkú dilemu. Toto svoje rozhodnutie som ale horko oľutovala, po tom, ako som počúvala chválospevy na ich dokonalý koncert na Pohode a potom, ako som ich pár týždňov po Pohode začala počúvať ich hudbu. Povedala som si, že si to budem musieť vynahradiť a že ich proste na koncerte zažiť musím. To som ale ešte netušila, že to bude tak rýchlo.

Totiž, mňa asi raz za rok prepadne šialená cestovateľská idea, zväčša spojená s cestovaním na nejaký dobrý koncert. Hrozne rada cestujem niekam do paže kvôli dobrému koncertu. A tak, keď som zistila, že FM Belfast budú koncertovať v Košiciach, hneď som vedela, že tam musím ísť. Na takéto moje šialené tripy sa zvyčajne ani nesnažím nahovárať svojich kamarátov, lebo viem, že by som takmer určite neuspela. Ale na čo máme súrodencov, však? A keďže mám s mojim bratom celkom podobný hudobný vkus, je jednoznačne ideálnym fellow-šialencom.

A tak sme v sobotu o 12tej sedeli v rýchliku, vyzbrojení nabitým notebookom, usbčkom plným filmov, mp3kami a knihami, pripravení na 6-hodinovú cestu do Košíc. Celkom ubehla a o 6tej sme dorazili do Košíc. Ešte stále som tomu vlastne neverila, že sme sa odtrepali na druhý koniec Slovenska, len kvôli nejakému koncertu. Malá dilema bola, kedy sa vlastne dostaviť na miesto činu, keďže na facebook evente bol čas začiatku 22:00, na webe Tabačky, kde sa to konalo 21:00 a na lístkoch sme mali napísané, že to začína o 20:00. Keďže sme nechceli nič zmeškať, rozhodli sme sa tam ísť na 8mu. Dorazili sme asi 5 minút pred ôsmou a okrem jednej dvojice sme tam boli úplne prví. Inak celkom nás zaujímalo, že koľko tam vôbec bude ľudí, predsa len to nie je najznámejšia kapela a sme na východe Slovenska (no offence :P).

Hneď ako sme vošli do sály, strašne sa mi to tam zapáčilo. Bolo to tam ideálne na koncert FM Belfast. Miestnosť veľká asi ako sála v KC Dunaji, maličké pódium, totálne klubová atmosféra a hneď som si povedala, že to ani nebude až tak vadiť, ak tam nebude veľa ľudí. O ôsmej mala začať hrať predkapela – Pjoni a Ink Midjet, nakoniec začali až niekedy okolo pol a počas toho, čo hrali sa do sály postupne nazbieralo asi 50 ľudí.

Keď skončili, zrazu sa všetci ľudia začali posúvať čo najbližšie k pódiu a samozrejme my s Kubom sme si tiež nedali veľmi načas a tak som stála úplne pred pódiom, ktoré bolo asi polmetra vysoké, nikde žiadne zábrany a Kubo stál tesne za mnou. Sen. Ešte keď sme prišli, Kubo poznamenal, že tie repráky, čo tam majú musia byť dosť výkonné, ak sa tam robievajú takéto elektronické koncerty – samé výšky a basy. Otázka kvality reprákov sa pre koncert ukázala ako kľúčová, škoda, že ju organizátori nezvážili pred tým, než tam zorganizovali taký koncert.

Vidíte Kuba? :)

FM Belfast to odpálili hneď od začiatku, roztancovali nás za prvých 10 sekúnd prvej pesničky a keďže celý čas tancovali aj oni, bolo takmer nemožné ich odfotiť. Každá fotka, ktorú mám je buď osvetlená nejakým reflektorom, ktorý práve zasvietil, alebo rozmazaná, lebo sa môj objekt práve pohol. Alebo oboje. Nevadí, zážitok bol už len to, že stáli asi tak 30 centimetrov odo mňa, keby som natiahla ruku, mohla som im povypínať vypínače na svetielkach, ktoré mali pripnuté k mikrofónom. Asi pri tretej pesničke začal vypadávať zvuk z reprákov. Ale že úplne. Nám v prvých radoch to ani nedošlo zo začiatku, lebo sme mali celkom kvalitný zvuk z odposluchov. Lenže keď sa ukázalo, že problémy s reprákmi nie sú jednorázové, ale že z nich viac nepočuť ako počuť, po štvrtej pesničke museli koncert kvôli technickým problémom prerušiť.

Čakali sme asi 20 minút, ale nálada bola dobrá, lebo už za tak krátku dobu to kapela dokázala totálne vypeckovať a sľúbila, že po prestávke nám technické problémy (ktoré neboli ich chybou) vynahradia. Vrátili sa naspäť a začali s I don't want to go to sleep either a ja som sa úplne vytešovala. Repráky hrali. Koncom druhej pesničky na chvíľu vypadli, tretiu už zase viac nehrali ako hrali. Opäť pripomínam, že my s Kubom sme si z toho nič nerobili, lebo sme videli aj počuli dobre, okrem toho sme kompletne poznali všetky pesničky aj so slovami, takže sme sa totálne jašili od radosti. Trochu som ale zosmutnela, keď oznámili, že už zahrajú len jednu pesničku, lebo takto sa to fakt nedá. Publikum hlasovalo samozrejme za to, aby zahrali Underwear, keď sa opýtali, čo nám majú zahrať ako poslednú pesničku. Zahrali, poklonili sa a odišli.

No ľudia sa s tým nevedeli zmieriť, aj keď nám oznámili, že kvôli technickým problémom musí byť koncert predčasne ukončený. Päť minút sme tvrdohlavo skandovali: „We want more.“ až kým sa kapela nevrátila, že teda dobre, tak ešte jednu. Repráky zázračne hrali a tak keď sa na konci pesničky opýtali, či počujeme, celá sála kričala Yeaaah a tak hrali ďalej. Zahrali ešte nejaké dve-tri pesničky a myslím, že už všetkým bolo jedno, či tie repráky hrajú alebo nie. Teda, ja už som to fakt neregistrovala, že či vypadávajú. Tancovali a skákali sme, čo nám sily stačili, spievali sme, stavali sa tak, aby nás zachytil objektív foťáku, ktorým si nás z pódia fotili, dávali sme si high-five s každým členom kapely, ktorý sa priblížil na dosah ruky a nehorázne sme sa tešili z hudby a všetkého okolo.

Po koncerte sme to s Kubom zhodnotili tak, že sme sa ešte v živote na žiadnom koncerte tak nespotili ako na tomto, že nepočujeme na pravé ucho, do ktorého nám priamo hral obrovský reprák, keď práve hral (stáli sme úplne, úplne pred ním) a že to totálne stálo za to. Dobre, Košice a ich techika to dosť nezvládli (ako odškodné, všetci dostali 50% zľavu na koncert v Tabačke podľa vlastného výberu, very useful pre Bratislavčanov), ale FM Belfast to aj tak rozbalili, videli a počuli sme ich naživo a úplne zblízka, atmosféra bola úžasná, klubová, presne taká, akú si vždy predstavujem, že je v malých koncertných kluboch na Islande. Ľudí nakoniec bolo dosť, sála bola úplne plná. Ďalší z našich šialených koncertových tripov považujem napriek všetkému za vydarený!

Marketing po slovensky

Aký marketing funguje na Slovákov všeobecne a aký na chudobných slovenských študentov? Samozrejme, že zľavy. Ideálne 100%. Že sa to nedá. Počas posledných týždňov som sa o tom presvedčila na dvoch, od seba absolútne nezávislých miestach.

Prvým z nich bolo Slovenské národné divadlo, ktoré na svojej facebookovskej stránke zverejnilo zoznam asi 8 predstavení, na ktoré predávali lístky pre študentov za 1 euro! Tak tomu sa hovorí ponuka. Človek prišiel, ukázal ISIC, zaplatil euro a dostal lístok, na ktorom svietil údaj - zľava: 92,35%. Tak sme sa nenechali dvakrát núkať a vybrali sme sa s Katkou na tri predstavenia za týždeň. 

Najprv sme boli v historickej budove na hre Amadeus od Petra Shaffera, hre, podľa ktorej bol natočený film Amadeus, jeden z top 100 must-see filmov. Ja som to ešte nevidela, ale podľa kvality hry súdim, že to fakt stojí za to. Okrem toho Mozarta hral Ondrej Kovaľ. Kto vie, vie.

Ako druhú sme si boli pozrieť komédiu Zlatí chlapci od Neila Simona, na ktorú by som sa asi inak nevybrala. Príbeh zostarnutých amerických komikov, ktorí boli na vrchole slávy niekedy v 30. rokoch. Koniec koncov bol dojem z hry veľmi príjemný, najmä vďaka brilantnosti starších slovenských hercov - Mariána Labudu a Emila Horvátha. Kvalita.

