Mumford & Sons a iné krásy londýnskeho života

Posledným dňom dominovali okrem bežných rutinných záležitostí najmä zážitky s veľkým Z, ktoré mám možnosť zažiť práve preto, že som v Londýne.

Prvou z akcií, ktorá si jednoznačne zaslúži zdokumentovať bola večera, na ktorú som bola pozvaná v sobotu večer. Jedno dievča, ktoré len pred dvoma týždňami prišlo prvýkrát do St. Helen's pozvalo mňa a ešte niekoľko ľudí, ktorých stretlo k sebe domov, aby sme sa viac spoznali a tak. Veľmi milé, ale nič špeciálne prekvapivé, za posledných pár týždňov som bola na večeri u aspoň 6 rôznych ľudí/rodín. Zaujímavé to začalo byť, keď nám poslala svoju adresu a inštrukcie ako sa k nej dostať. Jedna z informácií bola aj, že jej byt sa nachádza na 23. poschodí. Fajn.

Keďže adresa zmienená v maili sa nachádza len dve zastávky DLR odo mňa, ani som sa nemusela veľmi ponáhľať, vyšla som z domu 20 minút pred tým, než som mala byť na mieste. Sranda začala, keď som vystúpila a zbadala som Ontario Tower, budovu, ktorú veľa ľudí pozná aspoň z fotiek alebo z pohľadu z okna pri ceste DLR do Greenwichu.

Výhľad z 23. poschodia bol neuveriteľný. O2 aréna, kde sa koná koncertov veľkých kapiel, keď hrajú v Londýne, kúsok ďalej popri Temži v pozadí Greenwich, z ktorého, keď sa zotmelo svietil zelený laser označujúci 0. poludník. Pri pohľade na druhú stranu som sa nevedela vynadívať pohľadom na mrakodrapy biznis zóny Canary Wharf a v diaľke za nimi budovám, ktoré dominujú centru Londýna. Výhľad bol dychberúci už za dňa, ale keď sa zotmelo, cítila som sa zrazu ako v New Yorku. Asi som nikdy ešte nevidela Londýn z takej persepktívy a o takom čase.

Okrem toho, že Mianin byt bol krásny, mali sme aj veľmi príjemný večer. Bolo nás tam sedem - štyria Associates, a traja študenti, čo chodia do St. Helen's. Miane spravila večeru na japonský štýl, ja som sa najviac zo všetkého potešila čerstvému doma vyrábanému sushi! Vrcholom večera bolo hranie Jenga popri tom, ako nám hral Jpop a Kpop (japonský a kórejský pop) - špeciálne sme si to vyžiadali, aby nám to pustila, už len preto, že sme netušili (aspoň teda ja nie) ako to bude znieť. No, srandy kopec.

* * *

Pondelku a utorku zase vládli Mumford&Sons, ktorí v pondelok vydali nový album. Cez víkend som na facebooku zachytila, že budú hrať krátky koncert súvisiaci s vydaním albumu v jednom obchode s hudbou a tento koncert bude zadarmo, len si treba zohnať náramok na vstup. Všetky radary mojej pozornosti sa zdvihli na maximum, keď som túto správu zachytila, keďže Mumfordi boli na vrchole zoznamu kapiel, ktoré by som v Londýne rada videla naživo.

Keď som zistila, že ten obchod je vzdialený od St. Helen's necelých 15 minút chôdze, otvárajú ho o ôsmej (my začíname o deviatej) a koncert je v utorok o štvrtej (my končíme špeciálne v utorok o pol štvrtej), plán bol na svete: toto si nemôžem nechať ujsť.

Vedela som, že lístky sa asi rozchytajú veľmi rýchlo a tak som si privstala a o 6.45 som už stála pred obchodom. Bola som tam štrnásta. Rad sa rýchlo zväčšoval, ľudia pili rannú kávu, ja som si čítala. O ôsmej nás tam už čakalo takmer 70. Obchod otvorili presne a ja som si vpochodovala pre čerstvý nový album Mumfordov a lístok na utorňajší minikoncert k nemu. Príjemný začiatok pracovného týždňa.

