Štvrťstoročná láska

Je sobota, 30. január 1988. Mladá hnedovláska sa opiera o otvorené vchodové dvere jedného z petržalských panelákov, vyzerá zamyslene, zjavne na niekoho čaká. Okolo nej do vchodu vchádza postarší pán, nespúšťa z nej oči a zoširoka sa na ňu usmieva. Hoci ľudia boli vtedy zdvorilejší, takýto výrazný záujem od cudzieho človeka bol predsa len trochu podozrivý. „Čakáte na niekoho, slečna?“ prihovorí sa jej. „Ále, zabudla som si doma kyticu.“ Až vtedy jej vlastne dopne, prečo sa na ňu pán tak prenáramne usmieval. Predsa len nie každý deň stretnete vo vchode svojej bytovky dievča vo svadobných šatách.

Dnes je to presne 25 rokov. Krásne číslo. Štvrťstoročie, ktoré strávili bok po boku, ľúbiac sa, keď bolo všetko krásne aj veselé a aj vtedy, keď to také ľahké nebolo. Ďakujem Bohu za to, že tá studená januárová sobota vyšla presne tak ako mala a že v ten deň vznikol malý súkromný vesmír, vďaka ktorému existujem a ktorý ma už 24 rokov vytvára a definuje, obohacuje, povzbudzuje. Ďakujem za domov, kde to, že máme každý deň na stole teplé jedlo je prejavom lásky a akousi tichou zárukou bezpečia. Ďakujem za porozumenie a to, že vedia, aká som a napriek tomu ma ľúbia. Ďakujem za modlitby, v ktorých sa za mňa každý deň prihovárajú k Bohu. Ďakujem za vedomie, že tu pre mňa vždy budú s otvorenou náručou, nech by sa stalo čokoľvek. Ďakujem za podporu v tom, čo robím.

Veľmi vás ľúbim, drahí rodičia a hoci som teraz ďaleko, aspoň takto posielam svoje objatia a prianie, nech naďalej s láskou stojíte jeden pri druhom a nech spolu prežijete ešte veľa, veľa krásnych rokov.   

Birthday joy

Jedny narodeniny som už v Londýne oslavovala. Pred dvoma rokmi. A napísala som o tom tu. Tiež bol vtedy mission week, tak sa mi to celkom spája. Ale tentokrát som tu už dlhšie a mám tu ľudí, s ktorými som naozaj chcela svoje narodeniny stráviť. Len to bolo náročné, všetci sme boli po celom týždni rozbití na padrť, piatkový večer nebol ideálny, ale aj tak som to riskla a zavolala ľudí z Foundation year na večeru. Nakoniec narodeninový deň dopadol nad očakávanie dobre.

Ráno bol ešte posledný poldeň mission weeku, po ktorom si ma odchytili študenti z mojej skupinky v St. Helen's, ktorí chodia na UCL a spravili mi malú surprise party. Kúpili mi cupcakes z Hummingbird Bakery, čo je jedna celkom známa a výborná londýnska pekáreň. Totálne ma dostali. Takže ja a moji drahí kamaráti z Malajzie: Ki, Jerrine, Jerusha a Kai.

Po príjemnej kávičke a cupcake-u som sa vybrala domov variť večeru pre Foundation year ľudí. Všetci sme boli poriadne unavení, tak som si povedala, že dám večeru trochu skôr, aby sa ľudia necítili zle, keď budú chcieť odísť skôr. Takže som sa musela snažiť, aby som všetko stihla pripraviť do šiestej. Nakoniec ale ľudia nestíhali, meškali a začali sme sa zbierať až pred ôsmou. Niečo po ôsmej sme už boli všetci - večera o štvrť na deväť je tu bežná záležitosť. Mali sme tekvicovo-batátovú polievku so zázvorom a chilli, ako druhý chod zemiaky a mäso zapečené s raclettom, ktorý nám zostal ešte z minulotýždňovej raclette party a namiesto torty Marlenku, ktorú som si priniesla z domu ešte začiatkom januára. 

