Travel dreams

Niektorí viete, že jeden z najväčších životných snov je vidieť každé hlavné mesto Európy. Tak takto vyzerá môj progres. Najbližšie to bude jednoznačne Edinburg v Škótsku a Reykjavík na Islande.

 
A aké sú vaše dream destinations?

Along the rails

walk into the fairyland

come closer

converse

do not run away

narcism

identity

selftimer lover

smile into the camera

the story of the cap

autumn dreams

90te roky zdramatizované - Hurá, luxus!

Aby sme si nastavili atmosféru, ktorá by mala vládnuť tomuto postu, pustite si prvých 7 sekúnd tohto videa. Viac by ste naozaj potrebovať nemali!

Vitajte v 90. rokoch. Ako túto dekádu prežívali deti, ktoré boli v čase nežnej revolúcie už školopovinné? Presne o tom je študentské divadlo Hurá, luxus! alebo Tie roky 90-te, na ktorom som včera bola.

Tak najprv, ako také deti a neskôr teenageri vyzerali? Všetci nosili fialovo-tyrkysovo-ružové šuštákové súpravy, kapsičky okolo pása alebo keď okolo pása nemali kapsičku, určite tam mali uviazanú bundu alebo mikinu. Všetci chalani nosili šiltky žiarivých farieb, tí drsnejší so šiltom dozadu. Keď bolo teplo, dievčatá nosili krátke legíny neónových farieb a obtiahnuté tričká nad pupok.

Kým baby skákali gumu alebo sa hrávali s Barbinami, ktoré mali zásadne anglické mená, chalani sa hrali na Ninja korytnačky alebo na Strážcov vesmíru. A všetci sa hrali s legom. Všetci pozerávali v telke Majstra N a vedeli naspamäť známu televíznu adresu Slovenská televízia, Mlynská Dolina, osem-štyri-päť-štyri-päť, Bratislava. Keď už ale trochu vyrástli, všetci chalani boli zaľúbení do Andrey Zuckermannovej z Beverly Hills devejset-dva-deset (a do Pamely z Baywatchu, samozrejme!) a baby zase milovali Brandona. Všetci čítali Bravo, doma na drevenom písacom stolíku mali pod sklom plagáty Backstreet boys alebo Leonarda Dicapria a všetci spávali na dvojposchodových posteliach.

V škole si rozprávali buď duchárske príhody, o tom ako sa niekde niekomu niečo zjavilo a potom sa zistilo, že týždeň predtým na tom mieste niekto zomrel, alebo príhody o tom, pri ktorej škole sa momentálne pohybuje miestny úchyl, ktorý sa stopercentne preváža na čiernom tereňáku s tmavými sklami a kolesom vzadu. A ešte o tom, koho uniesli a predali na orgány.

Všetci mali rovnaké školské tašky s dvoma prackami a jedným lesklým Disneyovský obrázkom a každé dievča vlastnilo taký ten trojdielny zápisníček, ktorý sa zatváral na magnet. Pogy leteli a neskôr boli najväčším hitom gameboye so Super Mariom a tí, čo mali doma počítač sa určite hrávali Zimné olympijské hry. Všetky metalízové autá boli štýlové.

Vrcholom exotiky bolo Safari v Rakúsku. Všetci ľudia vedeli, že diskety sú rádioaktívne a ich ukázali sa ako veľmi užitočné, keď cez ne ľudia pozorovali úplné zatmenie slnka. A samozrejme, každý sa bál, že na Silvestra v roku 1999 bude koniec sveta.

Ak ste sa pri čítaní týchto riadkov pousmiali, s tým, že ste sa preniesli do svojho vlastného detstva alebo puberty, nenechajte si ujsť toto predstavenie v Divadle Aréna. (http://www.divadloarena.sk/repertoar/hura-luxus-alebo-tie-roky-90-te) Najbližšie 24.11.2011.

