Naša Pohoda 2012

"We've never been to Slovakia. It's really hot here."

Tak toto nám oznámila takmer každá kapela, ktorá na Pohode hrala. Ale ani sa im veľmi nečudujem, lebo bola skutočne nehorázne teplo. Viem, že aj minulý rok bolo teplo, ale asi som za ten rok stihla zabudnúť, aké šialené a vyčerpávajúce to teplo a slnko vedia byť. Klobúk som z hlavy radšej neskladala, aspoň trikrát denne som sa nechala kompletne namočiť požiarnikmi alebo aspoň rosou zo snežných diel, pila som hektolitre vody a nakoniec som to celkom prežila.

Vrcholom Pohody boli pre mňa tri koncerty, na ktoré som sa dopredu najvaic tešila a na ktorých som poznala každú pesničku od začiatku až do konca. Movits!, Emiliana Torrini a The Kooks.

Movits! ukončili našu noc v piatok. Šialený rapperi zo Švédska a ich saxofón, to bola hodina radosti a tanca od začiatku až do konca. Krása.

Sobotný večer mal dva samostatné vrcholy. Emiliana nám pripravila zážitok z intímneho koncertu a dokonalej hudby z Islandu. Bol to môj piaty koncert islandskej hudby a bolo to nádherné.

Po hodinovej pauze počas ktorej sme si zubami-nechtami uzurpovali miesto pod pódiom, nastal druhý vrchol sobotného večera. The Kooks a ich úžasná show. Skákala som, tancovala a pišťala a ešte pol hodinu po príliš krátkom koncerte som sa tak trochu vznášala od radosti. Na to, že som bola úplne vpredu pod pódiom hodnotím, že bol koncert celkom kvalitne nazvučený, z čoho som sa tiež dosť tešila.

Okrem týchto troch koncertov mám ale aj kopu zážitkov zo skvelej hudby aj z kapiel, u ktorých som vôbec netušila, čo mám čakať. Vo štvrtok nás roztancovali Asteroids Galaxy Tour, v piatok sme si užili Dry the River, ktorých drsný výzor výrazne kontrastuje s ich jemnou hudbou. Potom nám do polospánku úžasne hrali seversky znejúci Česi Fiordmoss, pri ktorých sme nazbierali ďalšiu silu na tancovanie tentokrát pod taktovkou veselých Two Door Cinema Club.

Po preložení koncertu Yanna Tiersena, ktorému meškalo lietadlo sme sa o ôsmej vybrali na Slam poetry a veľmi dobre sme urobili. Nie dlho po začiatku sa totiž spustila tá veľká piatková búrka a my sme ju našťastie celú prečkali v teple a bezpečí uzavretého stanu literárneho klubu. Síce nám tie hromy-blesky aj riadne nahnali strach, dodali neopakovateľnú atmosféru, slamu, ktorý pokračoval unplugged osvetlený len jednou baterkou. Našťastie búrka prešla, stany nám až tak nevytopilo a Pohoda pokračovala.

Opäť vďaka búrke a prerušeniu a posunutiu koncertov sme stihli aj Submotion Orchestra, ktorí sa mali so slamom prekrývať. A som rada, že sme ich stihli, boli trošku psychadelickí, ale aj magickí a fascinujúci. Po nich sme stihli ešte Elbow na hlavnom stage-i a potom dokonalú Bat for Lashes, ktorá pre mňa bola nečakaným zážitkom, keďže som jej hudbu pred Pohodou veľmi nepoznala. Chyba, ktorú musím rýchlo napraviť.

