My a busta, jednorázovým foťákom

Návod na najlepšiu silvestrovskú chatovačku alebo len aby sme nezabudli

Potrebujeme:

- kamarátov
     Takých, čo budú na všetko nadávať. Takých, čo budú dávať najväčšie hlášky a všetci sa na nich budú smiať. Takých, čo budú vždy skvelými rozprávačmi príhod. Takých, ktorí ráno vstanú skôr než všetci ostatní, zakúria v krbe a uvaria raňajky. Takých, s ktorými máte toho veľa spoločného, ale aj veľa odlišného, treba sa predsa inšpirovať. Takých, s ktorými sa dá dookola snívať o všetkých veľkých veciach, ktoré ešte prídu. Takých, s ktorými sa dá tlačiť na malých gaučoch počas nekonečných hodín pozerania Star Wars. Takých, s ktorými sa dobre vreští, keď letíte dolu kopcom deliac sa o maličké socialistické boby. Takých, ktorí si budú pospevovať songy z otravného CDčka, ktoré hrá stále dookola. Takých, ktorí zjedia všetko, čo im navaríte. Takých, ktorí budú celý týždeň piť čaje bez chuti a zápachu a bazový sirup. Takých, s ktorými sa dá hodinu sedieť v jednej izbe s tým, že si každý číta svoju vlastnú knižku. Takých, ktorí budú vrcholne rozrušení, ak neuhádnu Master Mind kombináciu na štvrtý pokus. Takých, ktorí vás budú vyháňať von z chaty, aby ste celý deň len nelemrili. Takých, ktorí si budú všetci naraz v kuchyni umývať zuby Curaprox kefkami.
     Myslím, že chápete.

- stravu
     rakúsko-uhorskú: trhanec, domáca pečená klobása, zemiaky pečené v šupke s kyslou kapustou a paprikovým olejom
     slovenskú: paradajková polievka, brokolicová polievka, rizoto, ovsená kaša, bazový sirup
     západo-európsku: spaghetti carbonara, rattatouile
K tomu treba suroviny, elán na hodiny príjemne strávené spoločným varením, veľa hrncov, panvíc, malú kuchyňu a veľa ľudí v nej.
     a silvestrovský punč!

- spoločenské hry
      Dixit, Uno, Phase10, Dobble, Scrabble, MasterMind, Roháček, Monopoly Deal
      k nim predstavivosť, správne pravidlá, veľa času, reflexy, slovnú zásobu, dobré kombinačné schopnosti, nadhľad a eh, na to Monopoly netreba úplne nič, iba čas, ktorý sa nedá využiť inak :D


- prechádzky
      za spomienkami. do údolia skál. do pionierskeho tábora. do dediny vo vedľajšom chotári. všade naokolo číha detstvo. no a keď niekto ešte povie, že sa ide sánkovať, tak to už prestaneme na detstvo nostalgicky spomínať a opäť deťmi na chvíľu sme. sánky, boby, lopaty a parádny svah. bratislavčania na kopci a kopa adrenalínu v žilách



- filmy
      také povzbudivé do nového roka - Melancholia
      také light po celodennom výlete - 50/50
      také, na ktoré nikdy inokedy nie je čas - Star Wars IV, Star Wars V, Star Wars VI, Star Wars I, Star Wars II, Star Wars III. Watched them all we have. 803 minút rozložených v priebehu 30 hodín. To treba zažiť.

- hudbu
      kazety, do magnetofónu s mixom Beatles a niečoho iného len tak bez akéhokoľvek náznaku zmyslu, alebo koledy z Cambridge
      prehrávače plné islandskej hudby, alebo aspoň niečoho indie. ale hlavne ten Island. Of Monsters and Men, Emiliana Torrini, Jónsi, FM Belfast...
      jedno hrozne otravné Pohoda CD z roku 2009, ktoré si treba púšťať dookola, dookola, dookola, dookola...

- noci
     noci na čítanie kníh o 2am, noci na tancovanie na FM Belfast o pol tretej, noci na dlhé mlčanie po dych berúcom filme, noci na pitie teplého punču a noci na rozprávanie, rozprávanie a rozprávanie.

A potom už len: HAPPY NEW YEAR!!!

Tento rok...

