Toto ste už počuli, ja viem. Ale tí, čo náhodou nie, prvú časť článku o tomto koncerte, respektíve o predskokanovi hlavnej kapely večera - Mugisonovi si môžete prečítať tu.
Mugison teda publikum rozohrial, ja by som si pokojne pozrela aj celý jeho koncert, ale tak to niekedy nabudúce. Nejakú polhodinku sme sledovali posledné úpravy a skúšky nástrojov a potom presne o deviatej (aká som len bola vďačná za tú absolútnu presnosť!) svetlá zhasli, dav začal šalieť a na pódium prišli Of Monsters and Men.
V predchádzajúcom článku som písala, že tento koncert bol skvelou kombináciou dvoch typov islandských hudobných počinov. Mugison bol typom muzikanta s veľkou charizmou, ktorý nepotrebuje nič iné len jeden hudobný nástroj a svoj skvelý hlas, aby si získal celý publikum a Of Monsters and Men sú zase z kategórie kapiel, ktoré sú akoby prehliadkou toho, akí sú Islanďania neuveriteľne nadaní muzikanti. Veď si to len zrátajme, kapela má sedem členov a každý jeden z nich spieva, ešte aj bubeník! Dvaja hlavní speváci majú úžasné svojské hlasy, ktoré sa dokonale dopĺňajú a ktoré sú jedným z najcharakteristickejších prvkov ich hudby. Okrem toho, že všetci spievajú výnimočné sú aj nástroje, ktoré v ich piesňach znejú. Ku všetkým bežným koncertným nástrojom sa v hudbe OMAM pridávajú ešte akordeón a trúbka. Na akardeón hrajú traja zo siedmych členov kapely! Najväčší počet nástrojov počas koncertu vystriedala útla blondínka, ktorá hrala na klavír, akordeón, trúbku a veľký bubon.Koncert som si veľmi užila ako všetky tie koncerty, na ktorých človek presne pozná hudbu aj text všetkých piesní, čo zaznejú. Je to jednoducho hrozne super, vypočuť si hudbu, ktorú má človek úplne napočúvanú, naživo. A keď si človek teda vyhradí čas na naozajstné počúvanie hudby, príde ku všeliakým zaujímavým poznatkom. Napríklad som si nikdy nevšimla, aké množstvo piesní, ktoré OMAM hrajú, majú nejakú časť, kde sa spieva lalala :D Ich piesne sa od seba ničím špecifickým veľmi nelíšia a tak na albume tak trochu splývajú, ale tu keď hrala jedna pieseň za druhou som si to prvýkrát naozaj uvedomila, lebo to sú presne tie piesne, kde kapela hecuje ľudí, aby spievali. Texty nepoznajú všetci, ale lalala zvládne naozaj každý. Len by to fakt nemuselo byť v každej pesničke.
Celý koncert mal pre mňa akoby dve časti. Počas prvej polky koncertu som z OMAM mala trošku zmiešané pocity. Boli na pódiu a hrali svoju hudbu, ale nezdalo sa mi, že ju hrajú pre publikum, ktoré mali pred sebou. Pripadali mi dosť nervózny, stále spolu "nenápadne" komunikovali, no s publikom nekomunikovali takmer vôbec. Viem, že niektorí ľudia nemajú radi, keď hudobníci na koncertoch priveľa rozprávajú, ja to naopak mám veľmi rada, lebo to je ešte osobnejší kontakt s tým interpretom. OMAM okrem obligátneho Thank you za celú prvú polku koncertu nevenovali publiku ani slovo. Jediný, ktorý s publikom aktívne komunikoval od začiatku koncertu, hoci aj nerozprával bol bubeník vo svojom skvelom overale so strapcami. Analyzovala som, prečo OMAM vyzerali na pódiu tak placho a napäto a zhodnotila som, že je to asi preto, akým šialeným tempom sa na tie pódiá pred stovky ľudí dostali. Kapela vznikla v roku 2010, kedy vyhrali so svojou najslávnejšou piesňou Little Talks islandskú súťaž mladých hudobníkov. O rok neskôr vydali album, ktorým sa preslávili a na jeseň 2011 prvýkrát hrali na najväčšom islandskom hudobnom festivale, kde hrajú všetci, ktorých stojí za to na Islande poznať. O rok a pol koncertujú na svojom svetovom turné po Amerike, Európe a Austrálií a všade, kam prídu, vypredávajú svoje koncerty za pár dní. Jednoducho hviezdny nástup. No z islandského prostredia, kde vládnu klubové minikoncerty s intímnou atmosférou pre niekoľko desiatok ľudí do koncertných arén po celom svete, je to celkom veľký skok. A OMAM podľa mňa ešte nevedia robiť takú show, ktorá by tomu bola adekvátna.No ale aby som len nekritizovala, ľady sa predsa len zlomili, keď zahrali to, na čo sme všetci čakali. Little Talks.
Čaro piesne, ktorú skutočne poznajú a milujú všetci, čo na koncert prišli a zborovo ju spievajú spolu so spevákmi funguje vždy a fungovalo aj teraz. Áno, už je takmer otrepaná, lebo ju počuť všade, ale úplne všade, ale je to presne tá pieseň, ktorá musí zaznieť. Všetci sme na ňu čakali, dočakali sme sa a bolo to skvelé a fakt som mala pocit, že aj na pódiu sa konečne napätie stratilo, všetci zrazu venovali publiku oveľa viac úsmevov, s oveľa väčšou energiou začali pobehovať po pódiu a tešiť sa z toho, že hrajú pre ľudí. A to bolo super.
Všetko, čo nasledovalo po Little Talks bolo už len skvelé. Možno to bolo dramaturgiou koncertu, možno zaradili do druhej polky koncertu piesne, ktoré mám radšej, možno som sa len viac bavila a možno to naozaj bolo aj tou atmosférou na pódiu. Neviem, ale tá zmena, čímkoľvek bola vyvolaná, ma veľmi tešila, lebo som tak mohla z koncertu odísť veľmi, veľmi pozitívne naladená s pocitom, že to bolo celé krásny hudobný a aj vizuálny zážitok. Čo sa vizuálu týka, hrozne sa mi páčilo, ako boli členovia kapely nezladení a každý mal na sebe oblečené niečo, v čom bolo jasné, že sa cíti dobre a pohodlne. Žiadna konformnosť, ale sloboda a sebavyjadrenie aj v takýchto detailoch. To bolo dosť pekné. A ja som sa z ich vizuálu tešila nielen preto, že som ich tam videla, ale aj preto, že mám konečne foťák, ktorý je schopný fotiť obstojné fotky aj v takých náročných podmienkach ako je koncertné pódium so všetkými svetlami a hýbajúcimi sa objektami, takže mám zopár fotiek, s ktorými som fakt spokojná.
Of Monsters and Men, veselý islandský folkpop - deviaty islandský live koncert.
Lots of love from Icelandic Music Daily. (tumblr, twitter, facebook)
No comments:
Post a Comment