Prečo sa v Regent´s Parku nedá nezablúdiť

Najviac ma tu fascinujú tie nekonečné možnosti čo sa týka toho, ako využiť čas. Veľkú väčšinu času nie som viazaná nikým a ničím. Okrem tých ôsmych hodín týždenne, čo trávim v škole a dvoch pravidelných zborových akcií, nemám na práci vlastne nič. Jasné, musím sa aj trochu učiť, ale nie je toho veľa ani nejak strašne náročné, takže je to celkom príjemná mozgová činnosť, prečítať si nejakú tú kapitolu na sociolingvistiku, alebo knihu na literatúru.

A potom si môžem fakt doslova robiť čo chcem. Vôbec to nemyslím v takom rebelskom slova zmysle, skôr je to naozaj fascinujúce, lebo doma som v živote takýto stav nemala. Doma mám nalinkovaný každý deň, milión plánov a akcií a ľudí a tu nič. Tu nie sú ani ľudia, s ktorými som sa dlho nestretla a mala by som sa. Nie sú tu žiadne klasické miesta, programy, akcie, nič. 

Snažím sa teda využívať ten čas, čo najlepšie. Napríklad v pondelok nám odpadlo pozeranie filmu, lebo sme akosi nevedeli nájsť titulky a pozerať bulharský film v originále by nám všetkým bolo nanič, tak sme sa na to vykašlali. Zrazu som mala v programe dvojhodinovú dieru, tak že čo budem robiť. Škoda, že sa slovami nedá ten pocit opísať dostatočne, také to, že ok, teraz môžem ísť kamkoľvek len chcem. Pondelok bol krásny slnečný deň, tak som sa vybrala do Regent´s Parku, ktorý by mal byť celkom blízko školy. Bolo už tak pol piatej, takže slnko už skôr zapadalo ako svietilo. Regent´s Park je asi 20 minút pešo od školy, takže fakt blízko. Je to jeden z najväčších parkov v Londýne a je tam fakt krásne. Aj teraz v zime. Kvety síce nie sú, ale fontány fungujú a zelene je tam tiež dosť. Záhodou ale je ako je možné, že je jedno, koľkokrát človek už v tom parku bol, vždy tam zablúdi. Lebo on je fakt obrovský. A pretínajú ho aj cesty, kde normálne chodia autá a tak. No a pri každom východe sú mapy. Lenže ja som vždy mala podozrenie, že tie mapy sú celé zlé :) A teraz som si to potvrdila. Ja som síce o sebe vždy tvrdila, že mám otrasný orientačný zmysel, lenže pomaly začínam byť presvedčená o opaku. Za ten mesiac, čo som v Londýne som sa nestratila ani raz, úplne bez problémov dokážem čítať z mapy, rozoznávam, na ktorú svetovú stranu práve idem, no proste celkom v pohode. A teraz zrazu stojím pred mapou uprostred Regent´s Parku, rozmýšľam ktorými chodníkmi som kráčala (lebo ja som šla len tak, za nosom, kam sa mi páčilo...) a potom som sa pozrela na nápis You are HERE a fakt mi nebolo jasné, ako som sa tam dostala. Neexistovalo žiadne logické vysvetlenie na to, aby som naozaj bola na tom mieste, na ktorom som podľa mapy bola, tak som usúdila, že tá mapa je nanič a podľa vlastnej pamäte a orientácie som sa vybrala smerom, o ktorom som si myslela, že by som ísť mala a čuduj sa svete, aj som trafila tam, kde som chcela. Takže chyba nebola v mojom prijímači :D To len tie mapy v Regent´s Parku sú jednoducho hlúpe.

Po vyše hodinovej prechádzke som sa vrátila do školy a šla som na Christian Union, ktorá bola dôležitá hlavne preto, že som sa tam zoznámila s Lindsay. Lindsay je z Nebrasky. Je prváčka na UCL. A keď bola na strednej, tak bola na ročnom výmennom pobyte, ako aj kopa iných stredoškolákov. Lenže ako som už povedala Lindsay je z Nebrasky. Čo je totálny koniec sveta. To netvrdím ja, to mi povedala ona sama. A keďže je z Nebrasky, veľa toho o svete nevedela. Tak v agentúre povedala, že je jej úplne jedno, kam na tú výmenu pôjde. Proste chcela vypadnúť. A tak ju agentúra poslala do Košíc. :D A Lindsay študovala rok na bilingválnom gymnáziu v Košiciach :D :D Keď počula, že som zo Slovenska, tak bola strašne nadšená a ja som bola tiež nadšená, hoci som fakt nechápala ako je to možné, že táto story je pravdivá, ale Lindsay mi každou vetou dokazovala, že je :) Totálne som cítila závan domova, keď sme sa rozprávali o Slovensku, o Kofole, o haluškách, o hokeji, o tom, ako jej hostiteľský tatinko chcel pripraviť niečo špeciálne na Veľkú noc, tak ju zobral do McDonaldu :D A o tom, že sa jej páčila Bratislava, ale v Košiciach to radšej nahlas nehovorila :) Dohodli sme sa, že pôjdeme spolu do česko-slovenskej reštaurácie tu v Londýne, lebo že ona si hovorila, že tam strašne chce ísť, ale nemá tam ísť s kým, keďže to nikto nedokáže dostatočne oceniť. No ja to teda oceniť dokážem!!! :)

Dnes som zase využila svoje možnosti robiť čokoľvek a šla som na jednu prechádzku zo sprievodcom, ktoré sú zadarmo. Je to také, že ľudia sa o jednej poobede stretnú pred určenou stanicou metra a odtiaľ sa ide asi na 45 minút do okolia a sprievodca k tomu rozpráva nejaký zaujímavý historický príbeh alebo niečo také. Ja mám samozrejme také veci hrozne rada, tak keď som to včera našla, tak si hovorím, že nemám, čo robiť, pôjdem tam. A aj som šla. Bolo nás tam asi 30-40, 90% dôchodcovia :D :D Strašne som sa bavila sama na sebe asi celý čas, keď som ich pozorovala ako si robia poznámky a ako si značia do mapy kadiaľ ideme. Tak trochu som sa pýtala samej seba, že čo tam vlastne robím, ale veď to som typická ja, nie ? :D Inak to bolo hrozne super, lebo Londýn je síce krásny, ale keď človek nič nevie, o histórií, ktorá za tými budovami je, tak mu to nič nepovie... Táto walk mala tému o Jackovi Shepardovi, zlodejovi z 18. storočia, ktorému sa podarilo 4x ujsť z väzenia. Na piatykrát ho popravili. :P Bola to len prvá polovica, druhá je v piatok na obed, tak jasné, že idem aj tam :D