Dnes som sa teda po práci vydala opäť na určené miesto, prišla som o trištvrte na štyri a musela som sa postaviť na koniec dlhého radu. Ale neprišla som ešte zďaleka posledná, za mnou bolo ešte 30-40 ľudí určite. Kapacita koncertu bola 250 ľudí. Tu sa prejavila jedna z veľkých právd o britskom ľude. Briti milujú stáť v rade a sú v tom profíci. Keby bolo takéto niečo na Slovensku, všetkých tých 250 ľudí by bolo natlačených v neidentifikovateľnej guči pred vchodom do obchodu a najväčší problém by nastal, keď by sa niekto pokúsil otvoriť dvere. Briti sa však pekne poslušne stavajú jeden za druhého v poradí v akom sa dostavili na miesto aj keby sa ten rad tiahol až za roh. Fascinujúce. Ale civilizovanejšie, predsa len.

Čas strávený čakaním na koncert nám spríjemňovala jedna superhyperaktívna baba, ktorá sa zoznamovala so všetkými okolo, stále sa nás pýtala, či sa tešíme a každému novému človeku rozprávala, že tým koncertom prekvapila priateľa, ktorého tam má so sebou, lebo sú jeho narodky práve. No, vtipná bola. Aspoň sme sa nenudili.

Koncert bol krátky, ale krásny. Mumfordi zahrali päť pesničiek, dve zo starého albumu, tri z nového. The Cave, Roll Away Your Stone, Ghosts That We Knew, Not With Haste a I Will Wait. Hrozne som si užila to ako znejú ich hlasy naživo, to, akú to malo celé energiu, to, ako sa rozprávali s publikom. Všetky tie veci, čo z albumu nikdy nedostanete. A super bolo, že to bolo také malé, nízkonákladové a jednoduché, lebo presne tam sa mi tá ich hudba hodí. Viem, že oni teraz už nemajú problém vypredať O2 arénu, kde budú mať svoj oficiálny koncert počas turné a viem, že to bude veľká show, ale toto bolo prirodzenejšie, ľudskejšie a naozajstnejšie. Takže sa hrozne teším, že som tam bola.

Niekedy nabudúce si pôjdem pozrieť aj tú show možno. Ale zatiaľ svoj plán vidieť Mumfordov v Londýne naživo považujem za úspešne splnený.

Taká obyčajná nedeľa

Táto nedeľa začala trochu špeciálne. Berry mala na návšteve na predĺžený víkend svoju sestru s jej manželom, tak sa v našom byte ozývalo veľa smiechu a francúzštiny. Odchádzali v nedeľu večer a keďže chceli spoznať bližšie dievčatá, ktoré budú najbližší rok bývať s Berry, pozvali nás na English breakfast do jednej úžasnej reštiky blízko St. Helen's. Príjemný začiatok dňa, čo vám poviem. Vajíčka, pomarančový džús a pohodové ráno.

Potom sme sa s Alyssou vybrali na raňajšie bohoslužby, ktoré začínajú o 10.30. Počas septembra a októbra chodíme na raňajšie aj večerné bohoslužby, od novembra by sme sa mali zúčastniť oboch aspoň každú druhú nedeľu. Ráno je ale také viac pohodovejšie. Sedíme viac menej s ostatnými Associates, najmä my, čo pracujeme so študentami, lebo študenti väčšinou chodia na večerné bohoslužby. Ale keby náhodou nevedeli, že majú prísť večer, na to sme tam aj ráno, aby sme sa s nimi zoznámili a nabudúce ich pozvali, aby prišli večer.

Väčšina študentov, ktorí prídu do Londýna z menších miest a menších cirkví sú samozrejme zvyknutí len na jedny bohoslužby za deň a tie sú väčšinou ráno. A tak sme sa ako študentský tím rozhodli, že počas septembra spravíme vždy po ranných bohoslužbách obed pre nových študentov. Takže tam som sa vybrala aj ja. Bolo nás dokopy asi 15, nových študentov asi 5, starých tiež asi toľko plus piati student workers. Celkom príjemná partička. Aj keď to boli skoro samí medici, lebo tí jediní začínajú dosť skoro. Ostatní dorazia niekedy v priebehu najbližších dvoch týždňov.

