Living Hope Days 4 & 5 - Singing in the rain under Petronas Twin Towers

Mali sme sa odtrepať cez pol sveta do Kuala Lumpur na celosvetovú konferenciu Scripture Union a keď sme pár týždňov pred tým zbadali definitívny program skoro nám oči vypadli. Všetkých päť dní plne natrieskaných programom, jasné coffee breaky a tak, ale program doobeda, poobede aj večer, žiaden outing, žiaden čas na sightseeing, nič.

A tak sme sa snažili vymyslieť nejakú stratégiu, ako sa ísť aspoň na krátko pozrieť do centra Kuala Lumpur, lebo predsa ten hotel, v ktorom sme strávili celý týždeň by prakticky mohol byť kdekoľvek na svete, najmä ak by sme nikdy neopustili dokonale klimatizované miestnosti, tak by sme nemuseli mať pocit, že konferencia prebieha na akomkoľvek exotickom mieste, mohla by byť pokojne aj v Senci. A do KL sa asi tak skoro nevrátime, takže sme si povedali, že predsa odtiaľto neodídeme bez toho, aby sme niečo videli.

Prvý pokus sme vykonali vo štvrtok cez poobedné voľno. Obed začínal o 12.30, poobedný program pokračoval o 15.30, čiže sme mali tri hodiny. Tak sme rýchlo zbodli niečo na obed a pred jednou vybehli z hotela. Prvá časť cesty bola cesta taxíkom od hotela na stanicu. Prvý ujo taxikár ale netušil cestu na miesto, kam sa chceme dostať (divné, nie?), ale druhý pokus nám už vyšiel. Trapas ale bol, že po tom ako sme dorazili na stanicu a kúpili sme si lístky, akurát sme videli náš vlak odchádzať zo stanice. Nanič pocit nastal až keď sme zistili, že tie vlaky chodia len raz za polhodinu. Hlavne, keď sme mali na výlet na otočku tak málo času, polhodina čakania nebola práve najlepšou správou. Ale tak čo už.

Odviezli sme sa na centrálnu stanicu v KL, kde sme sa absolútne nevedeli zorientovať a tak sa nám prihovorila jedna postaršia Indka, lebo sme evidentne vyzerali úplne stratené a zmätené. Keď sa nás opýtala odkiaľ sme, tak sme len veľmi všeobecne povedali, že zo strednej Európy, väčšina Aziatov predsa o Slovensku v živote nepočula. Ale ona chcela vedieť odkiaľ presne a potom nám prezradila, že ona je z Viedne. No, veď prečo nie. Ukázala nám vchod do metra, aj kde si máme kúpiť lístky, bola veľmi milá. Autamat na lístky nám vyplul modré kolieska ako do kasína, na čom sme sa vrcholne bavili, ale hej, boli to lístky na metro.

Päť zastávok konečne frekventovane chodiacim metrom a vystúpili sme na stanici pod Petronas Twin Towers. Práve ako sme vychádzali z metra sa spustil obrovský lejak, tak sme vytiahli dáždniky, nebudeme predsa čakať, kým doprší, keď máme tak málo času. Vtipné ale je, že aj keď totálne lialo, stále bolo príjemne teplo a ten dážď aspoň trochu zriedil vzduch a oveľa príjemnejšie sa dýchalo a ten dážď bol taký teplý, že to vlastne bolo úplne fajn. Tak sme sa vytešovali z dažďa, 15 minút fotili seba aj veže z každého uhla a potom sme ešte prebehli obrovským nákupným centrom, ktoré je pod tými vežami a šli sme späť.

Nakoniec sme zmeškali asi dva prvé poobedné bloky, samozrejme s tým meškajúcim vlakom a zápchami, ktoré totálne predĺžili jazdy taxíkmi nemohli byť dve a pol hodiny v žiadnom prípade dostatočne dlhým časom.

Druhý turistický pokus nastal v piatok večer, keďže už po večeri nebol žiaden program, rozhodli sme sa pridať sa k skupine, ktorú organizoval Grék Georgos, že sa pôjde niekam do mesta. Chyba, chyba. My sme boli samozrejme najedené za 20 minút a nachystané odísť o 6tej večer, ale Georgos mal čas a povedal, že sa stretneme až o pol siedmej. Kým sme sa pozbierali, zistili, kto všetko ide, kam vlastne ideme, koľko taxíkov potrebujeme, a kým sme si tie taxíky zohnali, bolo už 7 hodín. To, že ešte 20 minút nám trvalo, kým sme sa kvôli zápche dostali z dohľadu hotela, to už je len jemný detail.

Georgos sa rozhodol, že pôjdeme taxíkmi priamo do mesta, čo nám trvalo takmer hodinu. V pláne bolo ísť na rozhľadňu v televíznej veži, z ktorej je výhľad na Petronas Towers aj celý KL. A potom sa ísť prejsť do centra mesta. Georgos tvrdil, že tá rozhľadňa je zadarmo. Tak prečo nie. Keď sme tam prišli, zistili sme, že samozrejme zadarmo nie je, stálo to 47 ringidov na osobu, čo je niečo okolo 12 eur. Po chvíľke rozhodovania sme si povedali, že do KL asi tak skoro zase neprídeme, tak sme si všetci desiati kúpili lístky a vyviezli sa výťahom do výšky vyše 250 metrov.

Dobre sme urobili. Zase sme si odfotili veže z každej možnej strany, obehli rozhľadňu dookola aspoň štyrikrát, fotili sa navzájom a spoločne. Zloženie našej skupiny bolo celé vtipné, lebo sme tam boli tri Slovenky a dvaja Česi a potom po jednom kuse z Grécka, Nórska, Estónska, Maďarska a Austrálie (?). Každopádne, jasné, že my piati sme mali tendenciu komunikovať v našich rodných jazykoch a celkom vážne sme sa bavili. Teda, najmä bratia Česi sa nám starali o zábavu.

To sme ešte netušili, že sa im podarí zabudnúť sa hore na rozhľadni 20 minút potom ako sme už všetci zišli dolu a nezistiť, že sme odišli. Posledný vlak zo stanice v centre nám odchádzal o 11tej a kým sme sa teda všetci zišli pod televíznou vežou bolo už okolo pol 10tej a zatiaľ sme zvládli byť až na jednej rozhľadni (a hodinu v taxíku). My sme teda chceli ísť potom do centra, aby sme konečne videli aj niečo iné z KL, ale väčšina ľudí nevidela Petronas Towers zblízka a Georgos tvrdil, že do centra je to príliš ďaleko, aby sme to prešli pešo. Tak sme to už proste vzdali a jednoducho sa bavili na tom, ako strašne nám nevyšiel pokus vidieť nočné centrum KL.

Pomalým krokom sme sa prešli k Petronas Towers, opäť sme si ich fotili na každom kroku, ale tentokrát sme sa trochu viac ponáhľali, lebo sme nechceli, aby nám zdrhol posledný vlak. Tak sme sa zase len vrátili na to isté miesto, ktoré sme už my, slovenská výprava, videli deň predtým a našťastie vďaka tomu, že už sme vedeli ako funguje metro a vlak a lístky a tak, tesne sme behom stihli aj metro, aj vlak, ktorý našťatie dve minúty meškal. Stihli sme predposledný a nie posledný nakoniec, ale hlavne dobre, že nám tentokrát neodišiel pred nosom a nemuseli sme zase polhodinu čakať.

Mimochodom, celý čas v piatok večer pršalo. Takže tak. Z Kuala Lumpur som videla len Petronas Twin Towers. Ale aspoň, že cez deň aj v noci, sprava aj zľava, zdola aj z rozhľadne. A teraz už len vytriediť tých 300 fotiek :D

Living Hope Days 1, 2 & 3 - The Taste of Malaysia

Tak, polovica konferencie za nami. Nie som veľmi v stave napísať plnohodnotný príspevok, ale tak aspoň pár nezorganizovaných myšlienok.

Klimatizácia. Človek ide do tropickej krajiny, pozrie sa na predpoveď počasia, zistí, že má byť celý týždeň 35 stupňov a tak si logicky zbalí kopu letného oblečenia. A potom trávi celé svoje dni zatvorený v hoteli, ktorý je plne klimatizovaný, čo je síce pekné, ale v miestnosti, kde máme hlavné meetingy fičí klíma tak, že každý, kto odtiaľ vychádza sa drkoce zimou. Prvý deň som si tvdohlavo obliekla letné šaty a po tom, ako som takmer zmrzla som sa počas prvej pauzy išla prezliecť do riflí, obuť si konverzy a obliecť si sveter. Úplne trápne. Zohrievať sa chodíme k bazénu, ktorý je vonku a tam naozaj tých 35 stupňov je, takže keď tam chcem stráviť dlhší čas, musím sa ísť prezliecť do letného oblečenia a potom sa na meeting zase prezliecť do riflí a svetra. Celé zle.

Jedlo. Seafood. Vo všetkom. V ryži, v zemiakoch, v špagetách, v zeleninových šalátoch, v omáčkach, všade, všade, všade. Veď tak treba, keď už sme v tej exotickej krajine, nie? Jesť sa to dá, čo vám poviem. Neviem, či by som to jedla každý deň, ale na týždeň sa vôbec nesťažujem. A keďže máme buffet style jedlo, tak si človek vezme len to, čo vyzerá dobre, zaujímavo, chutne... Najlepšie je stôl s ovocím a koláčmi, tam to len vyzerá zaujímavo. Ovocie, ktoré má ružovú šupku, ktorá chutí ako kapusta a biele vnútro s mini čiernymi bodkami, čo chutí ako plané kiwi :D Mrte :) Koláčiky sú takmer všetky vyrobené z ryže a majú šialené farby, neónové ružové, zelené, žlté, modré. Ale v týchto krajinách asi musí byť všetko farebné.

