Kráľovská svadba na vlastné oči. Takmer.

Kto ma pozná, vie, že mám hrozne rada davy ľudí, udalosti, ktoré sa neopakujú veľakrát za život a keď môžem tie veci zažiť "live". Práve pre tieto dôvody som si predsa nemohla nechať ujsť dnešnú kráľovskú svadbu, keď už som zrovna počas nej v Londýne. Ale sama by som tam predsa nešla, to by bola totálna nuda. Zopár ľudí z IGG malo chuť na nejakú akciu tiež a keďže ja som už dávno stanovená za organizátora, tak sa všetci už automaticky spoliehal na mňa, že vymyslím, čo budeme robiť. Dala som im síce na výber, ale nikto sa nemal k tomu, že by vyjadril nejaký názor :P

Moja pozeracia crew :)

Nakoniec sme sa dohodli, že sa stretneme ráno, budeme sa snažiť dostať sa k ceste, ktorou pôjde procesia, aby sme to celé videli "na vlastné oči" a keď zistíme, že to tam už je beznádejne plné, tak budeme mať ešte dosť času na to, aby sme sa dostali do Hyde parku, kde bude najväčšia párty a kde bude pozerať najviac ľudí. To bol plán. Stretávali sme sa o 9tej pri stanici Green park, ktorý je najbližšie k Buckinghamskému palácu. Keďže som predpokladala, že doprava bude šialená, dala som si trochu viac času. Odišla som z domu o 8mej. Hlavná cesta, pri ktorej bývam bola totálne vymretá. Keďže v Británii bol dnes sviatok, všetky obchody boli zatvorené, ulica fakt prázdna. A rovnako aj metro, ktoré by v tom čase v normálny pracovný deň bolo preplnené. Veľmi podozrivý pokoj.

No nie sú krásni?

Sranda začala, keď z poloprázdneho vlaku vystúpilo 70% ľudí, ktorí v ňom boli na tej istej zastávke ako ja. Trapas bol, že som tam bola takmer o polhodinu skôr. Chvíľu mi trvalo, kým som sa dostala zo stanice von, kde sme sa mali stretnúť a tam pri východe z metra som sa oprela a čakala. Bavila som sa pozorovaním nekonečného prúdu ľudí, ktorí z metra vychádzali. Vlajky všade, ľudia všetkých vekov, rodičia s maličkými deťmi aj starí ľudia, a všade ten istý obrázok Williama a Kate. Aby som zabila trochu čas, začala som tých ľudí rátať. Stratila som sa pri čísle 450, pozerám na hodinky... prešlo 5 (slovom päť!!) minút. Stála som tam 25 minút. Takýmto tempom okolo mňa za ten čas prešlo okolo 2500 ľudí. A to ja som vôbec nebola medzi prvými čo prišli, ale ani medzi poslednými...

Decká tentokrát zázračne nemeškali a 9.05 sme už boli všetci. Vybrali sme sa krížom cez Green Park smerom k Buckinghamu, no dostali sme sa len k bariéram. Dozvedeli sme sa, že všetky vchody k ceste procesie sú už uzatvorené a nikto sa tam už nedostane. Čo znamená, že väčšina ľudí z toho davu, čo ste videli v telke tam nocoval (niektorí vraj aj 5 dní!!!!), alebo museli doraziť mrte skoro. Takže rozhodnutie bolo spravené za nás a keďže aj v Green Parku bola obrazovka, rozhodli sme sa, že sa už nejdeme presúvať do Hyde Parku, ale zostaneme tam.

Dav

Dobre sme urobili. Našli sme si ešte miesta na sedenie, aj keď to bolo dosť náročné, ale podarilo sa. Vybalili sme si svoje piknikové zásoby a čakali ešte hodinu na začiatok svadby. A bola to paráda. Park bol kompletne plný, mohlo tam byť 10000 ľudí, možno aj viac. Vždy keď sa niekto dôležitý objavil na obrazovke (rozumej William, Kate alebo kráľovná), všetci začali mávať vlajkami a kričať. Nad hlavami nám lietali novinárske helikoptéry, lebo sme sa fakt nachádzali od Buckinghamského paláca asi tak 700 metrov, tak sme sa cítili takmer ako v centre diania. Istú časť svadobnej ceremónie, tú úvodnú, keď kňaz povedal päť viet a potom keď si dávali manželské sľuby, púšťali nahlas po celom Londýne. Neviem, síce z čoho, ale ozývalo sa to z každej strany. Šupa. No a potom nakoniec samozrejme: "God save the Queen." Všetci stáli, vlajky viali, čo vám poviem... :)

