S Davidom Frajtom o Brew Bar Café

Brew Bar Café je bratislavský kávomilský klenot. Kaviareň, ktorá zatiaľ v Bratislave nemá konkurenciu. Je totiž jediná, kde nielenže vám kávu pripravia zaručene z jednoodrodovej výberovej kávy (takýchto kaviarní už zopár v Bratislave nájdete), ale okrem nápojov na báze espressa si môžete dať aj filtrovanú kávu. Máte na výber dokonca z troch alternatívnych metód prípravy kávy - chemex, aeropress alebo V60tku. Takisto si tam výberovú kávu môžete aj kúpiť. Najmä tú od Green Plantation (stále si stojím za tým, že je to najlepšia slovenská pražiareň a ako si prečítate, David so mnou súhlasí) a sem-tam sa objaví aj zásielka z nejakej prestížnej európskej pražiarne, ale tie sa vychytajú veľmi rýchlo, takže odporúčam sledovať facebook. 

Kaviareň si pred necelým rokom založil David Frajt, ktorý v Brew Bar Café aj priamo kávu pripravuje a ochotne vám o tej-ktorej káve alebo tej-ktorej príprave všeličo zaujímavé porozpráva. A samozrejme ju aj vie ukážkovo pripraviť.

Ja som v Brew Bar Café pravidelným návštevníkom a tak som sa rozhodla Davida trochu viac vyspovedať.

Ako si sa dostal ku káve a najmä k alternatívnym prípravám?

K alternatívam som sa dostal doma, keď som zistil, že espresso stroj nemá zmysel si kupovať. Pýtal som sa Valeriána (Valerián Hrala, Green Plantation), ktorého poznám už asi tri alebo štyri, ešte dlhšie ako Peťa (Peter Ondrejka, Green Plantation). On mi tvrdil,  že espresso určite nie, ja som mu tvrdil, že espresso určite áno. Ale predsa len som si kúpil prvý french press a potom moka kávovar. Pri ňom som mal pocit, že to trochu páli kávu, čo je aj pravda. Prvý french press mi splesnivel, druhý som rozbil a potom si kúpil dripper, ale nie V60tku. No a zistil som, že to chutí celkom dobre. Potom som si začal kupovať Green Plantation a zistil som, že to chutí oveľa lepšie ako nejaká Illy, ktorú som tam predtým robil. To bolo asi v roku 2012. Prvé reálne espresso v živote som spravil asi pred rokom.

Ako si sa dostal k myšlienke založiť kaviareň?

Ja som predtým robil tri roky v IT, kde som pil veľa kávy. Robil som to tri roky bez prestávky a potom som si povedal, že chcem pauzu, tak som sa tri mesiace povaľoval doma. Medzitým som niečo robil, pil som veľa kávy a tak som si povedal, že si otvorím kaviareň.

Facebooková page Brew baru bola založená 25. mája 2013, vtedy si teda začínal?

Ja si dátumy veľmi nepamätám, viem, že som prešvihol aj prvý mesiac. Ale okolo toho 25. mája to asi bolo.

Už je to teda takmer rok, tak to nejako zhodnoť. Naplnili sa očakávania, ktoré si mal, keď si Brew bar otváral?

Zatiaľ dobre, zatiaľ ma to baví. Moje očakávania boli, aby som si mal kde robiť kávu, takže to sa splnilo.

Takže ty si si to vlastne robil pre seba?

Áno, áno, som spokojný. Hlavne s baristom som spokojný. Robil som to pre seba a pre kamarátov. Kamaráti sú tiež spokojní. Všetci mi tvrdili, že kaviareň nie je len také jednoduché spraviť. V živote som nič s kávou nerobil, spravil som si kaviareň a zjavne to vyšlo, takže nie je to nič ťažké.

Kde si nabral baristické základy?

U Peťa Ondrejku. Prvýkrát som ho stretol tu vo Fresh markete, keď som si prišiel po zelenú kávu. Vtedy som sa doma strašne nudil, tak som si skúšal doma pražiť. Peťo vtedy vo Fresh markete každý piatok a sobotu predával a varil kávu. Po mesiaci od kedy som ho stretol, som si u neho vyskúšal spraviť svoje prvé espresso a zistil som, že to nie je až také ľahké, ako to vyzerá, nie je to len o tom utlačiť kávu. Potom o mesiac som tu už miesto neho robil kávu a o tri mesiace som mal kaviareň.

