Mali sme sa odtrepať cez pol sveta do Kuala Lumpur na celosvetovú konferenciu Scripture Union a keď sme pár týždňov pred tým zbadali definitívny program skoro nám oči vypadli. Všetkých päť dní plne natrieskaných programom, jasné coffee breaky a tak, ale program doobeda, poobede aj večer, žiaden outing, žiaden čas na sightseeing, nič.A tak sme sa snažili vymyslieť nejakú stratégiu, ako sa ísť aspoň na krátko pozrieť do centra Kuala Lumpur, lebo predsa ten hotel, v ktorom sme strávili celý týždeň by prakticky mohol byť kdekoľvek na svete, najmä ak by sme nikdy neopustili dokonale klimatizované miestnosti, tak by sme nemuseli mať pocit, že konferencia prebieha na akomkoľvek exotickom mieste, mohla by byť pokojne aj v Senci. A do KL sa asi tak skoro nevrátime, takže sme si povedali, že predsa odtiaľto neodídeme bez toho, aby sme niečo videli.
Prvý pokus sme vykonali vo štvrtok cez poobedné voľno. Obed začínal o 12.30, poobedný program pokračoval o 15.30, čiže sme mali tri hodiny. Tak sme rýchlo zbodli niečo na obed a pred jednou vybehli z hotela. Prvá časť cesty bola cesta taxíkom od hotela na stanicu. Prvý ujo taxikár ale netušil cestu na miesto, kam sa chceme dostať (divné, nie?), ale druhý pokus nám už vyšiel. Trapas ale bol, že po tom ako sme dorazili na stanicu a kúpili sme si lístky, akurát sme videli náš vlak odchádzať zo stanice. Nanič pocit nastal až keď sme zistili, že tie vlaky chodia len raz za polhodinu. Hlavne, keď sme mali na výlet na otočku tak málo času, polhodina čakania nebola práve najlepšou správou. Ale tak čo už.
Odviezli sme sa na centrálnu stanicu v KL, kde sme sa absolútne nevedeli zorientovať a tak sa nám prihovorila jedna postaršia Indka, lebo sme evidentne vyzerali úplne stratené a zmätené. Keď sa nás opýtala odkiaľ sme, tak sme len veľmi všeobecne povedali, že zo strednej Európy, väčšina Aziatov predsa o Slovensku v živote nepočula. Ale ona chcela vedieť odkiaľ presne a potom nám prezradila, že ona je z Viedne. No, veď prečo nie. Ukázala nám vchod do metra, aj kde si máme kúpiť lístky, bola veľmi milá. Autamat na lístky nám vyplul modré kolieska ako do kasína, na čom sme sa vrcholne bavili, ale hej, boli to lístky na metro.Päť zastávok konečne frekventovane chodiacim metrom a vystúpili sme na stanici pod Petronas Twin Towers. Práve ako sme vychádzali z metra sa spustil obrovský lejak, tak sme vytiahli dáždniky, nebudeme predsa čakať, kým doprší, keď máme tak málo času. Vtipné ale je, že aj keď totálne lialo, stále bolo príjemne teplo a ten dážď aspoň trochu zriedil vzduch a oveľa príjemnejšie sa dýchalo a ten dážď bol taký teplý, že to vlastne bolo úplne fajn. Tak sme sa vytešovali z dažďa, 15 minút fotili seba aj veže z každého uhla a potom sme ešte prebehli obrovským nákupným centrom, ktoré je pod tými vežami a šli sme späť.
Nakoniec sme zmeškali asi dva prvé poobedné bloky, samozrejme s tým meškajúcim vlakom a zápchami, ktoré totálne predĺžili jazdy taxíkmi nemohli byť dve a pol hodiny v žiadnom prípade dostatočne dlhým časom.
Druhý turistický pokus nastal v piatok večer, keďže už po večeri nebol žiaden program, rozhodli sme sa pridať sa k skupine, ktorú organizoval Grék Georgos, že sa pôjde niekam do mesta. Chyba, chyba. My sme boli samozrejme najedené za 20 minút a nachystané odísť o 6tej večer, ale Georgos mal čas a povedal, že sa stretneme až o pol siedmej. Kým sme sa pozbierali, zistili, kto všetko ide, kam vlastne ideme, koľko taxíkov potrebujeme, a kým sme si tie taxíky zohnali, bolo už 7 hodín. To, že ešte 20 minút nám trvalo, kým sme sa kvôli zápche dostali z dohľadu hotela, to už je len jemný detail.Georgos sa rozhodol, že pôjdeme taxíkmi priamo do mesta, čo nám trvalo takmer hodinu. V pláne bolo ísť na rozhľadňu v televíznej veži, z ktorej je výhľad na Petronas Towers aj celý KL. A potom sa ísť prejsť do centra mesta. Georgos tvrdil, že tá rozhľadňa je zadarmo. Tak prečo nie. Keď sme tam prišli, zistili sme, že samozrejme zadarmo nie je, stálo to 47 ringidov na osobu, čo je niečo okolo 12 eur. Po chvíľke rozhodovania sme si povedali, že do KL asi tak skoro zase neprídeme, tak sme si všetci desiati kúpili lístky a vyviezli sa výťahom do výšky vyše 250 metrov.