Keď sa celá procesia vrátila späť do Buckinghamu a dozvedeli sme sa, že na balkónový bozk by sme si museli počkať ešte hodinu, rozhodli sme, že už radšej pôjdeme. A zase sme dobre urobili, lebo až pri odchode sa naozaj ukázali tie davy, čo tam boli. Vyjsť z parku bola celkom náročná úloha... A potom sa dostať k nejakému najbližšiemu metru. Ľudia totálne ignorovali nejakú premávku a všetci chodili po ceste. Chudákom taxikárom, čo sa predierali davom ľudí, som skutočne nezávidela. Nakoniec mi cesta domov trvala vyše hodinu a pol. Takže tak. Zážitok mám :)

Týždeň v kobke končí!!!

Je štvrtok večer a ja sa už najviac teším na zajtra. Lebo konečne vypadnem z domu! Posledný týždeň som strávila písaním nekonečného množstvá esejí. Nemôžem sa veľmi sťažovať, lebo toto bol asi jediný týždeň za posledné štyri mesiace, čo som skutočne makala do školy. Všetko, čo sme robili počas semestra bolo príjemne zvládnuteľné a nie nejako hrozitánsky zaťažujúce. Lenže keď som prišla zo Spring Harvest, dozvedela som sa, že mám písať o dve eseje viac ako som čakala a mala som pred sebou ešte Laurinu návštevu, takže som prakticky začala makať až keď Laury odišla minulý utorok. 

O vývoji do nedele som už písala. Odvtedy to so mnou bolo ale oveľa horšie. Počasie sa pokazilo a tak sa už nedalo chodiť písať do parku a tak som proste nemala na výber a musela som sedieť v mojej milej kobke. Mojich šesť metrov štvorcových bez akéhokoľvek prísunu denného svetla sa inak ani nazvať nedá. A je to teda trochu psycho. Neviem, z čoho mi prepínalo najviac, či z toho, že som toľko sedela za compom a písala alebo z toho, že už vyše štyri dni som sa nerozprávala so živým človekom alebo z toho, že som nebola na slnku. Myslím, že to bola kombinácie všetkého, ale fakt mi čerstvý vzduch a slnečnú lúče chýbali úplne najviac. No a náladu zachraňoval virtuálny svet. Skype, gtalk, facebook, ešte že tam ste, ľudia :)

Ale koniec koncov som bola zo seba celkom prekvapená, lebo asi viete, že ja vždy nestíham a panikárim a tentokrát som panikárila asi len jeden večer, inak som bola celkom bez stresu a do konca som sa držala plánu, ktorý som si stanovila. To sa mi snáď ešte nikdy nestalo :D Momentálne som na tom teda celkom dobre. Na sociolingvistiku mám hotové 3000 slovné portfólio z troch častí, na východoeurópske filmy 2 2500 slovné eseje a na českú literatúru mám napísanú jednu z dvoch 2500slovných esejí. Takže už mi chýba len jedna, ale na ňu mám ešte čas, takže celkom som spokojná. Keď dopíšem tú esej, tak potom už len skúšku z psychológie a mám to. Potom si už len počkať na výsledky. Na prejdenie potrebujem 40%, čo by nemalo byť až také náročné, aj keď tu sa veci určite hodnotia o dosť prísnejšie ako u nás. Tak uvidíme.

A teraz sa už môžem začať tešiť. Začínajú dobré časy. A posledný mesiac v Londýne. 

Veľká noc

Tohtoročná Veľká noc bola z pochopiteľných dôvodov veľmi zvláštna. Človek zistí, že nie je doma práve počas takýchto chvíľ, keď nikde okolo neho, nie sú ľudia a veci, na ktoré je zvyknutý.

V piatok som prvýkrát odkedy som tu šla doobeda do kostola. Osobne som čakala, že bude plný, lebo namiesto troch zhromiek za deň, ktoré bývajú v nedeľu, bolo len jedno na Veľký piatok. Bol mrte krásny deň ako celý týždeň predtým, tak som si dala na seba šaty a totálne som sa tešila z toho krásneho počasia. Vôbec som sa nemusela báť, že kostol bude preplnený, Londýn je na tom ešte oveľa horšie ako Bratislava, asi 80% ľudí sú tu dosťahovalci a všetci samozrejme chodia na sviatky domov. Akože nakoniec sa kostol skoro naplnil, ale aj tak to bolo minimum ľudí oproti tomu, koľko tam chodí každú nedeľu.

