Úvaha o voľnom pohybe osôb v Európe

Minulý víkend som bola pracovne vo Švajčiarsku. Letela som naozajstnou leteckou spoločnosťou z Viedne do Ženevy a už len to, že to nebol Ryanair veľmi povznášalo celú moju skúsenosť. Ale to nie je podstatné. Podstatná bola jedna vec, ktorá ma naozaj prekvapila. Za celý celučičký čas, od kedy som si sadla za počítač, aby som si kúpila letenku, až do bodu, kedy som sedela v kolegovom aute vo Švajčiarsku, som ani jeden jediný krát nepotrebovala pas alebo občiansky.

Nechceli ho po mne pri kúpe letenky, ani pri online check-ine, ani pri odovzdávaní batožiny, ani pri vstupe do odletovej časti letiska, ani pri vchádzaní do lietadla, ani po tom, ako som z lietadla vystúpila, ani po tom, ako som si zobrala batožinu. Ani jedným smerom! Jednoducho otvorené hranice.

Tento zážitok ma donútil zamýšľať sa. Nad tým, ako je to vlastne možné, že ja ako fyzická osoba zažívam takú slobodu pohybu a pripadá mi to úplne normálne a naučila som sa žiť s pocitom, že nikto nemá právo hovoriť mi, kde môžem alebo nemôžem žiť alebo pracovať.

Keď to pritom až také normálne vôbec nie je. Len ja žijem na správnom mieste v správnom čase.

V prvom rade - na správnom mieste. Čokoľvek si myslíte o Európskej únii, to že sa môžeme po Európe pohybovať presne tak, ako sa po nej pohybovať môžeme, je výsledkom toho, že Európska únia existuje. No nie všade na svete to tak je. Viem, že to viete, ale ak ste ako ja, málo si to uvedomujete. Že napríklad v Ázii sú krajiny, kde ľudia potrebujú získať víza na vstup do susednej krajiny. Say what? Pre mňa sú víza niečo ako archaizmus. Slovo, ktoré by pomaly malo zmiznúť z našej slovnej zásoby, lebo vec, ktorú označuje prestala existovať. Viem, pre mnohých to tak celkom nie je, lebo víza do Ameriky a taaak. Ale ja - dievča, ktoré z Európy možno v živote nevytiahne pätu, bude asi doživotne narábať so slovom "víza" len ako s abstraktným pojmom.

A žijem aj v správnom čase. To je vec, z ktorej pravidelne fakt nechápem. Moji rodičia, keď boli v mojom veku, žili vo svete, ktorý sa ani trochu, ale ANI TROCHU nepodobá na svet, v ktorom si od vás nikto nevypýta pas na ceste do Švajčiarska. Letela som z Viedne - remember? Môj otec vyrástol v Devínskej Novej Vsi, na západnej hranici Bratislavy. 26 rokov sa z okna svojej izby pozeral na Rakúsko a keď sa šiel prejsť do lesa na Devínsku Kobylu, mal úžasný výhľad na krásne upravené rakúske polia a obrovský ostatný plot pred ním, pri ktorom hliadkovali desiatky vojakov, pripravení zastreliť kohokoľvek, kto by sa pokúsil ujsť z východného bloku preplávaním cez Moravu. Môj otec sa 26 rokov pozeral na zakázanú krajinu a myslel si, že sa do nej v živote nedostane. My dnes používame Schwechat ako druhé bratislavské letisko! Dobre, to bol západ, ale naši rodičia si museli vybavovať povolenie na vycestovanie k moru v lete počas dovolenky. K moru, ktoré bolo v dovolenom východnom bloku! Žiadosti, papiere, pečiatky, kontroly, pečiatky, kontroly, pečiatky. Last minute dovolenka? You wish.

Späť ku Švajčiarsku. Bola som tam presne počas víkendu, kedy si Švajčiari v referende veľmi tesne (len 50,3% bolo za) odhlasovali obmedzenie voľného pohybu osôb - je to krok proti neželanej imigrácii, ktorá je spôsobená práve pravidlami Európskej únie ohľadom voľného pohybu osôb, no Švajčiari akoby si neuvedomovali, že uzatváranie hraníc nebude znamenať len znemožnenie iným prísť do ich krajiny, ale môže mať rovnaký vplyv na slobodu pohybu samotných Švajčiarov po Európe. Samozrejme, ešte sa veľmi málo vie o tom, čo všetko vlastne tento krok bude pre Švajčiarsko znamenať a ako to poznačí vzťah tejto krajiny a Európskej únie, ktorý bol posledných 20 rokov pre Švajčiarsko viac-menej príjemne harmonický.

