Štvrťstoročná láska

Je sobota, 30. január 1988. Mladá hnedovláska sa opiera o otvorené vchodové dvere jedného z petržalských panelákov, vyzerá zamyslene, zjavne na niekoho čaká. Okolo nej do vchodu vchádza postarší pán, nespúšťa z nej oči a zoširoka sa na ňu usmieva. Hoci ľudia boli vtedy zdvorilejší, takýto výrazný záujem od cudzieho človeka bol predsa len trochu podozrivý. „Čakáte na niekoho, slečna?“ prihovorí sa jej. „Ále, zabudla som si doma kyticu.“ Až vtedy jej vlastne dopne, prečo sa na ňu pán tak prenáramne usmieval. Predsa len nie každý deň stretnete vo vchode svojej bytovky dievča vo svadobných šatách.

Dnes je to presne 25 rokov. Krásne číslo. Štvrťstoročie, ktoré strávili bok po boku, ľúbiac sa, keď bolo všetko krásne aj veselé a aj vtedy, keď to také ľahké nebolo. Ďakujem Bohu za to, že tá studená januárová sobota vyšla presne tak ako mala a že v ten deň vznikol malý súkromný vesmír, vďaka ktorému existujem a ktorý ma už 24 rokov vytvára a definuje, obohacuje, povzbudzuje. Ďakujem za domov, kde to, že máme každý deň na stole teplé jedlo je prejavom lásky a akousi tichou zárukou bezpečia. Ďakujem za porozumenie a to, že vedia, aká som a napriek tomu ma ľúbia. Ďakujem za modlitby, v ktorých sa za mňa každý deň prihovárajú k Bohu. Ďakujem za vedomie, že tu pre mňa vždy budú s otvorenou náručou, nech by sa stalo čokoľvek. Ďakujem za podporu v tom, čo robím.

Veľmi vás ľúbim, drahí rodičia a hoci som teraz ďaleko, aspoň takto posielam svoje objatia a prianie, nech naďalej s láskou stojíte jeden pri druhom a nech spolu prežijete ešte veľa, veľa krásnych rokov.