Friday, October 21, 2011

Marketing po slovensky

Aký marketing funguje na Slovákov všeobecne a aký na chudobných slovenských študentov? Samozrejme, že zľavy. Ideálne 100%. Že sa to nedá. Počas posledných týždňov som sa o tom presvedčila na dvoch, od seba absolútne nezávislých miestach.

Prvým z nich bolo Slovenské národné divadlo, ktoré na svojej facebookovskej stránke zverejnilo zoznam asi 8 predstavení, na ktoré predávali lístky pre študentov za 1 euro! Tak tomu sa hovorí ponuka. Človek prišiel, ukázal ISIC, zaplatil euro a dostal lístok, na ktorom svietil údaj - zľava: 92,35%. Tak sme sa nenechali dvakrát núkať a vybrali sme sa s Katkou na tri predstavenia za týždeň. 

Najprv sme boli v historickej budove na hre Amadeus od Petra Shaffera, hre, podľa ktorej bol natočený film Amadeus, jeden z top 100 must-see filmov. Ja som to ešte nevidela, ale podľa kvality hry súdim, že to fakt stojí za to. Okrem toho Mozarta hral Ondrej Kovaľ. Kto vie, vie.

Ako druhú sme si boli pozrieť komédiu Zlatí chlapci od Neila Simona, na ktorú by som sa asi inak nevybrala. Príbeh zostarnutých amerických komikov, ktorí boli na vrchole slávy niekedy v 30. rokoch. Koniec koncov bol dojem z hry veľmi príjemný, najmä vďaka brilantnosti starších slovenských hercov - Mariána Labudu a Emila Horvátha. Kvalita.

Poslednou a najnáročnejšou hrou, na ktorej sme boli, bola tragédia Ivanov od Čechova. V hlavnej úlohe Robo Roth. Trochu sme to sfailili, keď sme si pomýlili čas predstavenia a zmeškali sme prvú polovicu prvého dejstva, ale myslím, že nám to neublížilo natoľko, že by sme nepochopili pointu, alebo nestihli mať z hry dostatočný zážitok. Ale je pravda, že keby som za lístok dala 12 eur alebo koľko, tak by sa mi to určite nestalo. A asi by to ani nebolo tretie predstavenie za týždeň.

A teraz otázka. Prečo to vlastne SND robí? Na facebook sa vyjadrili tak, že za euro ponúkajú vstupenky na predstavenia, ktoré dlhodobo vykazujú nízku predajnosť. Predsa len, poloprázdne divadlo budí trochu nepekný dojem. Okrem toho, ale, že sa takto SND vyvaruje podobnej situácie, možno aj naučí študentov chodiť do divadla. Keď sa človek na takú kultúru namotá, už nie je cesty späť. Tak či tak, o lístky za euro nebola núdza, na predstavenie Zlatí chlapci sme šli s Katkou úplne naslepo a lístky sme zohnali polhodinu pred predstavením úplne bez problémov. Fakt by ma zaujímalo, ako je to možné. Predsa len trochu slabá propagácia? Uvidíme, či SND zverejní zoznam predstavení aj na november. Nesťažovala by som sa.

Druhým príkladom premysleného marketingového ťahu bola pondelková akcia kníhkupectva gorilamegastore, ktoré je kamennou predajňou internetového kníhkupectva gorila.sk. Gorila totiž zrekonštruovala svoj kamenný obchod na Americkom námestí. Jediný problém bol, že o tom nikto nevedel. A potom prišla akcia Rozdávame knihy. V pondelok od 13:00 do 19:00 sa v Gorile rozdávali knihy. Zadarmo. Deň predtým zavesili na internet zoznam kníh, ktoré síce neboli žiadne trháky, ale niečo sa tam nájsť dalo. Každý človek si mohol vybrať 5 kníh/DVD/CD, prísť, vypýtať si ich a odísť s nimi pod pazuchou. 