Veľkopiatočné zhromko bolo veľmi špeciálne. Na začiatku bola krátka kázeň a potom sa postupne čítal príbeh ukrižovania a po každej časti sa spievala pieseň, väčšinou s organom alebo tak. Bolo to veľmi majestátne. A také, že človek sa skutočne zamýšľal nad tým, čo sa čítalo. Fakt super. A zvláštne to bolo ešte aj preto, že to bolo prvýkrát, čo som v kostole videla iných ako mladých ľudí, lebo večer chodia takmer samí mladí.

Sviatkovanie mi značne kazí škola, keďže momentálne stále pracujem na esejách, ktoré musím dokončiť do tohto piatku. Keďže bolo fakt krásne, tak som si aj v piatok aj v sobotu poobede spravila kávu do mojej Starbucksovej termosky, vzala počítač a prešla sa asi 15 minút do parku, kde som si sadla pod strom, užívala si slniečko a písala. To slnko bolo fakt skvelé, lebo ja som inak stále zavretá v mojej izbe bez okna a denného svetla a potom ma to totálne štve, keď viem, že vonku je krásne... A okrem toho, v parku nemám internet a tak nemám na výber, a proste musím písať, takže je to veľmi efektívne. Bola som tam teda aj v piatok aj v sobotu tak na dve-tri hodinky.

V nedeľu som písala len doobeda, lebo poobede sme mali veľkonočný piknik v Regent´s parku s ľuďmi zo skupinky. Keď som zistila, že skoro nikto neodišiel domov na Veľkú noc a všetci sme medzinárodní študenti, ktorí by inak trávili Veľkú noc sami a okrem toho je krásne počasie, tak som okamžite vyrobila event na facebooku, ktorý sa stretol s veľkým nadšením. I keď som nevedela, čo z toho bude, lebo dosť ľudí dalo maybe attending, nakoniec nás bolo 9, čo bolo úplne fajn. Ale najväčšia sranda na organizovaní niečoho je čítať smsky od ľudí, ktorí píšu, že budú meškať. Mám ich asi 6 :D Mali sme sa stretnúť o pol, a prví ľudia prišli o trištvrte. Mala by som sa tomu prestať čudovať :D Ale mali sme sa super, úplne sme sa najedli, aj keď každý priniesol len niečo malé. Potom sme všetci spolu išli na večerné zhromko, takže to bola veľmi vydarená veľkonočná akcia.

Celkom zaujímavé bolo, keď sme sa rozprávali o veľkonočných zvykoch, nie žeby tie naše boli nejaké výborné, ale na druhej strane som zistila, že v ostatných krajinách sa proste Veľká noc ani neslávi. "Ideme v nedeľu na veľkonočné zhromko a po obede všetky deti dostanú čokoládové vajíčko." Takže tá moja motivácie, že predsa by bolo čudné byť na Veľkú noc sám pre ostatných vôbec nebol až taký relevantný a asi by ich Veľkej noci ani nič nechýbalo, lebo v zhromku boli a z čokoládových vajíčok už vyrástli (okrem toho sme jedno dostali od Becky). Zvláštne.

Zeleno-ružová alebo ružovo-zelená

Máme kúsok cez 160cm, nosíme niekedy topánky veľkosti 37 a inokedy 38, naše krstné mená sa začínajú na rovnaké písmeno, chodili sme 8 rokov do jednej triedy a máme rozdielny názor na krevetové chipsy. A na neveľké prekvapenie nás dvoch, aj na veľa iných vecí. 

Laury za mnou prišla do Londýna, tesne po tom, ako som sa vrátila zo Spring Harvest. Bála som sa, že budem totálne unavená a že štvordňové sprievodcovanie nebudem zvládať. Našťastie Laury tiež neprišla v úplne dokonalej kondícií v prostriedku náročného semestra a neprišla sa zničiť, ale skôr si oddýchnuť. Bola to úplne iná návšteva ako tie predchádzajúce, lebo Laury bývala u mňa. A tak namiesto podlahy v mojej izbe bola na tri dni nafukovačka so spacákom, tri dni som neraňajkovala svoje cereálie sama a tri večery som rozprávala a rozprávala akoby som skúšala či som to ešte nezabudla :D Chúďa Laury :)

Nenáročná bola nielen v tempe, ale aj v požiadavkach ohľadom miest, ktoré chcela vidieť. Výsledkom boli štyri nádherne slnečné skoro-letné dni a objavenie ďalších x-miest, ktoré som ešte v Londýne nevidela. Nie žeby to bolo prekvapujúce, že takých miest je ešte stále milión. Dali sme si správnu dávku múzeí, marketov, uličiek s dennou dávkou Starbucksu.

