Pôvodne som si hovorila, že posledný týždeň v Londýne, to je trochu škoda, ísť na tri dni mimo, do Milton Keynes. Teraz som ale úplne rada, že som tam šla.
V utorok ráno ma zobudil spev vtákov a slnečné svetlo o 5:35 ráno. Bola to pre mňa vec tak nevídaného charakteru, že ma to vôbec nenaštvalo. Keď človek polroka býva v izbe, kam sa denné svetlo nedostane, normálne aj zabudne, aké je to, keď prvé čo každé ráno vidí je slnečné svetlo. Skvelý pocit. Okrem toho to bola výborná vec aj preto, že to vyzeralo nádejne, že Lifepath, ktorého väčšina aktivít sa odohráva vonku, nebude mať nakoniec až taký tragický priebeh.
My so Simonom a ešte zopár ďalších sme dorazili do Elstow o 7:30, čo je pre Angličanov zjavne hlboká noc. Chystali sme ešte nejaké veci, ktoré sa deň predtým pre vietor a dážď pripraviť nedali a o hodinku neskôr prišiel celý tím dobrovoľníkov, bol ranný meeting a tak. Autobusy s deťmi začali prichádzať okolo 9:30 a celý program začal okolo desiatej. Ja som sa Simona pýtala, či potrebuje s niečím pomôcť a on povedal, že má pre mňa zopár malých úloh, ale že hlavne si mám zobrať foťák, ktorý priniesol a fotiť. “Dúfam, že s tým budeš vedieť robiť, lebo ja fakt netuším ako ten foťák funguje.” Našla som obal, ktorý doniesol, otvorím ho a pozerám Nikon zrkadlovka s brutálnym objektívom, že no pekne. Tak som si ho zavesila na krk a fotila som :D Celý deň sa ma ľudia pýtali, či som oficiálna fotografka, lol :D Jedinou nevýhodou bolo, že keď som fotila veľkým foťákom, tak som potom zabúdala na môj malý a nemala som veľa môjho súkromného dôkazového materiálu, o ktorom som dostala od Natálie príkaz ho zaobstarať. Nakoniec sa to ale vyriešilo tak, že všetky fotky, ktoré som nafotila, som si hodila aj k sebe do počítača, lebo moja čítačka vedela tú kartu prečítať, tak teraz mám z celého Lifepath veeeeeľa fotiek :D
Fotenie bola skvelá príležitosť, ako sa ísť pozrieť na všetky workshopy, čo sa počas dňa diali, tak som si celú akciu tak poriadne zažila. Keby niekto nečítal minulý blog, tak celé to bolo interaktívne predstavenie života Johna Bunyana, ktorý napísal Cestu pútnika. Boli tam úplne rôzne stanovištia – kreatívna modlitba, workshop pletenia, kvíz o Bunyanovom múzeu, možnosť zahrať si hry, ktoré Bunyan hral ako dieťa presne na tej lúke, kde sa to celé odohrávalo, workshop, kde sa decká naučili hrať jednu pieseň, ktorú Bunyan napísal na zvončekoch (handbells), dramatický workshop, tanečný...no proste všetko od výmyslu sveta.
Na konci si všetky skupiny prešli celú Cestu pútnika, od evanjelistu sa dozvedeli, že sa majú držať úzkej cesty a tak prešli všetky nástrahy – odbočku na širokú cestu, pod krížom zložili svoje bremená, potom nasledoval vrch ťažkostí, dolina tône smrti, ateista, ktorý im hovoril, že ich v cieli nič nečaká, lákadlá zábavy a keď tomu všetkému odolali, nakoniec sa všetci šťastne dostali do večného mesta. Odišli okolo tretej poobede a my sme ešte zostali baliť veci, ktoré sa zase ďalšie ráno vybalujú pre ďalšiu várku detí.
Potom ma Simon previedol mestom, kde býva – Olney (aspoň myslím, že sa to tak volá). Narodil sa tam John Newton, ktorý napísal Amazing Grace, takže som si vypočula ďalší príbeh z anglickej histórie, videla dom, kde býval, kostol, v ktorom kázal aj hrob, kde je pochovaný. A anglický vidiek. Nádherné lúky, riečky, polia, všade samá zelená a obrovské domy, v ktorých bývajú ľudia, ktorí dennodenne cestujú do Londýna za prácou.
Večer ma Simon odviezol do Milton Keynes, kde som spala druhú noc u Prince-ovcov, rodiny, ktorá začala robiť anglické campy na Slovensku pred 11 rokmi. Videla som ich naposledy v roku 2008, ale mrte som sa tešila, že ich uvidím. A keď som sa dozvedela, že na večeru prídu ešte aj Les a Sue, ďalší pár, ktorý s nami bol niekoľko rokov na letných táboroch, tak to som sa potešila ešte viac. Jáj, to bolo také super. Večera v spoločnosti štyroch 50tnikov a ich skvelých príhod nemala chybu. Všetkým bolo ľúto, že už nechodia na Slovensko tak ako zvykli, všetci štyria majú Slovensko nehorázne radi. Ale tie ich príhody. Bezchybné. Nehorázne som sa bavila. A oni ešte viac, keďže to boli ich sppoločné spomienky a zážitky. Mať takýchto priateľov, ktorí budú do nekonečna spomínať na to, ako si ma pamätajú z prvého kempu, keď som mala 11, je jednoducho strašne super. Takže nakoniec som fakt rada, že som do Milton Keynes šla, že som absolvovala všetky tieto návštevy a mala sa proste krásne. Myslím, že v Londýne by som tie dni lepšie nevyužila.
No comments:
Post a Comment