FM Belfast v Košiciach

Keď som sa začiatkom júla na Pohode musela rozhodovať medzi koncertami FM Belfast a Beirut, ktoré sa nešťastne ocitli v tom istom časovom slote, ako jediná z našej partie som sa bez väčšieho váhania rozhodla pre Beirut, keďže islandskú kapelu FM Belfast som radšej pred Pohodou ani počúvať nezačala, aby sa mi náhodou nezapáčili a nemala som priveľkú dilemu. Toto svoje rozhodnutie som ale horko oľutovala, po tom, ako som počúvala chválospevy na ich dokonalý koncert na Pohode a potom, ako som ich pár týždňov po Pohode začala počúvať ich hudbu. Povedala som si, že si to budem musieť vynahradiť a že ich proste na koncerte zažiť musím. To som ale ešte netušila, že to bude tak rýchlo.

Totiž, mňa asi raz za rok prepadne šialená cestovateľská idea, zväčša spojená s cestovaním na nejaký dobrý koncert. Hrozne rada cestujem niekam do paže kvôli dobrému koncertu. A tak, keď som zistila, že FM Belfast budú koncertovať v Košiciach, hneď som vedela, že tam musím ísť. Na takéto moje šialené tripy sa zvyčajne ani nesnažím nahovárať svojich kamarátov, lebo viem, že by som takmer určite neuspela. Ale na čo máme súrodencov, však? A keďže mám s mojim bratom celkom podobný hudobný vkus, je jednoznačne ideálnym fellow-šialencom.

A tak sme v sobotu o 12tej sedeli v rýchliku, vyzbrojení nabitým notebookom, usbčkom plným filmov, mp3kami a knihami, pripravení na 6-hodinovú cestu do Košíc. Celkom ubehla a o 6tej sme dorazili do Košíc. Ešte stále som tomu vlastne neverila, že sme sa odtrepali na druhý koniec Slovenska, len kvôli nejakému koncertu. Malá dilema bola, kedy sa vlastne dostaviť na miesto činu, keďže na facebook evente bol čas začiatku 22:00, na webe Tabačky, kde sa to konalo 21:00 a na lístkoch sme mali napísané, že to začína o 20:00. Keďže sme nechceli nič zmeškať, rozhodli sme sa tam ísť na 8mu. Dorazili sme asi 5 minút pred ôsmou a okrem jednej dvojice sme tam boli úplne prví. Inak celkom nás zaujímalo, že koľko tam vôbec bude ľudí, predsa len to nie je najznámejšia kapela a sme na východe Slovenska (no offence :P).

Hneď ako sme vošli do sály, strašne sa mi to tam zapáčilo. Bolo to tam ideálne na koncert FM Belfast. Miestnosť veľká asi ako sála v KC Dunaji, maličké pódium, totálne klubová atmosféra a hneď som si povedala, že to ani nebude až tak vadiť, ak tam nebude veľa ľudí. O ôsmej mala začať hrať predkapela – Pjoni a Ink Midjet, nakoniec začali až niekedy okolo pol a počas toho, čo hrali sa do sály postupne nazbieralo asi 50 ľudí.

Keď skončili, zrazu sa všetci ľudia začali posúvať čo najbližšie k pódiu a samozrejme my s Kubom sme si tiež nedali veľmi načas a tak som stála úplne pred pódiom, ktoré bolo asi polmetra vysoké, nikde žiadne zábrany a Kubo stál tesne za mnou. Sen. Ešte keď sme prišli, Kubo poznamenal, že tie repráky, čo tam majú musia byť dosť výkonné, ak sa tam robievajú takéto elektronické koncerty – samé výšky a basy. Otázka kvality reprákov sa pre koncert ukázala ako kľúčová, škoda, že ju organizátori nezvážili pred tým, než tam zorganizovali taký koncert.