Mali sme sa hrozne fajn, lebo sme sa celý týždeň nevideli a tým, že bežne sa vidíme každý deň a trávime spolu veľmi veľa času, celkom sme si chýbali. A tak sme pri večeri share-ovali zážitky z celého týždňa, veľa sa smiali a bolo nám veľmi, veľmi dobre. A konečne máme spoločnú fotku!! Chýba nám na nej Ben, ktorý bol celý týždeň chorý, tak nemohol prísť ani na party. Inak sme boli všetci, čo je neuveriteľné na to, že som celú party začala organizovať až v stredu. Takže tu sú moji najdrahší londýnsky kamaráti aj s pridanými hodnotami - chalanko naľavo je Alyssin snúbenec Mikey (Alyssa je hneď za ním) a zase holka úplne napravo je Emma - Leova manželka (Leo je "biely Brit uväznený v ázijskom tele" - jeho slová nie moje!). V dolnom rade sú Derrick z Ugandy, Sam a Lucyanna.

 

A tu sme my - krajšia časť Foundation year :)

A aby toho nebolo málo, to ešte stále nebolo všetko. Vďaka Ryanairu a lacným letenkám sa podarilo, že zrovna tento víkend si svoj výlet do Londýna naplánovali moje štyri kamošky z domu, čo bola už fakt  úplná pecka. Priniesli mi kopu horaliek, tyčiniek, slížov do polievky a podobných slovenských radostí. Oslavovanie narodenín sa tým pádom natiahlo na celý víkend, slniečko nám svietilo, teploty sa umúdrili a tak sme si užívali pohľady na krásny Londýn a tešili sa, že sa máme.

Ďakujem aj vám, všetkým ostatným, ktorý ste mi skrásľovali narodeninový deň aspoň na diaľku - všetkými správami, mailami a inými darmi v písomnej podobe. Mala som skutočne krásny narodeninový deň, ďakujem!

Mission week

Tento týždeň bol úplne iný ako všetky týždne doteraz. Namiesto nášho klasického programu týždňa sme sa zúčastnili Mission weeku organizovaného naraz na všetkých londýnskych univerzitách kresťanskými úniami. Ľudia z Foundation year boli úplne uvoľnení zo všetkých svojich povinností a na týždeň presunuli svoje pôsobisko na niektorú univerzitu, aby tam pomáhali študentom s organizáciou akcií. Ja, keďže som študovala na UCL, som bola zaradená tam a veľmi som sa tomu tešila, lebo to bol tak trošku flashback, po dvoch rokoch sa opäť prechádzať po známych chodbách. Okrem toho, keďže je UCL dosť ďaleko od Limehouse, kde teraz bývam, musela som si na týždeň kúpiť travel card na metro, čo bola tiež tak trošku milá zmena. Lebo londýnske metro je super! Len keby nebolo také drahé... Keďže stojí toľko, koľko stojí, som rada, že sa väčšinou všade kam potrebujem dostanem bicyklom. A dostala by som sa aj teraz, keby som veľmi chcela (trvalo by mi to okolo 50 minút), ale bola hrozná zima, takmer celý deň pod nulou alebo len tesne nad a v prvej polke týždňa sa ešte držal sneh z nedele, čiže bicyklovanie bolo aj pomerne nebezpečné. Nič iné mi teda nezostávalo, ako sa voziť metrom :)

Moje dni vyzerali každý deň rovnako. Budík na šiestu, vystreliť z postele, uvariť porridge a kávu, obliecť sa (veeeľa vrstiev!), checknúť na nete počasie, umyť zuby, nahodiť make-up. Posledná vec sa stala od stredy celkom challengom, lebo sa nám v utorok vybili žiarovky na lampe v kúpeľni, takže to, čo máme v kúpeľni teraz, ak necháme rozsvietené na chodbe a v mojej izbe, ktorá je hneď vedľa, sa dá (možno) nazvať šerom. A v takom svetle sa maľovať, to práve najjednoduchšia záležitosť nie je. Anyway. O siedmej vyraziť z domu, nasadnúť na DLR, dvakrát zmeniť linku metra, vystupujeme na Euston Square, prechádzka cez hlavný dvor UCL. Od ôsmej modlitebný meeting, hodinku, potom od deviatej feedback včerajšku a plánovanie dneška s užším tímom a ostatnými pomocníkmi ako som ja.