Dobre sme urobili. Zase sme si odfotili veže z každej možnej strany, obehli rozhľadňu dookola aspoň štyrikrát, fotili sa navzájom a spoločne. Zloženie našej skupiny bolo celé vtipné, lebo sme tam boli tri Slovenky a dvaja Česi a potom po jednom kuse z Grécka, Nórska, Estónska, Maďarska a Austrálie (?). Každopádne, jasné, že my piati sme mali tendenciu komunikovať v našich rodných jazykoch a celkom vážne sme sa bavili. Teda, najmä bratia Česi sa nám starali o zábavu.To sme ešte netušili, že sa im podarí zabudnúť sa hore na rozhľadni 20 minút potom ako sme už všetci zišli dolu a nezistiť, že sme odišli. Posledný vlak zo stanice v centre nám odchádzal o 11tej a kým sme sa teda všetci zišli pod televíznou vežou bolo už okolo pol 10tej a zatiaľ sme zvládli byť až na jednej rozhľadni (a hodinu v taxíku). My sme teda chceli ísť potom do centra, aby sme konečne videli aj niečo iné z KL, ale väčšina ľudí nevidela Petronas Towers zblízka a Georgos tvrdil, že do centra je to príliš ďaleko, aby sme to prešli pešo. Tak sme to už proste vzdali a jednoducho sa bavili na tom, ako strašne nám nevyšiel pokus vidieť nočné centrum KL.
Pomalým krokom sme sa prešli k Petronas Towers, opäť sme si ich fotili na každom kroku, ale tentokrát sme sa trochu viac ponáhľali, lebo sme nechceli, aby nám zdrhol posledný vlak. Tak sme sa zase len vrátili na to isté miesto, ktoré sme už my, slovenská výprava, videli deň predtým a našťastie vďaka tomu, že už sme vedeli ako funguje metro a vlak a lístky a tak, tesne sme behom stihli aj metro, aj vlak, ktorý našťatie dve minúty meškal. Stihli sme predposledný a nie posledný nakoniec, ale hlavne dobre, že nám tentokrát neodišiel pred nosom a nemuseli sme zase polhodinu čakať.Mimochodom, celý čas v piatok večer pršalo. Takže tak. Z Kuala Lumpur som videla len Petronas Twin Towers. Ale aspoň, že cez deň aj v noci, sprava aj zľava, zdola aj z rozhľadne. A teraz už len vytriediť tých 300 fotiek :D
Ten, kto dnes číta toto svedectvo, by mal osláviť so mnou a mojou rodinou, pretože to všetko začalo ako vtip pre niektorých ľudí a iní hovorili, že to nie je možné. Volám sa Juraj Kamensky a som z Bratislavy, ale s manželkou sa sťahujem do Chicaga. Som šťastne ženatý s dvoma deťmi a krásnou ženou. Niečo hrozné sa stalo mojej rodine, stratil som prácu a moja žena opustila dom, pretože som sa nemohla starať o seba a o potreby rodiny. a jej deti v tomto konkrétnom okamihu. Podarilo sa mi deväť rokov, žiadna žena, ktorá by ma podporovala, aby som sa o deti dobre starala. Snažím sa poslať testovaciu správu mojej žene, ale ona blokovať ma z rozprávania s ňou sa snažím hovoriť so svojím priateľom a jej rodinnými príslušníkmi, ale stále viem, že by mi mohol pomôcť a ja som bol podanie žiadosti neskôr toľko spoločnosti, ale stále to urobili Nevolajte ma, kým neprišiel verný deň, že nikdy nezabudnem v mojom živote. Keď som sa stretol so starým priateľom môjho, ktorému som vysvetlil všetky moje ťažkosti a povedal mi o skvelom mužovi, ktorý mu pomohol získať dobrú prácu v Coca cola spoločnosť a on mi povedal, že jeho kúzlo koliesko, ale ja som človek, ktorý nikdy neverí v kolieskach kúzla, ale ja som sa rozhodol dať mu vyskúšať a jeho meno je Drosagiede on ma poučil a ukázal mi, čo mám robiť v týchto troch dňoch obed spell.I sledovať všetky pokyny a robiť to, čo ma požiadal, aby som sa dobre. uistil sa, že všetko šlo dobre a moja žena ma opäť uvidí po skvelej práci Drosagiede. Moja žena mi zavolala s nevedomým číslom a ospravedlnila sa mi a povedala mi, že mi naozaj chýba a naše deti a moja žena sa vracajú domov.a po dvoch dňoch Spoločnosť, ktorej som poslala svoj uznávací list, teraz som manažérom spoločnosť Paragon tu v USA. Odporúčam vám, ak máte nejaké problémy, pošlite správu na tento e-mail: {doctorosagiede75@gmail.com} alebo čo mu dáte na +2349014523836 a dostanete najlepší výsledok. Vezmite veci za samozrejmosť a bude vám odobraté. Prajem Vám to najlepšie.
ReplyDelete