Najčudnejšie bolo, že som normálne mala pocit, že aj ja som tu len na výlete a že o tri dni letím aj s Laury späť do Blavy. Omyl. Mala by som letieť len k jednému cieľu. Napísaniu všetkých tých esejí, ktorých dátum odovzdania sa až nebezpečne blíži a stav ich vypracovanosti vôbec nie je práve najpozitívnejší. Takže keď sa nejakú tú dobu teraz nebudem ozývať, tak je to preto, že usilovne pracujem. Alebo sa o to aspoň snažím.

A ešte zopár dokonalých záberov z tohto víkendu: http://www.facebook.com/media/set/fbx/?set=a.10150224911923126.344440.597938125&l=18f60c7ccb

Angličtina v praxi

Myslím, že som sa minulý týždeň prvýkrát v živote dostala do prostredia, kde som fakt zažila a otestovala si svoju angličtinu v praxi. A výsledok ma teda parádne sklamal. Doteraz som si myslela, že moja angličtina je na  obstojnej úrovni, aj keď jasné, má svoje medzery a je na mne jasne poznať, že som cudzinec, ale tak rozumiem, všetko v pohode. Omyl.

V Skegness nás bolo skoro 50 stewardov z každého možného kúta Británie, bolo tam kopa Škótov a ľudí fakt z rôznych miest. A to znamenalo, že každý mal iný akcent. To bol čistý zabiják. Strácala som sa v dvoch druhoch situácií. Keď sme niečo robili, bolo nás tam veľa a niekto len tak niečo na mňa zakričal, že ma niekde potrebuje alebo že mám niečo urobiť. Akože nebolo to so mnou nejako strašne tragické, ale tak párkrát sa mi stalo, že som nevedela celkom, čo odo mňa ľudia chcú. Potom si už ľudia, čo pracovali so mnou najbližšie zvykli, že si vždy overili, že či viem, čo odo mňa chcú alebo mi to pre istotu zopakovali dvakrát. A nikto sa na mňa nehneval, keď som náhodou niečo nespravila. Zlatí boli :)

Druhý typ situácií bol, keď som sedela v našej stewardovskej obývačke a bolo tam nejakých 20 ľudí, ktorí sa o niečom rozprávali. Väčšinou som proste vypla (bolo to aj únavou) a fakt som nedokázala sledovať o čom sa bavia. Dosť nanič.

Dôkazom toho, že som si svoju angličtinu skúšala v totálne praktickej situácií bolo aj to, že som zrazu používala hrozne veľa slov, ktoré som síce teoreticky asi poznala aj predtým, ale nikdy som nemala veľmi šancu ich používať a zrazu v kontexte mali jasný zmysel a použitie. Chvíľami som sa cítila ako malé dieťa, keď sa učí jazyk a zaraďuje si slová do správnych kontextov podľa toho ako v tých kontextoch žije. Totálne zaujímavé. 

Prišla som k záveru, že je ľahké rozumieť ľuďom, ako sú učitelia alebo kazatelia, lebo oni chcú, aby im ľudia rozumeli. Je ľahké rozprávať sa s niekým len tak jednotlivo. A je ľahké rozumieť štandardnému anglickému akcentu. A ešte som prišla na to, že Londýn je hrozne medzinárodné mesto a že vlastne mám fakt hrozne málo kontaktu so skutočnými britskými Britmi. 

No nič. Bola to sranda. A poriadna skúška mojich jazykových schopností. A výsledok? Ešte nejaký ten rôčik by som tu musela žiť, aby som sa dostala na ideálnu úroveň... 

Stewardovanie

Sedím v “obývačke” pre stewardov a čakám na svoju poslednú úlohu dňa. Dnes mám “early night”, čiže môžem ísť do postele pred jedenástou. A tak som sa rozhodla, že túto polhodinovú pauzičku využijem na písanie blogu a tesne pred spaním ho pôjdem postnúť.