Sobotu sme začali časťou Liverpoolskeho oratória, ktoré bolo síce krásne, ale v pravé poludnie na priamom slnku sa nedalo celkom zniesť. Nekoncertným highlightom mojej soboty bola prechádzka po Dobrom Trhu, kde som sa zastavila pri stánku s pohľadnicami a odznakmi s fotkami Juraja Bartoša, aby som si rozšírila moju zbierku pohľadníc z Dobrého Trhu. V tom stánku sedela Illah Van Oijen (kto ste nevideli jej TEDtalk, tak kuk sem), ktorá je spoluzakladateľkou toho bratislavského Dobrého Trhu na Panenskej. Najprv sa mi len tak prihovorila a potom si všimla, že mám na sebe opasok s peňaženkou, ktorú som si kúpila na Dobrom Trhu a úplne sa tešila, že ju mám. Bola strašne milá a zlatá a ja som mala príležitosť povedať jej ako veľmi Dobrý Trh ľúbim a poďakovať sa jej za to, že niečo také do Bratislavy priniesla. Takých šancí poďakovať sa niekomu priamo za to, že robí váš svet a vaše mesto krajším a lepším nie je v živote veľa, ale toto bola jedna z nich, tak som ju nemohla nevyužiť.


O tretej, v čase kedy sa hrá len na jednej scéne koncert pripomínajúci si osudný pád stanu z roku 2009 tento rok hrala Jana Kirschner s AfterPhurikane. Janin jemný a predsa živelný prejav za doprovodu Jozefa Luptáka, Borisa Lenka, Thierryho Ebama a Eddieho Stevensa bol skutočne očarujúci. Podľa niektorých dokonca porovnateľný či lepší ako Bat for Lashes. 


Sobotné popoludnie nám vyplnili I Blame Coco, Chew Lips (ktorí nás trošku sklamali) a príjemná Anna Calvi. O vrchole sobotného večera som už písala. Náš sobotný večer ukončili The Horrors, King Krule, ktorého sme ale kvôli veľkej únave nezvládli veľmi vnímať a nakoniec ešte presunutý koncert Portico Quartet, ktorý sa nám mal pôvodne kryť s The Kooks, ale vďaka stratenej batožine sme si ich nakoniec mohli užiť. Ja síce len v polotranze, ale aj tak dobre.


Pohodu sme tradične ukončili ekumenickou bohoslužbou, ktorá dáva dokonalú bodku za tou celou trojdňovou krásou, ktorou Pohoda je. 


Okrem tohto všetkého sme ešte trávili čas v stane ihryska, tešili sme sa z prítomnosti Shtoora a ich zaručene dobrej kávy a limonád na Pohode, posedeli sme si aj v stane .týždňa najmä na prednáškach Martina Mojžiša o vede a absolvovali sme aj kúsok programu v stane literárneho klubu.


A toto sme my a naša Pohoda. Bolo nám krásne, ďakujem!

Tretia La Putika v Bratislave

La Putika otvorila minulý pondelok už svoju tretiu pobočku v Bratislave. Prvá má adresu na Mýtnej, no prakticky je už na Račianskom mýte, druhú otvorili koncom minulého roka na Klobučníckej a táto tretia je na Panskej, ktorá sa v poslednom čase plní zvučnými menami a začína byť jednou z najdôležitejších ulíc Starého Mesta. Tri pobočky tejto stále obľúbenejšej kaviarničky sa majiteľom podarilo otvoriť v priebehu dvoch rokov.

La Putika je kaviareň, ktorá vás dostane svojim štýlom a atmosférou svojich priestorov. Ten je vypracovaný do najmenších detailov a preto máte stále chuť sa obzerať a skúmať, čo všetko tam je. Na rozdiel od Shtoora, ktorý je ich najväčším konkurentom, nemajú vlastnú ponuku brandovaných výrobkov. Skôr tu nájdete ponuku bežnú, nič prekvapujúce ani inovatívne veľmi, ale ponuka je široká, či už máte chuť na kávu alebo na niektoré z fľaškových belgických pív. Jedlo sa v Putike nepodáva. Opravený údaj: na Panskej už varia! Tešíme sa! :)

Mohlo by sa zdať, že Shtoor, ktorý je v poslednej dobe dávaný za príklad toho, ako robiť dokonale čokoľvek od dizajnu interiéru cez branding ponuky až po marketing značky má oproti Putike príliš navrch. No súčasťou konceptu La Putiky je niečo, čo Shtoor nemá - môže sa v nej fajčiť. Respektíve nie všade, iba v častiach vyhradených pre fajčiarov, ktoré sú skutočne dobre oddelené a teda nie sú prekážkou pre ľudí, ktorí by do bežnej zafajčenej kaviarne ani nevošli.