Bazén. Už spomínaný vyššie. Na terase na piatom poschodí, kde máme aj reštauráciu a veľký meeting room je krásny bazén. Keď som ho zbadala včera po obede, okamžite som si rozmyslela môj plán využiť dve poobedné hodiny na spánok a povedala som si, že kúpanie sa je lepší plán. A tak som nahodila plavky a spolu s ďalšími young leadrami, ktorých som spoznala počas obeda sme si dali malú pool party. Pravdupovediac, nemohla som tomu ani uveriť, že je 6.novembra, vonku je vyše 30 stupňov a ja sa kúpem v bazéne vonku. Keďže som prvýkrát v živote v tropickej krajine, bol to pre mňa celkom zážitok. Stálo to za ten obetovaný spánok jednoznačne. Dnes som si ale povedala, že poobedné voľno, dve hodinky, využijem trochu na prípravu na training session, ktorú v piatok vynechám. Tak som nahodila kraťase, zobrala som si svoje papiere a šla som si sadnúť k bazénu. Bolo mi mrte teplo a slnko mi svietilo do očí. A potom prišla Kanaďanka Amy, vliezla do bazéna a ja som jej závidela. Tak som si šla sadnúť na kraj bazéna, nech mám aspoň nohy vo vode a celý čas som prekecala s Amy a v duchu som si nadávala, že som si nepriniesla plavky. Samozrejme som nič nespravila, to som sa mohla radšej kúpať. No ale tak, snáď sa aspoň opálim :D

Jet lag. Neuveriteľná to záležitosť. Myslela som si, že keď sa prinútim nespať cez deň a potom budem spať normálne v noci ako sa má podľa tohto času, tak sa nastavím na tento čas a bude to v pohode. Ale omyl. Síce spím vtedy, kedy mám a spím normálne vyše osem hodín každú noc, aj tak sa cez deň stále cítim hrozne unavená. Najhoršie sú doobedia, lebo vtedy je v Európe hlboká noc, a potom tesne po obede to je úplná kríza, v Európe je nejakých šesť ráno a moje telo hlási, že som celú noc nespala, čo si to dovolujem. Potom sa postupne zobúdzam, poobedie a skorý večer sú celkom v pohode, to máme deň. A potom o desiatej večer mŕtva padám do postele a cítim sa, akoby som nespala viac ako 24 hodín a nie akoby som už dve noci spala pekne normálne ako sa má. No celé zle. Tak som zvedavá, či sa to nejako napraví, alebo to takto bude celý týždeň.

O obsahu konferencie napíšem v nejakom inom blogposte, už som toho v tomto napísala viac než dosť. Tak pozdravujem z Malajzie.

Living Hope Day 0 - Ako mi China Airwaves ukradla noc

Čím je človek starší, tým menej sa mu stáva, že zažije niečo skutočne nové, niečo, čo sa totálne vymyká stereotypu a bežnému životu, niečo, čo sa dá označiť slovami first time ever. “Výlet” na konferenciu v Malajzii však do tejto kategórie v mojom prípade spadá. Prvýkrát som sedela v lietadle dlhšie ako dve a pol hodiny, v lietadle, ktoré som doteraz videla vždy len vo filme. Bol to celkom zážitok. Najmä to “cestovanie v čase”. Celý čas nám tabulečky v lietadle oznamovali miestny čas v mieste nášho odletu (Viedeň) a v mieste nášho príletu (Taipei). Keďže sme do Taipei mali priletieť pred šiestou ráno, vedeli sme, že by sme si mali počas dvanásťhodinového letu niekoľko hodín pospať, aby sme nasimulovali noc a aby sme sa naozaj cítili akože sme na miesto určenia dorazili ráno. To sa síce pekne povie, ale o kus ťažšie zrealizuje. Najmä keď o desiatej večer v Taipei, keď sme sa odhodlali zahájiť spánok, majú naše mozgy štyri hodiny poobede a v mojom londýnskom čase len tri. Long story short, veľa sme toho nenaspali, čo vám poviem.

Najfascinujúcejší pocit bol pocit, že v lietadle čas akoby neexistoval. Videli sme síce tabuľky s nejakými miestami a ich časmi, ale my, presne uprostred sme žiadny čas akoby nemali. Otázka “Koľko je hodín?” je relevantná iba v prípade, ak sa nehýbete rýchlosťou 1000km/h. A tak som úplne stratila taký ten bežný časový cit, že akosi vieme vycítiť koľko hodín niekde sedíme, lebo jednoducho vieme ako sa hýbe čas. Prakticky, keby niekto o polovicu spomalil plynutie času hodín, ktoré sa ukazovali na tých obrazovkách a držal ma v tom lietadle namiesto dvanástich hodín dvadsaťštyri, asi by som si to ani nevšimla. A presne pre toto neviem ani povedať, či sa mi tých dvanásť hodín zdalo veľa alebo málo. Proste som to nevedela vôbec posúdiť.

V čase, keď som bola frustrovaná a unavená z úpornej snahy prinútiť svoje telo, aby v poobedňajších hodinách upadlo do hlbokého spánku a to všetko v nie práve najviac spánok vyvolávajúcej polohe v sede, som si stihla pozrieť dva filmy. 360, čo chcel byť film na štýl Babel, kde sa osudy ľudí na rôznych miestach preplatajú a ovplyvňujú a jedna udalosť kdesi spustí sériu rôznych udalostí a okolností kdesi úplne inde. Nebola som ním úplne nadšená, lebo tie spojenia boli tak trochu silené, bolo ich priveľa a to ako jedna postava ovplyvnila inú bolo koniec koncov dosť vágne. Neviem, nejako som od toho čakala viac a po dopozeraní som mala taký nemastný-neslaný pocit. Ako druhý som si pozrela The Odd Life of Timothy Green, čo bol strašne milý film, charakterizovaný ako family fantasy. Trochu cheesy, ale taký príjemný ľahký, oddychový, akurát tak do lietadla.

Prestupovali sme v Taipei, kde som napísala väčšinu tohto článku. Dorazili sme tam okolo pol šiestej ráno miestneho času, môj mobil hlásil, že v Londýne je pol jedenástej. To som teda bola vyčerpaná po dlhej ceste, ale tak znesiteľne. Čas ísť spať mal predsa ešte len prísť. Ale nie. China Airwaves nás ukrátila o osem hodín života a tak sa žiadna noc z nedele na pondelok jednoducho nekonala. Dali sme si ranný shot kávy a tvárili sme sa teda, že je ráno, tak ako to od nás svitajúca obloha za oknami vyžadovala.

Okolo ôsmej ráno sme nastúpili do lietadla z Taipei do Kuala Lumpur. Let trval štyri hodiny a táto časť bola výnimočne bolestivá. Najmä keď nám o tretej ráno nášho času servírovali obed. Natália skonštatovala, že to už je tretí nedeľný obed za túto jednu dlhú vlastne neexistujúcu noc. Chudák žalúdok, čo vám poviem. Počas tohto letu sa mi asi na hodinu podarilo stratiť vedomie a zobudila som sa až keď sme klesali nad nekonečné palmové lány obkolesujúce Kuala Lumpur.

Teraz, ako toto píšem, sedíme už v autobuse z letiska do hotela. Je pol tretej poobede. Z Bratislavy sme vyrazili v nedeľu o ôsmej ráno, teraz tam je pol ôsmej v pondelok ráno. Čaká nás ešte niečo vyše polhodiny cesty autobusom, čím zaokrúhlime dobu trvania našej cesty na dvadsaťštyri hodín s veľmi chabým počtom ani nie hodín, skôr minút spánku. Za týchto 24 hodín sme preleteli 11000 kilometrov z Viedne do Taipei a potom ešte 4500 kilometrov z Taipei do KL. Plus by som si ešte mohla pripočítať tých nejakých 1000km z Londýna do Bratislavy, ktoré som preletela večer predtým.

Za oknom leje, veď monzúnová sezóna, vzduch je ťažký a vlhký. Nevedela som si predstaviť, aké to bude, byť v krajine s takou vysokou vlhkosťou vzduchu, ale je to úplne akoby bol človek v skleníku. Moje európske pľúca pokladajú každý nádych za neprimerane náročný úkon. Vedľa diaľnice sa rozlieha tropická zeleň. Veľa paliem a strom, aké som nikdy v živote nevidela. Nachádzame sa skutočne blízko pri rovníku, veľmi dúfam, že sa niektorý deň vyčasí a ja zažijem, aké je to mať slnko úplne priamo nad hlavou.

Takže naozaj, sme na mieste činu. Kuala Lumpur, Malajzia, juhovýchodná Ázia. Neuveriteľné.

Tak si lietam hore dole

Od začiatku môjho pobytu v Londýne som vedela, že týždne na prelome októbra a novembra budú tak trochu šialené. Minulý týždeň som bola na otočku doma v Bratislave kvôli promóciám. Nie žeby mi až tak nehorázne záležalo na tom, aby som mohla potriasť rukou papalášom v smiešnych oblečkoch, ale bol to celkom dobrý dôvod prísť na chvíľu domov, postretávať sa s ľuďmi a celý deň chodiť oblečená v najkrajších šatách na svete :D

Je strašne fascinujúce odísť na chvíľu z miesta, ktoré človek dôverne pozná, lebo keď sa tam potom opäť vráti, zrazu vidí veci, ktoré si dovtedy celé roky vôbec nevšímal. Keď som bola v Bratislave počas môjho pobytu v Londýne pred dvoma rokmi, uvedomovala som si hlavne ako je oproti Londýnu pokojnejšia, menšia a menej preľudnená. Teraz, keď sa v Londýne pohybujem v rádiuse do 15km od miesta môjho bydliska a všade sa na bicykli dostanem do 20 minút mi už Bratislava malá nepripadala, keďže z Devínskej sa za 20 minút nedostanem ani do vedľajšej mestskej časti a to idem autobusom. Tento raz som si všimla niečo iné. Všimla som si koľko je v Bratislave kopcov a aké sú na jeseň krásne. Doteraz som si vždy hovorila, že v Londýne je milión parkov a zelene a že keď človek chce ísť do prírody, má ju vždy poruke. No teraz, keď som busy, viem, že to také jednoduché s tými prechádzkami v parkoch nie je. A tak som sa hrozne tešila z Bratislavy, ktorá je tak očividne obkolesená krásnou (a momentálne farebnou) prírodou. Ďalší dôvod do zbierky, prečo mám tak rada Bratislavu.