Od desiatej do jednej prebieha hlavný marketing obedňajšieho talku. Vždy medzi prednáškami (od trištvrte do štvrť) rozdávame letáky. Magické slová "free lunch" nenechávajú uzimených a ponáhľajúcich sa študentov chladnými. "Did you say free stuff?" Polhodinku medzi tým využívame na rozmrazovanie predných končatín a druhou aktivitou. Vždy v dvojiciach, jeden študent, jeden CUG (Christian Union Guest) chodíme po campuse a pristavujeme sa pri random ľuďoch, ktorí vyzerajú, že nemajú čo robiť a pýtame sa ich na ich náboženské presvedčenie, čo si myslia o kresťanstve, ako ho vnímajú, čo ich od neho odrádza, či naopak zaujíma. Táto časť bola veľmi fascinujúca. Bola som prekvapená, aké veľké množstvo ľudí bolo ochotných venovať nám desať, pätnásť minút a porozprávať nám o svojich názoroch. Na otázku "pre akú vec žijete? čo je v živote váš drive?" veľká väčšina ľudí prekvapene zastala s tým, že sa nad tým vlastne nikdy nezamýšľali. Smutné, nie? Rovnako fascinujúce bolo aj zistiť, ako ľudia vnímajú kresťanstvo. Väčšina pozitívnych odpovedí znela "je to super, že kresťanstvo motivuje ľudí, aby sa stali lepšími a morálnejšími ľuďmi", väčšina negatívnych zase zahŕňala odpor k organizovanosti cirkvi, zneužívania svojej politickej a spoločenskej moci. Univerzita v Londýne so 45% medzinárodných študentov je na takéto niečo skutočne výnimočnou pôdou. Rozprávala som sa za tých pár dní s moslimami, hinduistami, ateistami a ľuďmi, ktorí to nemali až tak presne zadefinované, ale aj ľuďmi, ktorí sa nad náboženstvom nikdy nezamýšľali. Najväčší highlight bol, keď sme takto úplne čírou náhodou narazili na Slovenku z Piešťan, ktorá si na UCL robí mastera. Potešenie bolo na oboch stranách (mojej aj jej), rozprávali sme sa 20 minút :)

Od jednej do druhej sa konal lunchtime talk. Free lunch (sandwiche, veď sme v Anglicku) a potom asi polhodinová prednáška na zaujímavú tému spojenú s kresťanstvom - je Biblia faktom alebo fikciou? Je kresťanstvo iba náboženstvom bielych západniarov? a iné otázky. Po hodinke lunchtime talku som väčšinou vybehla na kávu s niekým, kto prišiel a mal chuť sa rozprávať, pýtať sa. To boli tiež veľmi príjemné a obohacujúce rozhovory.

Okolo tretej vždy nastal down time a moja šanca na chvíľu nebyť sociálna, niekam sa schovať a trošku si oddýchnuť. Každý deň som to využila trošku inak - v pondelok som sa bola prejsť v ešte krásne zasneženom Regent's parku a vyšla som si na Primrose hill, kde je skvelý výhľad na Londýn a ľudia sa tam sánkovali!! To bola úplná pecka. Potom som z kopčeka zbehla dolu do Camdenu do mojej obľúbenej čajovne Yumchaa. V utorok som si vybavila voľný vstup do knižníc na UCL, na ktoré mám ako alumni právo a dve hodinky som si v kresle pri okne čítala Fahrenheit 451. Prechádzať sa opäť po obrovskej, nádhernej hlavnej knižnici na UCL a prehrabávať sa v poličkách s anglickou literatúrou bol čistý balzam na dušu. V stredu som strávila dlhší čas asi s piatimi dievčatami a potom som už nemala toľko času niekam zabehnúť a tak som si len čítala v kaviarni, kde som bola s nimi. Ale nakoniec highlight oddychu predsa len prišiel, keď som nastúpila omylom na autobus číslo 24 namiesto 25, ktorý ma odviezol na Cambridge Circus namiesto na Oxford Circus a tak som sa prešla krížom cez večerné Soho, pozerala som do výkladov, tešila som sa z atmosféry a nečakanej prechádzky. Vo štvrtok som si povedala, že si dám dlhšiu pauzu a zbehla som radšej na hodinku a pol domov, trochu sa vystrieť na posteli a vypiť si šálku čaju.