Opäť sme si s Katkou povedali, že treba zistiť, či v tom nebude nejaký zádrheľ. Nebol. Jedine v tom, že tam bolo milión ľudí. Surprise, surprise. Na moje veľké prekvapenie sa ale správali totálne disciplinovane, všetci pekne poslušne stáli v rade a čakali. My sme to trochu nevychytali, lebo sme prišli presne o jednej. (Nie žeby sme nemali v pláne, prísť tam skôr, len nejako nevydalo.) Zrovna vtedy bol rad asi úplne najdlhší. Kamarátky, čo prišli o polhoďku pred nami, mali knihy už o pol druhej. Organizátori tvrdili, že z niektorých kníh majú dokonca niekoľko stoviek kusov. Samozrejme anglické slovníky, thesaurusy a gramatiky zmizli v priebehu prvých 15 minút. Knihy o plemenách psov, tam podľa mňa mali ešte aj po ukončení akcie :D 

A teraz opäť. Prečo by nám niekto chcel dať niečo zadarmo?? Gorila na to mala celkom dosť dôvodov. Po prvé, zbavila sa nízko predávaných titulov, ktoré keby potrebovali zo skladu vyhodiť, museli by platiť nejaký odvoz a podobne. Takto im to všetko poodnášali ľudia a ešte boli aj radi. Okrem toho, pre Gorilu najväčšou hrozbou je asi konkurencia Martinusu. Na otvorenie veľkého Martinusáckeho kníhkupectva na lukratívnom mieste, spojené s obrovskou publicitou a tretím Shtoorom, jednoducho Gorila musela zareagovať. Predsa len, miesto, kde sa nachádza ich kníhkupectvo nie je až tak v centre a stavila by som sa, že tri štvrtiny ľudí, čo tam v pondelok boli, doteraz ani netušili, kde sa vlastne nachádza. Takto si ľudia dali námahu, že si zistili, kde to je a dokonca mali aj dôvod vôjsť dnu a zistili, že tam je naozaj sympaticky vyzerajúce kníhkupectvo. Ja som tam teda už nejaký ten rok nebola a musím povedať, že rekonštrukcia sa im skutočne vydarila. Toto bol skutočne majstrovský ťah, opäť zameraný najmä na študentov. (Povedzme si úprimne, kto iný má čas v pondelok na obed.) Akú bude mať odozvu, to sa ešte uvidí, ale určite sa zviditeľnili.

Friday, October 14, 2011

Načo je komu prax??


Minulý týždeň som absolvovala súvislú pedagogickú prax zo slovenčiny. Ľudskými slovami, bola som robiť praktikantku na gymnáziu na Tomášikovej. Pre žiakov sú praktikanti celkom vítaný prvok obzvláštňujúci bežnú rutinu vyučovacích hodín. Niektorí sú milí a vtipní, iní sú otrasní a treba im to dať aj najavo. Po dvoch-troch hodinách odídu a upadnú do zabudnutia. Pre študentov učiteľstva je to ale celkom obávaná záležitosť. Pravdupovediac, keby sme sa tomu mohli vyhnúť, hneď by sme to spravili. Všetci zborovo sme nadávali, že načo to komu je, že je to hrozne otravné a náročné a stresujúce...

Skúsení učitelia zase tvrdia, že absolventi učiteľstva prichádzajú nepripravení a že by vlastne mali mať tej praxe oveľa, oveľa viac. Musím povedať, že po tom, ako som tú prax absolvovala, musím im dať za pravdu. Odučila som päť hodín slovenčiny a aj za taký krátky čas som sa naučila respektíve som zistila celkom dosť vecí.

Paradoxy hodín slovenskej literatúry. Najväčší stres som zažívala, keď som išla na prvé stretnutie s učiteľkou, u ktorej som mala robiť prax. Mala mi totiž povedať, že čo budem učiť. Keď vytiahla rozvrh a začala mi rozprávať, že s maturantmi akurát začala preberať povojnovú americkú literatúru, zaplesalo mi srdce. A keď sa ma spýtala, či si trúfam odučiť hodiny o Johnovi Steinbeckovi a JD Salingerovi div že som nepraskla od radosti. Iste, že si trúfam. Kto chytá v žite som čítala pred pár mesiacmi, O myšiach a ľuďoch pred pár rokmi (a ešte raz aj pred hodinou, na ktorej som to mala odučiť, predsa len 120 strán). Okrem toho je to americká literatúra, ktorá aspoň ako-tak spadá do toho, čo študujem a mám dostatočne veľa zdrojov, kde nájdem viac informácií, ako v mojom zošite zo strednej alebo v učebnici, kde si to všetci môžu prečítať (rozumej: sparknotes.com :P). Čo by som robila, keby som mala odučiť ruskú alebo francúzsku literatúru, keď som za 5 rokov na výške o svetovej literatúre nepočula ani heble?!