Poslednou a najnáročnejšou hrou, na ktorej sme boli, bola tragédia Ivanov od Čechova. V hlavnej úlohe Robo Roth. Trochu sme to sfailili, keď sme si pomýlili čas predstavenia a zmeškali sme prvú polovicu prvého dejstva, ale myslím, že nám to neublížilo natoľko, že by sme nepochopili pointu, alebo nestihli mať z hry dostatočný zážitok. Ale je pravda, že keby som za lístok dala 12 eur alebo koľko, tak by sa mi to určite nestalo. A asi by to ani nebolo tretie predstavenie za týždeň.

A teraz otázka. Prečo to vlastne SND robí? Na facebook sa vyjadrili tak, že za euro ponúkajú vstupenky na predstavenia, ktoré dlhodobo vykazujú nízku predajnosť. Predsa len, poloprázdne divadlo budí trochu nepekný dojem. Okrem toho, ale, že sa takto SND vyvaruje podobnej situácie, možno aj naučí študentov chodiť do divadla. Keď sa človek na takú kultúru namotá, už nie je cesty späť. Tak či tak, o lístky za euro nebola núdza, na predstavenie Zlatí chlapci sme šli s Katkou úplne naslepo a lístky sme zohnali polhodinu pred predstavením úplne bez problémov. Fakt by ma zaujímalo, ako je to možné. Predsa len trochu slabá propagácia? Uvidíme, či SND zverejní zoznam predstavení aj na november. Nesťažovala by som sa.

Druhým príkladom premysleného marketingového ťahu bola pondelková akcia kníhkupectva gorilamegastore, ktoré je kamennou predajňou internetového kníhkupectva gorila.sk. Gorila totiž zrekonštruovala svoj kamenný obchod na Americkom námestí. Jediný problém bol, že o tom nikto nevedel. A potom prišla akcia Rozdávame knihy. V pondelok od 13:00 do 19:00 sa v Gorile rozdávali knihy. Zadarmo. Deň predtým zavesili na internet zoznam kníh, ktoré síce neboli žiadne trháky, ale niečo sa tam nájsť dalo. Každý človek si mohol vybrať 5 kníh/DVD/CD, prísť, vypýtať si ich a odísť s nimi pod pazuchou. 

Opäť sme si s Katkou povedali, že treba zistiť, či v tom nebude nejaký zádrheľ. Nebol. Jedine v tom, že tam bolo milión ľudí. Surprise, surprise. Na moje veľké prekvapenie sa ale správali totálne disciplinovane, všetci pekne poslušne stáli v rade a čakali. My sme to trochu nevychytali, lebo sme prišli presne o jednej. (Nie žeby sme nemali v pláne, prísť tam skôr, len nejako nevydalo.) Zrovna vtedy bol rad asi úplne najdlhší. Kamarátky, čo prišli o polhoďku pred nami, mali knihy už o pol druhej. Organizátori tvrdili, že z niektorých kníh majú dokonca niekoľko stoviek kusov. Samozrejme anglické slovníky, thesaurusy a gramatiky zmizli v priebehu prvých 15 minút. Knihy o plemenách psov, tam podľa mňa mali ešte aj po ukončení akcie :D 

A teraz opäť. Prečo by nám niekto chcel dať niečo zadarmo?? Gorila na to mala celkom dosť dôvodov. Po prvé, zbavila sa nízko predávaných titulov, ktoré keby potrebovali zo skladu vyhodiť, museli by platiť nejaký odvoz a podobne. Takto im to všetko poodnášali ľudia a ešte boli aj radi. Okrem toho, pre Gorilu najväčšou hrozbou je asi konkurencia Martinusu. Na otvorenie veľkého Martinusáckeho kníhkupectva na lukratívnom mieste, spojené s obrovskou publicitou a tretím Shtoorom, jednoducho Gorila musela zareagovať. Predsa len, miesto, kde sa nachádza ich kníhkupectvo nie je až tak v centre a stavila by som sa, že tri štvrtiny ľudí, čo tam v pondelok boli, doteraz ani netušili, kde sa vlastne nachádza. Takto si ľudia dali námahu, že si zistili, kde to je a dokonca mali aj dôvod vôjsť dnu a zistili, že tam je naozaj sympaticky vyzerajúce kníhkupectvo. Ja som tam teda už nejaký ten rok nebola a musím povedať, že rekonštrukcia sa im skutočne vydarila. Toto bol skutočne majstrovský ťah, opäť zameraný najmä na študentov. (Povedzme si úprimne, kto iný má čas v pondelok na obed.) Akú bude mať odozvu, to sa ešte uvidí, ale určite sa zviditeľnili.

Načo je komu prax??

Minulý týždeň som absolvovala súvislú pedagogickú prax zo slovenčiny. Ľudskými slovami, bola som robiť praktikantku na gymnáziu na Tomášikovej. Pre žiakov sú praktikanti celkom vítaný prvok obzvláštňujúci bežnú rutinu vyučovacích hodín. Niektorí sú milí a vtipní, iní sú otrasní a treba im to dať aj najavo. Po dvoch-troch hodinách odídu a upadnú do zabudnutia. Pre študentov učiteľstva je to ale celkom obávaná záležitosť. Pravdupovediac, keby sme sa tomu mohli vyhnúť, hneď by sme to spravili. Všetci zborovo sme nadávali, že načo to komu je, že je to hrozne otravné a náročné a stresujúce...

Skúsení učitelia zase tvrdia, že absolventi učiteľstva prichádzajú nepripravení a že by vlastne mali mať tej praxe oveľa, oveľa viac. Musím povedať, že po tom, ako som tú prax absolvovala, musím im dať za pravdu. Odučila som päť hodín slovenčiny a aj za taký krátky čas som sa naučila respektíve som zistila celkom dosť vecí.

Paradoxy hodín slovenskej literatúry. Najväčší stres som zažívala, keď som išla na prvé stretnutie s učiteľkou, u ktorej som mala robiť prax. Mala mi totiž povedať, že čo budem učiť. Keď vytiahla rozvrh a začala mi rozprávať, že s maturantmi akurát začala preberať povojnovú americkú literatúru, zaplesalo mi srdce. A keď sa ma spýtala, či si trúfam odučiť hodiny o Johnovi Steinbeckovi a JD Salingerovi div že som nepraskla od radosti. Iste, že si trúfam. Kto chytá v žite som čítala pred pár mesiacmi, O myšiach a ľuďoch pred pár rokmi (a ešte raz aj pred hodinou, na ktorej som to mala odučiť, predsa len 120 strán). Okrem toho je to americká literatúra, ktorá aspoň ako-tak spadá do toho, čo študujem a mám dostatočne veľa zdrojov, kde nájdem viac informácií, ako v mojom zošite zo strednej alebo v učebnici, kde si to všetci môžu prečítať (rozumej: sparknotes.com :P). Čo by som robila, keby som mala odučiť ruskú alebo francúzsku literatúru, keď som za 5 rokov na výške o svetovej literatúre nepočula ani heble?!

Vek žiakov. Jediné, čo na celom pláne hodín, ktoré mám odučiť, nebolo dokonalé, bolo to, koho som to mala učiť. Maturantov. Uf. To presne som nechcela. Maturanti, ktorí sú odo mňa o pár rokov mladší a dobre vedia, či im ponúkam relevantné informácie alebo nejaké žvásty. Vždy som si myslela, že ja by som radšej predsa len učila tých mladších. Nakoniec sa ukázalo, že som to úplne vyhrala. Maturanti vôbec neboli drzé opachy ako som si ich predstavovala, ale naopak celkom sa aj zaujímali o to, čo som hovorila a dokonca sa aj zapájali do diskusie celkom. No a fakt, ktorý som si pred tým neuvedomovala bol, že mladším žiakom by som musela d-i-k-t-o-v-a-ť poznámky!! Týmto som mohla normálne rozprávať a oni si to zvládali poznámkovať sami. Vzdelávanie dospelých ľudí má jednoznačne svoje výhody!

Prípravy trvajú nehorázne dlho. Viem, že to sa časom spraví, ale ten úvod učiteľskej kariéry, keď si fakt treba pripraviť všetko, čo tým žiakom chce povedať je masaker! Potom už človek čerpá z tých príprav, ktoré si už spravil, prípadne ich updateuje, ale robiť ich úplne od základu... Fakt si nedokážem predstaviť, že by som sa každý deň musela pripravovať na nejakých 5-6 vyučovacích hodín. Veď príprava na jednu 45-minútovku mi trvalo minimálne 2 hodiny!! A že učitelia majú krátky pracovný čas. Iste!