Ja osobne nefajčím, ale bola som veľmi zvedavá, ako sa bude La Putika tohto svojho konceptu držať vo svojej tretej prevádzke. Od fanúšikov-nefajčiarov sa ozýval hlas nespokojnosti s tým, že časti pre fajčiarov sú väčšie a krajšie, no považovala by som to za skutočne hlúpe, ak by svoj koncept La Putika menila. Ak totiž človek fajčí a chce si ísť sadnúť do príjemnej, štýlovej kaviarne, sú pre neho Putiky momentálne voľbou číslo jedna.

Na Panskej to vyriešili šalamúnsky. Priestor je veľkorysý a tentokrát nefajčiarom pripadla väčšia časť z neho, ktorá je skutočne krásna (s kamarátkami, s ktorými sme vyskúšali už aj La Putiku na Mýtnej a Klobučníckej sme sa zhodli, že najkrajšia). Nič však neostali dlžní ani časti pre fajčiarov, ktorej dominuje úžasná tapeta knižnice, ktorá na prvý pohľad vyzerá takmer reálne. Neviem len, či časti pre fajčiarov nechýba trochu denného svetla. Nebola som tam, takže neviem posúdiť, či to prekáža.

Hoci sa do La Putiky nejde na "najlepšie koláče v meste" alebo "vychýrený domáci burger", aj tak ju mám rada. Želám jej všetko dobré, pretože čím viac takýchto priestorov bude, tým bude Bratislava krajšia a útulnejšia. Ak budete mať nabudúce chuť ísť si sadnúť do štýlovej kaviarničky a v Shtoorovi bude opäť raz plno, určite sa choďte pozrieť do La Putiky a zistite, či aj vám jej atmosféra učaruje rovnako ako mne.

P.S.: Majú aj wifi!

Za článok som nedostala zaplatené, napísala som ho z vlastnej iniciatívy. Zdroj fotiek: fb page La Putika

Otitulované vandalstvo

Milovaní spolužiaci, budúci učitelia, môj skorotitul, otlačené kolená a verejnosťou akceptované vandalstvo. Už sú tie tituly presne tam, kde majú byť. Na chodníku.

Čo pre vás znamená domov?

"Počujem v tej otázke, akýsi odchádzajúci svet. Zvučku rozhlasu v kuchyni, pozor zákrutu, šporák na zápalky, televízne hlásateľky, police natreté Diavou, ťažké periny, pórovú polievku, knihy z knižnice. Tento starý svet očakáva, že je jediný pravý a nikdy ho nič neohrozí, nenahradí. Že hovorí tou najsprávnejšou rečou, má tie pravé hodnoty a slovo domov si ušil na Singerke na mieru. V tej otázke, akoby bola odpoveď. A aj hrozba. Že nech si idem kam chcem, nech si vyskakujem alebo podliezam, domov je stred, od ktorého nikdy neujdem. Domov vie, aká naozaj som, a keď sa zmením, vraj som len zakryla podstatu. O domove sa mlčí. Je ako ohryzok, čo sa nezje, ale vyrastie z neho ďalšie jablko. Domov je plodný aj stojatý. Tiká ako hodiny v predsieni. Nikam chodiť nemusí, a predsa na jeho slová vždy dôjde."
                                                                                                                          Zuska Kepplová                        

Sóley a Sin Fang v Subclube

Hudba z Islandu je moja malá súkromná vášeň, ktorá začala pred necelým rokom, ale o tom napíšem niekedy inokedy. Faktom ale je, že si nemôžem nechať ujsť žiadny koncert nejakého islandského hudobníka, ktorý je čo i len trochu nablízku. Naposledy to bola kapela FM Belfast v Košiciach. Keď som sa dozvedela, že až dvaja Islanďania naraz budú koncertovať v Bratislave, nehorázne som sa potešila. Dátum bol skvelý, nemusela som cestovať cez celé Slovensko, a ešte k tomu to boli Sóley a Sin Fang, ktorých mám oboch veľmi rada.