Čo sa stane so Švajčiarskom po tomto ich rozhodnutí nie je pre tento článok až také podstatné. Podstatná je pre mňa vnútorná otázka, prečo to vlastne urobili? Rozmýšľam nad tým, či svet funguje v cykloch a či po ére veľkej európskej otvorenosti bude nasledovať opätovné uzatváranie sa. Rozmýšľam nad tým, či krajiny, ktoré si zažili tú obrovskú neslobodu si vážia túto novonadobnutú slobodu viac, ako krajiny, ktoré nevedia, aké to je mať zakázané prekročiť hranice vlastného štátu. Kto vie?

Čo si vy myslíte o voľnom pohybe osôb v Európe? Je táto sloboda a možnosť, ktorá nám je ponúkaná, dobrá alebo ju treba obmedzovať?

Ochutnávka kávy - cupping v Moje

Prvé februárové dni sa niesli v znamení kávy. Najprv som sa cez víkend bola v sobotu aj v nedeľu pozrieť v Inchebe na tohtoročných baristických majstrovstvách Slovenska. V sobotu som zahliadla niekoľkých súťažiacich v kategórii Latte Art - kreslenie mliečnou penou a potom som v nedeľu videla tri štvrtiny finále hlavnej kategórie, v ktorej baristi pre medzinárodnú porotu pripravovali espressá, cappucina a svoje vlastné signiture drinky. Bolo to super, len ma mrzelo, že vystúpenie víťaza Mariána Plajdička, ktorý týmto obhájil svoje víťazstvo z minulého roku a je teda už dvojnásobným majstrom Slovenska, som zmeškala, lebo išiel hneď ako prvý.

Počas víkendu som sa dozvedela, že delikatesy a kaviareň Moje pozvali Mariána, aby k nim v pondelok večer prišiel spraviť cupping - ochutnávku kávy. Keďže Marián momentálne pracuje v The Barn v Berlíne, odkiaľ aj priniesol kávu, nemohla som si to nechať ujsť. Síce som nikdy na cuppingu nebola, ale povedala som si, že to predsa treba niekedy vyskúšať prvýkrát, tak prečo nie práve teraz. A bolo to skvelé rozhodnutie, lebo ten zážitok rozhodne stál za to a teraz si ho už kedykoľvek rada zopakujem.

Príjemné prostredie v suteréne Moje, ktoré je modifikovateľné práve za účelom rôznych akcií ako sú rôzne ochutnávky, či workshopy sa kúsok po šiestej zaplnilo 20 šťastlivcami, ktorí sa zmestili do kapacity eventu. Na stole pred nami boli vždy v troch pohárikoch pripravené čerstvo namleté vzorky šiestich rôznych káv. Cupping viedol Marián spolu s Petrom Ondrejkom z momentálne najlepšej slovenskej pražiarne Green Plantation.

Na úvod sa nám predstavili a povedali nám čo nás vlastne čaká, keďže na otázku, kto sa už niekedy predtým zúčastnil cuppingu, zdvihli ruky len dvaja ľudia. Mňa teda potešilo, že som nebola jediným nováčikom v miestnosti. Na začiatok sme si obehli stôl a ovoňali všetky vzorky ešte kým neboli zaliate. Už prvé dychové vnemy sľubovali skvelé a rôznorodé vnemy chuťové, na ktoré sme všetci čakali.

Káva sa potom zaliala vodou a na štyri minúty nechala postáť. Po štyroch minútach sa rozbila krusta, ktorá sa vytvorila na povrchu pohárov a všetka káva sa z pohárov odobrala, aby sa už ďalej neextrahovala. Potom sme museli ešte 10 minút počkať, kým káva v pohároch vychladne na ideálnu teplotu, lebo keby sme ju ochutnávali príliš horúcu, mohli by sme si popáliť ústa a mali by sme po ochutnávaní. Okrem toho, niektoré chute sú oveľa výraznejšie až neskôr, keď je káva trochu chladnejšia.

Za ten čas nám Marián porozprával čo to o výberovej káve, prečo sa nazýva výberová a čo ju definuje a potom nám porozprával o direct trade, v ktorom ide o to, aby pražiari ideálne spolupracovali a nakupovali priamo od farmárov, ktorí kávu pestujú a zbierajú. Týmto pádom sa môže oveľa viac peňazí dostať priamo farmárom namiesto toho, aby platila celé systémy dodávateľov. Porozprával nám aj o svojej káve, s ktorou zvíťazil na tohtoročných majstrovstvách - Finca Tamana z Kolumbie a o príbehu tejto konkrétnej farmy. Dozvedeli sme sa kopu zaujímavých vecí, ani sme sa nenazdali a prešlo desať minút a my sme konečne mohli ísť ochutnávať.