Udržiavanie logických súvislostí a sledovanie času. Je náročné. Dokonca aj keď som tie knihy čítala, úplne som ich poznala a presne som vedela, čo chcem povedať, aj tak som sa niekedy zamotala do vlastného rozprávania. Niekedy som tu zabudla jednu postavu, tam inú a potom som zrazu chcela pracovať s nejakou epizódou, kde sa nachádzali a že ups. Najlepší príklad toho bolo, keď som na hodine, kde sme preberali O myšiach a ľuďoch spomenula Curleyho ženu a z triedy sa ozvalo: „A kto je Curley?“ :P No a ten čas. Na niektorých hodín som nemala posledných 10 minút, čo robiť, na iných ma zvonenie prerušilo uprostred vety. Ale tak to sa dá vytrénovať.

Celkom ma to bavilo. Na počudovanie. Fakt som na to nemala chuť, no samotné tie hodiny boli strašne príjemné, úplne ma tešilo, keď sa decká zapájali, keď ich to zaujímalo, keď spontánne reagovali. No a tetuš učiteľka ma aj chválila. Vraj mám „učiteľské vlohy“. Normálne sa vo mne znovu zobudil pocit, že to učiť vlastne aj naozaj chcem. A že sa zobudí práve počas hodín slovenčiny, tak to som skutočne nečakala.

Retro Party

Z času na čas som počas leta zablúdila na tento blog a prečítala si niečo z toho, čo som napísala v Londýne. Najmä v momentoch, keď mi Londýn chýbal. A to bolo celkom často. Z toho, čo som tu popísala to znie tak, akoby bol Londýn nadmieru zaujímavý (čo aj je) a akoby sa tam stále niečo dialo (čo je pravda). No fakt je ten, že Londýn bol zaujímvý, lebo som si ho zaujímavým spravila. A môj život doma v Bratislave je tiež úplne vzdialený od toho, čo by ste nazvali nudou. Len som akosi nemala potrebu o tom písať, veď koho by to zaujímalo, však? Ale potom ako blogger prišiel s DynamicViews, predsa len som sa rozhodla pokúsiť sa o come back môjho blogovania, či už to niekoho zaujímať bude alebo nie.

Život v Bratislave predsa nie je nuda. O tom sme sa presvedčili s Rebekou aj tento piatok na RetroParty v KC Dunaji. Do KC Dunaja, pomerne novo-otvoreného kultúrneho a spoločenského priestoru multižánrového zamerania som sa chystala už nejaký ten týždeň a táto akcia mi poskytla dostatočne veľký dôvod. A tak som nahodila jeden z mojich autentických kúskov z 80. rokov (zaobstaraný z maminej skrine) a šla som sa retro vyžiť :)

Akcia nesklamala, priestor bol “dobovo vyzdobený” (citujem popis eventu z fb) – na všetkých stoloch boli chrumky a také tie biele ploché okrúhle lízatká s obrázkom v strede. Na stropných trámoch vyseli reťaze z céčok a pri bare bola výzdoba vytvorená z tubičiek Piknik a Pikao. (Táto inštalácia nebola zrejme pochopená ako dekorácia a v priebehu večera bola účastníkmi akcie skonzumovaná) Okrem toho tam boli ešte počítače, na ktorých sa dali starými joystickmi z Playstation hrať hry ako Bomberman a všetko to dorazil ujo, ktorý robil zadarmo cukrovú vatu. Ružovú, žltú, modrú... a všetci sme zrazu boli znovu tými deťmi zo začiatku 90. rokov.

Pre nás s Rebekou bol ale highlight písací stroj, ktorý slúžil ako guest list. Našli sme ho pri našom objavovaní priestoru, no SBSkár strážiaci vchod do sály, predtým než tam začal DJ hrať nám oznámil, že ten stroj nepíše. Tak sme najprv vyskúšali, či má pravdu a fakt. No potom sme prišli na to, že problém je v tom, že má len spadnutú tú pásku, cez ktorú sa tie písmenká pretláčajú na papier a jediné, čo treba urobiť je vrátiť ju späť na miesto. Tak sme teda stroj opravili a úplne sme sa zo seba tešili. Dúfali sme, že nám za tento dobrý skutok aspoň odpustia vstupné, ale nič. Tak sme aspoň chodili skultúrňovať tie papiere, na ktoré ľudia písali samé blbosti, citátmi od Kerouaca a Ginsberga.

O deviatej začali hrať a oldies disco mohla začať. Samozrejme, že sa to rozbiehalo pomaly, ale počas celého večera sme sa teda parádne vytancovali. Oldies hudba ako sa patrí, staré hity od výmyslu sveta, Beatles, séria swingových pesničiek, všeliaké zvučky ako napríklad z Pink Panthera alebo Knight Ridera a potom samozrejme krásny slovenský soc-pop, do ktorého som sa jednoznačne hodila úplne najkvalitnejšie. Nech si kto chce, čo chce hovorí o kvalite tých piesní, keď si celá sála spievala Reklamu na ticho, malo to svoje čaro!

Samozrejme, že jednou z hlavých motivácií, prečo sme tam s Rebekou išli, bolo aj potešiť sa pohľadom na skvelo retro oblečených ľudí. Trochu sme boli sklamané z toho, že tam bola kopa ľudí, ktorá nepovažovala za podstatné prispôsobiť svoje oblečenie téme večera, ale napriek tomu tam bolo aj dosť fakt vydarených outfitov. Retro nie je presne zadefinované obdobie, takže sa tam objavilo všetko možné od Elvisov, hippies, cez bodkované a kvetinkované šaty a mašle vo vlasoch až po socialistické 80. roky ako majú byť. Moje okuliare zaraďujúce ma do toho obdobia, zožali celkom úspech. Aspoň niekde tomu ľudia rozumejú :D A bolo tam aj niekoľko kvalitných failov, ale aj to treba.

Kvalitná akcia, prídeme do KC Dunaja určite aj nabudúce, prídite aj vy! :) 

P.S. Veľká pridaná hodnota celého toho miesta je, že sa tam fajčí iba vonku na balkóne, takže človek neodišiel celý napáchnutý. Pridá to na dobrom pocite, jednoznačne.

Goodbye London

Hodina a pol pred odchodom. Konečne mám zbalené všetky veci. Už len dúfam, že nejakým zázrakom prejdem cez váhový limit. Tak to teda vyzerá, že naozaj odchádzam. Mala som sa tu krásne, užila som si tu každú chvíľu, veľa som sa naučila, veľa vecí som zistila, totálne to všetko stálo za to. A vďaka, že ste si všetky moje obsiahle zážitky čítali :)

Tento blog neprestáva existovať, budem ho používať na zverejnenie svojich cestovateľských zážitkov, lebo snov mám ešte kopu a hoci tento londýnsky sa mi naozaj naplnil, svet je veľký a ešte toho treba toľko vidieť :) A možno sa raz vrátim aj do Londýna a znovu budem písať o meste, v ktorom nechávam kúsok seba.

Čas na niekoľko štatistických údajov

5 dní po tom, ako odídem z Londýna by môj pobyt trval presne 5 mesiacov. Keď odpočítam 5 dní, ktoré som bola doma, strávila som dokopy v Londýne 142 dní.

Za ten čas som tu mala 5 návštev, počas ktorých ma prišlo navštíviť 9 ľudí.

Bola som na 5 výletoch mimo Londýna, ktoré trvali minimálne 2 noci, z toho dve boli zo St. Helen´s, dve z SU a ešte Spring Harvest. Videla som počas nich 7 rôznych miest.

Bola som na návšteve doma u 9 ľudí.

Bola som v zhromku 4x doobeda, 2x v Hillsongu, 2x v St. Helen´s. Inak som bola každú nedeľu večer, okrem tých nedieľ, keď som bola mimo Londýna.

Chodila som do školy 10 týždňov, uprostred ktorých som mala 1 týždeň voľna, lebo bol Reading week.

Napísala som 5 esejí, ktoré mali dokopy 13000 slov a mala som 1 skúšku.

Vošla alebo vyšla som z metra v 60tich rôznych staniciach.

Bola som v Starbuckse nespočetne veľakrát :D I keď 142 to sa asi nepresiahne :D

Najčastejšie som sa vozila autobusom číslo 149.