Vidíte Kuba? :)

FM Belfast to odpálili hneď od začiatku, roztancovali nás za prvých 10 sekúnd prvej pesničky a keďže celý čas tancovali aj oni, bolo takmer nemožné ich odfotiť. Každá fotka, ktorú mám je buď osvetlená nejakým reflektorom, ktorý práve zasvietil, alebo rozmazaná, lebo sa môj objekt práve pohol. Alebo oboje. Nevadí, zážitok bol už len to, že stáli asi tak 30 centimetrov odo mňa, keby som natiahla ruku, mohla som im povypínať vypínače na svetielkach, ktoré mali pripnuté k mikrofónom. Asi pri tretej pesničke začal vypadávať zvuk z reprákov. Ale že úplne. Nám v prvých radoch to ani nedošlo zo začiatku, lebo sme mali celkom kvalitný zvuk z odposluchov. Lenže keď sa ukázalo, že problémy s reprákmi nie sú jednorázové, ale že z nich viac nepočuť ako počuť, po štvrtej pesničke museli koncert kvôli technickým problémom prerušiť.

Čakali sme asi 20 minút, ale nálada bola dobrá, lebo už za tak krátku dobu to kapela dokázala totálne vypeckovať a sľúbila, že po prestávke nám technické problémy (ktoré neboli ich chybou) vynahradia. Vrátili sa naspäť a začali s I don't want to go to sleep either a ja som sa úplne vytešovala. Repráky hrali. Koncom druhej pesničky na chvíľu vypadli, tretiu už zase viac nehrali ako hrali. Opäť pripomínam, že my s Kubom sme si z toho nič nerobili, lebo sme videli aj počuli dobre, okrem toho sme kompletne poznali všetky pesničky aj so slovami, takže sme sa totálne jašili od radosti. Trochu som ale zosmutnela, keď oznámili, že už zahrajú len jednu pesničku, lebo takto sa to fakt nedá. Publikum hlasovalo samozrejme za to, aby zahrali Underwear, keď sa opýtali, čo nám majú zahrať ako poslednú pesničku. Zahrali, poklonili sa a odišli.

No ľudia sa s tým nevedeli zmieriť, aj keď nám oznámili, že kvôli technickým problémom musí byť koncert predčasne ukončený. Päť minút sme tvrdohlavo skandovali: „We want more.“ až kým sa kapela nevrátila, že teda dobre, tak ešte jednu. Repráky zázračne hrali a tak keď sa na konci pesničky opýtali, či počujeme, celá sála kričala Yeaaah a tak hrali ďalej. Zahrali ešte nejaké dve-tri pesničky a myslím, že už všetkým bolo jedno, či tie repráky hrajú alebo nie. Teda, ja už som to fakt neregistrovala, že či vypadávajú. Tancovali a skákali sme, čo nám sily stačili, spievali sme, stavali sa tak, aby nás zachytil objektív foťáku, ktorým si nás z pódia fotili, dávali sme si high-five s každým členom kapely, ktorý sa priblížil na dosah ruky a nehorázne sme sa tešili z hudby a všetkého okolo.

Po koncerte sme to s Kubom zhodnotili tak, že sme sa ešte v živote na žiadnom koncerte tak nespotili ako na tomto, že nepočujeme na pravé ucho, do ktorého nám priamo hral obrovský reprák, keď práve hral (stáli sme úplne, úplne pred ním) a že to totálne stálo za to. Dobre, Košice a ich techika to dosť nezvládli (ako odškodné, všetci dostali 50% zľavu na koncert v Tabačke podľa vlastného výberu, very useful pre Bratislavčanov), ale FM Belfast to aj tak rozbalili, videli a počuli sme ich naživo a úplne zblízka, atmosféra bola úžasná, klubová, presne taká, akú si vždy predstavujem, že je v malých koncertných kluboch na Islande. Ľudí nakoniec bolo dosť, sála bola úplne plná. Ďalší z našich šialených koncertových tripov považujem napriek všetkému za vydarený!

Marketing po slovensky

Aký marketing funguje na Slovákov všeobecne a aký na chudobných slovenských študentov? Samozrejme, že zľavy. Ideálne 100%. Že sa to nedá. Počas posledných týždňov som sa o tom presvedčila na dvoch, od seba absolútne nezávislých miestach.