Prečo si založil Brew Bar práve tu – vo Fresh markete?

Chcel som v meste a ešte stále chcem. Stále hľadám nejaký voľný priestor, lenže minulú zimu tam nič schopné nebolo. Vedel som, že tu Peťa ľudia poznajú, tak som si to otvoril tu.

Čo ťa na tvojej práci najviac baví?

Robenie a pitie kávy.

Tak mi povedz niečo o káve. Napríklad, ktorá je tvoja najobľúbenejšia alternatívna príprava?

V poslednej dobe asi V60tka, od kedy som si kúpil ten pekný dekantér. Predtým to bola Walküre, ale to už je priveľa roboty a nechce sa mi s tým hrať. Treba na to totiž iné mletie, dosť ťažko sa to čistí a dá sa v tom spraviť len jedna káva naraz. Keby si ľudia cez obed dali štyri, tak to by som pätnásť minút robil Walküre. To sa naozaj nedá, čiže ju nemám v ponuke.

Máš nejakú obľúbenú pražiareň?

Green Plantation sa zatiaľ prekonávajú. Každá káva od nich je lepšia a lepšia. Predtým mali v ponuke Kamerun, potom v lete Keňa, Burundi, ďalšie Burundi, teraz tá Sumatra a Etiópia. Od Tima Wendelboe som pil výbornú kávu, predtým ešte, kým mu nestúpla sláva do hlavy.

Teraz sa už pokazil?

Minulé leto som od neho pil Keňu, ktorá bola vynikajúca, no odvtedy nič, čo by som si kúpil znovu.

Ďalej Coffee Collective sú veľmi dobrí a z nášho najbližšieho okolia sa českému Doubleshotu často dobrá káva zadarí.

Ja som si aj v Londýne všimla, že Green Plantation majú oveľa zaujímavejšiu ponuku, ako väčšina pražiarní. Tam akoby všetci pražili to isté.

Green Plantation majú Valeriána. A Peťa, ktorú tú kávu vie skvelo upražiť.

Aké percento tvojich objednávok tvoria alternatívy?

Asi 20%. Za deň sa na espresso minie asi kilo a štvrť, kilo a pol kávy, na alternatívy asi štvrť kila.

Na začiatku si mal na tabuli s ponukou vypísané jednotlivé alternatívy, ktoré ponúkaš, teraz máš napísané len “filtrovaná káva”. Vtedy sa ľudia zastavili, že čo to vlastne ponúkaš?

Vtedy sa ľudia zastavili a pýtali sa napríklad, či im z toho spravím cappuccino. Lebo sa im to páčilo, že je to objemovo celkom veľké, tak chceli, aby som im to dolial mliekom.

Ale inak sa zastavovali najmä ľudia, ktorí už alternatívy poznali. Ľudí, ktorí alternatívy nepoznajú, zaujme skôr, keď vidia ako sa tá káva pripravuje. Podľa názvu menej. Ale keď to vidia, tak sa spýtajú, čo je to zač.

A dajú sa presvedčiť, vyskúšajú aj niečo, čo nepoznajú?

Ono sa to delí na dve polovice. Ľudia, ktorí doma pijú instantnú kávu, tí si to prekvapivo dajú skôr. Instantná káva totiž nevyzerá ako espresso, nemá to penu a nie je to malé. Tí, čo pijú espresso, tí sú zvyknutí, že to má nejakú penu, tak tá im na filtrovanej káve chýba. Aj keď tie domáce espresso kávovary im spravia vlastne len spálenú filtrovanú kávu s penou. Takže, tí, čo pijú espresso, tí si alternatívu objednajú len občas, ale ľudia, ktorí nie sú až takí vyhranení a je im to viac-menej jedno, hlavne, že je to káva, tak tí si alternatívu dajú skôr. To sa týka najmä staršej generácie. Mladšia generácia zase vyskúša a keď im to chutí, tak sa na to naučia.

Aké máš s Brew barom plány do budúcnosti?

Chcel by som otvoriť Brew Bar Café 2 niekedy v budúcnosti, keď sa nájde vhodný priestor. Túto prvú kaviareň by som vo Fresh markete nechal. Už sú sem ľudia naučení chodiť a je to tu veľmi fajn.

Aké sú tvoje baristické sny? Nejaká kaviareň/mesto/pražiareň alebo plantáž, kam by si sa šiel pozrieť?