Mám rad čísla :D

Rozlúčky mi nejdú

Úplne vážne. Lúčenie sa je pre mňa záhadný koncept. Nejak to moja psychika nevie pochopiť, že miesta a ľudia, s ktorými sa lúčim už na istý, neurčito dlhý čas zrazu nebudú súčasťou môjho života. Presne tak ako keď som mala rozlúčku pred tým než som šla sem. Proste mi to nedochádzalo. Až kým neodídem, nezistím, že som odišla :D

Dnes sme teda mali goodbye party. Ja, Lucile a Phil odchádzame už budúci týždeň, tak sme dnes večer mali večeru a fun u Becky. Okrem dvoch ľudí zo skupinky prišli všetci, čo bolo fakt skvelé. Mali sme sa super, hrali sme nejakú hru a totálne sme sa bavili. A to je asi dobré, keď sa človek baví so svojimi kamarátmi poslednýkrát, keď je s nimi, nie? Joj, a keď sme odchádzali, tak sme my traja každý dostali pohľadnicu, kde nám všetci napísali krásne odkazy.

Ale ešte sme sa nelúčili úplne naozaj, lebo sa s väčšinou ľudí vidíme ešte v nedeľu. To len bude zvláštne. Ale aj tak mi to asi stále nebude dochádzať, že ich už budúcu nedeľu v kostole nestretnem. Takže nie, rozlúčky mi nejdú a dúfam, že sa teda s týmito ľuďmi nelúčim navždy. Že sa mi podarí ešte sa s nimi stretnúť. Ale hlavne, že sa mi podarí udržať si s nimi kontakt. Ale už sa zase veľmi teším na vás všetkých. Takže hej, rozlúčky sú smutná vec, ale tam, kde niečo končí, niečo iné začína. Dosť bolo filozofie, na túto nočnú hodinu. dios, London. (Viem, ešte tri dni) Bratislava, dúfam, že sa na mňa už tešíš aspoň tak, ako ja na teba :)

Lifepath a večera za všetky prachy

Pôvodne som si hovorila, že posledný týždeň v Londýne, to je trochu škoda, ísť na tri dni mimo, do Milton Keynes. Teraz som ale úplne rada, že som tam šla.

V utorok ráno ma zobudil spev vtákov a slnečné svetlo o 5:35 ráno. Bola to pre mňa vec tak nevídaného charakteru, že ma to vôbec nenaštvalo. Keď človek polroka býva v izbe, kam sa denné svetlo nedostane, normálne aj zabudne, aké je to, keď prvé čo každé ráno vidí je slnečné svetlo. Skvelý pocit. Okrem toho to bola výborná vec aj preto, že to vyzeralo nádejne, že Lifepath, ktorého väčšina aktivít sa odohráva vonku, nebude mať nakoniec až taký tragický priebeh.

My so Simonom a ešte zopár ďalších sme dorazili do Elstow o 7:30, čo je pre Angličanov zjavne hlboká noc. Chystali sme ešte nejaké veci, ktoré sa deň predtým pre vietor a dážď pripraviť nedali a o hodinku neskôr prišiel celý tím dobrovoľníkov, bol ranný meeting a tak. Autobusy s deťmi začali prichádzať okolo 9:30 a celý program začal okolo desiatej. Ja som sa Simona pýtala, či potrebuje s niečím pomôcť a on povedal, že má pre mňa zopár malých úloh, ale že hlavne si mám zobrať foťák, ktorý priniesol a fotiť. “Dúfam, že s tým budeš vedieť robiť, lebo ja fakt netuším ako ten foťák funguje.” Našla som obal, ktorý doniesol, otvorím ho a pozerám Nikon zrkadlovka s brutálnym objektívom, že no pekne. Tak som si ho zavesila na krk a fotila som :D Celý deň sa ma ľudia pýtali, či som oficiálna fotografka, lol :D Jedinou nevýhodou bolo, že keď som fotila veľkým foťákom, tak som potom zabúdala na môj malý a nemala som veľa môjho súkromného dôkazového materiálu, o ktorom som dostala od Natálie príkaz ho zaobstarať. Nakoniec sa to ale vyriešilo tak, že všetky fotky, ktoré som nafotila, som si hodila aj k sebe do počítača, lebo moja čítačka vedela tú kartu prečítať, tak teraz mám z celého Lifepath veeeeeľa fotiek :D

Fotenie bola skvelá príležitosť, ako sa ísť pozrieť na všetky workshopy, čo sa počas dňa diali, tak som si celú akciu tak poriadne zažila. Keby niekto nečítal minulý blog, tak celé to bolo interaktívne predstavenie života Johna Bunyana, ktorý napísal Cestu pútnika. Boli tam úplne rôzne stanovištia – kreatívna modlitba, workshop pletenia, kvíz o Bunyanovom múzeu, možnosť zahrať si hry, ktoré Bunyan hral ako dieťa presne na tej lúke, kde sa to celé odohrávalo, workshop, kde sa decká naučili hrať jednu pieseň, ktorú Bunyan napísal na zvončekoch (handbells), dramatický workshop, tanečný...no proste všetko od výmyslu sveta.

Na konci si všetky skupiny prešli celú Cestu pútnika, od evanjelistu sa dozvedeli, že sa majú držať úzkej cesty a tak prešli všetky nástrahy – odbočku na širokú cestu, pod krížom zložili svoje bremená, potom nasledoval vrch ťažkostí, dolina tône smrti, ateista, ktorý im hovoril, že ich v cieli nič nečaká, lákadlá zábavy a keď tomu všetkému odolali, nakoniec sa všetci šťastne dostali do večného mesta. Odišli okolo tretej poobede a my sme ešte zostali baliť veci, ktoré sa zase ďalšie ráno vybalujú pre ďalšiu várku detí.

Potom ma Simon previedol mestom, kde býva – Olney (aspoň myslím, že sa to tak volá). Narodil sa tam John Newton, ktorý napísal Amazing Grace, takže som si vypočula ďalší príbeh z anglickej histórie, videla dom, kde býval, kostol, v ktorom kázal aj hrob, kde je pochovaný. A anglický vidiek. Nádherné lúky, riečky, polia, všade samá zelená a obrovské domy, v ktorých bývajú ľudia, ktorí dennodenne cestujú do Londýna za prácou.

Večer ma Simon odviezol do Milton Keynes, kde som spala druhú noc u Prince-ovcov, rodiny, ktorá začala robiť anglické campy na Slovensku pred 11 rokmi. Videla som ich naposledy v roku 2008, ale mrte som sa tešila, že ich uvidím. A keď som sa dozvedela, že na večeru prídu ešte aj Les a Sue, ďalší pár, ktorý s nami bol niekoľko rokov na letných táboroch, tak to som sa potešila ešte viac. Jáj, to bolo také super. Večera v spoločnosti štyroch 50tnikov a ich skvelých príhod nemala chybu. Všetkým bolo ľúto, že už nechodia na Slovensko tak ako zvykli, všetci štyria majú Slovensko nehorázne radi. Ale tie ich príhody. Bezchybné. Nehorázne som sa bavila. A oni ešte viac, keďže to boli ich sppoločné spomienky a zážitky. Mať takýchto priateľov, ktorí budú do nekonečna spomínať na to, ako si ma pamätajú z prvého kempu, keď som mala 11, je jednoducho strašne super. Takže nakoniec som fakt rada, že som do Milton Keynes šla, že som absolvovala všetky tieto návštevy a mala sa proste krásne. Myslím, že v Londýne by som tie dni lepšie nevyužila.

Šialené anglánske outdoorové akcie

Máj končí, na Slovensku si užívate leto a tu by človek pokojne mohol chodiť v zimnej bunde. 15 stupňov a menej, vietor ako šialený, dážď. Viem, že som minule písala, že už to vyzerá na leto, ale to som vystihla jeden slnečný deň a pridala veľkú dávku viery, že aj tie ďalšie budú slnečné. Ani nie.

Simon Barker z Scripture Union ma pozval, nech prídem do Milton Keynes, kde má SU národnú centrálu a zároveň sa budem môcť zúčastniť na evente, ktorý organizuje pre školy. Prečo nie, povedala som si, veď aspoň budem mať fajn program tesne pred odchodom z Anglicka, zažijem trochu SU práce na vlastnej koži, samé pozitíva. Trapas bol, že som fakt netušila, čo by som asi mala čakať.

Dnes ráno som si teda zbalila pár vecí, nasadla na vlak a odviezla sa asi 20 minút na sever od Londýna. Tam pre mňa prišla jedna žena, čo pracuje v SU, odviezla ma do officu, poukazovala mi to tam všetko a zobrala ma na obed do Subway-u. Potom ma "odovzdala" inej babe, Kim, ktorá ma odviezla na miesto, kde sa bude konať tá akcia, ktorá bude trvať od utorka do štvrtka a Simon aj s viacerými ľuďmi boli už tam a všetko to tam pripravovali.