Po obede som sa išla stretnúť s Miane, študentkou medicíny z Hong Kongu, ktorá bola týždeň predtým v St. Helen's po prvýkrát. Šli sme sa spolu poprechádzať na Old Spitalfields Market, trhovisko, ktoré je otvorené len v nedeľu a ktoré je teda celkom obrovské. Kúpili sme si čokoládový milkshake, užívali si posledné slnečné chvíle predtým než v Londýne vypukne krutá daždivá jeseň a obdivovali sme kopu drobností a blbostí v stánkoch.

Spoločne sme sa potom vybrali na večerné bohoslužby do St. Helen's. Teda tie, ktoré začínajú o šiestej večer. Tam sme sa veľmi rýchlo zamiešali medzi skupinku študentov ázijského pôvodu, niektorí z nich sú moji kamaráti ešte z môjho minulého pobytu v Londýne, s inými som sa zoznámila v priebehu posledných týždňov. Každopádne, začínam sa vracať späť do svojej rutiny, kedy som neustále obklopená ázijskými študentami. Keďže budem pracovať najmä s medzinárodnými študentami a tí sú v St. Helen's takmer bezvýhradne Aziati, asi to inak ani nebude.

Vtipne to vypálilo po bohoslužbách, kedy sme sa ako skupina asi desiatich ľudí rozhodli, že nezostávame jesť v kostole (áno, je tam zabezpečená večera), ale že sa pôjdeme najesť do čínskej reštaurácie, aby sme po sebe nemuseli pri rozprávaní sa celý čas kričať (v St. Helen's je po bohoslužbách celkom hlučne). A tak som skončila ja a ešte jeden Brit a osem Aziatov v najechtovnejšej čínskej reštike, z ktorej som mala tak trochu kultúrny šok, keďže čašníci na nás rozprávali iba v mandarínčine a ja som tak trochu nevedela, čo sa deje. Nakoniec som sa úplne prepchala čínskym jedlom, keďže všetky jedlá, ktoré sme si objednali putovali do stredu stola a každý si do svojej mištičky naložil kôpku ryže a potom si nakladal z čoho len chcel.

Takže tak. Tri jedlá za deň s troma rôznymi skupinami ľudí, dve bohoslužby, jeden poobedný milkshake. Vysoko sociálny deň. Tak charakterizujeme naše nedele.

Komunita

Veľa z vecí, ktoré ma čakajú v Londýne som si aspoň čiastočne dopredu uvedomovala a snažila sa na ne pripraviť. Realita ukázala, že to bola márna snaha a moje predstavy sa len veľmi málo približovali k tomu, aké to tu naozaj je. No jednu vec, ktorá ma tu čakala, som si dopredu neuvedomovala vôbec. A tou je komunita.

Bežný slovenský študent ľudí strieda ľudí, s ktorými trávi čas. Spolužiaci z výšky, kolegovia z roboty, spolubývajúci na intráku, rodina, kamaráti zo strednej, náhodní známi. K tomu všetkému ľudia z internetov. Ľudí máme okolo seba kopu, ale naučili sme sa žiť akoby sami, každý pozná len istú časť z nás, každý okruh kamarátov funguje v iných situáciách a pri iných príležitostiach.

Práve pre toto je pre mňa život v komunite niečím úplne novým. Ako to teda vyzerá? Môj najbližší okruh tvoria ľudia z Foundation year. Dokopy je nás sedem, tri baby, štyria chalani. Vekovo sme si veľmi blízki, po najstaršom chalanovi, ktorý je ako jediný z nás ženatý a má 25 rokov, sme traja narodení v roku 1989 a traja v 1990. Takmer všetci sme práve skončili univerzitu. Sme celkom zábavný mix, rasový (jeden černoch, jeden Aziat, piati belosi), národnostný (Uganda, Hong Kong, Slovensko, Británia) aj osobnostný. S týmito ľuďmi trávim veľkú časť môjho dňa, či už na tréningoch alebo pri praktickej službe.

Širšou, ale stále veľmi blízkou komunitou sú ľudia z ostatných ročníkov Associate scheme, teda Year one a Year two. Okrem toho s jednou holkou z Foundation year, s Alyssou, aj bývam, čiže s ňou som ešte oveľa, oveľa viac. Druhá holka, s ktorou bývam, Berry, je Year one.