...som pravdepodobne počúvala viac hudby ako za celý doterajší život dokopy. vďaka Urbanears a veľa času stráveného sama so sebou.
...som začala používať skype, lebo som zrazu potrebovala byť vo virtuálnom spojení s ľuďmi, ktorí tvoria súčasť môjho každodenného života a zrazu boli ďaleko.
...som sa skamarátili s ľuďmi z krajín, o ktorých som si nikdy nemyslela, že by som v nich mohla mať kamarátov.
...som žila päť mesiacov v meste mojich snov.
...som mala najpozitívnejší vzťah ku škole asi od čias tretej triedy na základke. tento rok som zažila, aké to je tešiť sa do školy a mať radosť z učenia.
...som veľa mlčala, prechádzala sa, pozorovala.
...som zistila, že aj v roku 2011 sa ešte dajú písať listy.
...som objavila islandskú hudbu a hoci som niekoľko koncertov tragicky zmeškala, ešte snáď budem mať šancu si to vynahradiť.
...som bola prvýkrát na Pohode a bolo to skvelé. Lepšie neskoro ako nikdy.
...som sa až priveľmi veľakrát musela lúčiť s ľuďmi a miestami, ktoré mi boli drahé.
...som sa naučila veľmi veľa nového o hĺbke toho, čo je napísané v Biblii, ale čo som zrejme celý život prehliadala.
...som začala ešte výraznejšie deliť ročné obdobia na prázdniny a všetko ostatné.
...som veľmi veľa rozprávala tou nádhernou cudzou rečou, v ktorej asi nikdy nebudem so sebou dokonale spokojná. lebo angličtina je nekonečná cesta objavovania.
...som sa zaľúbila do sedenia na hojdačke na terase a v obývačke pri krbe.
...som objavila Twitter a vďaka nemu ľudí, ktorí rozširujú moje obzory a dávajú nádej, že na Slovensku žije veľa nepriemerných ľudí, ktorí majú potenciál a túžbu niečo zmeniť.
...som začala nosiť svetre. hrubé, veľké, vlnené, štrikované. smrť mikinám a zipsom.
...som bola na chvíľu študentkou jednej z desiatich najlepšich univerzít sveta. Raz UCL navždy UCL.
...som zistila, aký je to pocit, keď ti niekto naozaj chýba.
...som opäť raz dokázala viac, než som si myslela, že dokážem.
...som videla zopár megadobrých filmov a čítala niekoľko fakt kvalitných kníh. Škoda, že nebolo čas na viac.
...som sa vytešovala z toho, že v Bratislave máme miesta ako je KC Dunaj.
...som sa konečne naučila nebáť sa rozprávať príbehy štvorročným deťom ich jazykom a spôsobom.


...bude navždy nezabudnuteľným.

Travel dreams

Niektorí viete, že jeden z najväčších životných snov je vidieť každé hlavné mesto Európy. Tak takto vyzerá môj progres. Najbližšie to bude jednoznačne Edinburg v Škótsku a Reykjavík na Islande.

 
A aké sú vaše dream destinations?

Along the rails

walk into the fairyland

come closer

converse

do not run away

narcism

identity

selftimer lover

smile into the camera

the story of the cap

autumn dreams

90te roky zdramatizované - Hurá, luxus!

Aby sme si nastavili atmosféru, ktorá by mala vládnuť tomuto postu, pustite si prvých 7 sekúnd tohto videa. Viac by ste naozaj potrebovať nemali!

Vitajte v 90. rokoch. Ako túto dekádu prežívali deti, ktoré boli v čase nežnej revolúcie už školopovinné? Presne o tom je študentské divadlo Hurá, luxus! alebo Tie roky 90-te, na ktorom som včera bola.

Tak najprv, ako také deti a neskôr teenageri vyzerali? Všetci nosili fialovo-tyrkysovo-ružové šuštákové súpravy, kapsičky okolo pása alebo keď okolo pása nemali kapsičku, určite tam mali uviazanú bundu alebo mikinu. Všetci chalani nosili šiltky žiarivých farieb, tí drsnejší so šiltom dozadu. Keď bolo teplo, dievčatá nosili krátke legíny neónových farieb a obtiahnuté tričká nad pupok.

Kým baby skákali gumu alebo sa hrávali s Barbinami, ktoré mali zásadne anglické mená, chalani sa hrali na Ninja korytnačky alebo na Strážcov vesmíru. A všetci sa hrali s legom. Všetci pozerávali v telke Majstra N a vedeli naspamäť známu televíznu adresu Slovenská televízia, Mlynská Dolina, osem-štyri-päť-štyri-päť, Bratislava. Keď už ale trochu vyrástli, všetci chalani boli zaľúbení do Andrey Zuckermannovej z Beverly Hills devejset-dva-deset (a do Pamely z Baywatchu, samozrejme!) a baby zase milovali Brandona. Všetci čítali Bravo, doma na drevenom písacom stolíku mali pod sklom plagáty Backstreet boys alebo Leonarda Dicapria a všetci spávali na dvojposchodových posteliach.