Potom začala sranda. Zaparkovali sme auto pred týmto kostolom v dedinke Elstow. Keď sme vystúpili, skoro ma odfúklo a totálne som oľutovala, že som si so sebou nevzala bundu, len mikinu a riflové sako. Kto mal vedieť, že celá akcia sa bude konať vonku?! 

A teraz, že čo sa vlastne bude diať. Volá sa to Lifepath a je to akoby exkurzia z náboženstva, na ktorú chodia celé triedy z rôznych škôl a celé to organizuje Scripture Union. Myšlienka je, že decká sa učia o kresťanstve z toho, že sa dozvedajú o živote nejakej dôležitej kresťanskej osobnosti. Tentokrát je to John Bonyan, ktorý napísal Cestu pútnika (Pilgrim´s Progress), ktorý sa narodil v Elstow. Súčasťou priestoru, kde sa to celé bude konať je tento kostol tuším z 15. storočia a táto tržnica tiež totálne stará, v ktorej je teraz Bonyanovo múzeum a ktoré sa bude celé používať počas akcie, na oboch poschodiach sa budú konať nejaké workshopy. Je tam originálny nábytok zo 17. a 18. storočia a my na ňom normálne môžeme sedieť. Neskutočné. A ten kostol sa tiež ešte normálne používa. To mi vždy vyrazí dych. Také miesta dýchajú históriou, ale je to dokonalý pocit, že tá história nie je len mŕtva minulosť, ale že aj prítomnosť je súčasťou príbehu toho konkrétneho miesta.

No späť k Lifepath, každý deň príde okolo 150 až 200 detí z 7 rôznych škôl a za jeden deň sa dozvedia o živote Johna Bonyana a o správe, ktorú ľudstvu zanechal v jeho knihe. Majú niekoľko spoločných aktivít a potom každá skupina absolvuje štyri workshopy z ôsmich, ktoré sú na výber - dva doobeda a dva poobede. Každá skupina má okolo 15 detí plus učitelia a sprevádzať dňom ich budú SU dobrovoľníci, ktorých vekový priemer je 55 rokov. Minimálne :D 

Ja sa chystám pomáhať, ak budem niekde potrebná, ale hlavne sa prechádzať, pozorovať, fotiť, učiť sa. Nemám žiadnu zodpovednosť, keďže sa zúčastním len zajtrajšku a nezostávam na ostatné dni. Len dúfam, že zajtra nebude tak fučať a hlavne, že nebude pršať, lebo to by bola katastrofa, keďže veľká väčšina aktivít dňa sa má konať vonku. Dnes to bolo dosť bojové teda. Ale pravdu povediac to šedivé počasie sa k tomu miestu úplne hodí. Keď som sa prechádzala prastarým cintorínom, ktorý je pri tom kostole a totálne pršalo, cítila som sa úplne akoby som sa ocitla vo svete Búrlivých výšin... Anglicko, storočia dávno pred tým naším. Atmosféra. A dosť zima :D

Teraz práve sedím v obývačke u Simona Barkera doma. Dnes večer spím tu, s jeho ženou a deťmi som sa zoznámila až keď sme prišli na večeru. Ale všetci boli ku mne úplne milí. Na večeru tu boli ešte Simonovi svokrovci, ktorí sú tiež súčasťou Lifepath akcie, tak som strávila čas po večeri rozprávajúc sa s vyše 60-ročným Angličanom o výhodách a nevýhodách metrického systému. Vedeli ste, že napríklad 30cm pravítko máme preto, lebo to je presne 1 stopa a to je proste "taká správna" miera? :D :D 

Leto mestu pristane

Predposledná sobota v Londýne. Ach jo. Keď všetky návštevy poodchádzali, povedala som si, že musím tie posledné dva týždne využiť čo najlepšie a ešte si Londýn užiť. Kým sa dá. Lenže človeku je samému otupno :D A okrem toho bolo zlé počasie. Ale nebola som na tom minulý týždeň nejako tragicky, iba vo štvrtok som bola doma, inak som si každý deň vymyslela nejaký dôvod, pre ktorý aspoň odísť z domu. Včera večer sa mi program zjavil sám. Na facebooku som si všimla, že v Covent Garden je tento týždeň otvorená Lawn Library, trávniková knižnica. Proste, že človek príde, sú tam nejaké knihy a môže si tam niekde sadnúť a čítať si. Tak som si povedala, že to je úplne ideálna činnosť pre človeka, ktorý je sám a že to bude mrte fajn sa tam ísť pozrieť.

Tak som sa tam dnes poobede vybrala. Počasie bolo konečne krajšie, nie je tu tak teplo, ako doma, len nejakých 20 stupňov, ale aj to je fajn. Ľudí bolo teda v Covent Garden poriadne veľa. Práve pre tie davy som si asi Lawn Library najprv nevšimla, asi som čakala, že to bude trochu väčšie alebo čo. Bola som dosť sklamaná, ale tak som si povedala, že nevadí, no čo už, idem sa tu aspoň poprechádzať po uličkách, keď už som sem šla. A tak som sa prechádzala, užívala som si slnečnú sobotu a ruch veľkomesta. 

Po chvíli som narazila na takú uličku plnú kníhkupectiev a antikvariátov, o ktorej mi povedala Beka a bola som ju hľadať, keď tu bol Kubo. Aj sme ju vtedy našli, len bol už večer a všetky obchodíky boli zatvorené. Teraz boli ale otvorené, tak som sa úplne kochala a prehrabávala všetkými tými krabicami, čo mali vonku vyložené. Knižky za libru a tak. Najkrajší obchodík, čo som tam našla, bol s detskými knihami starými a hlavne originálmi. Našla som tam originály Slávnej päťky, mrte staré, obrovské knihy v pevnej väzbe s nádhernými ilustráciami. Za 100 libier. Skoro mi zabehlo, keď som tú cenu videla. Ale krásne boli tie knihy, fakt. 

Keď som sa od tej uličky vracala späť smerom ku Covent Garden, úplne som si hovorila, aké je to zaujímavé, že v Londýne som si tak rýchlo dokázala pospájať miesta a že si viem úplne predstaviť, čo sa pri čom nachádza. V Bratislave mi to trvalo asi 16 rokov, kým som si pospájala jednotlivé časti dokopy, tu mi to zabralo len 5 mesiacov. A teraz viem, že Covent Garden je 20 minút od UCL a na druhú stranu 15 minút od Trafalgar Square, ktorý je zase 10 minút od Big Benu...

Cestou späť som si to dala cez Seven Dials, lebo už sa blížila tretia hodina a od tretej do piatej každý deň sú v Starbuckse frappuccina za polovičné ceny, čo vám poviem :D A v Seven Dials som vedela, kde je Starbucks, tak som si to namierila rovno tam. A ako som si potom vykračovala s mojim extra coffee caramel frappucinom so šľahačkou po ulici, traja ľudia ma zastavili, že kde je najbližší Starbucks, tak dobre to vyzeralo :D Ale bolo to asi poslednýkrát, lebo zajtra už tá akcia končí.

Už ani neviem, prečo som sa rozhodla vlastne vrátiť späť do Covent Garden, ale zrazu som zbadala tú Lawn Library. Bol to taký malý priestor, ktorý vystlali umelou trávou, oplotili záhradným plôtikom, dali tam dve knižnice, a pár plážových lehátok a bolo. Ale strašný štýl. Bola to akcia, ktorá robila reklamu vydavateľstvu Pinguin, takže tam boli samé klasiky. Ja som prišla a bola tam kopu kníh, ktoré som poznala, len som si nevedela vybrať a potom zrazu pozerám, že On the Road od Jacka Kerouaca. No tak to bolo jasné. A akurát odchádzali také dve holky, tak sa uvoľnilo lehátko, tak som si sadla, vyložila nohy, pila frappuccino a čítala Kerouaca. Za rohom hral nejaký pouličný umelec na gitaru, atmosféra dokonalá. Covent Garden je jednoznačne jedno z mojich najobľúbenejších miest v Londýne. I keď je to také zvláštne, lebo tam nie je žiadna pozoruhodná pamiatka a turisti, ktorý chcú vidieť všetko za behu, to tam vôbec nepochopia. Lebo do Covent Garden sa chodí užívať si atmosféru. A na to treba čas. Čas sadnúť si na chodník a pozerať sa na vystúpenie pouličného umelca, ktorých je tam vždy kopu. Čas predierať sa medzi ľuďmi a prezerať si kopu krásnych zbytočností, ktoré sa dajú kúpiť v obchodíkoch či stánkoch na námestí aj v uličkách okolo. Čas sadnúť si a dve hodiny čítať. 