Totiž, náš deň ešte neskončil. Večer nás čakali takzvané Central events, ktoré sa konali každý večer v jednom kostole blízko pri Oxford street, kde sa stretli všetci ľudia zo všetkých londýnskych univerzít, dali si spolu pizzu, vypočuli talk, diskutovali a tak. Bolo to hrozne fajn, človek spoznal veľa nových ľudí, pokecal s tými, ktorých už poznal... Ale posledný večer, vo štvrtok som to už fakt nezvládala. Boli sme tam každý večer od šiestej do pol desiatej, potom doraziť metrom domov, hodiť sprchu, zistiť či ešte svet na internetoch stojí a potom čím skôr spať, lebo veď zase zajtra vstávame!

A ešte zopár fotiek z tohto týždňa:

Prechádzka v pondelok, Regent's park a Primrose Hill, zasnežený Londýn a sánkovačka.

Divadlo v pondelok - na fotke je Ježiš (týpek v okuliaroch) a farizeus

Chill time v kaviarňach - na prvých dvoch fotkách Tap Coffee, na poslednej Yumchaa

Do Londýna prišla zima

Po tom, ako som bola minulý týždeň chorá, bol tento týždeň vlastne prvým normálnym týždňom tohto roka. Ale keďže bežný život sa fotí ťažko, tak ho tu veľa ani nie je. Podstatné ale je, že tento týždeň prišla zima. Viem, že vy na Slovensku si pod týmto slovným spojením momentálne predstavujete niečo úplne iné, ale tu na ostrovoch je sneh vzácny a tak som sa vytešovala už v stredu ráno, keď niečo málo padalo doobeda. Ale potom prišiel piatok. A snežilo celýýý deň. A tak sme sa s Lucy trochu vyjašili.

V piatok večer sme mali taký oddychový, pozerali sme Sherlocka Holmesa s niekoľkými ďalšími Associates a ešte zopár ľuďmi, ktorí sa nám pritrafili do milej spoločnosti. Jedli sme cookies s roztopeným Marsom a bolo nám fajn. Čo mi pripomenulo, že tento týždeň som zvládla veľký kuchársky acievement - navarila som tekvicovo-batátovú polievku so zázvorom, ktorá zožala veľký úspech. Zopakujem čoskoro a tentokrát pridám viac zázvoru, nech trošku aj štípe :)

 

V sobotu večer som bola prvýkrát od kedy som v Londýne v kine, boli sme si s Filipom pozrieť nový Tarantinov film Django Unchained. Moje emócie z neho vyjadrila celkom výstižne Monika:

"Django Unchained - na to, že nemám rada westerny, ma to bavilo. Skvelý Christoph Waltz, skvelý DiCaprio, fajn soundtrack a veeľa veľa kečupu"

Bolo to fajn.


No a potom prišla nedeľa. A zase snežilo. Opäť celý deň. A krásne husto. Človeku sa chcelo sedieť pri okne so šálkou horúcej knihy a len sa pozerať na vločky poletujúce vonku. Ale vlastne sa mu chcelo aj ísť von a hrať sa v snehu. Prechádzať sa, šmýkať sa, tešiť sa. A tak som stihla oboje. Aj tú horúcu čokoládu aj tú prechádzku.

