Prečo v Londýne nežijem kultúrnejšie ako v Bratislave?

Minulý rok som o takomto čase finišovala s diplomovkou a vrámci prokrastinácie som pravidelne na internetoch zablúdila na londýnske weby, ktoré sa snažia mapovať akcie, ktoré sa tu dejú. Tých webov je milión, každý má obľúbený nejaký konkrétny, o ktorom tvrdí, že má tie najpresnejšie, najrelevantnejšie a najširšie informácie. Mňa v tom čase relevantnosť informácií až tak nezaujímala, keďže som bola uväznená za svojím stolom ďaleko od festivalov, výstav, prehliadok, koncertov a čo ja viem čoho ešte. A tak som vyplakávala nad tým, čo všetko mi uniká pomedzi prsty a nekonečne sa tešila na september a na celý jeden nechutne kultúrny rok, ktorý v Londýne prežijem.

Ten rok už takmer prešiel a s kúskom ľútosti, ale väčšou dávkou realizmu v hlase konštatujem, že som si tento svoj vysnívaný kultúrny život nenaplnila. Otázka je, prečo.

Londýn som si prvýkrát ako jeho obyvateľka užívala počas Erazmu. Ako všetci vieme, Erazmus je málo o škole a veľa o zábave a keď žijete vo veľkomeste svojich snov a máte asi tak 70x viac voľného času ako počas výšky v Bratislave (nie preto, že štúdium v Londýne je jednoduchšie, ale preto, že na Erazme to netreba preháňať), jednoznačne chcete svojich pár mesiacov využiť naplno. A to som aj spravila. Lenže tentokrát mám full-time job, 9 to 5 a nie len taký hocijaký job, ale prácu akčnú, premenlivú, rôznorodú a čo je najdôležitejšie prácu s ľuďmi. Nesedím osamotene za počítačom osem hodín, ale trávim takmer všetok svoj čas s ľuďmi. A to je vyčerpávajúce. Vstávať ráno je vyčerpávajúce. Zorganizovať si život je vyčerpávajúce. Udržiavať kontakt s domovom je vyčerpávajúce. A keď je sobota jediný voľný deň, tak sa vám proste nechcú päty z domu vytiahnuť. Takže áno, možno je to smutné, ale popri reálnom živote sa toho jednoducho dá stíhať trošku menej ako popri živote erazmáckom.

Ďalší problém je nechutne veľa možností. Toto je snáď jeden z mojich najväčších problémov. Každé ráno mi na mail chodí výber eventov, ktoré by som mohla v ten deň navštíviť/vidieť. Je ich tak 30. A to je len výber! A to len z jedného webu! Keby som mala toľko času ako počas prokrastinácie pri diplomovke, možno by som browsovala všetky tie weby a plánovala a vyberala tie najlepšie veci, ale momentálne ma to fakt neláka. Netvrdím, že sa niekedy nestane, že sa mi podarí naďabiť na nejakú zaujímavú akciu, pre ktorú sa nadchnem, ale väčšinou ma moja nerozhodnosť a neskutočné množstvo vecí, ktoré by som mohla robiť, ale vlastne ani neviem, či chcem, porazia. V Bratislave je výber krásny. Taký akurát. Áno, sem-tam sa prekryjú dve-tri akcie a my sa hneváme, že nemôžeme byť všade. Ale inak je toho všetkého tak akurát. Tak akurát na to, aby sme o tom vedeli, tak akurát na to, aby sme sa z toho tešili, tak akurát na to, aby sa nám tam chcelo ísť. Je to jednoduchšie, príjemnejšie. Choďte všetci zajtra na Dobrý Trh na Jakubovo námestie! :)

A ďalšia vec, čo je v Bratislave príjemné, okrem takého akurátneho množstva akcií sú aj vzdialenosti. Ale dobre, no, bývam vo veľkomeste, tak sa až tak sťažovať nemôžem. Len to jednoducho komplikuje život.

Ale kultúra nie je len o výbere a o lokácii. Kultúra je najmä o spoločnosti. Na kultúru treba mať ľudí. A rôzni ľudia sa hodia na rôzny druh kultúry. Absolvovať kultúru sám je sem-tam v pohode, ale celkovo trošku smutné. A najmä, ľudia vás motivujú. Motivujú vás vypadnúť z domu, už len preto, že ste sa včera dohodli. Motivuje vás aj vidina zdieľaného zážitku, ktorý sa pretaví do príjemnej zdieľanej spomienky. A motivuje vás aj jednoducho to, že strávite čas so svojimi priateľmi, pre zmenu nie len na káve, ale aj nejakou činnosťou. Samé dobré veci. Mne sa tu v Londýne podarilo nájsť svojho primárneho kultúrneho človeka - Lucyannu. Lenže s Lucyannou máme spoločný najmä hudobný vkus a lásku ku káve a tak sa môj záujem o všeobecnú kultúru zredukoval na koncerty a hľadanie nových a nových independent kaviarní.

A úprimne, to je tak akurát. V Londýne je všetko a tak si treba vybrať. Treba sa špecifikovať, treba ignorovať tú nekonečnú ponuku a ísť si tvrdohlavo za svojím. Ja som si myslím vybrala dobre. Vybrala som si niečo, čo je v Bratislave veľmi vzácne. Dobré koncerty dobrých kapiel. Najmä teda, pokiaľ ste ako ja a dobrá kapela má väčšinou krajinu pôvodu na Islande. V Bratislave a vôbec celkovo na Slovensku sú islandské kapely raritným tovarom, dôvod na veľkú oslavu, keď Kušnierik niektorú z nich presvedčí, aby k nám zablúdili, väčšinou je to tak trikrát do roka - jedenkrát z toho na Pohode. Londýn však majú ako jednodňovú prípadne viacdňovú zastávku vrámci európskeho turné úplne, ale úplne všetky kapely. A tak si plním sny. Sny, ktoré by sa mi na Slovensku nepodarilo snáď splniť ani za desať rokov tu zvládnem za rok. Mumford and Sons, Lay Low, Of Monsters and Men, Mugison, Sigur Ros, Olafur Arnalds, Pascal Pinon a naposledy s krajinou pôvodu mimo Islandu King Charles a We Were Evergreen. Pôvodný plán, ktorý som mala na začiatku roka som už prekonala, ale ak by som si mala splniť úplne všetky sny, tak by som si ešte rada pozrela Hjaltalín, Útidúr a múm. Možno sa aspoň jedno z toho ešte podarí. Možno aj všetko. Uvidíme.

Takže tak, nechápte ma zle, kultúra tu je a je super a ja si ju užívam, len inak, užšie a zameranejšie ako som si predstavovala. A snáď leto, dlhšie večery a viac voľného času ma predsa len vytiahnu aj na nejakú tú výstavu, či jednorázovú akciu.