Ďalšia forma komunity je vytvorená vrámci tímu, do ktorého sme zaradení. Ja som súčasťou Student team, kde je okrem mňa ďalších 20 ľudí asi. Sme pospájaní do dvojíc, v ktorých budeme viesť každotýždenné skupinky pre študentov. Ja som s jedným chalanom z Hong Kongu, volá sa Enoch a je v Year one. Tieto dvojice sú vždy pospájané do menších skupín, v ktorých sa spoločne pripravujú na jednotlivé týždne biblického štúdia. Tieto skupinky sa volajú SLOB groups (Small group Leaders Own Bible study). Tam sme teda tri dvojice a tiež máme ďalšiu dvojicu vedúcich. Naše zloženie je jeden mladý manželský pár - Lucy, Year two a Will, ktorý ako jediný nie je Associate, druhá dvojica je Lucyanna, ktorá je spolu so mnou vo Foundation year a Rich, Year one, no a potom ja a Enoch. Našimi vedúcimi sú Mairi, ktorá je mojou supervisorkou a jej manžel Ally.

Apropo, supervisorka, ďalšia forma komunitného života. Supervisor je človek, ktorý je nám najbližší, stretávame sa s ním raz za dva týždne na nejakej káve alebo obede a môžeme s ním riešiť všetky druhy problémov alebo otázok, ktoré sa počas roka vyskytnú. Okrem toho nás ale supervisor vidí aj mimo týchto stretnutí, keďže je zväčša súčasťou rovnakého tímu ako sme my (students) alebo ako v mojom prípade sú dokonca aj našim SLOB leaderom. Ale to posledné neplatí úplne stopercentne, asi preto, že to už by bola veľmi ťažká kombinatorika.

Ešte by som vedela vymyslieť minimálne dve alebo tri skupiny ľudí, ktoré tu tvoria moju komunitu, ale myslím, že už som vás zmiatla dosť, tak to nejdem zbytočne komplikovať, možno nabudúce. Každopádne, je to fascinujúca skúsenosť. Pred dva a pol týždňami som nikoho z týchto ľudí nepoznala a teraz som tu a zdieľam s nimi svoj dennodenný život. Všetci hovoria, že výsledkom takéhoto spolužiatia je to, že sa spoznáme veľmi rýchlo, čo je celkom pochopiteľné, no sama som zvedavá na to, aké budú výsledky tohto spoznávania sa rapídnou, možno až neprirodzenou rýchlosťou. Je celkom možné, že sa o sebe dozviem kopu nových vecí, ktoré som doteraz nevedela. Zatiaľ je to celkom zábavná a fascinujúca skúsenosť a hoci mám veľmi rada svoju samotu, o ktorú som tu celkom vážne ukrátená, myslím, že jeden rok takéhoto života bude obohacujúcim obdobím.

Staff days

Mám za sebou dvojdňové St. Helen's Staff days, ktoré sa konajú každý rok vždy začiatkom septembra ako taká príprava do nového roka. Je to stretnutie všetkých pracovníkov zboru plus ich manželov/manželiek. V minulom článku som spomenula, že dokopy St. Helensácky staff tvorí 90 ľudí a keďže mám pocit, že v tejto krajine je ženatý každý, kto má nad 23 (niekedy aj pod, ale to nie je úplným pravidlom), tak nás dokopy bolo celkom hodne. Ako taký stredne veľký zbor :P

Aj v stredu, aj vo štvrtok sme sa stretávali o pol deviatej na spoločné raňajky - full English breakfest ako má byť :) Nebolo to úplne jednoduché, lebo odkráčať si ranné štyri kilometre s prázdnym žalúdkom nebola žiadna slasť. A to sme dnes (vo štvrtok) museli prísť na ôsmu a ešte sme pred raňajkami pol hodinu makali. Ja, zvyknutá jesť do desiatich minútach po zobudení sa, som myslela, že umriem od hladu. Ale potom som si dala vajíčko a slaninu a už bolo dobre :)

Po raňajkách sme vždy mali hodinové vyučovanie od Petra Adama, ktorý je riaditeľom anglikánskej biblickej školy v Austrálii a všetci ho hrozne uznávajú, čiže to je ako keby v našich kruhoch prišiel kázať Brian Houston z Hillsongu. Alebo aspoň Steve Herzog :) Kázal z 2. Timoteovi, v stredu rozoberal prvé dve kapitoly, vo štvrtok druhé dve, bolo to fakt super. Len problém je, že tu tých dobrých kázní a vyučovaní je toľko, že to nestíham vstrebávať. Ale k 2. Timoteovi sa určite v dohľadnej dobe vrátim.