Koncertovú stredu sme začali v Artfóre, kde Sin Fang hral ešte pred večerným koncertom niekoľko akustických piesní. Bola to paráda, pripadala som si ako na Islande, počas ich najväčšieho hudobného festivalu Icelandic Airwaves. Súčasťou programu tohto festivalu sú totiž aj tzv. off venue koncerty, ktoré sú zadarmo a väčšinou sú kapacitne veľmi obmedzené, lebo kapely hrajú v rôznych kaviarničkách, kníhkupectvách, múzeách, dokonca aj na kúpalisku (kapela v zimných bundách, ľudia v plavkách v 40° vode, jednoducho Island).

V Artfóre sa mi Sin Fang skutočne veľmi páčil. Veď si to pozrite sami.



Približne o pol desiatej sme sa presunuli do bratislavského Subclubu, kde mal tento dvojkoncert začať o desiatej. Hudbu oboch interpretov som mala napočúvanú spredu dozadu, takže som sa skutočne tešila na to, akí budú naživo. A boli prekvapujúco iní ako na albumoch. Viem, že koncerty sú vždy iné a live hudba sa so štúdiovou nahrávkou nedá porovnávať, no títo dvaja interpreti ma naživo jednoducho prekvapili.

Sóley hrala ako prvá. A bola ešte snovejšia a ešte psychadelickejšia ako ju poznám. Sóley vždy hrá len takto ako uvidíte naživo. Na javisku je sama a pomáha jej len bubeník. Je krásna, očarujúca, milá, vtipná a jej hudba je tak trochu nadpozemská. Alebo vlastne nie. Je islandská. To, čo ma na jej hudbe strašne baví je, že tým ako znie v človeku vyvoláva pocit krehkosti, nostalgie, pokoja... jednoducho je to taká hudba, pri ktorej má človek chuť mať zatvorené oči a len počúvať.

A potom sú tu jej texty. A tie sú totálne kontrastné k pocitom, ktoré vo vás vyvolávajú jej melódie. Sú väčšinou trochu agresívne, trochu drsné, trochu strašidelné. Napríklad v Subclube hrala pieseň, ktorá bude na ďalšom albume a tá pieseň bola podľa jej slov o "Horror Wedding". Alebo si pustite túto piesenku. Tu je jej refrén:

And there I took all of your birds 
and I smashed them in my pocket-Oh 
And then I got the feathers off and 
I made myself a beautiful dress 

In your basement was a letter to myself 
You wrote it when we were married
I took this note and put it in my mouth
With your words
And then I took all your words and I ate them by the fire-Oh



Práve ako som ju tak počúvala v Subclube som si povedala, že jej hudba je ako filmy Tima Burtona.

Po krátkej prestávke odohral svoju časť koncertu aj Sin Fang. Musím povedať, že on ma prekvapil ešte oveľa viac ako Sóley. Tiež ho mám totiž zafixovaného viac ako jednotlivca a z albumov mi znie veľmi podobne tomu, čo predviedol v Artfóre. V Subclube sa ale predstavil s celou kapelou a odpálil svoju hudbu oveľa akčnejšie, hlučnejšie a rockovejšie ako som čakala. Na koncert som totiž išla s tým, že aj Sóley aj Sin Fang hrajú veľmi pokojnú hudbičku, ale nakoniec sa ukázalo, že Sin Fang v koncertnej verzii až taký pokojný nie je. Mne osobne to vôbec nevadilo, lebo sa tak aspoň so Sóley skvelo dopĺňali a aspoň sme sa trochu rozhýbali.