Na plantáž by som sa aj celkom pozrieť išiel. Napríklad, keď človek vidí Tima Wendelboe a tú jeho slávnu Fincu Tamanu, to by som si celkom pozrel. Alebo potom Škandinávia, to je taká dobra kávová destinácia. No alebo Japonsko, lebo tam má filtrovaná káva naozaj tradíciu. Napríklad som počul o kaviarni, ktorú má starý pán, ktorý robí filtrovanú kávu, spraví ti ju cez woodneck a povie ti, že teraz môžeš piť, potom povie stop, desať minút musíš počkať a potom môžeš piť ďalej. Ak sa napiješ medzitým, tak ho urazíš. Tam ti spravia takú Kolumbiu z roku 1950, upraženú minulý týždeň.

Ďakujem za rozhovor (aj za kávu)!

(Dávid text autorizoval a nič na ňom nezmenil.)

The Art Assignment - Stakeout!

This is my first ever blogpost in English and I am sorry to
all of my Slovak readers but this is a response to the Art Assignment and I want the people who created it to be able to read my response (I am not sure if they are actually going to read it because they have tons of responses coming in but maybe they will).

The Art Assignment is a new youtube project curated by Sarah Green who is a wife of John Green, (one of the vlogbrothers) who also takes part in the Art Assignment. Every week Sarah interviews one artist about their work and the artist gives the people watching the video an art assignemnt to do. People who want to participate finish the assignment and document it in some way - they take pictures or make videos or write a blogpost like I do.

I loved already the first assignment because it was a fun idea and I might do it someday but the second one got me hooked insantly. You can watch the assignment video here. The idea is to take any object and leave it in a public space so that people can interact with this object. Ideally you are there to observe and document what's going on.

My idea was to take a box of chocolate and leave it on an empty coffeeshop table with a note for the person to take some chocolate and then pass the box onto another empty table. Who would have refused to enjoy a small bite of chocolate alongside their coffee?

Sadly I haven't picked the best time to do this because for an hour the coffeeshop was full of people who came there for a meeting of some charity organisation so most of the tables were occupied and not many new people came into the coffeeshop for the first hour I was sitting there.

Anyway I put the chocolate on one of the tables. There was still some stuff left on it so the waitress came to clean it up. She saw the chocolate and was a bit confused at the beginning then she showed it to another waiter. She walked up to their boss asking whether it's ok to leave it on the table. She said yes so the chocolate went back on to the table. A couple of girls approached the table. They must have noticed the chocolate. Sadly I was sitting too far away to see what they are doing but I didn't see them standing up to pass the chocolate onto another table.

After an hour they left, I went to the table to check if they at least took some chocolate. It wasn't on the table. I thought they took it. For this case I brought another box with me. I put it on a table with a reservation on it. The waitress who has first seen the chocolate walked up to me and asked me whether I was doing some kind of research. I said I am doing it as a part of The Art Assignment. She said it was the nicest thing that she has seen in the coffeeshop for the whole day and that she took a picture of it. That was really cool.

She also said that they had to take the first chocolate off the first table because they didn't want to interefere the meeting that was going on but she promised they would put it back up right after they are finished.

Three girls walked up to the table with the reservation on it. The waitress put the chocolate right in front of them probably afraid that they would not notice. I think they thought it is something that the coffeeshop is doing. One of them took one of the chocolates but then they didn't pass it onto another table.

I left after two hours. Nobody passed the chocolate onto another table as the note said and one of the chocolates was still sitting on the shelf behind the counter. I am not sure whether they remembered to put it back onto a table later on but if not, hopefully the staff enjoyed the chocolate. I wouldn't mind. It's my favourite coffeeshop in town and the staff definitely deserves some sweet reward for their great work :)

Doing The Art Assignment was so much fun and I think I made a few people smile and some mouths happy because chocolate makes everything better.

Next assignment will be documented better, I promise.

Londýn je kávový raj - 2. časť

Veľká vďaka za pozitívne reakcie na môj prvý článok z kávových potuliek po Londýne. Nech sa páči, toto je jeho sľúbená druhá časť.