Tri dni doma mi pripadali ako týždeň, najmä preto, že som vďaka promóciám stihla stretnúť oveľa viac ľudí, než je bežne za tri dni možné. A bolo to super. Stihla som kávu v Shtoorovi, Kofolu v KCčku, obed v novej a všetkými kamarátmi vychvalovanej reštike Alchymista, niekoľko prechádzok po mrazivom Starom Meste a kopu skvelých rozhovorov.

Po troch dňoch som aj s kyticou, ktorú som dostala od našich na promócie doletela späť do Londýna (cestovať s kyticou v ruke je celkom vtipný zážitok), piatok som prežila na neustálej dodávke kávy a v sobotu som nerobila úplne nič. A som fakt rada, lebo som potrebovala nazbierať dostatok energie na to, aby som prežila tento šialený týždeň. Namiesto bežného programu, kedy robím niečo večer raz, maximálne dvakrát do týždňa, mám tento týždeň plný takmer každý večer. Snažím sa toho stihnúť čo najviac, lebo v sobotu opäť odchádzam. Tento krát nie na tri dni, ale na osem a nepoletím necelé dve hodinky, ale niekoľkonásobne dlhšie. Letím totiž do Malajzie na celosvetovú Scripture Union konferenciu. Celkom sa začínam tešiť, lebo to bude prvýkrát, čo poletím mimo Európy, prvýkrát, čo zažijem jetlag, prvýkrát, čo zažijem naozaj dlhý let. Dúfam, že sa mi podarí aj niečo z Kuala Lumpur vidieť, program konferencie je úplne natrieskaný, ale tak snáď sa niečo podarí. Budem sa snažiť ozývať sa odtiaľ, na twitteri pod hashtagom #sulivinghope, na blogu snáď vo forme nejakých denníkových zápiskov. Taký je zatiaľ môj plán, uvidíme, možno to nevydá.

The City life

To, že St. Helen's sa nachádza uprostred The City asi už viete. The City alebo inak Square Mile je jedným z hlavných centier biznisu v Londýne a možno aj v celej Európe. Názov Square Mile nesie táto časť Londýna ešte zo stredoveku, dnes je o máličko väčšia ako jednu štvorcovú mílu (1,12, čo je 2,9 km2). Počet ľudí, ktorí bývajú priamo v centre všetkého finančného diania krajiny je okolo 7000, no počet ľudí, čo sem každý jeden deň chodia za prácou sa šplhá cez 300.000.

Na tomto obrázku je St. Andrew's, budova, ktorá nám
tiež patrí, ale momentálne sa renovuje, takže sa nepoužíva.

Uprostred týchto davov ľudí oblečených v oblekoch a výškových budov sa sem-tam nájdu roztrúsené budovy kostolov, ktoré tu boli ešte oveľa skôr ako všetky tie mrakodrapy. St. Helen's má teda tak trochu bizarné umiestnenie priamo pod londýnskou "Uhorkou" a okolo sú rozostavané ešte minimálne dva projekty, z ktorých jeden permanentne zastavujú pre nedostatok financií, čiže to bude asi staveniskom naveky.

Vzhľadom na toto umiestnenie môjho pracoviska zažívam niekedy celkom zábavné situácie. Prvé týždne, keď som každé ráno chodila do roboty pešo, som sa strašne bavila na tom ako podivne pôsobím v mojom ružovom svetri a rifliach medzi tou záplavou náhliacich sa ľudí v oblekoch. Pripadala som si skutočne ako mimozemšťan. Akoby ľudia oblečení vo farbách zmizli z povrchu zeme. Teraz, keď chodím na bicykli, tak to už tak nepociťujem, lebo sa nezamiešavam do davov, len prefrčím okolo nich, tak si to uvedomujem oveľa menej.

Ďalší fakt, s ktorým som bola oboznámená hneď ako som prišla bolo, že kedykoľvek na ulici uvidíš človeka v rifliach, určite je to človek zamestnaný v St. Helen's. Najväčšia pravda. Úplne sa na tom bavím. Celkom vtipné je, aj keď idem pracovať do našich officov, ktoré máme normálne v jednej z kancelárskych budov. Nie nejakej výškovej, má myslím len štyri poschodia, ale aj tak je to normálna office budova, kde treba vyťukať pri dverách kód, aby ste sa vôbec dostali dnu. Ja s mojím fialovo-tyrkysovým Dakine batohom pôsobím v takom prostredí maximálne zábavne, fakt neviem, čo si myslia ujovia biznismeni, keď ma stretnú na schodoch alebo vo dverách.

Všetko sa ale mení v utorok, kedy máme o jednej poobede Lunchtime service pre ľudí z okolitých budov, ktorí si počas svojej obednej prestávky môžu zbehnúť do kostola, vypočuť si kázeň, kúpiť si sendvič a pokecať s priateľmi. Na tento service totiž povinne chodí celý staff St. Helen's a aby sme nepôsobili v tom business prostredí podivne, máme vtedy predpísaný dress code. Chalani nahodia obleky, dievčatá kostýmčeky a lodičky. Po service máme team meetingy a potom staff meeting, a na tieto meetingy sa presúvame do inej budovy. A práve pri tomto presune sa človek cíti najviac ako súčasť celého toho City life, keď si tak klopká v púzdrovej čiernej sukne a s Pret sendvičom v ruke, presne ako tisíce iných, ktorí na pol hodinu vypadli z officov, aby si zadovážili ten svoj obedný sendvič. Úprimne som rada, že zapadám len na tú chvíľočku a že sa potom môžem opäť prezliecť do svojich bordových riflí, nahodiť batoh a opäť výrazne nezapadať.

Mumford & Sons a iné krásy londýnskeho života

Posledným dňom dominovali okrem bežných rutinných záležitostí najmä zážitky s veľkým Z, ktoré mám možnosť zažiť práve preto, že som v Londýne.

Prvou z akcií, ktorá si jednoznačne zaslúži zdokumentovať bola večera, na ktorú som bola pozvaná v sobotu večer. Jedno dievča, ktoré len pred dvoma týždňami prišlo prvýkrát do St. Helen's pozvalo mňa a ešte niekoľko ľudí, ktorých stretlo k sebe domov, aby sme sa viac spoznali a tak. Veľmi milé, ale nič špeciálne prekvapivé, za posledných pár týždňov som bola na večeri u aspoň 6 rôznych ľudí/rodín. Zaujímavé to začalo byť, keď nám poslala svoju adresu a inštrukcie ako sa k nej dostať. Jedna z informácií bola aj, že jej byt sa nachádza na 23. poschodí. Fajn.

Keďže adresa zmienená v maili sa nachádza len dve zastávky DLR odo mňa, ani som sa nemusela veľmi ponáhľať, vyšla som z domu 20 minút pred tým, než som mala byť na mieste. Sranda začala, keď som vystúpila a zbadala som Ontario Tower, budovu, ktorú veľa ľudí pozná aspoň z fotiek alebo z pohľadu z okna pri ceste DLR do Greenwichu.

Výhľad z 23. poschodia bol neuveriteľný. O2 aréna, kde sa koná koncertov veľkých kapiel, keď hrajú v Londýne, kúsok ďalej popri Temži v pozadí Greenwich, z ktorého, keď sa zotmelo svietil zelený laser označujúci 0. poludník. Pri pohľade na druhú stranu som sa nevedela vynadívať pohľadom na mrakodrapy biznis zóny Canary Wharf a v diaľke za nimi budovám, ktoré dominujú centru Londýna. Výhľad bol dychberúci už za dňa, ale keď sa zotmelo, cítila som sa zrazu ako v New Yorku. Asi som nikdy ešte nevidela Londýn z takej persepktívy a o takom čase.

Okrem toho, že Mianin byt bol krásny, mali sme aj veľmi príjemný večer. Bolo nás tam sedem - štyria Associates, a traja študenti, čo chodia do St. Helen's. Miane spravila večeru na japonský štýl, ja som sa najviac zo všetkého potešila čerstvému doma vyrábanému sushi! Vrcholom večera bolo hranie Jenga popri tom, ako nám hral Jpop a Kpop (japonský a kórejský pop) - špeciálne sme si to vyžiadali, aby nám to pustila, už len preto, že sme netušili (aspoň teda ja nie) ako to bude znieť. No, srandy kopec.

* * *

Pondelku a utorku zase vládli Mumford&Sons, ktorí v pondelok vydali nový album. Cez víkend som na facebooku zachytila, že budú hrať krátky koncert súvisiaci s vydaním albumu v jednom obchode s hudbou a tento koncert bude zadarmo, len si treba zohnať náramok na vstup. Všetky radary mojej pozornosti sa zdvihli na maximum, keď som túto správu zachytila, keďže Mumfordi boli na vrchole zoznamu kapiel, ktoré by som v Londýne rada videla naživo.

Keď som zistila, že ten obchod je vzdialený od St. Helen's necelých 15 minút chôdze, otvárajú ho o ôsmej (my začíname o deviatej) a koncert je v utorok o štvrtej (my končíme špeciálne v utorok o pol štvrtej), plán bol na svete: toto si nemôžem nechať ujsť.

Vedela som, že lístky sa asi rozchytajú veľmi rýchlo a tak som si privstala a o 6.45 som už stála pred obchodom. Bola som tam štrnásta. Rad sa rýchlo zväčšoval, ľudia pili rannú kávu, ja som si čítala. O ôsmej nás tam už čakalo takmer 70. Obchod otvorili presne a ja som si vpochodovala pre čerstvý nový album Mumfordov a lístok na utorňajší minikoncert k nemu. Príjemný začiatok pracovného týždňa.

Dnes som sa teda po práci vydala opäť na určené miesto, prišla som o trištvrte na štyri a musela som sa postaviť na koniec dlhého radu. Ale neprišla som ešte zďaleka posledná, za mnou bolo ešte 30-40 ľudí určite. Kapacita koncertu bola 250 ľudí. Tu sa prejavila jedna z veľkých právd o britskom ľude. Briti milujú stáť v rade a sú v tom profíci. Keby bolo takéto niečo na Slovensku, všetkých tých 250 ľudí by bolo natlačených v neidentifikovateľnej guči pred vchodom do obchodu a najväčší problém by nastal, keď by sa niekto pokúsil otvoriť dvere. Briti sa však pekne poslušne stavajú jeden za druhého v poradí v akom sa dostavili na miesto aj keby sa ten rad tiahol až za roh. Fascinujúce. Ale civilizovanejšie, predsa len.