Prvým z nich bolo Slovenské národné divadlo, ktoré na svojej facebookovskej stránke zverejnilo zoznam asi 8 predstavení, na ktoré predávali lístky pre študentov za 1 euro! Tak tomu sa hovorí ponuka. Človek prišiel, ukázal ISIC, zaplatil euro a dostal lístok, na ktorom svietil údaj - zľava: 92,35%. Tak sme sa nenechali dvakrát núkať a vybrali sme sa s Katkou na tri predstavenia za týždeň. 

Najprv sme boli v historickej budove na hre Amadeus od Petra Shaffera, hre, podľa ktorej bol natočený film Amadeus, jeden z top 100 must-see filmov. Ja som to ešte nevidela, ale podľa kvality hry súdim, že to fakt stojí za to. Okrem toho Mozarta hral Ondrej Kovaľ. Kto vie, vie.

Ako druhú sme si boli pozrieť komédiu Zlatí chlapci od Neila Simona, na ktorú by som sa asi inak nevybrala. Príbeh zostarnutých amerických komikov, ktorí boli na vrchole slávy niekedy v 30. rokoch. Koniec koncov bol dojem z hry veľmi príjemný, najmä vďaka brilantnosti starších slovenských hercov - Mariána Labudu a Emila Horvátha. Kvalita.

Poslednou a najnáročnejšou hrou, na ktorej sme boli, bola tragédia Ivanov od Čechova. V hlavnej úlohe Robo Roth. Trochu sme to sfailili, keď sme si pomýlili čas predstavenia a zmeškali sme prvú polovicu prvého dejstva, ale myslím, že nám to neublížilo natoľko, že by sme nepochopili pointu, alebo nestihli mať z hry dostatočný zážitok. Ale je pravda, že keby som za lístok dala 12 eur alebo koľko, tak by sa mi to určite nestalo. A asi by to ani nebolo tretie predstavenie za týždeň.

A teraz otázka. Prečo to vlastne SND robí? Na facebook sa vyjadrili tak, že za euro ponúkajú vstupenky na predstavenia, ktoré dlhodobo vykazujú nízku predajnosť. Predsa len, poloprázdne divadlo budí trochu nepekný dojem. Okrem toho, ale, že sa takto SND vyvaruje podobnej situácie, možno aj naučí študentov chodiť do divadla. Keď sa človek na takú kultúru namotá, už nie je cesty späť. Tak či tak, o lístky za euro nebola núdza, na predstavenie Zlatí chlapci sme šli s Katkou úplne naslepo a lístky sme zohnali polhodinu pred predstavením úplne bez problémov. Fakt by ma zaujímalo, ako je to možné. Predsa len trochu slabá propagácia? Uvidíme, či SND zverejní zoznam predstavení aj na november. Nesťažovala by som sa.

Druhým príkladom premysleného marketingového ťahu bola pondelková akcia kníhkupectva gorilamegastore, ktoré je kamennou predajňou internetového kníhkupectva gorila.sk. Gorila totiž zrekonštruovala svoj kamenný obchod na Americkom námestí. Jediný problém bol, že o tom nikto nevedel. A potom prišla akcia Rozdávame knihy. V pondelok od 13:00 do 19:00 sa v Gorile rozdávali knihy. Zadarmo. Deň predtým zavesili na internet zoznam kníh, ktoré síce neboli žiadne trháky, ale niečo sa tam nájsť dalo. Každý človek si mohol vybrať 5 kníh/DVD/CD, prísť, vypýtať si ich a odísť s nimi pod pazuchou. 

Opäť sme si s Katkou povedali, že treba zistiť, či v tom nebude nejaký zádrheľ. Nebol. Jedine v tom, že tam bolo milión ľudí. Surprise, surprise. Na moje veľké prekvapenie sa ale správali totálne disciplinovane, všetci pekne poslušne stáli v rade a čakali. My sme to trochu nevychytali, lebo sme prišli presne o jednej. (Nie žeby sme nemali v pláne, prísť tam skôr, len nejako nevydalo.) Zrovna vtedy bol rad asi úplne najdlhší. Kamarátky, čo prišli o polhoďku pred nami, mali knihy už o pol druhej. Organizátori tvrdili, že z niektorých kníh majú dokonca niekoľko stoviek kusov. Samozrejme anglické slovníky, thesaurusy a gramatiky zmizli v priebehu prvých 15 minút. Knihy o plemenách psov, tam podľa mňa mali ešte aj po ukončení akcie :D 