Association
Association považujem za jednu z naozaj top kaviarní v Londýne. Je neuveriteľne štýlová a jej lokalita je úžasná - ak idete do Londýna ako turista, určite oceníte výhľad na jeden z najznámejších londýnskych mrakodrapov - The Gherkin, ktorý je postavený približne 60 metrov od vchodu do kaviarne. Okrem toho tu majú veľmi milých baristov a najmä vynikajúcu kávu od Square Mile. Ja som ochutnala Boliviu Colonia 8, ktorá má v tasting notes veci ako marcipán a fudge, čoho som sa trochu obávala, ale aj ma to zaujímalo, ako to vypáli. Ja marcipán moc nemusím, ale nejako špeciálne som ho necítila, takže pohoda. Táto šálka kávy z aeropressu bola spolu s Etiópiou od James Gourmet Coffee tým najlepším, čo som v celom Londýne ochutnala. Asi najmä preto, že táto Bolívia mala v sebe všetko - bola sladká, ale aj ovocná, no veľmi jemne a čokoláda s marhuľami sa v nej krásne dopĺňali, proste naozaj zladená chuť.

Ak sa budete pohybovať v londýnskej časti The City, určite do Association zájdite. Kvalita zaručená.
*****

Craft Coffee
Do Craft Coffee ma poslal David z predchádzajúceho článku. Pomerne nová kaviareň, otvorená v septembri 2013 priamo v srdci hipsterského Shoreditchu, čo by kameňom dohodil od Shoreditch High Street station. A tak to tam aj vyzeralo, samozrejme. Kávu na filter mali od Notes, tak som dostala šancu ochutnať od nich ešte niečo iné. Vraj som mala smolu, lebo väčšinou mávajú stále aspoň jednu hosťujúcu kávu a zrovna v deň, keď som tam bola ju nemali. Z ponuky som si bez problémov vybrala Etiópiu, nalákala ma najmä levanduľa v tasting notes, lebo ak v káve cítim čo len trochu kvetov, tak celá plesám. Bohužiaľ, v aeropresse od Notes sa niekde utopili, stratili, ani stopa po nich. Káva nebola zlá, ale nebola ničím výnimočná a iná. Splynula mi veľmi rýchlo medzi chuťovými zážitkami týchto kávou preplnených dní.

Káva od Notes ma teda nepresvedčila ani na druhýkrát. David, ktorý ma do Craft Coffee poslal, tam vtedy pil niečo od nejakej guest roastery a veľmi si pochvaloval. Tak asi treba vychytať to. Ja som mala smolu.
***

Prufrock
Prufrock je vraj londýnsky "must". To vám povie každý kávový sprievodca. Celkom nechápem ako je to možné, že sa mi tam za rok, čo som v Londýne bola, nepodarilo zavítať. Ale nepodarilo. Ak náhodou nepoznáte, Prufrock je londýnske hlavné baristické tréningové centrum a pracujú tam tí najkvalitnejší baristi, ktorí bežne chodia rozhodovať na rôzne kávové majstrovstvá a tak. Prufrock je kávový zážitok, ale len pre statočných. Kebyže o káve nič neviem, tak asi odtiaľ chcem ujsť. Tým chcem povedať napríklad to, že sa mi slečna baristka, u ktorej som si objednávala, nezdala práve nápomocná. Okrem celkom mätúceho menu by na kávového laika mohli celkom desivo pôsobiť aj police plné kávových hračiek, ktoré boli najplnšie a najrozmanitejšie, aké som kedy videla. Ja som sa z toho samozrejme vytešovala a s radosťou som si prezerala milión variácií na kávové drippers a iné hračky.

Čo ale zabilo aj mňa, bola cena, ktorú si pýtali za filter. 5,50Ł za 250ml filtra od Square Mile! Prečo? Prečo si všade inde môžete dať kávu od rovnakej pražiarne o 1,5 až 2 libry lacnejšie? Za čo si v Prufrocku priplácame? Za kvalitu baristov? Alebo slávne meno? Neviem. Zaplatila som to, keď už som tam bola, ale nabudúce už neprídem. Prufrock zďaleka nie je jediné miesto v Londýne, kde vám spravia vynikajúcu výberovú kávu, ktorá je čerstvo upražená najlepšou miestnou pražiarňou a pripraví vám ju skutočný profesionál.

Čo sa kávy týka, bola to Brazília pripravená cez aeropress a bola skutočne výborná, no mám taký pocit, že pred polrokom, keď som s výberovou kávou začínala, som po čokoládových Brazíliách siahala s oveľa väčšou radosťou ako teraz. Áno, stále ma teší ako úžasne sladko môže káva chutiť, ale akosi teraz už hľadám aj zaujímavejšie a komplexnejšie chute.