Čas strávený čakaním na koncert nám spríjemňovala jedna superhyperaktívna baba, ktorá sa zoznamovala so všetkými okolo, stále sa nás pýtala, či sa tešíme a každému novému človeku rozprávala, že tým koncertom prekvapila priateľa, ktorého tam má so sebou, lebo sú jeho narodky práve. No, vtipná bola. Aspoň sme sa nenudili.

Koncert bol krátky, ale krásny. Mumfordi zahrali päť pesničiek, dve zo starého albumu, tri z nového. The Cave, Roll Away Your Stone, Ghosts That We Knew, Not With Haste a I Will Wait. Hrozne som si užila to ako znejú ich hlasy naživo, to, akú to malo celé energiu, to, ako sa rozprávali s publikom. Všetky tie veci, čo z albumu nikdy nedostanete. A super bolo, že to bolo také malé, nízkonákladové a jednoduché, lebo presne tam sa mi tá ich hudba hodí. Viem, že oni teraz už nemajú problém vypredať O2 arénu, kde budú mať svoj oficiálny koncert počas turné a viem, že to bude veľká show, ale toto bolo prirodzenejšie, ľudskejšie a naozajstnejšie. Takže sa hrozne teším, že som tam bola.

Niekedy nabudúce si pôjdem pozrieť aj tú show možno. Ale zatiaľ svoj plán vidieť Mumfordov v Londýne naživo považujem za úspešne splnený.

Taká obyčajná nedeľa

Táto nedeľa začala trochu špeciálne. Berry mala na návšteve na predĺžený víkend svoju sestru s jej manželom, tak sa v našom byte ozývalo veľa smiechu a francúzštiny. Odchádzali v nedeľu večer a keďže chceli spoznať bližšie dievčatá, ktoré budú najbližší rok bývať s Berry, pozvali nás na English breakfast do jednej úžasnej reštiky blízko St. Helen's. Príjemný začiatok dňa, čo vám poviem. Vajíčka, pomarančový džús a pohodové ráno.

Potom sme sa s Alyssou vybrali na raňajšie bohoslužby, ktoré začínajú o 10.30. Počas septembra a októbra chodíme na raňajšie aj večerné bohoslužby, od novembra by sme sa mali zúčastniť oboch aspoň každú druhú nedeľu. Ráno je ale také viac pohodovejšie. Sedíme viac menej s ostatnými Associates, najmä my, čo pracujeme so študentami, lebo študenti väčšinou chodia na večerné bohoslužby. Ale keby náhodou nevedeli, že majú prísť večer, na to sme tam aj ráno, aby sme sa s nimi zoznámili a nabudúce ich pozvali, aby prišli večer.

Väčšina študentov, ktorí prídu do Londýna z menších miest a menších cirkví sú samozrejme zvyknutí len na jedny bohoslužby za deň a tie sú väčšinou ráno. A tak sme sa ako študentský tím rozhodli, že počas septembra spravíme vždy po ranných bohoslužbách obed pre nových študentov. Takže tam som sa vybrala aj ja. Bolo nás dokopy asi 15, nových študentov asi 5, starých tiež asi toľko plus piati student workers. Celkom príjemná partička. Aj keď to boli skoro samí medici, lebo tí jediní začínajú dosť skoro. Ostatní dorazia niekedy v priebehu najbližších dvoch týždňov.

Po obede som sa išla stretnúť s Miane, študentkou medicíny z Hong Kongu, ktorá bola týždeň predtým v St. Helen's po prvýkrát. Šli sme sa spolu poprechádzať na Old Spitalfields Market, trhovisko, ktoré je otvorené len v nedeľu a ktoré je teda celkom obrovské. Kúpili sme si čokoládový milkshake, užívali si posledné slnečné chvíle predtým než v Londýne vypukne krutá daždivá jeseň a obdivovali sme kopu drobností a blbostí v stánkoch.

Spoločne sme sa potom vybrali na večerné bohoslužby do St. Helen's. Teda tie, ktoré začínajú o šiestej večer. Tam sme sa veľmi rýchlo zamiešali medzi skupinku študentov ázijského pôvodu, niektorí z nich sú moji kamaráti ešte z môjho minulého pobytu v Londýne, s inými som sa zoznámila v priebehu posledných týždňov. Každopádne, začínam sa vracať späť do svojej rutiny, kedy som neustále obklopená ázijskými študentami. Keďže budem pracovať najmä s medzinárodnými študentami a tí sú v St. Helen's takmer bezvýhradne Aziati, asi to inak ani nebude.

Vtipne to vypálilo po bohoslužbách, kedy sme sa ako skupina asi desiatich ľudí rozhodli, že nezostávame jesť v kostole (áno, je tam zabezpečená večera), ale že sa pôjdeme najesť do čínskej reštaurácie, aby sme po sebe nemuseli pri rozprávaní sa celý čas kričať (v St. Helen's je po bohoslužbách celkom hlučne). A tak som skončila ja a ešte jeden Brit a osem Aziatov v najechtovnejšej čínskej reštike, z ktorej som mala tak trochu kultúrny šok, keďže čašníci na nás rozprávali iba v mandarínčine a ja som tak trochu nevedela, čo sa deje. Nakoniec som sa úplne prepchala čínskym jedlom, keďže všetky jedlá, ktoré sme si objednali putovali do stredu stola a každý si do svojej mištičky naložil kôpku ryže a potom si nakladal z čoho len chcel.

Takže tak. Tri jedlá za deň s troma rôznymi skupinami ľudí, dve bohoslužby, jeden poobedný milkshake. Vysoko sociálny deň. Tak charakterizujeme naše nedele.

Komunita

Veľa z vecí, ktoré ma čakajú v Londýne som si aspoň čiastočne dopredu uvedomovala a snažila sa na ne pripraviť. Realita ukázala, že to bola márna snaha a moje predstavy sa len veľmi málo približovali k tomu, aké to tu naozaj je. No jednu vec, ktorá ma tu čakala, som si dopredu neuvedomovala vôbec. A tou je komunita.

Bežný slovenský študent ľudí strieda ľudí, s ktorými trávi čas. Spolužiaci z výšky, kolegovia z roboty, spolubývajúci na intráku, rodina, kamaráti zo strednej, náhodní známi. K tomu všetkému ľudia z internetov. Ľudí máme okolo seba kopu, ale naučili sme sa žiť akoby sami, každý pozná len istú časť z nás, každý okruh kamarátov funguje v iných situáciách a pri iných príležitostiach.

Práve pre toto je pre mňa život v komunite niečím úplne novým. Ako to teda vyzerá? Môj najbližší okruh tvoria ľudia z Foundation year. Dokopy je nás sedem, tri baby, štyria chalani. Vekovo sme si veľmi blízki, po najstaršom chalanovi, ktorý je ako jediný z nás ženatý a má 25 rokov, sme traja narodení v roku 1989 a traja v 1990. Takmer všetci sme práve skončili univerzitu. Sme celkom zábavný mix, rasový (jeden černoch, jeden Aziat, piati belosi), národnostný (Uganda, Hong Kong, Slovensko, Británia) aj osobnostný. S týmito ľuďmi trávim veľkú časť môjho dňa, či už na tréningoch alebo pri praktickej službe.

Širšou, ale stále veľmi blízkou komunitou sú ľudia z ostatných ročníkov Associate scheme, teda Year one a Year two. Okrem toho s jednou holkou z Foundation year, s Alyssou, aj bývam, čiže s ňou som ešte oveľa, oveľa viac. Druhá holka, s ktorou bývam, Berry, je Year one.

Ďalšia forma komunity je vytvorená vrámci tímu, do ktorého sme zaradení. Ja som súčasťou Student team, kde je okrem mňa ďalších 20 ľudí asi. Sme pospájaní do dvojíc, v ktorých budeme viesť každotýždenné skupinky pre študentov. Ja som s jedným chalanom z Hong Kongu, volá sa Enoch a je v Year one. Tieto dvojice sú vždy pospájané do menších skupín, v ktorých sa spoločne pripravujú na jednotlivé týždne biblického štúdia. Tieto skupinky sa volajú SLOB groups (Small group Leaders Own Bible study). Tam sme teda tri dvojice a tiež máme ďalšiu dvojicu vedúcich. Naše zloženie je jeden mladý manželský pár - Lucy, Year two a Will, ktorý ako jediný nie je Associate, druhá dvojica je Lucyanna, ktorá je spolu so mnou vo Foundation year a Rich, Year one, no a potom ja a Enoch. Našimi vedúcimi sú Mairi, ktorá je mojou supervisorkou a jej manžel Ally.

Apropo, supervisorka, ďalšia forma komunitného života. Supervisor je človek, ktorý je nám najbližší, stretávame sa s ním raz za dva týždne na nejakej káve alebo obede a môžeme s ním riešiť všetky druhy problémov alebo otázok, ktoré sa počas roka vyskytnú. Okrem toho nás ale supervisor vidí aj mimo týchto stretnutí, keďže je zväčša súčasťou rovnakého tímu ako sme my (students) alebo ako v mojom prípade sú dokonca aj našim SLOB leaderom. Ale to posledné neplatí úplne stopercentne, asi preto, že to už by bola veľmi ťažká kombinatorika.

Ešte by som vedela vymyslieť minimálne dve alebo tri skupiny ľudí, ktoré tu tvoria moju komunitu, ale myslím, že už som vás zmiatla dosť, tak to nejdem zbytočne komplikovať, možno nabudúce. Každopádne, je to fascinujúca skúsenosť. Pred dva a pol týždňami som nikoho z týchto ľudí nepoznala a teraz som tu a zdieľam s nimi svoj dennodenný život. Všetci hovoria, že výsledkom takéhoto spolužiatia je to, že sa spoznáme veľmi rýchlo, čo je celkom pochopiteľné, no sama som zvedavá na to, aké budú výsledky tohto spoznávania sa rapídnou, možno až neprirodzenou rýchlosťou. Je celkom možné, že sa o sebe dozviem kopu nových vecí, ktoré som doteraz nevedela. Zatiaľ je to celkom zábavná a fascinujúca skúsenosť a hoci mám veľmi rada svoju samotu, o ktorú som tu celkom vážne ukrátená, myslím, že jeden rok takéhoto života bude obohacujúcim obdobím.

