Student Supper fun

Každú nedeľu počas univerzitného termu máme po večernom service o šiestej ešte student supper pre študentov. Všetci sa presunú zo St. Helen's do asi 500 metrov vzdialeného St. Peter's, kde si okolo ôsmej dajú spolu niečo veľmi jednoduché na večeru (za 1 libru to nič iné ako niečo jednoduché byť nemôže) a potom od štvrť na deväť máme ešte asi hodinku nejaký program - väčšinou krátke slovo na nejakú tému spojenú s diskusiou okolo stolov, časom na otázky alebo niečo podobné.

Mňa sa táto akcia týka nielen preto, že som súčasťou tímu, ktorý sa stará o študentov a trávi s nimi čas na všetkých ich akciách, ale aj preto, že tú jednoduchú večeru, ktorú majú musí niekto navariť. A ten niekto som každú druhú nedeľu ja. Teda, nie som sama ale šéfujem tímu trochu študentov, ktorí mi pomáhajú.

Keď sme na začiatku roka mali celodenný tréning o hygiéne nárabania s jedlom, ešte som nevedela, že mi pripadne táto úloha a tak som z toho mala strašnú haluz. Ako všetky pravidlá, aj pravidlá týkajúceho sa narábaniu s jedlom sú v Británii nafúknuté do šialených rozmerov. Pravidlá na to, aké jedlo môže byť v chladničke umiestnené na akom mieste, koľko stupňov musí mať jedlo, aby sme ho ešte mohli podávať, koľko stupňov musí mať, aby sme ho už mohli odložiť do chladničky a milión ďalších detailov. Teplomer, ktorý meria teplotu vo vnútri je strašne haluzná vecička.

Každopádne, váha všetkých tých pravidiel na mňa dopadla až keď som sa dozvedela, že sa ma ich dodržiavanie bude týkať, keďže budem raz za dva týždne variť pre približne 80 až 100 ľudí. Každý, kto ma čo i len trochu pozná, vie, že ja som jedna z najhorších ľudí, ktorých vôbec mohli na túto úlohu vybrať. No čo už. Prvý term som z toho mala dosť stres, vždy, keď som mala variť, lebo všetko sa robí v dosť veľkom časovom strese. Predprípravy musíme spraviť za 15 minút pred servicom, reálne varenie za 15-20 minút po ňom. A to všetko v najminiatúrnejšej kuchyni určenej pre masové varenie, akú ste kedy videli. 

Tento term je to už o dosť lepšie, už sme si vytvorili systém, všetko funguje už viac-menej v pohode, takže už z toho nemám až taký stres. Ale dnes sme teda mali celkom zábavu, lebo sme mali guest speakera z Ameriky plus nejakých hostí z konferencie pre mladých kresťanských medikov a tak sa nám  podarilo minúť všetko jedlo takmer presne na porciu. Respektíve, keby sme nenašli zvyšné zemiaky z minulého týždňa, tak by nám to celkom nevyšlo. Bolo to tesné, ale nakoniec sa najedli všetci. Odfotila som len jednu fotku, chcela som, aby ste videli, aké to dnes bolo natrieskané, neviem, či to reálne na tej fotke vidieť a ani nie je práve najostrejšia, ale keďže žiadnu inú nemám, tak bude musieť postačiť táto.

A nakoniec, keď sa všetci najedia je mojou úlohou zrátať peniaze, ktoré za jedlo zaplatili (samozrejme, musím mať pri sebe jedného svedka, aby mi všetci verili, že si nič z tých peňazí neberiem :P), musím vyplniť papieriky pre tety účtovníčky a potom to všetko odniesť do sejfu. To ale znamená, že okolo pol desiatej večer musím sama chodiť po veľkom prázdnom tmavom kostole. Niekedy je to celkom creepy. 

Takže aj toto je súčasťou môjho života a mojich povinností tu. Človek ani nečaká do čoho všetkého ho tu namočia :D