Jediné, čo mi trochu prekážalo bolo, že Sin Fang sa vôbec neusmieval. Z jeho hudby mám vždy pocit, že je neskutočne veselá a farebná, presne ako klipy, ktoré robí. No jeho live prezentácia tej hudby až taká veselá nebola. V Shiz o ňom napísali, že bol chladný a ja nemôžem inak než súhlasiť. Trochu škoda.



Celkovo bol však tento dvojkoncert skvelý a ja sa už teším na Pohodu, kedy si opäť rozšírim počet islandských kapiel, ktoré som videla naživo. Zahrajú tam Emiliana Torrini a islandská reggae kapela Hjalmár.

Ak sa vám táto hudba zapáčila, pokojne followujte Icelandic Music Daily na facebooku alebo twitteri a každý deň vás budem zásobovať takýmito islandskými špecialitami.

Success story jedného priemerného žiaka

Môj brat je dyslektik. Kvôli neskúsenosti mladej pani učiteľky, ktorú mal v prvej a druhej triede, sa na to prišlo až keď mal 9 rokov. Bolo to v čase, keď už bol presvedčený, že je proste hlúpy, keď mu to čítanie tak nejde.

Vďaka niekoľkým rokom pravidelných stretnutí s logopedičkou v pedagogicko-psychologickej poradni sa jeho čítanie výrazne zlepšilo. Už nikdy si však k nemu nevybudoval vzťah a vyhýbal sa mu ako sa len dalo. Za celý život pravdepodobne neprečítal viac než 5 kníh, aj to možno preháňam.

Kvôli pracovným povinnostiam našej mamy prestal navštevovať pedagogicko-psychologickú poradňu asi v šiestom ročníku. Nikdy neodovzdal v škole papiere o svojej diagnóze a nikdy teda nemal žiadne výhody, ktoré teraz už našťastie dyslektikom garantuje zákon.

Samozrejme, odrazilo sa to najmä na slovenčine, kde diktáty písal štýlom tipos bingo, pretože z gramatiky mal vždy úplný galimatiáš. (Hoci aj teraz ešte niekedy netrafí ypsilon úplne správne, jeho písomný prejav sa výrazne zlepšil. Myslím, že je to zásluha kopy jeho dievčenských kamarátok, ktoré mu aspoň cez chat vštepovali zásady správneho pravopisu.)

Vzhľadom na to, že nikdy nemal rád čítanie, učenie sa bolo pre neho utrpením. Radšej lietal po vonku na bicykloch s kamarátmi. Základná škola v Devínskej je priemerná. Učiteľmi, žiakmi aj výsledkami. V triede okrem pár dievčat nebol nikto, kto by sa dobre učil. Byť bifľošom bola hanba.

Kombinácia dyslexie a následnej nechute k čítaniu, nemotivujúceho kolektívu a predpubertálneho veku spôsobila, že bratove výsledky v posledných ročníkoch na základnej škole neboli slávne. Nikdy neprepadol a aj štvorkám sa vždy tesne vyhol, no vysvedčenia mal vždy veľmi pestré.

Dala som si tú námahu a vypočítala jeho študijný priemer z druhého stupňa základnej školy. Výsledok: 1,6. Ak by sme nepočítali jednotky z piatich výchov, priemer by nad 2 určite nevyliezol. Podľa pána Čaploviča by na gymnázium teda rozhodne nepatril.

Ani sa na žiadne najskôr nedostal, vzhľadom na priemer a výsledky z Testovania 9 a bol prijatý na strednú odbornú školu geodetickú, no nakoniec nastúpil na gymnázium, ktoré je jedno z priemerných bratislavských gymnázií a preto nenaplnilo počet žiakov, čiže ponúklo jedno z voľných miest aj jemu.

