The City life

To, že St. Helen's sa nachádza uprostred The City asi už viete. The City alebo inak Square Mile je jedným z hlavných centier biznisu v Londýne a možno aj v celej Európe. Názov Square Mile nesie táto časť Londýna ešte zo stredoveku, dnes je o máličko väčšia ako jednu štvorcovú mílu (1,12, čo je 2,9 km2). Počet ľudí, ktorí bývajú priamo v centre všetkého finančného diania krajiny je okolo 7000, no počet ľudí, čo sem každý jeden deň chodia za prácou sa šplhá cez 300.000.

Na tomto obrázku je St. Andrew's, budova, ktorá nám
tiež patrí, ale momentálne sa renovuje, takže sa nepoužíva.

Uprostred týchto davov ľudí oblečených v oblekoch a výškových budov sa sem-tam nájdu roztrúsené budovy kostolov, ktoré tu boli ešte oveľa skôr ako všetky tie mrakodrapy. St. Helen's má teda tak trochu bizarné umiestnenie priamo pod londýnskou "Uhorkou" a okolo sú rozostavané ešte minimálne dva projekty, z ktorých jeden permanentne zastavujú pre nedostatok financií, čiže to bude asi staveniskom naveky.

Vzhľadom na toto umiestnenie môjho pracoviska zažívam niekedy celkom zábavné situácie. Prvé týždne, keď som každé ráno chodila do roboty pešo, som sa strašne bavila na tom ako podivne pôsobím v mojom ružovom svetri a rifliach medzi tou záplavou náhliacich sa ľudí v oblekoch. Pripadala som si skutočne ako mimozemšťan. Akoby ľudia oblečení vo farbách zmizli z povrchu zeme. Teraz, keď chodím na bicykli, tak to už tak nepociťujem, lebo sa nezamiešavam do davov, len prefrčím okolo nich, tak si to uvedomujem oveľa menej.

Ďalší fakt, s ktorým som bola oboznámená hneď ako som prišla bolo, že kedykoľvek na ulici uvidíš človeka v rifliach, určite je to človek zamestnaný v St. Helen's. Najväčšia pravda. Úplne sa na tom bavím. Celkom vtipné je, aj keď idem pracovať do našich officov, ktoré máme normálne v jednej z kancelárskych budov. Nie nejakej výškovej, má myslím len štyri poschodia, ale aj tak je to normálna office budova, kde treba vyťukať pri dverách kód, aby ste sa vôbec dostali dnu. Ja s mojím fialovo-tyrkysovým Dakine batohom pôsobím v takom prostredí maximálne zábavne, fakt neviem, čo si myslia ujovia biznismeni, keď ma stretnú na schodoch alebo vo dverách.

Všetko sa ale mení v utorok, kedy máme o jednej poobede Lunchtime service pre ľudí z okolitých budov, ktorí si počas svojej obednej prestávky môžu zbehnúť do kostola, vypočuť si kázeň, kúpiť si sendvič a pokecať s priateľmi. Na tento service totiž povinne chodí celý staff St. Helen's a aby sme nepôsobili v tom business prostredí podivne, máme vtedy predpísaný dress code. Chalani nahodia obleky, dievčatá kostýmčeky a lodičky. Po service máme team meetingy a potom staff meeting, a na tieto meetingy sa presúvame do inej budovy. A práve pri tomto presune sa človek cíti najviac ako súčasť celého toho City life, keď si tak klopká v púzdrovej čiernej sukne a s Pret sendvičom v ruke, presne ako tisíce iných, ktorí na pol hodinu vypadli z officov, aby si zadovážili ten svoj obedný sendvič. Úprimne som rada, že zapadám len na tú chvíľočku a že sa potom môžem opäť prezliecť do svojich bordových riflí, nahodiť batoh a opäť výrazne nezapadať.