Cupping je celkom zábavná záležitosť. Používa sa naň špeciálna cuppingová lyžička, ktorou sa naberie káva, ktorú idete práve ochutnávať a potom tú kávu treba z tej lyžičky poriadne sŕknuť, aby sa rozprskla do celej ústnej dutiny a tak ju človek mohol naozaj ochutnať. Po každom ochutnaní si treba lyžičku opláchnuť, aby sa nám na nej nemiešali chute rôznych káv. Stôl sme si obehli niekoľkokrát, keďže ako káva chladne, jej chuť sa mení a niektoré podtóny, ktoré boli menej výrazné, keď bola teplejšia sa dostávajú do popredia alebo naopak. To je na výberových kávach naozaj fascinujúce, lebo najmä tie naozaj ovocné, keď vychladnú, chutia úplne ako džús.

Na stole bolo šesť káv.
Dve od slovenskej pražiarne Green Plantation - Sumatra Wahana a Burundi Kayanza.
Jedna z pražskej pražiarne Doubleshot - Kenya Gaturiri
Jedna z brnenskej pražiarne Gill's Coffee - Brazilia Pocos de Caldas, ktorá bola pražená na espresso
No a nakoniec dve z berlínskej pražiarne The Barn - Rwanda Mahembe a Ethiopia Mesele Haille

Každá pôvodom z inej krajiny, všetky z výborných pražiarní a veľmi čerstvo upražené - v prípade Green Plantation až extrémne čerstvo. Od praženia po naše ochutnávanie prešli len štyri hodiny. Je skvelé, že pri týchto jednodruhových výberových kávach sú na obale vždy presné informácie odkiaľ tá konkrétna káva, ktorú pijete prišla a aj kde a kedy bola upražená. Skúste si takéto informácie nájsť na obaloch zrnkových káv v supermarkete - nemáte šancu.

No a teda - ako tie kávy chutili? Boli naozaj skvelé. Obe kávy z Green Plantation som už pila spravené cez rôzne filtre a teda som vedela porovnať ich chute. Pri cuppingu sú ich chute výraznejšie, pretože sa extrahujú štyri minúty, čo je viac ako, keď si ich pripravujem cez filter. Najmä pri Sumatre, ktorá má chutiť po žltom melóne bol práve ten cítiť pri cuppingu úplne výrazne. 

Keňa z Doubleshotu bola úžasne ovocná, presne ten prípad, z ktorého sa chladnutím stane skvelý osviežujúci džús a takmer by ste mi neuverili, keby som vám tvrdila, že to je káva.

Brazília z Gill's bola napražená na espresso, preto bola trochu tmavšie pražená a jej chute boli oveľa menej výrazné oproti ostatným svetlopraženým kávam na stole, čo bola dosť škoda, no viem si predstaviť, že espresso z nej by ma teda rozhodne neurazilo.

No a napokon kávy z Berlína. Etiópia bola úžasne jemná, s ľahučkým marhuľovým podtónom. Veľmi lahodná a veľmi príjemná.

No môj top bola Rwanda Mahembe. Tá chutila po sladkých čerešniach a horkej čokoláde a to bola teda parádna kombinácia. A hlavne, ja mám stále pocit, že keď nejakú kávu pijem a čítam si k nej popisy chutí, tak fakt netuším, ako na to prišli, že tá káva chutí tak alebo onak. No niekedy sa mi stane, že môj mozog sa nechá oklamať a tvrdí, že jem nejaké ovocie a nie že pijem kávu. A presne toto sa mi stalo včera. Če-reš-ne, vykrikovali všetky chuťové bunky.

Po cuppingu, Juraj, barista z Moje, ktorý celú akciu zorganizoval, ponúkol, že ak si máme ako tú kávu spraviť, môže nám z niektorej z nich odsypať a tak som si vypýtala práva Rwandu a dnes sme si ju v robote vychutnali cez aeropress a bola neuveriteľná! Sladučká čerešňa zaliata v horkej čokoláde, celé sa to len tak rozplývalo na jazyku, jednoducho mňam.

Takže tak, môj prvý cupping dopadol priam nad moje očakávania výborne. V skutočnosti som nevedela, ako veľmi budú moje chuťové bunky schopné spracúvať takéto podnety, ale celkom to zvládli. Je naozaj fascinujúce porovnávať a ochutnávať tak rozličné kávy na jednom stole. Presne pri takejto príležitosti sa dá ľuďom vysvetliť, že "kávová" chuť neexistuje - káva nemá byť defaultne horká, káva môže chutiť totálne rôznorodo - sladko, kyslo, sviežo, ovocne, čokoládovo. A každá nová káva prináša so sebou novú kombináciu chutí a teda vždy je to prekvapenie, ako tá káva asi bude chutiť.

Keďže tento cupping bol v Moje veľmi úspešný a dokonca sa niektorí záujemcovia ani nedostali, určite sa podobná akcia ešte zopakuje. Ja prídem zase. Prídite aj vy!

A sem ešte jedna veľká vďaka Karolovi, ktorý založil Moje, lebo verí kvalitným veciam a tým rozvíja gastronomické prostredie v Bratislave. Je skvelé, že také niečo ako Moje máme v Bratislave, určite sa tam choďte niekedy pozrieť, ak ste ešte neboli.