Stredoškolská kariéra bola klasická. Veľa učeniu nedal, pravdupovediac ja som ho nikdy za celé štyri roky nevidela učiť sa. Známky boli opäť všelijaké. Bežný učiteľ ho mal za trojkára.

Keďže sa učeniu veľmi nevenoval, mal čas rozvíjať iné zručnosti. Venoval sa svojej vášni - športu akéhokoľvek druhu (najmä downhillovému bicyklovaniu), na prístavbe nášho domu si odmakal toľko hodín, že je jedným z mála bratislavských chalanov, ktorí by dokázali vlastnými rukami postaviť rodinný dom a okrem toho svoje letá trávil aj na táboroch, kde sa venoval práci s deťmi, ktorá mu ide skvelo.

Ku koncu strednej nastala otázka, čo po škole. Po rôznych zmenách padla voľba na FTVŠ odbor šport a zdravie a učiteľstvo telesnej výchovy. Moji rodičia sa samozrejme obávali ako dopadnú maturity a prijímačky, keďže brat sa prakticky nikdy až do tohto momentu neučil.

Na maturity sa začal učiť v pondelok akademického týždňa. Ani o sekundu skôr. Na prekvapenie všetkých v rodine, sedel nad knihami aj viac než 8 hodín denne. Aj ja, ktorú majú všetci za tú viac štúdiu naklonenú, mám s takým niečím zväčša problém.

Zmaturoval lepšie než ja. Jedna dvojka.

Prijímačky na FTVŠku trvali celý týždeň. Najprv 5 rôznych športových oblastí a potom vedomostný test. Biológia, fyzika, všeobecný rozhľad, história športu... Samozrejme, najobávanejšia časť.

Pohybové časti dopadli podľa očakávaní výborne, no že test napíše ako 27. v konkurencii 750 ľudí, to sme nečakali. To, že po kombinácii týchto dvoch výsledkov bude 1., o tom sme sa ani snívať neodvážili. Prekvapil všetkých a asi aj samého seba.

Môj brat by nebol dobrý geodét. Je predurčený na prácu s ľuďmi. Jeho entuziazmus do vecí, ktoré má rád, by nadchli aj mŕtvolu. Bude z neho ideálny osobný/kondičný tréner, učiteľ telesnej výchovy alebo organizátor voľnočasových outdoorových aktivít pre deti a teenagerov. Alebo aj všetko naraz.

Keby sa vtedy pred štyrmi rokmi nedostal na gymnázium, o vysokej škole by mohol rozmýšľať len sotva. Najmä na tom vedomostnom teste na prijímačkách by zrejme stroskotal, keďže ten test bol podľa jeho vlastných slov "megaťažký".

Myslím si, že každý by mal dostať šancu robiť v živote to, čo ho baví a v čom je dobrý. Nemyslím si, že známky zo základnej školy sú relevantným faktorom, ktorý by mal rozhodovať o tom, kto by sa mal akým smerom uberať.

Toto bola success story môjho brata. Želám mu, aby pokračovala aj ďalej. Ako ukázal, učiť sa vie, ak mu to za to stojí. Vysoká škola nie je prechádzka ružovým sadom, ale šancu dostal. Tak do toho, máš na to, bro!

Brat článok čítal, opravil faktografické chyby a schválil jeho publikovanie :)

Noc literatúry 2012

Noc literatúry je výnimočná akcia, lebo spája dokopy tri skvelé veci. Kvalitnú súčasnú literatúru, hercov, ktorí čitačkám niekedy dodajú úžasné prevedenie a estetický zážitok nielen zo slova napísaného, ale aj z jeho prednesu a napokon, možnosť stať sa na pár hodín turistom vo vlastnom meste. 16. mája 2012 sa táto akcia konala v Bratislave už štvrtýkrát a keďže pred rokom som nebola doma, tentokrát som si to nemohla nechať ujsť.