Máj, návštev čas

Z mája prešlo zatiaľ 18 dní, z ktorých 12 dní som neobývala moju miniizbu sama. Najprv tu bolo od piatku večera do stredy obeda Rebeka a potom od piatku obeda do stredy rána Kubo. Návštevy sú super vec a mám pocit, že už zo mňa začína byť profesionálny sprievodca po Londýne. Niekto sa ma pýtal, že či ma to ešte nenudí, chodiť stále po tých istých miestach. Na počudovanie, najmä moje vlastné, ešte stále nie. Len je to dosť únavné, to chodenie po pamiatkach... úplne rovnako či ich vidíte prvýkrát alebo sedemnásty.

Ale aby to naozaj nebolo zakaždým to isté, tak sa snažím vždy vymyslieť ešte nejaké miesto, ktoré som nevidela, aby som predsa len pokračovala v spoznávaní Londýna. S Rebekou to nebol až taký problém, lebo ona bola v Londýne pred necelým rokom, všetko podstatné, čo treba vidieť, videla vtedy, tak to bola tzv. nadstavbová návšteva :D Najväčšia výprava, ktorú sme spolu podnikli bola návšteva krásneho tudorovského zámku so surrealistickými záhradami, kam sme sa trepali takmer tri hodiny, lebo sa nachádza až v šiestej zóne. Ale stálo to totálne za to.

Ďalšia special vec bol Highgate cemetary. Väčšine ľudí cintorín nepripadá ako miesto turistického záujmu, ale tento je v zozname top10 kvalitných miest, ktoré treba v Londýne vidieť (a nenapísala som ho ja :D). Highgate cemetary je fakt obrovský cintorín so starými kamennými náhrobnými kameňmi obrastenými brečtanom, fakt krásny. My sme z neho videli len jednu časť, lebo do druhej časti sa dá ísť len so sprievodcom raz za deň a rezervovať si to treba aj týždne dopredu, tak sme boli z toho dosť sklamané, ale nakoniec sme boli užasnuté aj z tej jednej časti.

Zaujímavé na návštevách je aj to, že daná osoba, s ktorou som, dáva tým všetkým miestam, po ktorých chodíme, špecifický nádych. Keď tu bola Doktorka, ktorá študuje biológiu, videla som snáď všetky hniezda strák po celom Londýne a pri prechádzke po St. James´ parku som dostala prednášku o druhoch vtáctva, ktoré tam žije :D Keď tu bola Laury, ktorá študuje architektúru, zistila som, prečo moja škola a British Museum vyzerajú ako budovy z antického Grécka a dozvedela som sa asi milión funfacts z kopy dokumentárnych filmov :D Keď tu bola Beka, začala som si všímať baby, ktoré nosia nohavice nad členky a vintage svetre :) No a keď tu bol Kubo, videla som za štyri dni toľko Audín, Lamborgín, Aston Martinov, Porsche a Ferrari ako za celý život nie. A samozrejme všetky boli nanič, lebo mali volant na nesprávnej strane. A už viem, čo je to urban bike. 

Londýn má mnoho tvárí :D :D

Čo som ale zistila pri Kubovej návšteve bolo veľmi zaujímavé. Kubo bol v Londýne prvýkrát. Ja som tu už takmer päť mesiacov a tie najhlavnejšie ťahy a miesta poznám už teda pomerne dobre. Výsledkom bolo, že Kubo dostal smrteľnú dávku Londýna. To, čo on videl za štyri dni, trvalo mne dvojnásobok času, keď som tu bola prvýkrát. Teraz už dokážem efektívne cestovať, viem, čo je pri čom, viem si mapu londýnskeho centra predstaviť v hlave, viem improvizovať. To bolo tak, že vždy ráno som mala naplánovanú len prvú vec, kam pôjdeme a potom, že veď uvidíme. A vždy som si len tak za pochodu vymyslela, kam by sme mohli ísť ďalej. No a posledný deň som si už naozaj nevedela vymyslieť, kam by sme ešte mohli ísť. A ani sme už nevládali. Úplne nič. Tak sme šli na pár hodín do Science múzea, kde som bola už štvrtýkrát, prezreli sme si časti o lodiach a lietadlách a na to, akí sme boli zničení, to bolo náhodou dosť zaujímavé koniec koncov :)

Moje zistenie teda znie takto. Objavovať nové miesta by človek mal ísť naozaj len s mapou, plánom z netu a cestovateľskej príručky. Takým spôsobom zablúdi dostatočne veľakrát, aby to neprehnal s rýchlosťou prijímania podnetov. Ale ak by niekto naozaj chcel, môžem poskytnúť plány, ako vidieť z Londýna čo najviac za akýkoľvek počet dní, ktorý si len vymyslíte. Od dvoch do desiatich. A vlastne, mohla by som napísať vlastného sprievodcu :D

Skúškové po anglicky

Ospravedlňujem sa za to, že príspevky na tomto blogu sa za posledné obdobie dosť zriedili, ale boli na to vysoko objektívne dôvody. Skúškové. O esejách som už čo-to písala, bolo ich veľa, ale napísala som všetky a odovzdala som všetky načas. Väčšinu esejí som musela odovzdať v prvý deň tretieho termu - po našom skúškového obdobia. Oni tu majú akademický rok rozdelený na tri termy, z čoho počas prvých dvoch sa len učí a chodí do školy a nie sú žiadne skúšky a potom tretí je šesť týždňov, počas ktorých sú skúšky zo všetkých predmetov, na ktoré ste chodili počas oboch termov. 

Ja som to mala o kúsok jednoduchšie, keďže som tu bola len počas druhého termu a teda som potrebovala uzavrieť len štyri predmety. Tri z nich budú hodnotené len esejami. Tie bolo treba písať cez päťtýždňové veľkonočné prázdniny a odovzdať ich prvý deň skúškového. Dostali sme varovný mail, aby sme si nechali dostatok času na samotné odovzdanie esejí, keďže v ten istý deň malo deadline hrozne veľa ľudí, všetky práce sa odovzdávali na jednom mieste a bolo potrebné priniesť ich osobne a fyzicky.

Tak to bol môj prvý zážitok s anglickým skúškovým, keď som 3. mája s teplotou (áno, skvelý čas na chorobu) stála 45 minút v rade na odovzdávanie prác. Radosť. Spolu so mnou tam bolo kopu ľudí, ktorí odovzdávali eseje, ale aj dizertačné práce - bakalárky. Každý z nás musel ku každej práci vypísať také zložité tlačivo, kde sme samozrejme museli podpísať, že naša práca nie je plagiát a ak by náhodou bola, budeme za to niesť následky :) Naspäť som dostala papierik, ktorý môžem použiť ako dôkaz, keby sa náhodou moja esej stratila, že som ju naozaj odovzdala, dátum, pečiatka, všetko, čo treba :)

Po tom, ako som si dva predmety uzavrela v prvý deň skúškové, vrhla som sa na písanie poslednej eseje, ktorú som zmákla za jeden deň a bola som za to na seba megahrdá, lebo som sa už vycvičila teda poriadne. Nie že by to bol práve najlepší spôsob, ako písať eseje, ale keďže som to musela za ten deň dať, tak som fakt nemala veľmi na výber a musela som zabrať. Som teda fakt zvedavá na výsledok.

Potom prišla ku mne Rebeka, na ktorú som sa veľmi tešila. Jediný problém bol, že počas jej pobytu v Londýne som mala poslednú (a vlastne jedinú) skúšku, na ktorú som sa teda nemala moc kedy učiť. Čítala som si prednášky cestou na výlety a z výletov alebo večer, keď Rebeka varila večeru. Príliš som sa tomu učeniu teda nevenovala a dosť som sa tej skúšky bála, ale v princípe nešlo o nič veľmi dôležité, lebo som zistila, že keď to náhodou nespravím, tak sa úplne nič nestane. Tak som bola pomerne pokojná, keď som na ňu v utorok šla.

Skúška samotná bola celkom zážitok. Mali sme ju v nejakom divadle, asi 15 minút od školy a to som ešte bola na tom dobre, lebo miesta, kde sa robia skúšky sú rozhádzané po celom Londýne. Sú to špecificky upravené veľkokapacitné miestnosti, kde je rozložených 100-150 stolov, pri ktorom každý sedí sám. Na začiatku sme si museli nájsť číslo stolu, ktoré nám bolo dopredu pridelené. Ja som mala 83. Keď nás pustili do miestnosti, tašky sme si museli dať k zadnej stene, mobily vytiahnuť, vypnúť, vložiť do plastového sáčku, ktorý mal každý pripravený na stole a položiť pod stôl na zem. Na lavici sme mali papier s pravidlami, čo sa môže robiť v miestnosti skúšky a čo nie, ktoré predmety sú dovolené a ktoré nie a tak. Strašne vážne to všetko bolo. Skúšku spolu so mnou robilo asi 99 ďalších ľudí zo 4 rôznych predmetov. Väčšina z nás mala 3 hodiny času. Skúška bola písomná.