A teraz opäť. Prečo by nám niekto chcel dať niečo zadarmo?? Gorila na to mala celkom dosť dôvodov. Po prvé, zbavila sa nízko predávaných titulov, ktoré keby potrebovali zo skladu vyhodiť, museli by platiť nejaký odvoz a podobne. Takto im to všetko poodnášali ľudia a ešte boli aj radi. Okrem toho, pre Gorilu najväčšou hrozbou je asi konkurencia Martinusu. Na otvorenie veľkého Martinusáckeho kníhkupectva na lukratívnom mieste, spojené s obrovskou publicitou a tretím Shtoorom, jednoducho Gorila musela zareagovať. Predsa len, miesto, kde sa nachádza ich kníhkupectvo nie je až tak v centre a stavila by som sa, že tri štvrtiny ľudí, čo tam v pondelok boli, doteraz ani netušili, kde sa vlastne nachádza. Takto si ľudia dali námahu, že si zistili, kde to je a dokonca mali aj dôvod vôjsť dnu a zistili, že tam je naozaj sympaticky vyzerajúce kníhkupectvo. Ja som tam teda už nejaký ten rok nebola a musím povedať, že rekonštrukcia sa im skutočne vydarila. Toto bol skutočne majstrovský ťah, opäť zameraný najmä na študentov. (Povedzme si úprimne, kto iný má čas v pondelok na obed.) Akú bude mať odozvu, to sa ešte uvidí, ale určite sa zviditeľnili.

Načo je komu prax??

Minulý týždeň som absolvovala súvislú pedagogickú prax zo slovenčiny. Ľudskými slovami, bola som robiť praktikantku na gymnáziu na Tomášikovej. Pre žiakov sú praktikanti celkom vítaný prvok obzvláštňujúci bežnú rutinu vyučovacích hodín. Niektorí sú milí a vtipní, iní sú otrasní a treba im to dať aj najavo. Po dvoch-troch hodinách odídu a upadnú do zabudnutia. Pre študentov učiteľstva je to ale celkom obávaná záležitosť. Pravdupovediac, keby sme sa tomu mohli vyhnúť, hneď by sme to spravili. Všetci zborovo sme nadávali, že načo to komu je, že je to hrozne otravné a náročné a stresujúce...

Skúsení učitelia zase tvrdia, že absolventi učiteľstva prichádzajú nepripravení a že by vlastne mali mať tej praxe oveľa, oveľa viac. Musím povedať, že po tom, ako som tú prax absolvovala, musím im dať za pravdu. Odučila som päť hodín slovenčiny a aj za taký krátky čas som sa naučila respektíve som zistila celkom dosť vecí.

Paradoxy hodín slovenskej literatúry. Najväčší stres som zažívala, keď som išla na prvé stretnutie s učiteľkou, u ktorej som mala robiť prax. Mala mi totiž povedať, že čo budem učiť. Keď vytiahla rozvrh a začala mi rozprávať, že s maturantmi akurát začala preberať povojnovú americkú literatúru, zaplesalo mi srdce. A keď sa ma spýtala, či si trúfam odučiť hodiny o Johnovi Steinbeckovi a JD Salingerovi div že som nepraskla od radosti. Iste, že si trúfam. Kto chytá v žite som čítala pred pár mesiacmi, O myšiach a ľuďoch pred pár rokmi (a ešte raz aj pred hodinou, na ktorej som to mala odučiť, predsa len 120 strán). Okrem toho je to americká literatúra, ktorá aspoň ako-tak spadá do toho, čo študujem a mám dostatočne veľa zdrojov, kde nájdem viac informácií, ako v mojom zošite zo strednej alebo v učebnici, kde si to všetci môžu prečítať (rozumej: sparknotes.com :P). Čo by som robila, keby som mala odučiť ruskú alebo francúzsku literatúru, keď som za 5 rokov na výške o svetovej literatúre nepočula ani heble?!