Kostol pred naším kuchynským oknom zvonku a potom aj z toho spomínaného okna :)

A na záver londýnsky gýčík, musí byť predsa nie? Ale nie, tak takto som Tower Bridge ešte predsa len nevidela.

Od zajtra mi začína Mission week, kto vie, čo to je, držte mi palce a ospravedlňte ma, keď sa nebudem príliš ozývať. Tí, čo neviete, možno sa dozviete o týždeň, ak sa mi bude chcieť písať. Pekný zasnežený týždeň, priatelia :)

Kamaráti, ktorých si nezaslúžime

Moje veľké blogovacie ambície z minulého semestra mi dlho nevydržali. Všetkého bolo veľa, všetko bolo treba príliš obšírne opisovať a bez fotiek to aj tak nebolo úplne ono. Na Vianoce som ale dostala foťák, takže hurá, od teraz budem otravná a budem všetkých a všetko všade fotiť (ibaže by nie, ako s tým písaním minulý semester, no veď uvidíme). Každopádne, život sa tak dá zachytiť oveľa jednoduchšie.

Streda (9.1.) Bolo mi celý deň nanič, teplota, choroba, celé zle. Ale domov som ísť nemohla, večer prvá skupinka po Vianociach, to sa proste vynechať nesmie. A tak ma Lucy zobrala "niekam do tepla", kúpili sme si dvakrát Flat White ako vždy, dostali sme ich takto pekne štýlovo na doštičke na krájanie. Škoricové oplátky ako pozornosť podniku, lebo Lucy bola milá na čašníčku. A potom prišli Ben a Sam a multitaskovali sme pri riešení Markovho evanjelia a 1. Korinťanom zároveň. Tá fotka, kde sú všetci strašne vážne zamyslení nie je póza, hoci chápem, že tomu človek ťažko uverí.

Sobota (12.1.) Štvrtok, piatok a sobotu som strávila v posteli s hnusnou chrípkou. V sobotu ráno mi zavolala Lucy a pýta sa: "Ako sa máš?" "Ešte stále som chorá." "Ako veľmi chorá?" "Už je to oveľa lepšie." "Okej, tak ja ti prídem večer navariť večeru. Bude ešte okrem teba niekto doma?" "Nie, budem sama." "Zavolám aj chalanov. Čaaau."

Kamaráti, ktorých si nezaslúžime. A tak sa o trištvrte na osem dotrepali - štyria chalani a Lucy s troma taškami plnými nákupov. Lucy a Sam mali na starosti varenie. Na večeru boli špagety bolognese a boli mega. Už len preto, že ich navarili a prišli si zjesť ku mne len preto, lebo ja som z domu ešte vychádzať odmietala. A tie hrnčeky vedľa Sama nie sú neporiadok, ale dezert - nakrájaný banán zaliaty jogurtom a poliaty medom. Simple.

V obývačke sme ešte mali Vianoce.

A je tu Filip!! Filip sa presťahoval do Londýna zo Slovenska, zatiaľ, kým si nenájde ubytko, býva u chalanov. Takže mám slovenskú spoločnosť :) Celkom príjemné sem-tam z tej všeobklopujúcej angličtiny prepnúť a rozprávať rečou, ktorej nikto nerozumie.

Nedeľa (13.1.) Moja spolubývajúca Berry je z Francúzka. A tento týždeň tu má návštevu - veľmi dobrú kamarátku. A tak sa rozhodla využiť príležitosť, zavolala zopár ľudí a zorganizovala viac než príjemný a pre mnohých priam exotický nedeľný obed. Mali sme raclette!! Ja som ho mala len raz v živote, pred dvoma rokmi vo Švajčiarsku na Silvestra a teraz. Zemiaky, zelenina, prosciuto, syr na panvičku, strčiť do tej mašinky, ktorá ten syr roztopí, vyliať roztopený syr na už spomenuté zemiaky a zeleninu a dobrota je na svete.