Staff days

Mám za sebou dvojdňové St. Helen's Staff days, ktoré sa konajú každý rok vždy začiatkom septembra ako taká príprava do nového roka. Je to stretnutie všetkých pracovníkov zboru plus ich manželov/manželiek. V minulom článku som spomenula, že dokopy St. Helensácky staff tvorí 90 ľudí a keďže mám pocit, že v tejto krajine je ženatý každý, kto má nad 23 (niekedy aj pod, ale to nie je úplným pravidlom), tak nás dokopy bolo celkom hodne. Ako taký stredne veľký zbor :P

Aj v stredu, aj vo štvrtok sme sa stretávali o pol deviatej na spoločné raňajky - full English breakfest ako má byť :) Nebolo to úplne jednoduché, lebo odkráčať si ranné štyri kilometre s prázdnym žalúdkom nebola žiadna slasť. A to sme dnes (vo štvrtok) museli prísť na ôsmu a ešte sme pred raňajkami pol hodinu makali. Ja, zvyknutá jesť do desiatich minútach po zobudení sa, som myslela, že umriem od hladu. Ale potom som si dala vajíčko a slaninu a už bolo dobre :)

Po raňajkách sme vždy mali hodinové vyučovanie od Petra Adama, ktorý je riaditeľom anglikánskej biblickej školy v Austrálii a všetci ho hrozne uznávajú, čiže to je ako keby v našich kruhoch prišiel kázať Brian Houston z Hillsongu. Alebo aspoň Steve Herzog :) Kázal z 2. Timoteovi, v stredu rozoberal prvé dve kapitoly, vo štvrtok druhé dve, bolo to fakt super. Len problém je, že tu tých dobrých kázní a vyučovaní je toľko, že to nestíham vstrebávať. Ale k 2. Timoteovi sa určite v dohľadnej dobe vrátim.

Pred obedom sme ešte vždy stihli stretnutie tímov. Ja som súčasťou tímu, ktorý pracuje so študentami. Jasné, že každý z tímu mi gratuloval k tomu, že som sa dostala do najlepšieho tímu a ja si to vlastne aj naozaj myslím. Je tam kopa super ľudí, aj z Associates (sme tam traja z Foundation year a potom ešte celkom dosť z Year 1 a 2), aj z pracovníkov zboru. Moja špecifická úloha bude pracovať z dievčatami z východnej Európy, uvidíme, kde a koľko ich nájdem :) Zatiaľ som v St. Helen's jediná široko-ďaleko. A tak zo širšia som zaradená do práce s medzinárodnými študentami všeobecne.

Po tímovej hodinke a pol nasledoval obed a potom bol v stredu outing, teda prechádzka. (Vo štvrtok sme už poobede nemali program). Buď sme sa mohli ísť prechádzať popri Temži alebo sme mohli ísť na tzv. City farms, teda farmy uprostred mesta, kde pestujú zeleninu a chovajú ovečky a prasiatka a kačky, aby tam mestské deti z Londýna mohli chodiť a hladkať ich a aspoň zistiť, ako vlastne taká ovečka vyzerá :D Strašne smiešne to bolo. Ale o tomto poobednom výletíku napíšem špeciálny londýnsko-sprievodcovský článok, snáď čoskoro.

Posledný bod stredajšieho programu bola večera celého tímu u vedúceho tímu. A až tu začala tá naozajstná sranda. Takmer každý z tímov vedie jeden z pastorov zboru, náš nevynímajúc. Charlie Skrine, ktorý je náš vedúci, nás uviedol do veľkolepej anglickej obývačky, v ktorej má sedem obrazov svojich titulovaných predkov a vitrínku s historickým riadom, takže to tam vyzeralo ako na nejakom hrade. Večeru som si celkom užila, najväčšiu zábavu sme mali, keď som povedala spoločnosti, že po slovensky sa Hello povie Ahoj, čo je v angličtine pirátsky pozdrav, takže to bol vtip večera samozrejme. "Znamená aj Johohó po slovensky niečo??" :D

Vrchol večera, o ktorom som bola vopred varovaná prišiel, keď sa zotmelo, čiže asi o pol desiatej. Charlie býva blízko Victoria parku a tak sme sa doň všetci spoločne vybrali a šli sme hrať nočnú hru :D 25 dospelých ľudí. Ale tá hra je dokonalá, určite vás ju naučím a musíme využiť na nejakom tábore, lebo je to strašná sranda. Mám síce totálne doškriabané lýtka, lebo som mala na sebe sukňu a schovávala som sa v kríkoch :D Ale neskončila som až tak zle, myslím, že modriny a škrabance máme všetci, ale za najväčšiu obeť asi padla Annina totálne roztrhaná topánka. Jediný problém bol, že som mala na sebe bielu sukňu a keď sme sa mali schovávať v tme, tak ja som žiarila ako lampión. No srandy kopec :D

Zajtra odchádzam na tri dni preč (chcela som napísať mimo Londýna, ale v skutočnosti sa tam dá dostať metrom, tak to asi úplne mimo nie je. Každopádne, je to vidiek). Idem na tréningový víkend pre vedúcich skupiniek, čo bude tiež určite super, tak ja sa potom zase ozvem a napíšem vám ako som sa mala.

Don't panic

Don't panic je heslo prvého týždňa našej Associate Scheme. Za prvé štyri dni sa toho totiž udialo toľko, že chvíľami má človek pocit, že mu vybuchne hlava a tak nám každý len pripomína, že to bude v pohode, že sa nemáme báť, že sa všetko naučíme, všetko postupne spoznáme, takže nemáme panikáriť, lebo nám to aj tak nepomôže. Napriek tomu som približne raz za deň mala veľký záchvat paniky. Dôvody boli rôzne.

Prvé dni ma v jednom kuse zastavovali cudzí ľudia a vždy vedeli, kto som a mňa to hrozne miatlo, ako môžu vedieť, kto som, až nakoniec z niektorého z nich vypadlo, že fotky nás "nových" boli približne od júna zavesené na dverách kancelárie a každý z pracovníkov ich dennodenne vídal a tak nás teraz už poznali aspoň po mene. Čo bolo síce veľmi milé, ale pre mňa o to ťažšie, lebo každý z nich sa mi len v rýchlosti predstavil a ja som jeho meno v tej sekunde zabudla. Potom sa vyskytnú situácie, ako včera pri obede, kedy som sa rozprávala s jedným chalanom, ktorého som stretla už trikrát, čiže sa mi aj zdalo, že viem, kto to je a potom ako odišiel sa ma Alyssa (moja spolubývajúca) opýtala: "Odkiaľ poznáš Aleca?" A ja na to: "Kto je Alec?" "Ten, čo si sa s ním práve rozprávala. Jáááj, eheh :P

Úprimne, dôvody, prečo som za celý týždeň nebola schopná napísať nový článok, sú dva. Jeden je ten, že sa tu stále niečo deje, a tak v princípe nemám čas a druhý dôvod je, že sa tu stále niečo deje a tak neviem ani kde začať.

Takže, skúsim tento článok venovať veciam, ktoré budú napĺňať môj bežný život tu a potom ďalší venujem ľudom, ktorí sú tu spolu so mnou, lebo tí sú obrovskou časťou všetkého, čo sa okolo mňa deje.

Základom všetkého tu je neuveriteľná zorganizovanosť, ktorá sa samozrejme vyžaduje aj od nás. Bez diáru by tu človek neprežil. Na prvých šesť týždňov sme dostali špeciálne rozvrhy, lebo sme mali veľa úvodných tréningov, napríklad sme sa učili zvučiť a kamerovať, premietať slová piesní, mali sme celodenný tréning o hygienickom narábaní s jedlom, čakajú nás ešte dva celodenné tréningy typického britského Health and Safety a podobne.

Okrem toho sme sa učili všetky praktické veci, ktoré budeme bežne robiť. Skladať stoličky v kostole, rozkladať ich, skladať stoly (na všetko je samozrejme špeciálna technika) a všetko to robiť tak, aby to bolo zdraviu nezávadné. Učili sme sa, čo všetko treba skontrolovať na konci dňa, keď odchádzame, učili sme plány sedenia počas nedeľného servicu, alebo ako rozložiť stôl na štvrtkové business skupinky (dve Biblie na juh, dve na sever, na každej strane stola dve perá, jedno špičkou na východ, jedno na západ - nerobím si srandu :P).

Okrem takýchto vecí, ktoré sa v našom rozvrhu objavujú ako Prac, čiže praktická práca, máme dvakrát do týždňa - v pondelok a v piatok štvorhodinové biblické štúdium. Na každé z týchto stretnutí máme povinnú osemhodinovú prípravu - takzvaná Prep. Tá bude vypĺňať časy v rozvrhu, ktoré sú označené ako study time. Okrem toho sme každý zapojený v nejakom tíme a máme špecifickú skupinu ľudí, ktorým sa budeme venovať. Pre mňa to budú medzinárodní študenti každú stredu večer, ale o tom až potom, keď to celé vypukne (koncom septembra). A samozrejme sa zúčastňujeme bežných cirkevných záležitostí ako sú dva service-y každú nedeľu, jeden v utorok naobed, každotýždenné stretnutie všetkých pracovníkov zboru (90 ľudí!!), každotýždenné stretnutie tímov plus špeciálne veci ako výpomoc na svadbách, konferencie a iné zábavky :)

Myslím, že ak ste to zvládli dočítať až sem, už teraz ste z toho celého zmätení a pravdepodobne som vás unudila k smrti, ale ak chcem tento blog používať ako informačný kanál, ak by ste nevedeli všetky tieto veci, asi by ste nechápali veľkej väčšine vecí, čo sem budem písať.