Pred obedom sme ešte vždy stihli stretnutie tímov. Ja som súčasťou tímu, ktorý pracuje so študentami. Jasné, že každý z tímu mi gratuloval k tomu, že som sa dostala do najlepšieho tímu a ja si to vlastne aj naozaj myslím. Je tam kopa super ľudí, aj z Associates (sme tam traja z Foundation year a potom ešte celkom dosť z Year 1 a 2), aj z pracovníkov zboru. Moja špecifická úloha bude pracovať z dievčatami z východnej Európy, uvidíme, kde a koľko ich nájdem :) Zatiaľ som v St. Helen's jediná široko-ďaleko. A tak zo širšia som zaradená do práce s medzinárodnými študentami všeobecne.

Po tímovej hodinke a pol nasledoval obed a potom bol v stredu outing, teda prechádzka. (Vo štvrtok sme už poobede nemali program). Buď sme sa mohli ísť prechádzať popri Temži alebo sme mohli ísť na tzv. City farms, teda farmy uprostred mesta, kde pestujú zeleninu a chovajú ovečky a prasiatka a kačky, aby tam mestské deti z Londýna mohli chodiť a hladkať ich a aspoň zistiť, ako vlastne taká ovečka vyzerá :D Strašne smiešne to bolo. Ale o tomto poobednom výletíku napíšem špeciálny londýnsko-sprievodcovský článok, snáď čoskoro.

Posledný bod stredajšieho programu bola večera celého tímu u vedúceho tímu. A až tu začala tá naozajstná sranda. Takmer každý z tímov vedie jeden z pastorov zboru, náš nevynímajúc. Charlie Skrine, ktorý je náš vedúci, nás uviedol do veľkolepej anglickej obývačky, v ktorej má sedem obrazov svojich titulovaných predkov a vitrínku s historickým riadom, takže to tam vyzeralo ako na nejakom hrade. Večeru som si celkom užila, najväčšiu zábavu sme mali, keď som povedala spoločnosti, že po slovensky sa Hello povie Ahoj, čo je v angličtine pirátsky pozdrav, takže to bol vtip večera samozrejme. "Znamená aj Johohó po slovensky niečo??" :D

Vrchol večera, o ktorom som bola vopred varovaná prišiel, keď sa zotmelo, čiže asi o pol desiatej. Charlie býva blízko Victoria parku a tak sme sa doň všetci spoločne vybrali a šli sme hrať nočnú hru :D 25 dospelých ľudí. Ale tá hra je dokonalá, určite vás ju naučím a musíme využiť na nejakom tábore, lebo je to strašná sranda. Mám síce totálne doškriabané lýtka, lebo som mala na sebe sukňu a schovávala som sa v kríkoch :D Ale neskončila som až tak zle, myslím, že modriny a škrabance máme všetci, ale za najväčšiu obeť asi padla Annina totálne roztrhaná topánka. Jediný problém bol, že som mala na sebe bielu sukňu a keď sme sa mali schovávať v tme, tak ja som žiarila ako lampión. No srandy kopec :D

Zajtra odchádzam na tri dni preč (chcela som napísať mimo Londýna, ale v skutočnosti sa tam dá dostať metrom, tak to asi úplne mimo nie je. Každopádne, je to vidiek). Idem na tréningový víkend pre vedúcich skupiniek, čo bude tiež určite super, tak ja sa potom zase ozvem a napíšem vám ako som sa mala.

Don't panic

Don't panic je heslo prvého týždňa našej Associate Scheme. Za prvé štyri dni sa toho totiž udialo toľko, že chvíľami má človek pocit, že mu vybuchne hlava a tak nám každý len pripomína, že to bude v pohode, že sa nemáme báť, že sa všetko naučíme, všetko postupne spoznáme, takže nemáme panikáriť, lebo nám to aj tak nepomôže. Napriek tomu som približne raz za deň mala veľký záchvat paniky. Dôvody boli rôzne.