Keď sme prišli, zopár prvých informácií, ktoré sme dostali bolo, že do konca týždňa budeme neskutočne unavení, že budeme mať plné zuby stoličiek a že do konca Spring Harvest totálne stratíme pojem o tom, aký je deň v týždni a budeme vedieť len, že je Deň 1, 2, 3... Som si istá, že vo všetkých bodoch mali pravdu, keďže k prvým dvom smerujem a posledné sa už naplnilo. Fakt netuším, aký je deň a robí mi hrozné problémy si to rozmyslieť. Ale viem, že momentálne sa blížime k polovici, lebo práve končí Deň 3 a celé SH končí dňom 6.

Naše dni sú celkom náročné. Začíname o 8mej ráno stewardovským meetingom, pred tým musíme stihnúť raňajky (English breakfest – slaninka, fazuľa, vajíčko, toast, pomarančový džús, káva a croissant s džemom, najlepšie na svete!! :)) Prvá akcia začína o 9tej, dvere otvárame o 8:45, takže my tam musíme byť ešte chvíľu predtým. Najbližšia prestávka je potom až na obed niekedy okolo 1nej, stewardi (ako sa to skloňuje?) sa môžu predbiehať, lebo väčšinou sa musíme ponáhľať niekam inam. Ja som našťastie ani včera ani dnes nemala službu na prvom poobednom seminári až na druhom, tak to je taká hodinka voľna. Potom máme večeru (sandwiche, chipsy, ovocie, keksík, jogurt), ktorú konzumejeme o 5tej, a popri tom máme druhý meeting dňa, kedy preberáme veci, čo sa udiali cež deň a riešime tie, čo sa budú diať večer. Večer sú na programe hlavné akcie a ja som v tíme, ktorý má na starosti tú najväčšiu. Každý večer tam príde asi okolo 3000 ľudí. (O tých akciách asi budem písať v inom blogu, ak sa k tomu ešte dostanem...)

Ak zrovna nie sme na nejakej akcii, nerozdávame letáky, nekontrolujeme náramky a nestrážime požiarne východy, tak stopercentne presúvame stoličky. Niektoré miesta, kde sa dejú rôzne akcie sa musia cez deň zmeniť – napríklad v “Jaks” je ráno mladší dorast, tak tam nie sú stoličky, ale poobede sú tam semináre, tak tam treba vytiahnuť 300 stoličiek. Vytiahnuť znamená nanosiť a rozložiť. A to nie je všetko. Večer je tam mladší dorast zase, takže po tých seminároch treba tie stoličky zase zložiť. A posledná akcia je vystúpenie komika, tak tam treba tie stoličky zase rozložiť. To som absolvovala včera. Sranda.

Ale inak je to tu všetko obdivuhodne zorganizované. Všetci stewardi máme jedného šéfa, ktorého som spomínala minule. Potom máme päť šéfov, ktorí majú na starosti rôzne miesta, kde sa konajú všetky možné akcie. No a potom máme šéfa tímu. Pracujeme v trojčlenných tímoch, ja som s francúzkou Sophie (myslím, že sme jediné dve neBritky, ale Sophie už pár rokov žije v Škótsku, tak nepôsobí veľmi zahranične) a s Mickom, ktorý je absolútne úžasný šéf, vždy má o všetkom prehľad, takže sa stačí jeho na všetko pýtať. A vždy mi prepáči, keď mu nie celkom rozumiem, že čo odo mňa chce :P A vyzerá úplne ako Belick z Prison Breaku, ale úplne :D Len je asi tisíckrát milší :)

Celkom zábavná vec bola naučiť sa mená všetkých venues (miest), na ktorých sa prednášky, semináre, workshopy, koncerty, recepcie, bible readingy a neviem ešte aké možné veci dejú. Máme ich tu 23 a stewardujeme vo veľkej väčšine z nich. Po tých pár dňoch tu už nemusím mať so sebou mapu, ale prvé dva dni som z toho mala hrozný chaos, plietlo sa mi Jaks s Reds, Big Top so Center Stage, a netušila som na ktorej strane je Marquee 1, na ktorej Marquee 2 a na ktorej Marquee 3.

No ale nakoniec tento článok nepostnem dnes večer, lebo môj šéf by ma asi zbil, keby ma našiel sedieť na lavičke, keďže ma poslal rovno do postele. A ja som sa ani veľmi nezdráhala. Asi je vám jasné, že spánok je drahocenná a potrebná komodita, keď nie som ochotná obetovať ani 10 minút na to, aby som zistila, čo je nové na facebooku alebo skontrolovala maily. Som tak trochu v inej realite. Ale pokúsim sa to postnúť niekedy v priebehu zajtrajška, aby ste vedeli, že žijem :)

Spring Harvest vypukne zajtra!!!

