Načo je komu prax??

Minulý týždeň som absolvovala súvislú pedagogickú prax zo slovenčiny. Ľudskými slovami, bola som robiť praktikantku na gymnáziu na Tomášikovej. Pre žiakov sú praktikanti celkom vítaný prvok obzvláštňujúci bežnú rutinu vyučovacích hodín. Niektorí sú milí a vtipní, iní sú otrasní a treba im to dať aj najavo. Po dvoch-troch hodinách odídu a upadnú do zabudnutia. Pre študentov učiteľstva je to ale celkom obávaná záležitosť. Pravdupovediac, keby sme sa tomu mohli vyhnúť, hneď by sme to spravili. Všetci zborovo sme nadávali, že načo to komu je, že je to hrozne otravné a náročné a stresujúce...

Skúsení učitelia zase tvrdia, že absolventi učiteľstva prichádzajú nepripravení a že by vlastne mali mať tej praxe oveľa, oveľa viac. Musím povedať, že po tom, ako som tú prax absolvovala, musím im dať za pravdu. Odučila som päť hodín slovenčiny a aj za taký krátky čas som sa naučila respektíve som zistila celkom dosť vecí.

Paradoxy hodín slovenskej literatúry. Najväčší stres som zažívala, keď som išla na prvé stretnutie s učiteľkou, u ktorej som mala robiť prax. Mala mi totiž povedať, že čo budem učiť. Keď vytiahla rozvrh a začala mi rozprávať, že s maturantmi akurát začala preberať povojnovú americkú literatúru, zaplesalo mi srdce. A keď sa ma spýtala, či si trúfam odučiť hodiny o Johnovi Steinbeckovi a JD Salingerovi div že som nepraskla od radosti. Iste, že si trúfam. Kto chytá v žite som čítala pred pár mesiacmi, O myšiach a ľuďoch pred pár rokmi (a ešte raz aj pred hodinou, na ktorej som to mala odučiť, predsa len 120 strán). Okrem toho je to americká literatúra, ktorá aspoň ako-tak spadá do toho, čo študujem a mám dostatočne veľa zdrojov, kde nájdem viac informácií, ako v mojom zošite zo strednej alebo v učebnici, kde si to všetci môžu prečítať (rozumej: sparknotes.com :P). Čo by som robila, keby som mala odučiť ruskú alebo francúzsku literatúru, keď som za 5 rokov na výške o svetovej literatúre nepočula ani heble?!

Vek žiakov. Jediné, čo na celom pláne hodín, ktoré mám odučiť, nebolo dokonalé, bolo to, koho som to mala učiť. Maturantov. Uf. To presne som nechcela. Maturanti, ktorí sú odo mňa o pár rokov mladší a dobre vedia, či im ponúkam relevantné informácie alebo nejaké žvásty. Vždy som si myslela, že ja by som radšej predsa len učila tých mladších. Nakoniec sa ukázalo, že som to úplne vyhrala. Maturanti vôbec neboli drzé opachy ako som si ich predstavovala, ale naopak celkom sa aj zaujímali o to, čo som hovorila a dokonca sa aj zapájali do diskusie celkom. No a fakt, ktorý som si pred tým neuvedomovala bol, že mladším žiakom by som musela d-i-k-t-o-v-a-ť poznámky!! Týmto som mohla normálne rozprávať a oni si to zvládali poznámkovať sami. Vzdelávanie dospelých ľudí má jednoznačne svoje výhody!

Prípravy trvajú nehorázne dlho. Viem, že to sa časom spraví, ale ten úvod učiteľskej kariéry, keď si fakt treba pripraviť všetko, čo tým žiakom chce povedať je masaker! Potom už človek čerpá z tých príprav, ktoré si už spravil, prípadne ich updateuje, ale robiť ich úplne od základu... Fakt si nedokážem predstaviť, že by som sa každý deň musela pripravovať na nejakých 5-6 vyučovacích hodín. Veď príprava na jednu 45-minútovku mi trvalo minimálne 2 hodiny!! A že učitelia majú krátky pracovný čas. Iste!

Udržiavanie logických súvislostí a sledovanie času. Je náročné. Dokonca aj keď som tie knihy čítala, úplne som ich poznala a presne som vedela, čo chcem povedať, aj tak som sa niekedy zamotala do vlastného rozprávania. Niekedy som tu zabudla jednu postavu, tam inú a potom som zrazu chcela pracovať s nejakou epizódou, kde sa nachádzali a že ups. Najlepší príklad toho bolo, keď som na hodine, kde sme preberali O myšiach a ľuďoch spomenula Curleyho ženu a z triedy sa ozvalo: „A kto je Curley?“ :P No a ten čas. Na niektorých hodín som nemala posledných 10 minút, čo robiť, na iných ma zvonenie prerušilo uprostred vety. Ale tak to sa dá vytrénovať.

Celkom ma to bavilo. Na počudovanie. Fakt som na to nemala chuť, no samotné tie hodiny boli strašne príjemné, úplne ma tešilo, keď sa decká zapájali, keď ich to zaujímalo, keď spontánne reagovali. No a tetuš učiteľka ma aj chválila. Vraj mám „učiteľské vlohy“. Normálne sa vo mne znovu zobudil pocit, že to učiť vlastne aj naozaj chcem. A že sa zobudí práve počas hodín slovenčiny, tak to som skutočne nečakala.