P.S.: Ak tento blog čítate, lebo očakávate, že sa tu objaví veľa cool londýnskych článkov, musím vás sklamať, asi si Londýn pri takomto životnom tempe neužijem až do takej miery ako by som možno chcela a preto sa tu turistické článočky budú asi objavovať zriedkavo. Ale snáď sem-tam :)

Udomácňovanie sa

Ako informuje tento plagát, ktorý si všimnete hneď ako otvoríte dvere do nášho bytu, posielať poštu je spoločensky správne, čiže ak by ste mi náhodou nejakú tú poštu poslať chceli, moja londýska adresa je:

Lea Laurovicova
25 Oast Court
10 Three Colt Street
London
E14 8HZ

Nakoniec som celkom rada, že som letela už v nedeľu ráno, hoci som to pôvodne nemala v pláne. Cesta bola bezproblémová, ale ťahanie dvoch kufrov po londýskom metre je jedna z mojich najmenej obľúbených činností. A to som ich ešte vytrepala aj po schodoch na druhé poschodie, keďže to, že máme aj výťah som sa dozvedela až dnes ráno :D

Každopádne, keď som po tých schodoch vyliezla, z chodby, kde bývame práve vychádzalo nejaké dievča. "Lea!! Ahoj, už ťa čakáme!" a vrhla sa na mňa a objala ma. Od prekvapenia som ani nebola schopná pustiť kufre, ktoré som mala v oboch rukách. Tak som sa zoznámila so svojou anglickou spolubývajúcou Alyssou.

Druhá spolubývajúca je Francúzka Berry a obe sú úžasne milé. Nedeľné poobedie som strávila vybaľovaním sa, keďže som potrebovala zistiť, čo som si sem vlastne priniesla, lebo som si do Londýna veci odnášala na etapy a tak som si v tom potrebovala urobiť poriadok.

Večer som sa vybrala na 4km prechádzku, ktorá delí náš byt a St. Helen's, kde budem tráviť väčšinu svojho času. Hudba v ušiach a ulice Londýna sú úžasná záležitosť, ale asi si to predsa len v bežnom živote budem skracovať jazdou na bicykli, na ktorom mi ale nejaký zručný kamarát musí ešte znížiť sedačku.

V kostole som sa stretla so zopár kamarátkami, ktoré tu mám ešte z Erazmových čias a bolo to úplne skvelé ich opäť vidieť. Najväčší joke bol, že medzi prvými vecami, čo mi každá z nich povedala, hneď ako ma stretli bolo: "Lea! Ty si STRAŠNE schudla!" :D Aziatky proste milujú komentovať výzor človeka :)

Dnešok bol oddychový, čo som úplne potrebovala, lebo posledné týždne boli celkom stresujúce. Mali sme dlhočizné raňajky so spolubývajúcimi, kde sme poriešili všetky praktické detaily ohľadom spoločného bývania. Uvarila som svoju prvú ovsenú kašu v živote (ešte sa to bude vylepšovať, ale výsledok bol celkom jedlý, čiže úspech)! Potom som si bola nakúpiť nejaké základné veci a poobedie sme strávili pripravovaním šalátov na dnešné úvodné zoznamovacie barbeque.

Na večer sa veľmi teším, lebo konečne spoznám všetkých ľudí a celý náš spoločný rok tak trochu neoficiálne začne. Oficiálne začíname zajtra ráno a musím povedať, že sa vo mne miešajú všetky emócie, ktoré tvoria radostné očakávanie. Som strašne zvedavá, trošku napätá, trošku sa bojím, veľmi sa teším  a hlavne sa už fakt neviem dočkať. Dnešok bol ešte oddychový, relatívne pomalý a tichý, ale mám taký pocit, že takýchto dní tu asi veľa nebude.

London calling

Skutočne by som vám nepriala pohľad na momentálny stav mojej izby. Všade sa povaľujú kopy oblečenia, topánok, na zemi ležia dva ešte stále prázdne kufre a ja o približne 18 hodín odlietam. London calling.

Vraciam sa do môjho najobľúbenejšieho mesta v Európe, kde som strávila úžasných päť mesiacov života na Erazme, o čom si môžete prečítať v archíve tohto blogu. Tentokrát odchádzam na celých dvanásť mesiacov, opäť za účelom vzdelávania sa, ale už nie toho univerzitného.

Vraciam sa do St. Helen's, o ktorom som svoje prvé dojmy spísala tu, ale ak sa vám to nechce čítať, nevadí, lebo vám to tam určite budem na tomto blogu čoskoro predstavovať opäť. V skratke, St. Helen's je zbor anglikánskej cirkvi priamo v srdci londýnskeho City a ja sa na rok vďaka ich komunitno-dobrovoľnícko-tréningovej schémy (tzv. Associate Scheme) stanem priamou súčasťou života tohto veľmi aktívneho spoločenstva. Spolu s ďalšími šiestimi ľuďmi budeme navštevovať Foundation year a spoločne popri práci na rôznych veciach, budeme študovať Bibliu. Určite sa neskôr dostanem k tomu, aby som vám svoj život, ktorý ma tam čaká, opísala podrobnejšie, teraz pravdu povediac ani sama celkom neviem, čo všetko ma tam čaká. Ale teším sa veľmi.

Tento príspevok vlastne píšem kvôli tomu, aby som vám povedala, ako (dúfam, že) bude fungovať aktivita na tomto blogu počas najbližšieho roku. Keďže viem, že moje články z Londýna ste si minulý rok čítali mnohí a radi, chcem ich písať aj tentokrát. Rada by som sa ozvala trikrát do týždňa, no neviem, koľko budem mať reálne času. Každopádne, ak vás môj život zaujíma a používate rss, tak to je asi najjednoduchší spôsob, ako zostať informovaný o tom, ako si tu žijem. Alebo ak ste skôr facebookovský typ, lajknite funpage tohto blogu a dozviete sa o každom novom článku. Oboje je možné spraviť cez tie šmrcovné tlačítka vpravo :)

Druhou možnosťou budú pravidelné mesačné informačné listy, ktoré som nazvala Lein výber najlepších príbehov mesiaca. V skutočnosti to bude niekoľko príspevkov, ktoré uverejním počas daného mesiaca tu na blogu, možno aj s malou pridanou hodnotou, uvidíme. Ak máte záujem, aby som sa vám raz mesačne pripomenula priamo vo vašom maili, prihláste sa na odber tu.

Posledná možnosť, ako so mnou zostať v kontakte a byť aj trochu aktívny je prihlásiť sa na odber rovanko mesačne posielaného zoznamu modlitebných potrieb tu. Ak ma chcete modlitebne podporovať, budem si to veľmi ceniť.

Toľko odo mňa zatiaľ a najbližšie už z Londýna :)

Yumchaa with my London crew

Londýn je plný skvelých vecí, len treba vedieť, kde hľadať. Alebo mať proste šťastie ako my.

Po niekoľkohodinovom motaní sa po úžasnom Camden markete sme sa rozhodli, že je čas sadnúť si na kávu. Hoci sme krátko uvažovali nad alternatívou, vzhľadom na stav našej únavy sme si to namierili do najbližšieho Starbucksu. A ten bol úplne plný. Otočili sme sa vo dverách a týpka, ktorý pred Starbucksom rozdával ochutnávky sme sa spýtali, kde je najbližší Starbucks. A on nám povedal, nech ideme ďalej po ulici a nech ideme do Yumchaa, lebo to je lepšie ako Starbucks :D. To keby jeho nadriadení vedeli...

My sme mu však boli nekonečne vďační. Lebo sme objavili Yumchaa, malú sieť londýnskych čajovní. Ak sa chystáte do Londýna, odporúčam všetkými desiatimi. Ponúkajú najmä veľký výber sypaných čajov, ktoré si môžte dať spraviť teplé alebo ľadové. Každý z nich si môžete ovoňať na pulte, kde ich majú všetky vyložené alebo si môžete dať poradiť od veľmi ochotnej obsluhy. Okrem toho si samozrejme môžete dať akúkoľvek kávu alebo jeden z vynikajúcich koláčov. Do biela ladený vintage nábytok, presklená strecha a veľký, no útulný priestor vytvárali ako pridanú hodnotu jedinečnú atmosféru. Plus free wifi, čiže ideálne miesto na prácu alebo učenia sa. Myslím, že do Yumchaa z času na čas počas budúceho roka určite zablúdim. Vynikajúci objav!

A tu sme my a naše ľadové čierne čaje.

Magickí Islanďania Árstíðir v Leviciach

Milujem cestovanie na koncerty. Ani sama celkom neviem, prečo, ale výlet, ktorý je zavŕšený výborným koncertom ma vždy neuveriteľne teší. Keď som v nedeľu večer po Pohode zistila, že islandská kapela Árstíðir bude mať v stredu koncert v Leviciach, napriek tomu, že som mala za sebou veľmi čerstvo tých koncertov celkom dosť, rozhodla som sa, že ich musím vidieť.


Spýtala som sa niekoľkých ľudí, o ktorých som si myslela, že by sa možno dali nahovoriť na koncert tejto neznámej islandskej kapely, ale nikto nemohol/nemal čas/nechcelo sa mu a tak som sa nakoniec vybrala sama. Čaro "osamelého" cestovania som objavila pred rokom počas Erazmu v Londýne a teraz po vyše roku som ho znovuobjavila ako som si sama sadla do vlaku z Bratislavy a po hodine a pol vystúpila v pre mňa úplne neznámom meste.


V Leviciach som pred tým bola len raz, ale to som sa doviezla autom, pár hodín pobudla na jednom mieste a autom som sa zase odviezla späť, čiže to akoby sa ani nerátalo. A tak som kráčala, usmievala som sa, neustále som sa obzerala a nasávala som zvláštny pocit toho, keď sa prechádzate po úplne neznámom priestore. Vtedy svet okolo seba vnímate oveľa viac ako keď sa bezmyšlienkovite náhlite dôverne známymi miestami vo svojom vlastnom meste. 


Najprv som sa prešla k synagóge, kde sa mal koncert konať, aby som si bola istá, že jú nájdem a keďže som mala ešte hodinku, prešla som sa ešte po centre Levíc a obdivovala som krásy slovenského malomesta. Napríklad na Dom kultúry Družba, ktorý vyzeral presne tak ako si predstavíte pri prečítaní jeho mena, postavenom na zrekonštruovanom Námestí hrdinov som hľadela aspoň päť minút a veľmi som ľutovala, že so sebou nemám foťák, lebo ten kontrast doby minulej a súčasnej bol vskutku fascinujúci.


