Hudba z Islandu je taká moja malá nevinná obsesia, ktorá sa objavila v zárodkoch niekedy pred takmer dvoma rokmi a postupne sa rozvíjala, keď som objavovala viac a viac skvelých kapiel, ktoré sú z Islandu. Celé objavovanie som vlastne absolvovala vďaka/kvôli Icelandic Music Daily, ktoré je na tumblri, twitteri aj facebooku, takže môžete sledovať, kde sa vám to najviac páči a každý deň si vypočuť jednu super pieseň z Islandu. Väčšinou sa snažím uverejňovať všetky nové single a albumy, ktoré vyjdu a ak sa nič nedeje, tak samozrejme siaham po starých dobrých klasikách alebo jednoducho po mojich najobľúbenejších interpretoch.
Druhá moja veľká celoživotná radosť sú koncerty. Hudba je skvelá vec, ale hudba naživo je niečo, čo má ešte poriadnu pridanú hodnotu čara momentu a intenzívnejšieho vnímania celého zážitku, lebo človek si vyhradí čas len na to, aby hodinu počúval hudbu, pozoroval interpreta ako sa do svojej hudby vžíva... No jednoducho na koncerty nedám dopustiť. Problém ale nastáva v momente, keď všetka hudba, ktorú človek počúva je tvorba viac-menej neznámych kapiel a ešte k tomu býva v krajine, ktoré ešte stále nie je úplne bežnou súčasťou európskych turné. Našťastie na Slovensku máme Juraja Kušnierika, ktorý pôsobí tak, že pozná všetkých islandských hudobníkov osobne a práve vďaka nemu už zopár kapiel z Islandu na Slovensko zablúdilo. A tak si môžete o všetkých mojich islandských koncertných zážitkoch prečítať v islandskej záložke na mojom blogu.
Keď som sa presťahovala do Londýna, moje šance na vzhliadnutie islandských kapiel vzrástlo mnohonásobne, o čom sa presvedčíte počas najbližšieho mesiaca, keď sa tu články o koncertoch začnú objavovať pomerne často, lebo všetky kapely sa vyberajú koncertovať približne v rovnakom čase. Na niektoré koncerty mám lístky kúpené už od minulého leta a niektoré sa jednoducho pritrafia ako koncert vo štvrtok, ktorým som otvorila svoju islandskú koncertnú sezónu. Náhodou som totiž niekde na facebooku zahliadla, že Lay Low bude tento týždeň v Londýne a tak som si povedala, že to si naozaj nemôžem nachať ujsť.
Lay Low je veľmi nezvyčajná islanďanka. Už len vzhľadom nevyzerá, že by bola zo severu. Je totiž len polovičnou islanďankou, keďže jej otec je zo Srí Lanky. Ale akcent má stopercentne islandský, takže keď prehovorí, tak sa človek istotne nenechá zmiasť jej neseverským výzorom. Je nezvyčajná aj svojou hudbou. Ak ste si pustili video vyššie, už ste si to asi všimli. Lay Low hrá alternatívny folk, niekedy závaňajúci country hudbou v tej najpríjemnejšej možnej forme. To, čo dokáže táto mladá, šarmantná Islanďanka vytvoriť len s gitarou a svojím krásnym hlasom je neuveriteľné. Človek sa pri počúvaní jej hudby stráca v čase a priestore, pretože je totálne zmätený z toho, kam ho táto severská deva svojim hlasom vedie. Človek zavrie oči a je v Amerike. A potom zrazu Lay Low hodí pieseň v islandštine. Takže za oknami studený a zamračený Londýn, v tónoch hudby hreje teplé letné americké slnko zabalené v islandských slovách. Neskutočná nádhera. Okrem hudby bola Lay Low neuveriteľná aj v tom akú celkovú atmosféru dokázala vytvoriť. Medzi pesničkami nám vždy niečo porozprávala, bola totálne vtipná a úplne vďačná za to, že ľudia prišli, aby si ju vypočuli. Lebo to na tom koncerte bolo naozaj citeľné. Ľudia hudbu totálne vnímali. Dávno som taký koncert nezažila, to ticho a pozornosť, ktorú všetci v miestnosti venovali jedinému hlasu, ktorý znel. A Lay Low to tešilo. Časť poslednej piesne odohrala unplugged, lebo mohla a lebo sa to úplne hodilo.
A tak hoci, keď sa povie folk s country prvkami, nepredstavila by som si niečo, čo by som vedela počúvať veľa a čo by sa mi nejako špeciálne páčilo. Ale Lay Low ma presvedčila, že mám len zlú predstavivosť a že je to vlastne strašne super vec. Najmä v jej podaní. A tak sme si to jej podanie s Lucy skutočne užili. Škoda len, že nehrala dlhšie. Jej koncert bol totiž súčasťou trojkoncertu Nordic Affair, ktorý každý mesiac organizuje Ja Ja Ja Music a kde vždy hrajú tri škandinávske kapely. S lay Low tentokrát hrala ešte jedna fínska a jedna nórska kapela, ale my s Lucy sme nezostali na celý čas, lebo sme boli celkom unavené.
A odišli sme presne v správnom čase, pretože ako sme vychádzali na ulicu, zrazili sme sa vo dverách s Lay Low a tak som využila príležitosť, spravila som si s ňou fotku a porozprávali sme sa o Slovensku, o Kušnierikovi a jeho novom "filme" o islandskej hudbe Reykjavik Revisited, o Pohode (na ktorej nakoniec nehrala, lebo prišla v ten rok, keď padol stan), o tom, prečo toľko islandských hudobníkov príde do Londýna a nie na Slovensko a možno by to malo byť naopak (do Londýna sa chodí, lebo tu sú peniaze a hudobný business, na Slovensko by sa malo chodiť, lebo tam by prišli len ľudia, ktorí si hudbu prídu naozaj vypočuť). No a nakoniec som jej medzi rečou spomenula Icelandic Music Daily a ona vraví: "Jéééj, to si ty? Tak to potom viem, kto si. Zaregistrovala som ťa na twitteri. To je milé spájať si internetové hlasy s tvárami v reálnom svete." No potešilo ma to, čo vám poviem.
Lay Low - siedmy islandký interpret v kategórií seen live.
No comments:
Post a Comment