Prekvapivo rockový Mugison

Lístok na utorkový koncert som si kúpila za odmenu za (konečne) úspešné absolvovanie magisterských štátnic v auguste. Takže si viete predstaviť ako veľmi sa človek teší, keď si kúpi lístok na koncert v marci s osemmesačným predstihom. A mala som sa na čo tešiť, veď som šla na koncert Of Monsters and Men, jednej z momentálne najúspešnejších a najznámejších kapiel mladej generácie na Islande. Tento ich status podporuje aj fakt, že všetky ich koncerty práve prebiehajúceho európskeho turné sú beznádejne vypredané už celé mesiace.

Takže som v utorok večer sadla na metro a odviezla sa na západ Londýna k O2 Shepherd's Bush Empire, kde OMAM hrali svoj koncert tri dni za sebou. Šla som sama, čo bol celkom nový zážitok, už som bola sama aj na Mumfordoch, ale to bolo trošku iné, lebo to bola len taká poobedná záležitosť, zatiaľ čo toto bol regulérny večerný koncert. Prišla som pred trištvrte na sedem, dvere sa mali otvárať o siedmej, tak som sa postavila na koniec radu, ktorý sa samozrejme do siedmej ešte celkom značne zväčšil. Tie rady ma mimochodom úplne fascinujú. Prečo sú Slováci ako absolútne necivilizované stádo, keď ide o čakanie na čokoľvek? Nerozumiem tomu, prečo tu sa ľudia prirodzene postavia jeden za druhého v poradí akom prišli a na Slovensku by sa ľudia proste natlačili na zatvorené dvere klubu vo forme ľudskej guče... V takejto forme je to oveľa príjemnejšie rozhodne.

Dnu nás teda začali púšťať o siedmej, o ôsmej mal začať hrať Mugison ako predskokan a o deviatej mali prísť OMAM. Teraz nastal ten najzásadnejší problém toho, že som bola sama. Postavila som sa do druhého radu priamo pod pódium hneď za zábranami a mala som pred sebou hodinu čakania. Vyzbrojila som sa knihou a pocitom, že ma netrápi, čo si ľudia okolo mňa myslia a tá hodinka mi celkom ušla. A vrcholne ma potešilo, keď som sa obzrela po dave, ktorý sa okolo mňa postupne zbieral a zbadala som neďaleko seba stáť týpka, ktorý tiež čítal! Nie som divná! Aby ste vedeli.

Jeden z highlightov večera bolo to, že som si na jednom koncerte užila dve rôzne formy toho, čo mám na islandskej hudbe rada. Jednou formou je hudobník-jednotlivec, ktorý svojím muzikálnym majstrovstvom a parádnym hlasom dokáže zaplniť pódium a zaujať celú sálu, nech je akákoľvek veľká. Takýchto indivíduí je na Islande celkom požehnane. Niekedy hrávajú s kapelami, niekedy sami, ja som zatiaľ mala celkom veľa príležitostí užiť si tú silu jednej osobnosti na pódiu, ako napríklad pri Sóley, Emiliane Torrini alebo minulý týždeň pri Lay Low.


Tentokrát bol príkladom takejto osobnosti Mugison. Mugison je neskutočný islandský chameleón. Strašne ťažko sa zaraďuje akú hudbu hrá. Na albumoch totiž väčšina jeho hudby znie veľmi jemne a pokojne, no v koncertnej verzii je oveľa divokejší, hlasnejší a hrozivejší. Väčšinu svojich songov prezentoval v oveľa elektronickejšom aranžmán ako ich človek môže počuť na albume. Je to až neuveriteľné. Teraz ako píšem tieto vety, počúvam jeho posledný album, ktorý minulý rok vyhral cenu za islanský album roka 2011 a aj pieseň roka bola z tohto albumu a ako to tak počúvam, neviem nájsť ani jednu pieseň, ktorá by sa čo i len približovala tomu, čo som počula z pódia v utorok večer. A fascinujúce to nie je len z rozdielu album/koncert, ale aj z rozdielu ako Mugison naživo vyzerá (sympaťák v tvídovom obleku a bodkovanej košeli s akustickou gitarou) versus hudba čo hrá. Počas svojho minikoncertu drsnosť svojich songov zvyšoval a zvyšoval až zakončil pesničkou, pred ktorou zahlásil: "A teraz vám zahrám heavy-metalový song na akustickej gitare, lebo... lebo sa mi chce."

Ako hľadám, tak hľadám neviem nikde na youtube nájsť video, kde hrá Mugison bez kapely a hrá v tejto svojej rockovo-elektronickej polohe, tak aby ste si to vedeli predstaviť musím sem hodiť videjko s kapelou, lebo keby som sem dala nejaké pokojné a baladovité, tak by to nemohlo byť vzdialenejšie od toho, čo predviedol v utorok večer. Ale bol teda akčný, parádny a úlohu predskokana zvládol bravúrne, i keď si viem predstaviť, že niektorí ľudia mohli byť z jeho prejavu vyrušený, keďže OMAM sú folkovo-popovou kapelou a Mugison teda vôbec nemusel byť ich typom hudby. Ja som si ho ale užila.



Takže Mugison je číslo osem na zozname islandských interpretov, ktorých som videla live. Druhá časť reportu z tohto koncertu sa tu objaví čoskoro, keby som písala aj o Of Monsters and Men, bolo by to asi pridlhé.

A aby ste vedeli ako znie Mugison vo svojej jemnej baladickej podobe, pustite si najlepšiu pieseň, ktorá bola v roku 2011 na Islande zložená. Nech sa páči - Stingum af z albumu Haglél.



P.S.: Nezabudnite sledovať Icelandic Music Daily - tumblr, twitter, facebook.