Vek žiakov. Jediné, čo na celom pláne hodín, ktoré mám odučiť, nebolo dokonalé, bolo to, koho som to mala učiť. Maturantov. Uf. To presne som nechcela. Maturanti, ktorí sú odo mňa o pár rokov mladší a dobre vedia, či im ponúkam relevantné informácie alebo nejaké žvásty. Vždy som si myslela, že ja by som radšej predsa len učila tých mladších. Nakoniec sa ukázalo, že som to úplne vyhrala. Maturanti vôbec neboli drzé opachy ako som si ich predstavovala, ale naopak celkom sa aj zaujímali o to, čo som hovorila a dokonca sa aj zapájali do diskusie celkom. No a fakt, ktorý som si pred tým neuvedomovala bol, že mladším žiakom by som musela d-i-k-t-o-v-a-ť poznámky!! Týmto som mohla normálne rozprávať a oni si to zvládali poznámkovať sami. Vzdelávanie dospelých ľudí má jednoznačne svoje výhody!

Prípravy trvajú nehorázne dlho. Viem, že to sa časom spraví, ale ten úvod učiteľskej kariéry, keď si fakt treba pripraviť všetko, čo tým žiakom chce povedať je masaker! Potom už človek čerpá z tých príprav, ktoré si už spravil, prípadne ich updateuje, ale robiť ich úplne od základu... Fakt si nedokážem predstaviť, že by som sa každý deň musela pripravovať na nejakých 5-6 vyučovacích hodín. Veď príprava na jednu 45-minútovku mi trvalo minimálne 2 hodiny!! A že učitelia majú krátky pracovný čas. Iste!

Udržiavanie logických súvislostí a sledovanie času. Je náročné. Dokonca aj keď som tie knihy čítala, úplne som ich poznala a presne som vedela, čo chcem povedať, aj tak som sa niekedy zamotala do vlastného rozprávania. Niekedy som tu zabudla jednu postavu, tam inú a potom som zrazu chcela pracovať s nejakou epizódou, kde sa nachádzali a že ups. Najlepší príklad toho bolo, keď som na hodine, kde sme preberali O myšiach a ľuďoch spomenula Curleyho ženu a z triedy sa ozvalo: „A kto je Curley?“ :P No a ten čas. Na niektorých hodín som nemala posledných 10 minút, čo robiť, na iných ma zvonenie prerušilo uprostred vety. Ale tak to sa dá vytrénovať.

Celkom ma to bavilo. Na počudovanie. Fakt som na to nemala chuť, no samotné tie hodiny boli strašne príjemné, úplne ma tešilo, keď sa decká zapájali, keď ich to zaujímalo, keď spontánne reagovali. No a tetuš učiteľka ma aj chválila. Vraj mám „učiteľské vlohy“. Normálne sa vo mne znovu zobudil pocit, že to učiť vlastne aj naozaj chcem. A že sa zobudí práve počas hodín slovenčiny, tak to som skutočne nečakala.

Retro Party

Z času na čas som počas leta zablúdila na tento blog a prečítala si niečo z toho, čo som napísala v Londýne. Najmä v momentoch, keď mi Londýn chýbal. A to bolo celkom často. Z toho, čo som tu popísala to znie tak, akoby bol Londýn nadmieru zaujímavý (čo aj je) a akoby sa tam stále niečo dialo (čo je pravda). No fakt je ten, že Londýn bol zaujímvý, lebo som si ho zaujímavým spravila. A môj život doma v Bratislave je tiež úplne vzdialený od toho, čo by ste nazvali nudou. Len som akosi nemala potrebu o tom písať, veď koho by to zaujímalo, však? Ale potom ako blogger prišiel s DynamicViews, predsa len som sa rozhodla pokúsiť sa o come back môjho blogovania, či už to niekoho zaujímať bude alebo nie.