Prufrock robí dobrú kávu a je to kávové kráľovstvo. No príliš to o sebe vedia a všetkým to dávajú pocítiť. Škoda.
***

Extras
Prufrockom moje potulky po kaviarňach s výberovými kávami skončili, no ešte mám pre vás zopár zápiskov navyše. Najprv jedna špeci "kaviareň" a potom jedna špeci káva.

Ziferblat
O Ziferblate ste možno počuli. Je to ruský koncept kaviarní, v ktorých človek platí za čas. V Londýne niekoľko pencí za minútu, spolu to vychádza na niečo pod dve libry na hodinu. Po piatich hodinách sa vám čas prestane rátať. Prídete, napíšete na papierik čas, v ktorom ste dorazili a počet osôb a na konci vám to vyúčtujú. My sme boli zadarmo, lebo jedna kamarátka u nich dobrovoľníči a za odmenu dostáva dvakrát toľko "času zadarmo", koľko si v kaviarni odrobí. Je ťažké toto miesto ale nazývať kaviarňou, je to skôr taká veľká obývačka s veľa rôznymi stolmi a funkčnou wifi, kde si môžete robiť, čo chcete - hrať spoločenské hry, učiť sa, pracovať, čítať si, či len tak pokecať, ako my. K dispozícii máte kuchynku, kde je niekoľko spoločných čajov, jeden prekvapkávací kávostroj, mikrovlnka, rýchlovarka a to je tak všetko. Jedlo si ľudia nosia sami, prípadne prinesú viac a nechajú na spoločnom stole, odkiaľ sa môžu potom ponúknuť aj ostatní.

Toto miesto nie je o káve, ale atmosféru má rozhodne skvelú.

Vietnamská káva
Netreba zabúdať, že Londýn je výnimočné miesto najmä tým, že v ňom môžete autenticky zažiť snáď akúkoľvek svetovú kultúru či kuchyňu, akú si vymyslíte. Keďže moja najlepšia kamarátka z Londýna je síce Britka, ale vyrástla v juho-východnej Ázii a teda veľa vecí práve z tejto kultúry sú jej srdcovou záležitosťou, rozhodla sa, že môj kávový výlet musím zakončiť vietnamskou kávou. My sme si ju dali v ľadovej verzii. Káva samotná je veľmi horká, čiže je jasné, že to nie je nejaká skvelá výberová káva, ale o to v tomto nápoji aj tak nejde. Podáva sa totiž s kondenzovaným mliekom, ktoré sa s kávou postupne mieša, čím ju sladí. A o vizuálny zážitok je tiež postarané.

Pár poznámok na záver

Veľmi ma mrzelo, že som nestihla zájsť do Alchemy. Je to tiež jedna z pražiarní, ktoré sú momentálne v Londýne celkom známe a niekoľko nových malých kaviarní berie kávu práve od nich. Majú aj svoju vlastnú kaviarničku, ktorá vyzerala zvonka naozaj super. Šla som okolo, ale nezastavila som sa, lebo som sa ponáhľala a to bola osudná chyba, lebo cez víkend mali zatvorené, čo som si všimla až v sobotu ráno, keď som sa tam vybrala. Smutné.

Káva je v Londýne celkom drahá. Prufrock je extrém, ale filtrovanú výberovú kávu takmer nezoženiete pod 3,50. Veľa som myslela na úžasné filtre, ktoré nám v Bratislave robí Dávid v Brew bare len za dve eurá. Londýn by ma takýmto tempom celkom rýchlo zruinoval.

Väčšina kaviarní, ktoré majú v ponuke aj filter robí len aeropress. Sem-tam sa nájde aj V60-tka. Chemex som nevidela, že by niekto mal v ponuke. Opäť body pre slovenské a české poklady ako sú Brew bar alebo Café Mitte.

V Londýne je 28 pražiarní, no medzi svetové top jednoznačne patria Square Mile a Workshop, tesne za nimi je niekoľko ďalších. Sklamalo ma ale, že som mala pocit, že londýnske pražiarne nepražia nič experimentátorské, aspoň som teda na nič nenarazila. Všetci majú v ponuke Rwandu Mahembe, Ethipiu Yirgacheffe, Columbiu Finca Tamana a nejakú tú Brazíliu. Nijako nenamietam, tieto kávy sú skutočne prvotriedne. Len som jednoducho mala pocit, že pražiarne idú radšej po zaručenom úspechu ako cestou experimentu, pri ktorom sa sem-tam človek dostane ku klenotom ťažkého kalibru, ktorý možno ani nezvládnu všetci. Takým, akým je napríklad Honduras od Green Plantation.

