Deň, ktorý si navždy zapamätáme ako...

...deň, kedy sme zažili asi najväčšie haluze v Londýne doteraz ešte aj keď počítam všetky predchádzajúce návštevy. Najprv bola nezaujímavá časť doobeda, kedy sa holky vysťahovali z Velehradu a šli si odložiť kufre ku mne, čiže sme sa prevážali z jednej strany Londonu na druhú a zase späť, lebo ešte sme sa vracali do obchodíkov v Notting Hille, ktoré otvárali až o 12tej a tak. Katka s Miškou sa potom vybrali ešte nakupovať a my s Lucu sme sa stretli s Nikou a dali sme si prechádzku po klasických londýnskych miestach, čiže Buckingham Palace, St. James Park, Houses of Parliament, Westminster Bridge, London Eye. Zážitky začali hneď na začiatku, pofotili sme si Buckingham Palace a pokračovali sme našou už zaužívanou trasou cez St. James´ Park, v ktorom je také jazierko, pri ktorom žije hrozne veľa vodného vtáctva. Na jednom mieste bol väčší hlúčik ľudí, tak sme sa prišli pozrieť, že čo sa tam deje a tam bol obrovský pelikán, ktorý úplne pózoval fotografom. Tak sme si povedali, že aj my si ho ideme odfotiť a zrazu sa pelikán začal prechádzať smerom k nám. Úplne sme sa na ňom smiali, že ako sa predvádza, Lucka ho cvakala, keď už bol úplne pri nás za takým plôtikom, keď zrazu pelikán zamával krídlami a úplne na nás zaútočil!!! My sme najviac zvrieskli a uskočili sme, samozrejme, že sme vrazili do ľudí, ktorí šli práve okolo a všetci sa poriadne zabávali na nás. Ale strašne sme sa zľakli :D

Toto ho Nika odfotila práve ako na nás útočil, my sme stáli úplne pri tom plôtiku!!

Radšej sme teda šli ďalej. Pri Houses of Parliament sme sa fotili mrte dlho, lebo krásne svietilo slniečko, tak sme sa fotili s anglickými telefónnymi búdkami aj s Big Benom a potom nás Nika zaviedla na takú stranu, kde sme s Lucu nikdy neboli, tak sme sa tešili z nových pohľadov a naše Londýn milujúce vnútra mali sviatok :D Cestou späť sme sa odfotili s takým tým policajtom so smiešnym klobúkom:

Už sme boli dosť zničené, lebo hoci to vyzerá, že sme ešte nič poriadne nerobili, už boli asi tri hodiny poobede. Tak sme sa rozhodli, že sa odvezieme busom na Trafalgar Square, nájdeme tam niekde nejaký Starbucks a dáme si kávičku a oddýchneme si. Tam sa od nás odpojila Nika a my s Lucu sme sa teda vybrali  hľadať Starbucks. No najprv sme sa šli prejsť trochu po Trafalgar Square. Bolo tam hrozne veľa ľudí, sme sa čudovali dosť. Až keď sme prišli bližšie, tak sme zistili, že to sú všetko Egypťania oslavujúci odstúpenie Mubaraka. Všade samé egyptské vlajky, všetci super natešení, tak sme sa tam okolo nich prechádzali a zrazu za Luckou prišiel taký ujo, že či neodfotí jeho rodinu. Lucu, že jasné, tak jej dal dva foťáky a oni sa tam nastavili, Lucu ich fotila a asi 10 ďalších ľudí sa tam hneď zbehlo a fotilo ich na vlastné foťáky, tak ako ja na Luckin:

Potom sme sa už fakt vybrali hľadať ten Starbucks, ktorých je predsa v Londýne päťstotisíc a sú na každom rohu. A tak sme šli rovno za nosom a na prvej uličke sme nenašli, tak sme sa vrátili späť a skúsili sme ďalšiu uličku a zase nič. To sme už začínali nechápať a začínali sme byť aj celkom zúfalé, lebo nás boleli nohy a boli sme hrozne hladné. Tak sme si povedali, že sa zvezieme busom na Piccadilly Circus, že tam predsa niečo musí byť. A na Piccadilly zase milión ľudí, tak sme zase pozerali, že čo sa to tam deje. A tam bola taká band bubeníkov a trubkárov, úplne čudne boli poobliekaní, ale strašne dobre hrali a ľudia tam normálne na ulici tancovali, úplne super atmosféra tam bola. Teraz som vygooglila, že to bola nejaká valentínska párty:

Tak sme zase mali dobrú náladu, ale bolesť nôh a hlad sa len stupňoval, tak sme zase šli, že teraz už fakt musíme niečo nájsť. Lenže na Piccadilly ústi asi sedem uličiek a evidentne sme si vybrali tie nesprávne. Ale nakoniec sme to neľutovali, lebo ako sme tak išli, zrazu sme zablúdili na Leicester Square, kde sme nikdy ešte neboli s Lucu, tak sme si hovorili, že super, že sme zase objavili niečo nové. Ale stále žiadny Starbucks. A zrazu vidíme šípku, že China Town, tak si hovoríme, že veď keď už sme tu, tak sa tam poďme pozrieť. A to bolo to najsprávnejšie rozhodnutie. Celé China Town bolo vyzdobené nádherne, lebo ešte stále trvá Chinese New Year, tak sme úplne nechápali z toho, aké to bolo krásne:

China Town je plné obchodíkov s čínskym jedlom a samozrejme plné čínskych reštaurácií. Keďže bolo už skoro päť hodín a Lucka nejedla od rána nič a ja len pol malej bagety, tak sme boli už totál hladné. Tak sme si povedali, že keby sme našli nejakú lacnú čínu, tak že si dáme. Pozerali sme sa na menu niekoľkých reštaurácií, ale vždy sme tak sklamane odišli, lebo to nebolo to čo sme hľadali. Už sme aj odísť chceli, keď zrazu, že Eat All You Can reštika, kde sa dalo jedlo zobrať so sebou za polovičnú cenu. Tak sme sa opýtali vnútri, či si fakt môžme zobrať koľko chceme za tú cenu a keď nám čašník povedal, že áno, tak sme skoro vyskočili od šťastia. Asi 10 minút sme si nakladali zo všetkých možných čínskych dobrôtok, nudle, ryža, mäso, zelenina, všetko cez seba :D Úplne kopcom sme si naložili a vyšli sme pred obchod, že hm, kam to ideme zjesť. Tak sme prešli asi 5 krokov a tam sme našli takú okennú rímsu a tam sme si to dali, úplne jedno nám bolo, čo si o nás ľudia mysleli, ale bolo to absolútne najlepšie na svete:

Úplne spokojné s plnými bruškami a plné zážitkov sme sa autobusmi doviezli zase do Notting Hillu, kde sme sa stretli s ostatnými babami a kde som ešte na záver tohto úžasného dňa našla obchod so slovenskými vecami, kde som úplne vykrikovala, keď som videla, čo všetko tam majú a kúpila som si Dru tyčinky a Kofolu bez cukru, lebo normálnu nemali a táto bola síce hnusná, ale bola to Kofola!!!