Život v Bratislave predsa nie je nuda. O tom sme sa presvedčili s Rebekou aj tento piatok na RetroParty v KC Dunaji. Do KC Dunaja, pomerne novo-otvoreného kultúrneho a spoločenského priestoru multižánrového zamerania som sa chystala už nejaký ten týždeň a táto akcia mi poskytla dostatočne veľký dôvod. A tak som nahodila jeden z mojich autentických kúskov z 80. rokov (zaobstaraný z maminej skrine) a šla som sa retro vyžiť :)

Akcia nesklamala, priestor bol “dobovo vyzdobený” (citujem popis eventu z fb) – na všetkých stoloch boli chrumky a také tie biele ploché okrúhle lízatká s obrázkom v strede. Na stropných trámoch vyseli reťaze z céčok a pri bare bola výzdoba vytvorená z tubičiek Piknik a Pikao. (Táto inštalácia nebola zrejme pochopená ako dekorácia a v priebehu večera bola účastníkmi akcie skonzumovaná) Okrem toho tam boli ešte počítače, na ktorých sa dali starými joystickmi z Playstation hrať hry ako Bomberman a všetko to dorazil ujo, ktorý robil zadarmo cukrovú vatu. Ružovú, žltú, modrú... a všetci sme zrazu boli znovu tými deťmi zo začiatku 90. rokov.

Pre nás s Rebekou bol ale highlight písací stroj, ktorý slúžil ako guest list. Našli sme ho pri našom objavovaní priestoru, no SBSkár strážiaci vchod do sály, predtým než tam začal DJ hrať nám oznámil, že ten stroj nepíše. Tak sme najprv vyskúšali, či má pravdu a fakt. No potom sme prišli na to, že problém je v tom, že má len spadnutú tú pásku, cez ktorú sa tie písmenká pretláčajú na papier a jediné, čo treba urobiť je vrátiť ju späť na miesto. Tak sme teda stroj opravili a úplne sme sa zo seba tešili. Dúfali sme, že nám za tento dobrý skutok aspoň odpustia vstupné, ale nič. Tak sme aspoň chodili skultúrňovať tie papiere, na ktoré ľudia písali samé blbosti, citátmi od Kerouaca a Ginsberga.

O deviatej začali hrať a oldies disco mohla začať. Samozrejme, že sa to rozbiehalo pomaly, ale počas celého večera sme sa teda parádne vytancovali. Oldies hudba ako sa patrí, staré hity od výmyslu sveta, Beatles, séria swingových pesničiek, všeliaké zvučky ako napríklad z Pink Panthera alebo Knight Ridera a potom samozrejme krásny slovenský soc-pop, do ktorého som sa jednoznačne hodila úplne najkvalitnejšie. Nech si kto chce, čo chce hovorí o kvalite tých piesní, keď si celá sála spievala Reklamu na ticho, malo to svoje čaro!

Samozrejme, že jednou z hlavých motivácií, prečo sme tam s Rebekou išli, bolo aj potešiť sa pohľadom na skvelo retro oblečených ľudí. Trochu sme boli sklamané z toho, že tam bola kopa ľudí, ktorá nepovažovala za podstatné prispôsobiť svoje oblečenie téme večera, ale napriek tomu tam bolo aj dosť fakt vydarených outfitov. Retro nie je presne zadefinované obdobie, takže sa tam objavilo všetko možné od Elvisov, hippies, cez bodkované a kvetinkované šaty a mašle vo vlasoch až po socialistické 80. roky ako majú byť. Moje okuliare zaraďujúce ma do toho obdobia, zožali celkom úspech. Aspoň niekde tomu ľudia rozumejú :D A bolo tam aj niekoľko kvalitných failov, ale aj to treba.

Kvalitná akcia, prídeme do KC Dunaja určite aj nabudúce, prídite aj vy! :) 

P.S. Veľká pridaná hodnota celého toho miesta je, že sa tam fajčí iba vonku na balkóne, takže človek neodišiel celý napáchnutý. Pridá to na dobrom pocite, jednoznačne.