Skúškové po anglicky

Ospravedlňujem sa za to, že príspevky na tomto blogu sa za posledné obdobie dosť zriedili, ale boli na to vysoko objektívne dôvody. Skúškové. O esejách som už čo-to písala, bolo ich veľa, ale napísala som všetky a odovzdala som všetky načas. Väčšinu esejí som musela odovzdať v prvý deň tretieho termu - po našom skúškového obdobia. Oni tu majú akademický rok rozdelený na tri termy, z čoho počas prvých dvoch sa len učí a chodí do školy a nie sú žiadne skúšky a potom tretí je šesť týždňov, počas ktorých sú skúšky zo všetkých predmetov, na ktoré ste chodili počas oboch termov. 

Ja som to mala o kúsok jednoduchšie, keďže som tu bola len počas druhého termu a teda som potrebovala uzavrieť len štyri predmety. Tri z nich budú hodnotené len esejami. Tie bolo treba písať cez päťtýždňové veľkonočné prázdniny a odovzdať ich prvý deň skúškového. Dostali sme varovný mail, aby sme si nechali dostatok času na samotné odovzdanie esejí, keďže v ten istý deň malo deadline hrozne veľa ľudí, všetky práce sa odovzdávali na jednom mieste a bolo potrebné priniesť ich osobne a fyzicky.

Tak to bol môj prvý zážitok s anglickým skúškovým, keď som 3. mája s teplotou (áno, skvelý čas na chorobu) stála 45 minút v rade na odovzdávanie prác. Radosť. Spolu so mnou tam bolo kopu ľudí, ktorí odovzdávali eseje, ale aj dizertačné práce - bakalárky. Každý z nás musel ku každej práci vypísať také zložité tlačivo, kde sme samozrejme museli podpísať, že naša práca nie je plagiát a ak by náhodou bola, budeme za to niesť následky :) Naspäť som dostala papierik, ktorý môžem použiť ako dôkaz, keby sa náhodou moja esej stratila, že som ju naozaj odovzdala, dátum, pečiatka, všetko, čo treba :)

Po tom, ako som si dva predmety uzavrela v prvý deň skúškové, vrhla som sa na písanie poslednej eseje, ktorú som zmákla za jeden deň a bola som za to na seba megahrdá, lebo som sa už vycvičila teda poriadne. Nie že by to bol práve najlepší spôsob, ako písať eseje, ale keďže som to musela za ten deň dať, tak som fakt nemala veľmi na výber a musela som zabrať. Som teda fakt zvedavá na výsledok.

Potom prišla ku mne Rebeka, na ktorú som sa veľmi tešila. Jediný problém bol, že počas jej pobytu v Londýne som mala poslednú (a vlastne jedinú) skúšku, na ktorú som sa teda nemala moc kedy učiť. Čítala som si prednášky cestou na výlety a z výletov alebo večer, keď Rebeka varila večeru. Príliš som sa tomu učeniu teda nevenovala a dosť som sa tej skúšky bála, ale v princípe nešlo o nič veľmi dôležité, lebo som zistila, že keď to náhodou nespravím, tak sa úplne nič nestane. Tak som bola pomerne pokojná, keď som na ňu v utorok šla.

Skúška samotná bola celkom zážitok. Mali sme ju v nejakom divadle, asi 15 minút od školy a to som ešte bola na tom dobre, lebo miesta, kde sa robia skúšky sú rozhádzané po celom Londýne. Sú to špecificky upravené veľkokapacitné miestnosti, kde je rozložených 100-150 stolov, pri ktorom každý sedí sám. Na začiatku sme si museli nájsť číslo stolu, ktoré nám bolo dopredu pridelené. Ja som mala 83. Keď nás pustili do miestnosti, tašky sme si museli dať k zadnej stene, mobily vytiahnuť, vypnúť, vložiť do plastového sáčku, ktorý mal každý pripravený na stole a položiť pod stôl na zem. Na lavici sme mali papier s pravidlami, čo sa môže robiť v miestnosti skúšky a čo nie, ktoré predmety sú dovolené a ktoré nie a tak. Strašne vážne to všetko bolo. Skúšku spolu so mnou robilo asi 99 ďalších ľudí zo 4 rôznych predmetov. Väčšina z nás mala 3 hodiny času. Skúška bola písomná.

Tá moja skúška bola z psychológie vo vzdelávaní. Spočívala v tom, že z 9tich otázok sme si mali vybrať 3 a na tie odpovedať. A povedať k danej téme najviac ako sme schopní. Mali sme na to desaťstranový A4kový zošit a komu by nestačilo, mohol si vypýtať ďalšie strany. A teda, bolo ich dosť, ktorým bolo 10 strán málo. Ja som si zaumienila, že musím o každej otázke napísať aspoň dve strany, to bolo maximum, čo som zo seba vedela vyžmýkať, tak uvidíme, či to bude stačiť. Najzaujímavejší fakt, ktorý som zistila bol ale ten, že tie otázky boli celkom ľahké. Úplne si viem predstaviť, že by sme veľmi podobné zadanie písomnej skúšky dostali aj na Slovensku. Dokonca si viem predstaviť aj rovnaké. Lenže problém je v tom, že inštrukcie na Slovensku by zneli, že máme zodpovedať všetkých 9 otázok, za 60 minút, stručne jasne výstižne. A skutočná challenge teda je naozaj to, vedieť o nejakej téme dostatok informácií na to, aby sme o nej vedeli písať veľa a dostatočne fundovane. 

Ďalšia vec, ktorú som si uvedomila bola, že štýl učenia sa na anglický typ skúšky je úplne iný ako typ učenia sa na slovenský typ skúšky. Keďže slovenské skúšky vyžadujú stručnosť, často sa zameriavajú na fakty, to asi všetci vieme. A tie sa treba učiť. Presne. Naopak tu, treba téme rozumieť a vedieť o nej veľa. No človeku sa to dostáva do hlavy oveľa jednoduchšie. Veľa vecí, čo som na tej skúške písala som si pamätala ešte z prednášok, alebo z toho, že som si raz prečítala poznámky, ktoré nám k prednáškam učitelia dali. Som si istá, že kedy som si ku každej téme prečítala zopár odborných textov v knižnici, tak by som totálne excelovala. Bez toho, aby som sa musela drviť fakty, roky, mená. Ach, závidím týmto anglickým študentom.