Vek žiakov. Jediné, čo na celom pláne hodín, ktoré mám odučiť, nebolo dokonalé, bolo to, koho som to mala učiť. Maturantov. Uf. To presne som nechcela. Maturanti, ktorí sú odo mňa o pár rokov mladší a dobre vedia, či im ponúkam relevantné informácie alebo nejaké žvásty. Vždy som si myslela, že ja by som radšej predsa len učila tých mladších. Nakoniec sa ukázalo, že som to úplne vyhrala. Maturanti vôbec neboli drzé opachy ako som si ich predstavovala, ale naopak celkom sa aj zaujímali o to, čo som hovorila a dokonca sa aj zapájali do diskusie celkom. No a fakt, ktorý som si pred tým neuvedomovala bol, že mladším žiakom by som musela d-i-k-t-o-v-a-ť poznámky!! Týmto som mohla normálne rozprávať a oni si to zvládali poznámkovať sami. Vzdelávanie dospelých ľudí má jednoznačne svoje výhody!

Prípravy trvajú nehorázne dlho. Viem, že to sa časom spraví, ale ten úvod učiteľskej kariéry, keď si fakt treba pripraviť všetko, čo tým žiakom chce povedať je masaker! Potom už človek čerpá z tých príprav, ktoré si už spravil, prípadne ich updateuje, ale robiť ich úplne od základu... Fakt si nedokážem predstaviť, že by som sa každý deň musela pripravovať na nejakých 5-6 vyučovacích hodín. Veď príprava na jednu 45-minútovku mi trvalo minimálne 2 hodiny!! A že učitelia majú krátky pracovný čas. Iste!

Udržiavanie logických súvislostí a sledovanie času. Je náročné. Dokonca aj keď som tie knihy čítala, úplne som ich poznala a presne som vedela, čo chcem povedať, aj tak som sa niekedy zamotala do vlastného rozprávania. Niekedy som tu zabudla jednu postavu, tam inú a potom som zrazu chcela pracovať s nejakou epizódou, kde sa nachádzali a že ups. Najlepší príklad toho bolo, keď som na hodine, kde sme preberali O myšiach a ľuďoch spomenula Curleyho ženu a z triedy sa ozvalo: „A kto je Curley?“ :P No a ten čas. Na niektorých hodín som nemala posledných 10 minút, čo robiť, na iných ma zvonenie prerušilo uprostred vety. Ale tak to sa dá vytrénovať.

Celkom ma to bavilo. Na počudovanie. Fakt som na to nemala chuť, no samotné tie hodiny boli strašne príjemné, úplne ma tešilo, keď sa decká zapájali, keď ich to zaujímalo, keď spontánne reagovali. No a tetuš učiteľka ma aj chválila. Vraj mám „učiteľské vlohy“. Normálne sa vo mne znovu zobudil pocit, že to učiť vlastne aj naozaj chcem. A že sa zobudí práve počas hodín slovenčiny, tak to som skutočne nečakala.

Saturday, October 8, 2011

Retro Party


Z času na čas som počas leta zablúdila na tento blog a prečítala si niečo z toho, čo som napísala v Londýne. Najmä v momentoch, keď mi Londýn chýbal. A to bolo celkom často. Z toho, čo som tu popísala to znie tak, akoby bol Londýn nadmieru zaujímavý (čo aj je) a akoby sa tam stále niečo dialo (čo je pravda). No fakt je ten, že Londýn bol zaujímvý, lebo som si ho zaujímavým spravila. A môj život doma v Bratislave je tiež úplne vzdialený od toho, čo by ste nazvali nudou. Len som akosi nemala potrebu o tom písať, veď koho by to zaujímalo, však? Ale potom ako blogger prišiel s DynamicViews, predsa len som sa rozhodla pokúsiť sa o come back môjho blogovania, či už to niekoho zaujímať bude alebo nie.