Zopár fotiek navyše z každej kaviarne nájdete v tomto albume.

Londýn je kávový raj - 1. časť

Keď som pred polrokom z Londýna odchádzala, moje záujmy o výberovú kávu a filtrované prípravy boli ešte len v zárodku. A tak paradoxne, hoci som rok žila v meste, ktoré ponúka jednu z najrozvinutejších scén, čo sa výberovej kávy a jej prípravy týka, až teraz, keď som sa tam po polroku na chvíľu vrátila, som naozaj ocenila, aká bohatá tá kaviarenská scéna je. Treba ale povedať, že napriek tomu, že independent kaviarní sa v Londýne nedopočítate, nie je všetko zlato, čo sa blyští. Rozhodne alternatívy nie sú úplným "must" vo všetkých týchto kaviarňach. Ale či už ste espresso alebo filter fanatik, určite po krátkom researchi nájdete kopu kaviarní, ktorých návštevu neoľutujete. Ja som bola v Londýne na štyri dni a okrem kávy som stihla aj kopu stretnutí s kamarátmi, tak tu je môj report z toho, čo som za tie štyri dni stihla.

Len taký prehľad na úvod - za štyri dni som vypila 10 šálok filtrovanej kávy zo 6 rôznych pražiarní - Workshop, Square Mile, Notes, James Gourmet Coffee berlínsky The Barn a portlandský Heart Coffee.

London's Best Coffee
Začnem odporúčaním na najužitočnejšiu appku ever. Mega user-friendly appka s mapou, zoznamou všetkých independent kaviarní s informáciami o tom, aké prípravy kávy ponúkajú aj z ktorej pražiarne berú kávu. Je tam aj zoznam všetkých pražiarní, ktoré v Londýne nájdete, aj s informáciami o tom, ktoré kaviarne ich kávu ponúkajú, takže môžete skúšať nielen rôzne kaviarne, ale aj kávu z rôznych pražiarní. Existuje aj papierová verzia - mapa s kaviarňami. Je menej informatívna, ale stále dostatočne užitočná a celkom spoľahlivo sa dá použiť ako mapa centra Londýna.
*****

Talkhouse
Talkhouse je jedna z mála kaviarní na západe Londýna. Východ Londýna je independent kaviarňami preplnený, no na západnej strane by ste ich mohli spočítať na prstoch dvoch rúk. Talkhouse je veľmi strategicky umiestnený na Portobello road, čiže ak ste v Londýne na výlete, môžete spojiť známy vintage market so skvelou kávou. V Talkhouse sme boli na raňajkách hneď prvý deň ako som bola v Londýne a bol to asi najlepší zážitok, lebo som sa zarozprávala najprv so španielským baristom (minulý rok 3. miesto v Latte Art na svetových majstrovstvách) a potom sa pri mne zastavil ešte aj majiteľ a asi 15 minút sa so mnou rozprával o tom, čo si myslí, o rozvoji pražiarenského priemyslu v Londýne a že možno nie všetky nové pražiarne sú úplne dôveryhodné, lebo sa ich momentálne otvára kopa, lebo to je proste v móde pražiť kávu. Za svojho osobného favorita označil pražiareň Petera Jamesa - James Gourmet Coffee, lebo to je už 50-ročná pražiareň, ktorá si vraj zachováva svoj štandard. Ja som od nich vyskúšala Etiópiu Suke Quto a musím povedať, že to bola pravdepodobne jedna z víťazných káv celého výletu. Úžasná marhuľová chuť bola výrazná najmä potom ako káva úplne vychladla. To ma celkom dostalo. Okrem toho som v Talkhouse ochutnala ešte Rwandu Mahembe od Workshopu, ktorá bola tiež mňamka, ale pri Etiópii bledla závisťou.