K synagóge som sa vybrala trošku s predstihom a akurát som išla okolo bočného vchodu, keď si chalani z Árstíðir vykladali veci z auta. Ich oblečenie a výzor tak nezapadali do slovenského prostredia okolo nich, že mi hneď bolo jasné, kto to sú, hoci som ich nikdy predtým nevidela.

10 minút pred koncertom sa otvorili dvere synagógy, ktorá je práve v procese dokončovania rekonštrukcie a je skutočne nádherná, a dnu postupne vošlo asi 50-60 ľudí, ktorých vekový priemer bol okolo 55 rokov. V celom hľadisku boli traja mladí ľudia, ja, dievča, ktoré prišlo s rodičmi a potom ešte jedno iné dievča. Všetci ľudia boli vyparádení, sukne, topánky na opätku, blúzky, saká. Bola som vďačná samej sebe, že som sa prezliekla z kraťasov, ktoré som mala oblečené ráno, do pomerne slušných nohavíc :D

Po tom, ako nám ujo organizátor prezradil, že Árstíðir v islančine znamená štyri ročné obdobia a varoval nás, že islandská hudba znie trochu "inak" ako sme zvyknutí, koncert začal. Na pódium vyšli šiesti typicky islandsky vyzerajúci chalani, úzke rifle, štýlové tričká, pásikavé ponožky v kožených topánkach, no viete si to predstaviť. Tri gitary zapojené do jedného comba, jedny husle, jedno violončelo, jeden klavír a šesť úžasných hlasov. Na plagáte o ich koncerte bolo napísané, že to, čo hrajú je magická hudba z Islandu. Nič výstižnejšie sa o nich napísať nedá.

Pri pohľade na poloprázdne hľadisko a predstave, že títo chalani tento odohrajú tento víkend dva koncerty na Colours of Ostrava som sa mierne zabávala. No po chvíli som na všetky myšlienky zabudla a nechala sa unášať dokonalou hudbou a ich hlasmi rozliehajúcimi sa medzi múrmi synagógy bez akéhokoľvek ozvučenia. Keď ako štvrtú pieseň v poradí zaspievali acapella tradičnú islandskú pieseň, ktorú si podľa ich slov spievajú v mikrobuse, kým sa počas turné presúvajú z koncertu na koncert, celé publikum zostalo absolútne bez dychu.

Po hodine koncertu si nadšené z dôchodcov zložené publikum počas standing ovation vytlieskalo ešte dva prídavky a potom si tety bežali kúpiť CDčká a každá si ho nechala podpísať od celej kapely. Ja som sa zatiaľ opierala o stenu a zrazu vedľa mňa stál jeden z členov kapely. No nedalo sa nezačať sa s ním rozprávať! A tak som mu hovorila o Icelandic Music Daily, on mi rozprával o turné, o tom, že sú zvyknutí hrať aj takéto maličké akustické koncerty, ale že hrávajú aj veľké, elektronickejšie, ako bude napríklad ten na Colours. Hovoril, že do strednej Európy prišli už druhýkrát a že sa im tu veľmi páči. A potom som neodolala a nechala som si CDčko podpísať aj ja :) 

Po Bloodgroup, FM Belfast, Sóley a Sin Fangovi a Emiliane Torrini na tohtoročnej Pohode, boli Árstíðir už šiestym islandským interpretom, ktorého som videla koncertovať naživo. Ešte mi síce chvíľu potrvá, kým si splním všetky svoje islandské hudobné sny, ale takýmto tempom sa mi to možno aj raz podarí.

P.S.: Ak sa vám táto hudba zapáčila, pokojne followujte Icelandic Music Daily na facebooku alebo twitteri a každý deň vás budem zásobovať takýmito islandskými špecialitami.

Naša Pohoda 2012

"We've never been to Slovakia. It's really hot here."

Tak toto nám oznámila takmer každá kapela, ktorá na Pohode hrala. Ale ani sa im veľmi nečudujem, lebo bola skutočne nehorázne teplo. Viem, že aj minulý rok bolo teplo, ale asi som za ten rok stihla zabudnúť, aké šialené a vyčerpávajúce to teplo a slnko vedia byť. Klobúk som z hlavy radšej neskladala, aspoň trikrát denne som sa nechala kompletne namočiť požiarnikmi alebo aspoň rosou zo snežných diel, pila som hektolitre vody a nakoniec som to celkom prežila.

Vrcholom Pohody boli pre mňa tri koncerty, na ktoré som sa dopredu najvaic tešila a na ktorých som poznala každú pesničku od začiatku až do konca. Movits!, Emiliana Torrini a The Kooks.

Movits! ukončili našu noc v piatok. Šialený rapperi zo Švédska a ich saxofón, to bola hodina radosti a tanca od začiatku až do konca. Krása.

Sobotný večer mal dva samostatné vrcholy. Emiliana nám pripravila zážitok z intímneho koncertu a dokonalej hudby z Islandu. Bol to môj piaty koncert islandskej hudby a bolo to nádherné.

Po hodinovej pauze počas ktorej sme si zubami-nechtami uzurpovali miesto pod pódiom, nastal druhý vrchol sobotného večera. The Kooks a ich úžasná show. Skákala som, tancovala a pišťala a ešte pol hodinu po príliš krátkom koncerte som sa tak trochu vznášala od radosti. Na to, že som bola úplne vpredu pod pódiom hodnotím, že bol koncert celkom kvalitne nazvučený, z čoho som sa tiež dosť tešila.

Okrem týchto troch koncertov mám ale aj kopu zážitkov zo skvelej hudby aj z kapiel, u ktorých som vôbec netušila, čo mám čakať. Vo štvrtok nás roztancovali Asteroids Galaxy Tour, v piatok sme si užili Dry the River, ktorých drsný výzor výrazne kontrastuje s ich jemnou hudbou. Potom nám do polospánku úžasne hrali seversky znejúci Česi Fiordmoss, pri ktorých sme nazbierali ďalšiu silu na tancovanie tentokrát pod taktovkou veselých Two Door Cinema Club.

Po preložení koncertu Yanna Tiersena, ktorému meškalo lietadlo sme sa o ôsmej vybrali na Slam poetry a veľmi dobre sme urobili. Nie dlho po začiatku sa totiž spustila tá veľká piatková búrka a my sme ju našťastie celú prečkali v teple a bezpečí uzavretého stanu literárneho klubu. Síce nám tie hromy-blesky aj riadne nahnali strach, dodali neopakovateľnú atmosféru, slamu, ktorý pokračoval unplugged osvetlený len jednou baterkou. Našťastie búrka prešla, stany nám až tak nevytopilo a Pohoda pokračovala.

Opäť vďaka búrke a prerušeniu a posunutiu koncertov sme stihli aj Submotion Orchestra, ktorí sa mali so slamom prekrývať. A som rada, že sme ich stihli, boli trošku psychadelickí, ale aj magickí a fascinujúci. Po nich sme stihli ešte Elbow na hlavnom stage-i a potom dokonalú Bat for Lashes, ktorá pre mňa bola nečakaným zážitkom, keďže som jej hudbu pred Pohodou veľmi nepoznala. Chyba, ktorú musím rýchlo napraviť.

Sobotu sme začali časťou Liverpoolskeho oratória, ktoré bolo síce krásne, ale v pravé poludnie na priamom slnku sa nedalo celkom zniesť. Nekoncertným highlightom mojej soboty bola prechádzka po Dobrom Trhu, kde som sa zastavila pri stánku s pohľadnicami a odznakmi s fotkami Juraja Bartoša, aby som si rozšírila moju zbierku pohľadníc z Dobrého Trhu. V tom stánku sedela Illah Van Oijen (kto ste nevideli jej TEDtalk, tak kuk sem), ktorá je spoluzakladateľkou toho bratislavského Dobrého Trhu na Panenskej. Najprv sa mi len tak prihovorila a potom si všimla, že mám na sebe opasok s peňaženkou, ktorú som si kúpila na Dobrom Trhu a úplne sa tešila, že ju mám. Bola strašne milá a zlatá a ja som mala príležitosť povedať jej ako veľmi Dobrý Trh ľúbim a poďakovať sa jej za to, že niečo také do Bratislavy priniesla. Takých šancí poďakovať sa niekomu priamo za to, že robí váš svet a vaše mesto krajším a lepším nie je v živote veľa, ale toto bola jedna z nich, tak som ju nemohla nevyužiť.


O tretej, v čase kedy sa hrá len na jednej scéne koncert pripomínajúci si osudný pád stanu z roku 2009 tento rok hrala Jana Kirschner s AfterPhurikane. Janin jemný a predsa živelný prejav za doprovodu Jozefa Luptáka, Borisa Lenka, Thierryho Ebama a Eddieho Stevensa bol skutočne očarujúci. Podľa niektorých dokonca porovnateľný či lepší ako Bat for Lashes. 


Sobotné popoludnie nám vyplnili I Blame Coco, Chew Lips (ktorí nás trošku sklamali) a príjemná Anna Calvi. O vrchole sobotného večera som už písala. Náš sobotný večer ukončili The Horrors, King Krule, ktorého sme ale kvôli veľkej únave nezvládli veľmi vnímať a nakoniec ešte presunutý koncert Portico Quartet, ktorý sa nám mal pôvodne kryť s The Kooks, ale vďaka stratenej batožine sme si ich nakoniec mohli užiť. Ja síce len v polotranze, ale aj tak dobre.


Pohodu sme tradične ukončili ekumenickou bohoslužbou, ktorá dáva dokonalú bodku za tou celou trojdňovou krásou, ktorou Pohoda je. 


Okrem tohto všetkého sme ešte trávili čas v stane ihryska, tešili sme sa z prítomnosti Shtoora a ich zaručene dobrej kávy a limonád na Pohode, posedeli sme si aj v stane .týždňa najmä na prednáškach Martina Mojžiša o vede a absolvovali sme aj kúsok programu v stane literárneho klubu.