Zo 14 miest, na ktorých sa čítalo 14 diel súčasnej literatúry z rôznych krajín Európy som stihla obehnúť 10. Pravdupovediac, veľmi som dopredu knižné či herecké obsadenie čítačiek neštudovala. Vyberala som najmä podľa lokácie, keďže sú to miesta, na ktoré sa bežne človek len tak nedostane a ten pocit objavovania krásnych miest vo vlastnom meste je proste dokonalý. Bola som napríklad v átriu Ministerstva životného prostredia, kde majú neskutočné množstvo kochlíkovej zelene alebo v átriu nádhernej čerstvo zrenovovanej Reduty. Bola som takisto aj v zasadacej sieni Miestneho úradu Bratislava, kde čítala aj starostka Starého Mesta Táňa Rosová, v jedálni Botela na Dunaji alebo v maličkom podzemnom bare, ktorý sídli v bývalých priestoroch kotolne.

Top miesto verzus najhoršie miesto
Najlepšie miesto ale jednoznačne bola funkčná stolárska dielňa v suteréne administratívnej budovy SNG, v ktorej to nádherne voňalo drevom a bolo to tam proste fascinujúce. Najhorším miestom naopak bola prekvapivo kaviareň Shtoor na Štúrovej, ktorá to absolútne nezvládla so sedením a použila vlastne len kreslá, ktoré bežne máva v zadnej miestnosti, pričom by sa ich do takého priestoru zmestilo oveľa viac. Okrem toho pomedzi ľudí stále behali čašníci, ktorým určite padli vhod zákazníci, ktorí v kaviarni sedia len 15 minút, no aj tak si niečo dajú. Bolo to neskutočne rušivé, nehovoriac o tom, že predná časť bola normálne otvorená a plná ľudí, čo tiež celkom vyrušovalo. Totálne nezaujímavý prejav čítajúcej herečky a depresívny text rozhodne na atmosfére nepridali.

Top prejav čítania
Čo sa hercov týka, kvalita ich čítania mierne kolísala. Trochu som rozmýšľala, nakoľko to závisí od charakteru textu, ktorý čítali. Taká Zuzana Kronérová napríklad čítala tak deprimujúci a nepríjemný text, že jej prejav mohol byť akokoľvek dobrý, aj tak sa mi to koniec koncov nepáčilo. Naopak, mojími top boli Ivana Kuxová a Magda Vašáryová, ktoré obe čítali pomerne humorné texty. Ich prejav však dodával textom neskutočnú pridanú hodnotu. Magda svoj text takmer nečítala a úžasne intonačne spracovanú čítačku dopĺňala mimikou a dokonca aj gestikuláciou.

Top knihy
Kristína Farkašová s Táňou Rosovou a Marek Majeský s Luciou Hurajovou, jediné dva čítajúce páry, ma zaujali tiež, no u nich jednoznačne viem povedať, že ma zaujalo viac to, čo čítali ako to, ako to čítali. Farkašová s Rosovou totiž čítali jedinú slovenskú knihu, minuloročného víťaza ceny Anasoft Litera - Piatu loď od Moniky Kopaníkovej. Tých pár strán, ktoré nám za 15 minút prečítali ma absolútne presvedčili o tom, že tú knihu si jednoznačne musím prečítať! Top text tohtoročnej Noci literatúry. O druhé a tretie miesto sa delí úžasne vtipný Vreckový atlas žien od poľskej autorky Sylwie Chutnik, ktorý sa určite bude veľmi páčiť mojej mamine (čítala Kuxová) a Znamienko krásy od srbského autora Milorada Pavica, ktorý aj na niekoľkých prečítaných stranách pripravil čitateľovi zopár prekvapujúcich zvratov (čítali Majeský s Hurajovou).

Takže toľko môj report. Bolo to vynikajúce, použila som to aj ako detox, ktorý mi pomohol prísť na iné myšlienky a to som veľmi potrebovala. Jednoznačne akcia, ktorú sa oplatí zažiť. Ak ste neboli, určite si to o rok nenechajte ujsť.