Tá moja skúška bola z psychológie vo vzdelávaní. Spočívala v tom, že z 9tich otázok sme si mali vybrať 3 a na tie odpovedať. A povedať k danej téme najviac ako sme schopní. Mali sme na to desaťstranový A4kový zošit a komu by nestačilo, mohol si vypýtať ďalšie strany. A teda, bolo ich dosť, ktorým bolo 10 strán málo. Ja som si zaumienila, že musím o každej otázke napísať aspoň dve strany, to bolo maximum, čo som zo seba vedela vyžmýkať, tak uvidíme, či to bude stačiť. Najzaujímavejší fakt, ktorý som zistila bol ale ten, že tie otázky boli celkom ľahké. Úplne si viem predstaviť, že by sme veľmi podobné zadanie písomnej skúšky dostali aj na Slovensku. Dokonca si viem predstaviť aj rovnaké. Lenže problém je v tom, že inštrukcie na Slovensku by zneli, že máme zodpovedať všetkých 9 otázok, za 60 minút, stručne jasne výstižne. A skutočná challenge teda je naozaj to, vedieť o nejakej téme dostatok informácií na to, aby sme o nej vedeli písať veľa a dostatočne fundovane. 

Ďalšia vec, ktorú som si uvedomila bola, že štýl učenia sa na anglický typ skúšky je úplne iný ako typ učenia sa na slovenský typ skúšky. Keďže slovenské skúšky vyžadujú stručnosť, často sa zameriavajú na fakty, to asi všetci vieme. A tie sa treba učiť. Presne. Naopak tu, treba téme rozumieť a vedieť o nej veľa. No človeku sa to dostáva do hlavy oveľa jednoduchšie. Veľa vecí, čo som na tej skúške písala som si pamätala ešte z prednášok, alebo z toho, že som si raz prečítala poznámky, ktoré nám k prednáškam učitelia dali. Som si istá, že kedy som si ku každej téme prečítala zopár odborných textov v knižnici, tak by som totálne excelovala. Bez toho, aby som sa musela drviť fakty, roky, mená. Ach, závidím týmto anglickým študentom.

Zabavte sa počas technickej prestávky blogu

Kultúra konferenčných centier

Minulý víkend som bola na tretej víkendovke od kedy som v Londýne. Tentokrát som šla pomáhať s deťmi na zborovom víkende zo St. Helen´s. Bola tam asi 300 ľudí z toho vyše 70 detí. Takéto akcie sa vždy konajú v obrovských konferenčných centrách, o ktorých mám pocit, že ich je v Británii nekonečné množstvo. A vždy majú rovnaké charakteristické znaky. Sú obrovské, človek by sa v nich veľmi ľahko stratil, keby všade neboli tabuľky, ktorým smerom treba ísť, aby ste našli svoju izbu alebo jedáleň. Kým tu svoju izbu hľadáte, kráčate po nekonečných chodbách, ktoré sú zásadne okobercované a sem-tam sa objaví nejaký kút, kde si môžte spraviť čaj s mliekom :) 

Okrem toho, zatiaľ dvakrát z troch víkendov som mala sama izbu, ktorá bola megaveľká a mala vlastnú kúpeľňu. Totálny luxus, ale prvýkrát mi to pripadalo totálne čudné, že človek ide s kamarátmi na zborovú víkendovku a každý má vlastnú izbu... 

Takže žiadne chaty a ubytovne, nie, tu len zásadne konferenčné centrá. Tentokrát to bol predĺžený víkend, lebo tu majú vždy prvý májový pondelok voľno a tak sme boli od piatku večera až do obeda v pondelok. Každý deň doobeda som trávila štyri hodiny tým, že som strážila najmenšie detičky - mali sme 14 detí vo veku 0-1 rok. Boli totálne zlaté, ale bolo to samozrejme aj celkom náročné, lebo zásadne aspoň jeden z nich plakal, väčšinou viacerí :D 

Edward

Poobedia a večery sme mali voľné, našťastie, lebo akože celý deň by som to fakt nezvládala. Tie štyri hodiny boli tak akurát. Jedno poobedie sme boli na výlete v obrovskom parku a po prechádzke sme sa šli pozrieť na zápas v póle, tak to bola totálna haluz. Inak som väčšinu času trávila vzdelávaním anglických nevedomcov o hokeji. Dokonca zápas s Nemeckom so mnou pozerala moja kamoška z Malajzie, tá musela mať z toho totálny chaos. Pozerali sme to na streame, ktorý sem-tam sekal a bol 20 sekúnd pozadu za rádiom, v ktorom som počúvala slovenský komentár, ktorému ona samozrejme nerozumela. Tak ja som vždy kričala gól a ona bola zmätená. Potom mi aj hovorila, nech jej tých komentátorov prekladám :D :D No to iste. To by som bola iný maník, keby som zvládala simultánne tlmočenie takého tempa reči. 

Elizabeth

Krásny Moses s blond afrom

Kráľovská svadba na vlastné oči. Takmer.

Kto ma pozná, vie, že mám hrozne rada davy ľudí, udalosti, ktoré sa neopakujú veľakrát za život a keď môžem tie veci zažiť "live". Práve pre tieto dôvody som si predsa nemohla nechať ujsť dnešnú kráľovskú svadbu, keď už som zrovna počas nej v Londýne. Ale sama by som tam predsa nešla, to by bola totálna nuda. Zopár ľudí z IGG malo chuť na nejakú akciu tiež a keďže ja som už dávno stanovená za organizátora, tak sa všetci už automaticky spoliehal na mňa, že vymyslím, čo budeme robiť. Dala som im síce na výber, ale nikto sa nemal k tomu, že by vyjadril nejaký názor :P

Moja pozeracia crew :)

Nakoniec sme sa dohodli, že sa stretneme ráno, budeme sa snažiť dostať sa k ceste, ktorou pôjde procesia, aby sme to celé videli "na vlastné oči" a keď zistíme, že to tam už je beznádejne plné, tak budeme mať ešte dosť času na to, aby sme sa dostali do Hyde parku, kde bude najväčšia párty a kde bude pozerať najviac ľudí. To bol plán. Stretávali sme sa o 9tej pri stanici Green park, ktorý je najbližšie k Buckinghamskému palácu. Keďže som predpokladala, že doprava bude šialená, dala som si trochu viac času. Odišla som z domu o 8mej. Hlavná cesta, pri ktorej bývam bola totálne vymretá. Keďže v Británii bol dnes sviatok, všetky obchody boli zatvorené, ulica fakt prázdna. A rovnako aj metro, ktoré by v tom čase v normálny pracovný deň bolo preplnené. Veľmi podozrivý pokoj.

No nie sú krásni?

Sranda začala, keď z poloprázdneho vlaku vystúpilo 70% ľudí, ktorí v ňom boli na tej istej zastávke ako ja. Trapas bol, že som tam bola takmer o polhodinu skôr. Chvíľu mi trvalo, kým som sa dostala zo stanice von, kde sme sa mali stretnúť a tam pri východe z metra som sa oprela a čakala. Bavila som sa pozorovaním nekonečného prúdu ľudí, ktorí z metra vychádzali. Vlajky všade, ľudia všetkých vekov, rodičia s maličkými deťmi aj starí ľudia, a všade ten istý obrázok Williama a Kate. Aby som zabila trochu čas, začala som tých ľudí rátať. Stratila som sa pri čísle 450, pozerám na hodinky... prešlo 5 (slovom päť!!) minút. Stála som tam 25 minút. Takýmto tempom okolo mňa za ten čas prešlo okolo 2500 ľudí. A to ja som vôbec nebola medzi prvými čo prišli, ale ani medzi poslednými...

Decká tentokrát zázračne nemeškali a 9.05 sme už boli všetci. Vybrali sme sa krížom cez Green Park smerom k Buckinghamu, no dostali sme sa len k bariéram. Dozvedeli sme sa, že všetky vchody k ceste procesie sú už uzatvorené a nikto sa tam už nedostane. Čo znamená, že väčšina ľudí z toho davu, čo ste videli v telke tam nocoval (niektorí vraj aj 5 dní!!!!), alebo museli doraziť mrte skoro. Takže rozhodnutie bolo spravené za nás a keďže aj v Green Parku bola obrazovka, rozhodli sme sa, že sa už nejdeme presúvať do Hyde Parku, ale zostaneme tam.