A toto sme my a naša Pohoda. Bolo nám krásne, ďakujem!

Tretia La Putika v Bratislave

La Putika otvorila minulý pondelok už svoju tretiu pobočku v Bratislave. Prvá má adresu na Mýtnej, no prakticky je už na Račianskom mýte, druhú otvorili koncom minulého roka na Klobučníckej a táto tretia je na Panskej, ktorá sa v poslednom čase plní zvučnými menami a začína byť jednou z najdôležitejších ulíc Starého Mesta. Tri pobočky tejto stále obľúbenejšej kaviarničky sa majiteľom podarilo otvoriť v priebehu dvoch rokov.

La Putika je kaviareň, ktorá vás dostane svojim štýlom a atmosférou svojich priestorov. Ten je vypracovaný do najmenších detailov a preto máte stále chuť sa obzerať a skúmať, čo všetko tam je. Na rozdiel od Shtoora, ktorý je ich najväčším konkurentom, nemajú vlastnú ponuku brandovaných výrobkov. Skôr tu nájdete ponuku bežnú, nič prekvapujúce ani inovatívne veľmi, ale ponuka je široká, či už máte chuť na kávu alebo na niektoré z fľaškových belgických pív. Jedlo sa v Putike nepodáva. Opravený údaj: na Panskej už varia! Tešíme sa! :)

Mohlo by sa zdať, že Shtoor, ktorý je v poslednej dobe dávaný za príklad toho, ako robiť dokonale čokoľvek od dizajnu interiéru cez branding ponuky až po marketing značky má oproti Putike príliš navrch. No súčasťou konceptu La Putiky je niečo, čo Shtoor nemá - môže sa v nej fajčiť. Respektíve nie všade, iba v častiach vyhradených pre fajčiarov, ktoré sú skutočne dobre oddelené a teda nie sú prekážkou pre ľudí, ktorí by do bežnej zafajčenej kaviarne ani nevošli.

Ja osobne nefajčím, ale bola som veľmi zvedavá, ako sa bude La Putika tohto svojho konceptu držať vo svojej tretej prevádzke. Od fanúšikov-nefajčiarov sa ozýval hlas nespokojnosti s tým, že časti pre fajčiarov sú väčšie a krajšie, no považovala by som to za skutočne hlúpe, ak by svoj koncept La Putika menila. Ak totiž človek fajčí a chce si ísť sadnúť do príjemnej, štýlovej kaviarne, sú pre neho Putiky momentálne voľbou číslo jedna.

Na Panskej to vyriešili šalamúnsky. Priestor je veľkorysý a tentokrát nefajčiarom pripadla väčšia časť z neho, ktorá je skutočne krásna (s kamarátkami, s ktorými sme vyskúšali už aj La Putiku na Mýtnej a Klobučníckej sme sa zhodli, že najkrajšia). Nič však neostali dlžní ani časti pre fajčiarov, ktorej dominuje úžasná tapeta knižnice, ktorá na prvý pohľad vyzerá takmer reálne. Neviem len, či časti pre fajčiarov nechýba trochu denného svetla. Nebola som tam, takže neviem posúdiť, či to prekáža.

Hoci sa do La Putiky nejde na "najlepšie koláče v meste" alebo "vychýrený domáci burger", aj tak ju mám rada. Želám jej všetko dobré, pretože čím viac takýchto priestorov bude, tým bude Bratislava krajšia a útulnejšia. Ak budete mať nabudúce chuť ísť si sadnúť do štýlovej kaviarničky a v Shtoorovi bude opäť raz plno, určite sa choďte pozrieť do La Putiky a zistite, či aj vám jej atmosféra učaruje rovnako ako mne.

P.S.: Majú aj wifi!

Za článok som nedostala zaplatené, napísala som ho z vlastnej iniciatívy. Zdroj fotiek: fb page La Putika

Otitulované vandalstvo

Milovaní spolužiaci, budúci učitelia, môj skorotitul, otlačené kolená a verejnosťou akceptované vandalstvo. Už sú tie tituly presne tam, kde majú byť. Na chodníku.

Čo pre vás znamená domov?

"Počujem v tej otázke, akýsi odchádzajúci svet. Zvučku rozhlasu v kuchyni, pozor zákrutu, šporák na zápalky, televízne hlásateľky, police natreté Diavou, ťažké periny, pórovú polievku, knihy z knižnice. Tento starý svet očakáva, že je jediný pravý a nikdy ho nič neohrozí, nenahradí. Že hovorí tou najsprávnejšou rečou, má tie pravé hodnoty a slovo domov si ušil na Singerke na mieru. V tej otázke, akoby bola odpoveď. A aj hrozba. Že nech si idem kam chcem, nech si vyskakujem alebo podliezam, domov je stred, od ktorého nikdy neujdem. Domov vie, aká naozaj som, a keď sa zmením, vraj som len zakryla podstatu. O domove sa mlčí. Je ako ohryzok, čo sa nezje, ale vyrastie z neho ďalšie jablko. Domov je plodný aj stojatý. Tiká ako hodiny v predsieni. Nikam chodiť nemusí, a predsa na jeho slová vždy dôjde."
                                                                                                                          Zuska Kepplová                        

Sóley a Sin Fang v Subclube

Hudba z Islandu je moja malá súkromná vášeň, ktorá začala pred necelým rokom, ale o tom napíšem niekedy inokedy. Faktom ale je, že si nemôžem nechať ujsť žiadny koncert nejakého islandského hudobníka, ktorý je čo i len trochu nablízku. Naposledy to bola kapela FM Belfast v Košiciach. Keď som sa dozvedela, že až dvaja Islanďania naraz budú koncertovať v Bratislave, nehorázne som sa potešila. Dátum bol skvelý, nemusela som cestovať cez celé Slovensko, a ešte k tomu to boli Sóley a Sin Fang, ktorých mám oboch veľmi rada.

Koncertovú stredu sme začali v Artfóre, kde Sin Fang hral ešte pred večerným koncertom niekoľko akustických piesní. Bola to paráda, pripadala som si ako na Islande, počas ich najväčšieho hudobného festivalu Icelandic Airwaves. Súčasťou programu tohto festivalu sú totiž aj tzv. off venue koncerty, ktoré sú zadarmo a väčšinou sú kapacitne veľmi obmedzené, lebo kapely hrajú v rôznych kaviarničkách, kníhkupectvách, múzeách, dokonca aj na kúpalisku (kapela v zimných bundách, ľudia v plavkách v 40° vode, jednoducho Island).

V Artfóre sa mi Sin Fang skutočne veľmi páčil. Veď si to pozrite sami.



Približne o pol desiatej sme sa presunuli do bratislavského Subclubu, kde mal tento dvojkoncert začať o desiatej. Hudbu oboch interpretov som mala napočúvanú spredu dozadu, takže som sa skutočne tešila na to, akí budú naživo. A boli prekvapujúco iní ako na albumoch. Viem, že koncerty sú vždy iné a live hudba sa so štúdiovou nahrávkou nedá porovnávať, no títo dvaja interpreti ma naživo jednoducho prekvapili.

Sóley hrala ako prvá. A bola ešte snovejšia a ešte psychadelickejšia ako ju poznám. Sóley vždy hrá len takto ako uvidíte naživo. Na javisku je sama a pomáha jej len bubeník. Je krásna, očarujúca, milá, vtipná a jej hudba je tak trochu nadpozemská. Alebo vlastne nie. Je islandská. To, čo ma na jej hudbe strašne baví je, že tým ako znie v človeku vyvoláva pocit krehkosti, nostalgie, pokoja... jednoducho je to taká hudba, pri ktorej má človek chuť mať zatvorené oči a len počúvať.

A potom sú tu jej texty. A tie sú totálne kontrastné k pocitom, ktoré vo vás vyvolávajú jej melódie. Sú väčšinou trochu agresívne, trochu drsné, trochu strašidelné. Napríklad v Subclube hrala pieseň, ktorá bude na ďalšom albume a tá pieseň bola podľa jej slov o "Horror Wedding". Alebo si pustite túto piesenku. Tu je jej refrén:

And there I took all of your birds 
and I smashed them in my pocket-Oh 
And then I got the feathers off and 
I made myself a beautiful dress 

In your basement was a letter to myself 
You wrote it when we were married
I took this note and put it in my mouth
With your words
And then I took all your words and I ate them by the fire-Oh



Práve ako som ju tak počúvala v Subclube som si povedala, že jej hudba je ako filmy Tima Burtona.

Po krátkej prestávke odohral svoju časť koncertu aj Sin Fang. Musím povedať, že on ma prekvapil ešte oveľa viac ako Sóley. Tiež ho mám totiž zafixovaného viac ako jednotlivca a z albumov mi znie veľmi podobne tomu, čo predviedol v Artfóre. V Subclube sa ale predstavil s celou kapelou a odpálil svoju hudbu oveľa akčnejšie, hlučnejšie a rockovejšie ako som čakala. Na koncert som totiž išla s tým, že aj Sóley aj Sin Fang hrajú veľmi pokojnú hudbičku, ale nakoniec sa ukázalo, že Sin Fang v koncertnej verzii až taký pokojný nie je. Mne osobne to vôbec nevadilo, lebo sa tak aspoň so Sóley skvelo dopĺňali a aspoň sme sa trochu rozhýbali.

Jediné, čo mi trochu prekážalo bolo, že Sin Fang sa vôbec neusmieval. Z jeho hudby mám vždy pocit, že je neskutočne veselá a farebná, presne ako klipy, ktoré robí. No jeho live prezentácia tej hudby až taká veselá nebola. V Shiz o ňom napísali, že bol chladný a ja nemôžem inak než súhlasiť. Trochu škoda.



Celkovo bol však tento dvojkoncert skvelý a ja sa už teším na Pohodu, kedy si opäť rozšírim počet islandských kapiel, ktoré som videla naživo. Zahrajú tam Emiliana Torrini a islandská reggae kapela Hjalmár.

Ak sa vám táto hudba zapáčila, pokojne followujte Icelandic Music Daily na facebooku alebo twitteri a každý deň vás budem zásobovať takýmito islandskými špecialitami.