Prvé dni ma v jednom kuse zastavovali cudzí ľudia a vždy vedeli, kto som a mňa to hrozne miatlo, ako môžu vedieť, kto som, až nakoniec z niektorého z nich vypadlo, že fotky nás "nových" boli približne od júna zavesené na dverách kancelárie a každý z pracovníkov ich dennodenne vídal a tak nás teraz už poznali aspoň po mene. Čo bolo síce veľmi milé, ale pre mňa o to ťažšie, lebo každý z nich sa mi len v rýchlosti predstavil a ja som jeho meno v tej sekunde zabudla. Potom sa vyskytnú situácie, ako včera pri obede, kedy som sa rozprávala s jedným chalanom, ktorého som stretla už trikrát, čiže sa mi aj zdalo, že viem, kto to je a potom ako odišiel sa ma Alyssa (moja spolubývajúca) opýtala: "Odkiaľ poznáš Aleca?" A ja na to: "Kto je Alec?" "Ten, čo si sa s ním práve rozprávala. Jáááj, eheh :P

Úprimne, dôvody, prečo som za celý týždeň nebola schopná napísať nový článok, sú dva. Jeden je ten, že sa tu stále niečo deje, a tak v princípe nemám čas a druhý dôvod je, že sa tu stále niečo deje a tak neviem ani kde začať.

Takže, skúsim tento článok venovať veciam, ktoré budú napĺňať môj bežný život tu a potom ďalší venujem ľudom, ktorí sú tu spolu so mnou, lebo tí sú obrovskou časťou všetkého, čo sa okolo mňa deje.

Základom všetkého tu je neuveriteľná zorganizovanosť, ktorá sa samozrejme vyžaduje aj od nás. Bez diáru by tu človek neprežil. Na prvých šesť týždňov sme dostali špeciálne rozvrhy, lebo sme mali veľa úvodných tréningov, napríklad sme sa učili zvučiť a kamerovať, premietať slová piesní, mali sme celodenný tréning o hygienickom narábaní s jedlom, čakajú nás ešte dva celodenné tréningy typického britského Health and Safety a podobne.

Okrem toho sme sa učili všetky praktické veci, ktoré budeme bežne robiť. Skladať stoličky v kostole, rozkladať ich, skladať stoly (na všetko je samozrejme špeciálna technika) a všetko to robiť tak, aby to bolo zdraviu nezávadné. Učili sme sa, čo všetko treba skontrolovať na konci dňa, keď odchádzame, učili sme plány sedenia počas nedeľného servicu, alebo ako rozložiť stôl na štvrtkové business skupinky (dve Biblie na juh, dve na sever, na každej strane stola dve perá, jedno špičkou na východ, jedno na západ - nerobím si srandu :P).

Okrem takýchto vecí, ktoré sa v našom rozvrhu objavujú ako Prac, čiže praktická práca, máme dvakrát do týždňa - v pondelok a v piatok štvorhodinové biblické štúdium. Na každé z týchto stretnutí máme povinnú osemhodinovú prípravu - takzvaná Prep. Tá bude vypĺňať časy v rozvrhu, ktoré sú označené ako study time. Okrem toho sme každý zapojený v nejakom tíme a máme špecifickú skupinu ľudí, ktorým sa budeme venovať. Pre mňa to budú medzinárodní študenti každú stredu večer, ale o tom až potom, keď to celé vypukne (koncom septembra). A samozrejme sa zúčastňujeme bežných cirkevných záležitostí ako sú dva service-y každú nedeľu, jeden v utorok naobed, každotýždenné stretnutie všetkých pracovníkov zboru (90 ľudí!!), každotýždenné stretnutie tímov plus špeciálne veci ako výpomoc na svadbách, konferencie a iné zábavky :)

Myslím, že ak ste to zvládli dočítať až sem, už teraz ste z toho celého zmätení a pravdepodobne som vás unudila k smrti, ale ak chcem tento blog používať ako informačný kanál, ak by ste nevedeli všetky tieto veci, asi by ste nechápali veľkej väčšine vecí, čo sem budem písať.

P.S.: Ak tento blog čítate, lebo očakávate, že sa tu objaví veľa cool londýnskych článkov, musím vás sklamať, asi si Londýn pri takomto životnom tempe neužijem až do takej miery ako by som možno chcela a preto sa tu turistické článočky budú asi objavovať zriedkavo. Ale snáď sem-tam :)