V škole si rozprávali buď duchárske príhody, o tom ako sa niekde niekomu niečo zjavilo a potom sa zistilo, že týždeň predtým na tom mieste niekto zomrel, alebo príhody o tom, pri ktorej škole sa momentálne pohybuje miestny úchyl, ktorý sa stopercentne preváža na čiernom tereňáku s tmavými sklami a kolesom vzadu. A ešte o tom, koho uniesli a predali na orgány.

Všetci mali rovnaké školské tašky s dvoma prackami a jedným lesklým Disneyovský obrázkom a každé dievča vlastnilo taký ten trojdielny zápisníček, ktorý sa zatváral na magnet. Pogy leteli a neskôr boli najväčším hitom gameboye so Super Mariom a tí, čo mali doma počítač sa určite hrávali Zimné olympijské hry. Všetky metalízové autá boli štýlové.

Vrcholom exotiky bolo Safari v Rakúsku. Všetci ľudia vedeli, že diskety sú rádioaktívne a ich ukázali sa ako veľmi užitočné, keď cez ne ľudia pozorovali úplné zatmenie slnka. A samozrejme, každý sa bál, že na Silvestra v roku 1999 bude koniec sveta.

Ak ste sa pri čítaní týchto riadkov pousmiali, s tým, že ste sa preniesli do svojho vlastného detstva alebo puberty, nenechajte si ujsť toto predstavenie v Divadle Aréna. (http://www.divadloarena.sk/repertoar/hura-luxus-alebo-tie-roky-90-te) Najbližšie 24.11.2011.

FM Belfast v Košiciach

Keď som sa začiatkom júla na Pohode musela rozhodovať medzi koncertami FM Belfast a Beirut, ktoré sa nešťastne ocitli v tom istom časovom slote, ako jediná z našej partie som sa bez väčšieho váhania rozhodla pre Beirut, keďže islandskú kapelu FM Belfast som radšej pred Pohodou ani počúvať nezačala, aby sa mi náhodou nezapáčili a nemala som priveľkú dilemu. Toto svoje rozhodnutie som ale horko oľutovala, po tom, ako som počúvala chválospevy na ich dokonalý koncert na Pohode a potom, ako som ich pár týždňov po Pohode začala počúvať ich hudbu. Povedala som si, že si to budem musieť vynahradiť a že ich proste na koncerte zažiť musím. To som ale ešte netušila, že to bude tak rýchlo.

Totiž, mňa asi raz za rok prepadne šialená cestovateľská idea, zväčša spojená s cestovaním na nejaký dobrý koncert. Hrozne rada cestujem niekam do paže kvôli dobrému koncertu. A tak, keď som zistila, že FM Belfast budú koncertovať v Košiciach, hneď som vedela, že tam musím ísť. Na takéto moje šialené tripy sa zvyčajne ani nesnažím nahovárať svojich kamarátov, lebo viem, že by som takmer určite neuspela. Ale na čo máme súrodencov, však? A keďže mám s mojim bratom celkom podobný hudobný vkus, je jednoznačne ideálnym fellow-šialencom.

A tak sme v sobotu o 12tej sedeli v rýchliku, vyzbrojení nabitým notebookom, usbčkom plným filmov, mp3kami a knihami, pripravení na 6-hodinovú cestu do Košíc. Celkom ubehla a o 6tej sme dorazili do Košíc. Ešte stále som tomu vlastne neverila, že sme sa odtrepali na druhý koniec Slovenska, len kvôli nejakému koncertu. Malá dilema bola, kedy sa vlastne dostaviť na miesto činu, keďže na facebook evente bol čas začiatku 22:00, na webe Tabačky, kde sa to konalo 21:00 a na lístkoch sme mali napísané, že to začína o 20:00. Keďže sme nechceli nič zmeškať, rozhodli sme sa tam ísť na 8mu. Dorazili sme asi 5 minút pred ôsmou a okrem jednej dvojice sme tam boli úplne prví. Inak celkom nás zaujímalo, že koľko tam vôbec bude ľudí, predsa len to nie je najznámejšia kapela a sme na východe Slovenska (no offence :P).

Hneď ako sme vošli do sály, strašne sa mi to tam zapáčilo. Bolo to tam ideálne na koncert FM Belfast. Miestnosť veľká asi ako sála v KC Dunaji, maličké pódium, totálne klubová atmosféra a hneď som si povedala, že to ani nebude až tak vadiť, ak tam nebude veľa ľudí. O ôsmej mala začať hrať predkapela – Pjoni a Ink Midjet, nakoniec začali až niekedy okolo pol a počas toho, čo hrali sa do sály postupne nazbieralo asi 50 ľudí.

