Living Hope Day 0 - Ako mi China Airwaves ukradla noc

Čím je človek starší, tým menej sa mu stáva, že zažije niečo skutočne nové, niečo, čo sa totálne vymyká stereotypu a bežnému životu, niečo, čo sa dá označiť slovami first time ever. “Výlet” na konferenciu v Malajzii však do tejto kategórie v mojom prípade spadá. Prvýkrát som sedela v lietadle dlhšie ako dve a pol hodiny, v lietadle, ktoré som doteraz videla vždy len vo filme. Bol to celkom zážitok. Najmä to “cestovanie v čase”. Celý čas nám tabulečky v lietadle oznamovali miestny čas v mieste nášho odletu (Viedeň) a v mieste nášho príletu (Taipei). Keďže sme do Taipei mali priletieť pred šiestou ráno, vedeli sme, že by sme si mali počas dvanásťhodinového letu niekoľko hodín pospať, aby sme nasimulovali noc a aby sme sa naozaj cítili akože sme na miesto určenia dorazili ráno. To sa síce pekne povie, ale o kus ťažšie zrealizuje. Najmä keď o desiatej večer v Taipei, keď sme sa odhodlali zahájiť spánok, majú naše mozgy štyri hodiny poobede a v mojom londýnskom čase len tri. Long story short, veľa sme toho nenaspali, čo vám poviem.

Najfascinujúcejší pocit bol pocit, že v lietadle čas akoby neexistoval. Videli sme síce tabuľky s nejakými miestami a ich časmi, ale my, presne uprostred sme žiadny čas akoby nemali. Otázka “Koľko je hodín?” je relevantná iba v prípade, ak sa nehýbete rýchlosťou 1000km/h. A tak som úplne stratila taký ten bežný časový cit, že akosi vieme vycítiť koľko hodín niekde sedíme, lebo jednoducho vieme ako sa hýbe čas. Prakticky, keby niekto o polovicu spomalil plynutie času hodín, ktoré sa ukazovali na tých obrazovkách a držal ma v tom lietadle namiesto dvanástich hodín dvadsaťštyri, asi by som si to ani nevšimla. A presne pre toto neviem ani povedať, či sa mi tých dvanásť hodín zdalo veľa alebo málo. Proste som to nevedela vôbec posúdiť.

V čase, keď som bola frustrovaná a unavená z úpornej snahy prinútiť svoje telo, aby v poobedňajších hodinách upadlo do hlbokého spánku a to všetko v nie práve najviac spánok vyvolávajúcej polohe v sede, som si stihla pozrieť dva filmy. 360, čo chcel byť film na štýl Babel, kde sa osudy ľudí na rôznych miestach preplatajú a ovplyvňujú a jedna udalosť kdesi spustí sériu rôznych udalostí a okolností kdesi úplne inde. Nebola som ním úplne nadšená, lebo tie spojenia boli tak trochu silené, bolo ich priveľa a to ako jedna postava ovplyvnila inú bolo koniec koncov dosť vágne. Neviem, nejako som od toho čakala viac a po dopozeraní som mala taký nemastný-neslaný pocit. Ako druhý som si pozrela The Odd Life of Timothy Green, čo bol strašne milý film, charakterizovaný ako family fantasy. Trochu cheesy, ale taký príjemný ľahký, oddychový, akurát tak do lietadla.

Prestupovali sme v Taipei, kde som napísala väčšinu tohto článku. Dorazili sme tam okolo pol šiestej ráno miestneho času, môj mobil hlásil, že v Londýne je pol jedenástej. To som teda bola vyčerpaná po dlhej ceste, ale tak znesiteľne. Čas ísť spať mal predsa ešte len prísť. Ale nie. China Airwaves nás ukrátila o osem hodín života a tak sa žiadna noc z nedele na pondelok jednoducho nekonala. Dali sme si ranný shot kávy a tvárili sme sa teda, že je ráno, tak ako to od nás svitajúca obloha za oknami vyžadovala.

Okolo ôsmej ráno sme nastúpili do lietadla z Taipei do Kuala Lumpur. Let trval štyri hodiny a táto časť bola výnimočne bolestivá. Najmä keď nám o tretej ráno nášho času servírovali obed. Natália skonštatovala, že to už je tretí nedeľný obed za túto jednu dlhú vlastne neexistujúcu noc. Chudák žalúdok, čo vám poviem. Počas tohto letu sa mi asi na hodinu podarilo stratiť vedomie a zobudila som sa až keď sme klesali nad nekonečné palmové lány obkolesujúce Kuala Lumpur.

Teraz, ako toto píšem, sedíme už v autobuse z letiska do hotela. Je pol tretej poobede. Z Bratislavy sme vyrazili v nedeľu o ôsmej ráno, teraz tam je pol ôsmej v pondelok ráno. Čaká nás ešte niečo vyše polhodiny cesty autobusom, čím zaokrúhlime dobu trvania našej cesty na dvadsaťštyri hodín s veľmi chabým počtom ani nie hodín, skôr minút spánku. Za týchto 24 hodín sme preleteli 11000 kilometrov z Viedne do Taipei a potom ešte 4500 kilometrov z Taipei do KL. Plus by som si ešte mohla pripočítať tých nejakých 1000km z Londýna do Bratislavy, ktoré som preletela večer predtým.

Za oknom leje, veď monzúnová sezóna, vzduch je ťažký a vlhký. Nevedela som si predstaviť, aké to bude, byť v krajine s takou vysokou vlhkosťou vzduchu, ale je to úplne akoby bol človek v skleníku. Moje európske pľúca pokladajú každý nádych za neprimerane náročný úkon. Vedľa diaľnice sa rozlieha tropická zeleň. Veľa paliem a strom, aké som nikdy v živote nevidela. Nachádzame sa skutočne blízko pri rovníku, veľmi dúfam, že sa niektorý deň vyčasí a ja zažijem, aké je to mať slnko úplne priamo nad hlavou.

Takže naozaj, sme na mieste činu. Kuala Lumpur, Malajzia, juhovýchodná Ázia. Neuveriteľné.