Talkhouse bol zážitok a milý a šikovný barista nám tam spravil parádne aeropressy.
*****

The Wren
The Wren je absolútne horúca novinka, kaviareň, ktorá sa otvára 8.marca. Ja som sa tam dostala ešte pred otvorením, lebo moja kamoška tam robí asistentku manažérke. Je to kaviareň, ktorá je umiestená v budove zrekonštruovaného kostola z 13. storočia a je to vskutku spektakulárne. Nachádza sa kúsoček od St. Paul's cathedral, takže úplne v centre. Kávu majú od Workshopu, spravia vám espresso, aeropress alebo V60tku. Ja som síce kávu neochutnala, ale v deň, keď som tam bola, sme vyberali quiche a croissanty, ktoré budú predávať. V živote som tak dobré quiche nejedla. V The Wren sa určite oplatí zastaviť, už len kvôli tomu prostrediu a myslím, že kvalita kávy vás určite nesklame. Ja som bola smutná, že som túto kaviareň nestihla už otvorenú, ale vy ak pôjdete do Londýna neskôr, určite sa tam zastavte.

Notes
Notes je pražiareň, ktorá prevádzkuje dve kaviarne a niekoľko pouličných stánkov s kávou. Nedávno zmenili štruktúru a zameranie viac smerom na výberové kávy a teraz sú jedna z asi piatich najobľúbenejších londýnskych pražiarní, po ktorých káve kaviarane, ktoré nepražia vlastnú kávu, siahajú. Návšteva ich kaviarne v Covent Garden bola pre mňa ale trochu sklamaním. V ponuke na filter mali len jednu kávu, zhodou okolností Rwandu Mahembe, ktorú som mala už ráno. Ráno som mala síce tú od Workshopu a túto upražili Notes, ale aj tak som mala chuť vyskúšať aj niečo iné. Barista sa nedal presvedčiť, ani keď som mu povedala, že by som si nejakú kávu od nich rada kúpila, len by som ju najskôr rada vyskúšala. Nakoniec som si teda dala Rwandu, ranná od Workshopu bola lepšie, no pila som ju už aj z The Barn a tá bola ešte o level vyššie. Nakoniec som si kávu od Notes nekúpila.
***

Davidove kávové kráľovstvo
Takto sa nevolá žiadna kaviareň, David je môj kamarát, ktorý ma prvý voviedol do sveta výberovej kávy. Vo štvrtok večer som bola u neho a jeho manželky na návšteve a to bola úplná kávomilská show. David vlastní asi všetky kávové hračky, aké si viete predstaviť, tak ja som sa úplne výžívala. Odložil pre mňa posledné beans z portlandskej pražiarne Heart Coffee, ktorá sa zapíše do mojej histórie ako prvá mimoeurópska pražiareň, ktorej kávu som ochutnala. Nebola zlá, ale zatiaľ sa medzi top miesta na mojom rebríčku neumiestnila. Druhý aeropress sme si spravili z posledných beans z berlínskej pražiarne The Barn - Etiópia Mesele Heille, to bola jedna z káv, ktorú sme ochutnávali na februárovom cuppingu v Moje, o ktorom som písala tu. No a potom som dostala darček - Burundi zo Square Mile, tak sme ju samozrejme museli vyskúšať. A keď už má David toľko hračiek, dostala som možnosť vybrať si spôsob prípravy a mohla som si ju spraviť sama. Spravila som pre nás všetkých veľký Chemex s použitím kovového cone-u a prvýkrát v živote som v ruke držala takú tú uber skvelú kanvicu s úzkym hrdlom. Cítila som sa drsne profesionálne :) David potom ešte spravil z tej istej kávy aj aeropress, aby sme mohli porovnať jej chute pri rôznych prípravách. Vždy ma to úplne prekvapí ako veľký rozdiel to spraví, keď si kávu spravíte rôznymi filtrovanými prípravami. Ako vždy aeropress z už aj tak vynikajúcej kávy z Chemexu, ešte výraznejšie vytiahol a podčiarkol ovocné chute.

Toto všetko som stihla za jeden jediný deň. Asi si viete predstaviť, že to bol vážny kafeínový overdose - vypočítala som si, že na prípravu káv, ktoré som za ten deň vypila sa minulo aspoň 90g kávy, možno aj viac. A veľkú väčšinu z nich som vypila po 18tej, čiže totálny masaker. Ale stálo to za to. Spať som šla o druhej ráno a úspešne som zaspala :) Ostatné dni som sa už krotila, ale stihla som ešte návštevu ďalších štyroch kaviarní. Ale o tom až nabudúce.