Keď skončili, zrazu sa všetci ľudia začali posúvať čo najbližšie k pódiu a samozrejme my s Kubom sme si tiež nedali veľmi načas a tak som stála úplne pred pódiom, ktoré bolo asi polmetra vysoké, nikde žiadne zábrany a Kubo stál tesne za mnou. Sen. Ešte keď sme prišli, Kubo poznamenal, že tie repráky, čo tam majú musia byť dosť výkonné, ak sa tam robievajú takéto elektronické koncerty – samé výšky a basy. Otázka kvality reprákov sa pre koncert ukázala ako kľúčová, škoda, že ju organizátori nezvážili pred tým, než tam zorganizovali taký koncert.

Vidíte Kuba? :)

FM Belfast to odpálili hneď od začiatku, roztancovali nás za prvých 10 sekúnd prvej pesničky a keďže celý čas tancovali aj oni, bolo takmer nemožné ich odfotiť. Každá fotka, ktorú mám je buď osvetlená nejakým reflektorom, ktorý práve zasvietil, alebo rozmazaná, lebo sa môj objekt práve pohol. Alebo oboje. Nevadí, zážitok bol už len to, že stáli asi tak 30 centimetrov odo mňa, keby som natiahla ruku, mohla som im povypínať vypínače na svetielkach, ktoré mali pripnuté k mikrofónom. Asi pri tretej pesničke začal vypadávať zvuk z reprákov. Ale že úplne. Nám v prvých radoch to ani nedošlo zo začiatku, lebo sme mali celkom kvalitný zvuk z odposluchov. Lenže keď sa ukázalo, že problémy s reprákmi nie sú jednorázové, ale že z nich viac nepočuť ako počuť, po štvrtej pesničke museli koncert kvôli technickým problémom prerušiť.

Čakali sme asi 20 minút, ale nálada bola dobrá, lebo už za tak krátku dobu to kapela dokázala totálne vypeckovať a sľúbila, že po prestávke nám technické problémy (ktoré neboli ich chybou) vynahradia. Vrátili sa naspäť a začali s I don't want to go to sleep either a ja som sa úplne vytešovala. Repráky hrali. Koncom druhej pesničky na chvíľu vypadli, tretiu už zase viac nehrali ako hrali. Opäť pripomínam, že my s Kubom sme si z toho nič nerobili, lebo sme videli aj počuli dobre, okrem toho sme kompletne poznali všetky pesničky aj so slovami, takže sme sa totálne jašili od radosti. Trochu som ale zosmutnela, keď oznámili, že už zahrajú len jednu pesničku, lebo takto sa to fakt nedá. Publikum hlasovalo samozrejme za to, aby zahrali Underwear, keď sa opýtali, čo nám majú zahrať ako poslednú pesničku. Zahrali, poklonili sa a odišli.

No ľudia sa s tým nevedeli zmieriť, aj keď nám oznámili, že kvôli technickým problémom musí byť koncert predčasne ukončený. Päť minút sme tvrdohlavo skandovali: „We want more.“ až kým sa kapela nevrátila, že teda dobre, tak ešte jednu. Repráky zázračne hrali a tak keď sa na konci pesničky opýtali, či počujeme, celá sála kričala Yeaaah a tak hrali ďalej. Zahrali ešte nejaké dve-tri pesničky a myslím, že už všetkým bolo jedno, či tie repráky hrajú alebo nie. Teda, ja už som to fakt neregistrovala, že či vypadávajú. Tancovali a skákali sme, čo nám sily stačili, spievali sme, stavali sa tak, aby nás zachytil objektív foťáku, ktorým si nás z pódia fotili, dávali sme si high-five s každým členom kapely, ktorý sa priblížil na dosah ruky a nehorázne sme sa tešili z hudby a všetkého okolo.

Po koncerte sme to s Kubom zhodnotili tak, že sme sa ešte v živote na žiadnom koncerte tak nespotili ako na tomto, že nepočujeme na pravé ucho, do ktorého nám priamo hral obrovský reprák, keď práve hral (stáli sme úplne, úplne pred ním) a že to totálne stálo za to. Dobre, Košice a ich techika to dosť nezvládli (ako odškodné, všetci dostali 50% zľavu na koncert v Tabačke podľa vlastného výberu, very useful pre Bratislavčanov), ale FM Belfast to aj tak rozbalili, videli a počuli sme ich naživo a úplne zblízka, atmosféra bola úžasná, klubová, presne taká, akú si vždy predstavujem, že je v malých koncertných kluboch na Islande. Ľudí nakoniec bolo dosť, sála bola úplne plná. Ďalší z našich šialených koncertových tripov považujem napriek všetkému za vydarený!