Dav

Dobre sme urobili. Našli sme si ešte miesta na sedenie, aj keď to bolo dosť náročné, ale podarilo sa. Vybalili sme si svoje piknikové zásoby a čakali ešte hodinu na začiatok svadby. A bola to paráda. Park bol kompletne plný, mohlo tam byť 10000 ľudí, možno aj viac. Vždy keď sa niekto dôležitý objavil na obrazovke (rozumej William, Kate alebo kráľovná), všetci začali mávať vlajkami a kričať. Nad hlavami nám lietali novinárske helikoptéry, lebo sme sa fakt nachádzali od Buckinghamského paláca asi tak 700 metrov, tak sme sa cítili takmer ako v centre diania. Istú časť svadobnej ceremónie, tú úvodnú, keď kňaz povedal päť viet a potom keď si dávali manželské sľuby, púšťali nahlas po celom Londýne. Neviem, síce z čoho, ale ozývalo sa to z každej strany. Šupa. No a potom nakoniec samozrejme: "God save the Queen." Všetci stáli, vlajky viali, čo vám poviem... :)

Keď sa celá procesia vrátila späť do Buckinghamu a dozvedeli sme sa, že na balkónový bozk by sme si museli počkať ešte hodinu, rozhodli sme, že už radšej pôjdeme. A zase sme dobre urobili, lebo až pri odchode sa naozaj ukázali tie davy, čo tam boli. Vyjsť z parku bola celkom náročná úloha... A potom sa dostať k nejakému najbližšiemu metru. Ľudia totálne ignorovali nejakú premávku a všetci chodili po ceste. Chudákom taxikárom, čo sa predierali davom ľudí, som skutočne nezávidela. Nakoniec mi cesta domov trvala vyše hodinu a pol. Takže tak. Zážitok mám :)

Týždeň v kobke končí!!!

Je štvrtok večer a ja sa už najviac teším na zajtra. Lebo konečne vypadnem z domu! Posledný týždeň som strávila písaním nekonečného množstvá esejí. Nemôžem sa veľmi sťažovať, lebo toto bol asi jediný týždeň za posledné štyri mesiace, čo som skutočne makala do školy. Všetko, čo sme robili počas semestra bolo príjemne zvládnuteľné a nie nejako hrozitánsky zaťažujúce. Lenže keď som prišla zo Spring Harvest, dozvedela som sa, že mám písať o dve eseje viac ako som čakala a mala som pred sebou ešte Laurinu návštevu, takže som prakticky začala makať až keď Laury odišla minulý utorok. 

O vývoji do nedele som už písala. Odvtedy to so mnou bolo ale oveľa horšie. Počasie sa pokazilo a tak sa už nedalo chodiť písať do parku a tak som proste nemala na výber a musela som sedieť v mojej milej kobke. Mojich šesť metrov štvorcových bez akéhokoľvek prísunu denného svetla sa inak ani nazvať nedá. A je to teda trochu psycho. Neviem, z čoho mi prepínalo najviac, či z toho, že som toľko sedela za compom a písala alebo z toho, že už vyše štyri dni som sa nerozprávala so živým človekom alebo z toho, že som nebola na slnku. Myslím, že to bola kombinácie všetkého, ale fakt mi čerstvý vzduch a slnečnú lúče chýbali úplne najviac. No a náladu zachraňoval virtuálny svet. Skype, gtalk, facebook, ešte že tam ste, ľudia :)

Ale koniec koncov som bola zo seba celkom prekvapená, lebo asi viete, že ja vždy nestíham a panikárim a tentokrát som panikárila asi len jeden večer, inak som bola celkom bez stresu a do konca som sa držala plánu, ktorý som si stanovila. To sa mi snáď ešte nikdy nestalo :D Momentálne som na tom teda celkom dobre. Na sociolingvistiku mám hotové 3000 slovné portfólio z troch častí, na východoeurópske filmy 2 2500 slovné eseje a na českú literatúru mám napísanú jednu z dvoch 2500slovných esejí. Takže už mi chýba len jedna, ale na ňu mám ešte čas, takže celkom som spokojná. Keď dopíšem tú esej, tak potom už len skúšku z psychológie a mám to. Potom si už len počkať na výsledky. Na prejdenie potrebujem 40%, čo by nemalo byť až také náročné, aj keď tu sa veci určite hodnotia o dosť prísnejšie ako u nás. Tak uvidíme.

A teraz sa už môžem začať tešiť. Začínajú dobré časy. A posledný mesiac v Londýne. 

Veľká noc

Tohtoročná Veľká noc bola z pochopiteľných dôvodov veľmi zvláštna. Človek zistí, že nie je doma práve počas takýchto chvíľ, keď nikde okolo neho, nie sú ľudia a veci, na ktoré je zvyknutý.

V piatok som prvýkrát odkedy som tu šla doobeda do kostola. Osobne som čakala, že bude plný, lebo namiesto troch zhromiek za deň, ktoré bývajú v nedeľu, bolo len jedno na Veľký piatok. Bol mrte krásny deň ako celý týždeň predtým, tak som si dala na seba šaty a totálne som sa tešila z toho krásneho počasia. Vôbec som sa nemusela báť, že kostol bude preplnený, Londýn je na tom ešte oveľa horšie ako Bratislava, asi 80% ľudí sú tu dosťahovalci a všetci samozrejme chodia na sviatky domov. Akože nakoniec sa kostol skoro naplnil, ale aj tak to bolo minimum ľudí oproti tomu, koľko tam chodí každú nedeľu.

Veľkopiatočné zhromko bolo veľmi špeciálne. Na začiatku bola krátka kázeň a potom sa postupne čítal príbeh ukrižovania a po každej časti sa spievala pieseň, väčšinou s organom alebo tak. Bolo to veľmi majestátne. A také, že človek sa skutočne zamýšľal nad tým, čo sa čítalo. Fakt super. A zvláštne to bolo ešte aj preto, že to bolo prvýkrát, čo som v kostole videla iných ako mladých ľudí, lebo večer chodia takmer samí mladí.

Sviatkovanie mi značne kazí škola, keďže momentálne stále pracujem na esejách, ktoré musím dokončiť do tohto piatku. Keďže bolo fakt krásne, tak som si aj v piatok aj v sobotu poobede spravila kávu do mojej Starbucksovej termosky, vzala počítač a prešla sa asi 15 minút do parku, kde som si sadla pod strom, užívala si slniečko a písala. To slnko bolo fakt skvelé, lebo ja som inak stále zavretá v mojej izbe bez okna a denného svetla a potom ma to totálne štve, keď viem, že vonku je krásne... A okrem toho, v parku nemám internet a tak nemám na výber, a proste musím písať, takže je to veľmi efektívne. Bola som tam teda aj v piatok aj v sobotu tak na dve-tri hodinky.

V nedeľu som písala len doobeda, lebo poobede sme mali veľkonočný piknik v Regent´s parku s ľuďmi zo skupinky. Keď som zistila, že skoro nikto neodišiel domov na Veľkú noc a všetci sme medzinárodní študenti, ktorí by inak trávili Veľkú noc sami a okrem toho je krásne počasie, tak som okamžite vyrobila event na facebooku, ktorý sa stretol s veľkým nadšením. I keď som nevedela, čo z toho bude, lebo dosť ľudí dalo maybe attending, nakoniec nás bolo 9, čo bolo úplne fajn. Ale najväčšia sranda na organizovaní niečoho je čítať smsky od ľudí, ktorí píšu, že budú meškať. Mám ich asi 6 :D Mali sme sa stretnúť o pol, a prví ľudia prišli o trištvrte. Mala by som sa tomu prestať čudovať :D Ale mali sme sa super, úplne sme sa najedli, aj keď každý priniesol len niečo malé. Potom sme všetci spolu išli na večerné zhromko, takže to bola veľmi vydarená veľkonočná akcia.

Celkom zaujímavé bolo, keď sme sa rozprávali o veľkonočných zvykoch, nie žeby tie naše boli nejaké výborné, ale na druhej strane som zistila, že v ostatných krajinách sa proste Veľká noc ani neslávi. "Ideme v nedeľu na veľkonočné zhromko a po obede všetky deti dostanú čokoládové vajíčko." Takže tá moja motivácie, že predsa by bolo čudné byť na Veľkú noc sám pre ostatných vôbec nebol až taký relevantný a asi by ich Veľkej noci ani nič nechýbalo, lebo v zhromku boli a z čokoládových vajíčok už vyrástli (okrem toho sme jedno dostali od Becky). Zvláštne.