Život v Bratislave predsa nie je nuda. O tom sme sa presvedčili s Rebekou aj tento piatok na RetroParty v KC Dunaji. Do KC Dunaja, pomerne novo-otvoreného kultúrneho a spoločenského priestoru multižánrového zamerania som sa chystala už nejaký ten týždeň a táto akcia mi poskytla dostatočne veľký dôvod. A tak som nahodila jeden z mojich autentických kúskov z 80. rokov (zaobstaraný z maminej skrine) a šla som sa retro vyžiť :)

Akcia nesklamala, priestor bol “dobovo vyzdobený” (citujem popis eventu z fb) – na všetkých stoloch boli chrumky a také tie biele ploché okrúhle lízatká s obrázkom v strede. Na stropných trámoch vyseli reťaze z céčok a pri bare bola výzdoba vytvorená z tubičiek Piknik a Pikao. (Táto inštalácia nebola zrejme pochopená ako dekorácia a v priebehu večera bola účastníkmi akcie skonzumovaná) Okrem toho tam boli ešte počítače, na ktorých sa dali starými joystickmi z Playstation hrať hry ako Bomberman a všetko to dorazil ujo, ktorý robil zadarmo cukrovú vatu. Ružovú, žltú, modrú... a všetci sme zrazu boli znovu tými deťmi zo začiatku 90. rokov.

Pre nás s Rebekou bol ale highlight písací stroj, ktorý slúžil ako guest list. Našli sme ho pri našom objavovaní priestoru, no SBSkár strážiaci vchod do sály, predtým než tam začal DJ hrať nám oznámil, že ten stroj nepíše. Tak sme najprv vyskúšali, či má pravdu a fakt. No potom sme prišli na to, že problém je v tom, že má len spadnutú tú pásku, cez ktorú sa tie písmenká pretláčajú na papier a jediné, čo treba urobiť je vrátiť ju späť na miesto. Tak sme teda stroj opravili a úplne sme sa zo seba tešili. Dúfali sme, že nám za tento dobrý skutok aspoň odpustia vstupné, ale nič. Tak sme aspoň chodili skultúrňovať tie papiere, na ktoré ľudia písali samé blbosti, citátmi od Kerouaca a Ginsberga.

O deviatej začali hrať a oldies disco mohla začať. Samozrejme, že sa to rozbiehalo pomaly, ale počas celého večera sme sa teda parádne vytancovali. Oldies hudba ako sa patrí, staré hity od výmyslu sveta, Beatles, séria swingových pesničiek, všeliaké zvučky ako napríklad z Pink Panthera alebo Knight Ridera a potom samozrejme krásny slovenský soc-pop, do ktorého som sa jednoznačne hodila úplne najkvalitnejšie. Nech si kto chce, čo chce hovorí o kvalite tých piesní, keď si celá sála spievala Reklamu na ticho, malo to svoje čaro!

Samozrejme, že jednou z hlavých motivácií, prečo sme tam s Rebekou išli, bolo aj potešiť sa pohľadom na skvelo retro oblečených ľudí. Trochu sme boli sklamané z toho, že tam bola kopa ľudí, ktorá nepovažovala za podstatné prispôsobiť svoje oblečenie téme večera, ale napriek tomu tam bolo aj dosť fakt vydarených outfitov. Retro nie je presne zadefinované obdobie, takže sa tam objavilo všetko možné od Elvisov, hippies, cez bodkované a kvetinkované šaty a mašle vo vlasoch až po socialistické 80. roky ako majú byť. Moje okuliare zaraďujúce ma do toho obdobia, zožali celkom úspech. Aspoň niekde tomu ľudia rozumejú :D A bolo tam aj niekoľko kvalitných failov, ale aj to treba.

Kvalitná akcia, prídeme do KC Dunaja určite aj nabudúce, prídite aj vy! :) 

P.S. Veľká pridaná hodnota celého toho miesta je, že sa tam fajčí iba vonku na balkóne, takže človek neodišiel celý napáchnutý. Pridá to na dobrom pocite, jednoznačne.