Dnešným dňom (a kým sa toto objaví na internete už to bude deň včerajší) som odštartovala môj najdlhší anglický výlet. Momentálne sa nachádzam v Skegness na východnom pobreží Anglicka, kde budem najbližší týždeň slúžiť ako dobrovoľníčka v steward teame na kresťanskej akcii, ktorá sa volá Spring Harvest. Misia dnešného dňa doraziť sem a trochu sa tu poobzerať sa mi podarila splniť pomerne úspešne.

Najväčšiu haluz som mala z prvotriedneho príkladu toho, že “Angličania rozprávajú len o počasí”. To je taký ten klasický predsudok a ja som to nejako nikdy nezažila na vlastnej koži. Do dnes. Sedela som po vlaku vedľa tety v strednom veku, mala som na ušiach slúchadlá a pozerala som z okna. Už sme cestovali skoro hodinu. Keď sme odchádzali z Londýna, bolo 23 stupňov a úplne slnečný krásny deň, no počas cesty sa akosi zamračilo a tak mi zostala trochu zima. Ako som si obliekala mikinu, musela som si zložiť slúchadlá. Obliekla som sa a zrazu teta hovorí: “Nejako sa zamračilo.” Normálne mnou myklo. Vravím jej: “No áno a pritom v Londýne bolo tak krásne, keď sme odchádzali.” “Idete na východ?” “Hm, áno.” “Víkend by ale mal byť pekný.” “Áno, podľa predpovede by mal byť pekný...” A to bolo všetko! Ešte asi 10 minút som čakala, či sa teta nebude chcieť ďalej socializovať a nechcela som byť nezdvorilá, tak som si nechala zložené slúchadlá. No téma o počasí bola vyčerpaná a tak si teta vybrala knižku z tašky a pustila sa do čítania. Normálne som neverila. Na Slovensku sa cudzí ľudia v dopravných prostriedkoch nerozprávajú. Alebo ak už sa rozprávať chcú, tak sú to väčšinou také tie typy, čo vám nedajú pokoj až kým nevystúpite. Toto bol ale prvotriedny anglický zážitok, fakt :D

V Skegness som vystúpila na vlakovej stanici a ešte, keď som bola doma, tak som sa rozhodla, že sa prejdem a do rezortu, kam sa mám dostať pôjdem pešo. Ujo google povedal, že mi to potrvá hodinu, ja, že ok...a tak som sa vybrala. Skegness je také maličké príjemné anglické mesto, okolo pol štvrtej som všade len stretávala deti, ktoré práve šli zo školy a zvedavo si ma obzerali, lebo som ťahala za sebou cestovný kufrík a robila som hluk. Trochu som uja googla tromfla a cestu som dala za 45 minút. Dorazila som na miesto a totálne mi to celé vyrazilo dych.

Spring Harvest sa koná v areáli prímorského rodinného zábavného rezortu, kam vlastne ľudia chodia na dovolenky. Zatiaľ sú tu ešte normálne hostia toho rezortu, tí odchádzajú zajtra a v sobotu prídu hostia na SH. Malo by ich prísť okolo 5000. Ten rezort samotný je neuveriteľne obrovský a je tu všetko od výmyslu sveta – kolotoče, športoviská, aquapark, kiná, reštaurácie a hlavne pláž!!! Na tú sme sa hneď samozrejme aj s mojimi spolubývajúcimi vybrali. Mám šťastie, lebo Rachel, s ktorou mám izbu tu už niekoľkokrát ako steward bola, takže to tu všetko pozná, tak to mne a jej kamarátke Sophie všetko ukazovala.

Jáj, pri mori som bola naposledy pred rokom a pol, keď sme s Luckou boli na výlete v Brightone, ale na takejto skutočnej pieskovej pláži som nebola od šiestich rokov! A v apríli som teda na pláži nebola nikdy v živote. Boli sme tam až podvečer, takže tam nebolo veľa ľudí, široko ďaleko len piesok a na mori kopa veterných elektrární, lebo východné pobrežie Anglicka je výnimočne veterné.

Večer sme mali team meeting pre stewardov, pred ktorým som ešte bola na chvíľu v kaviarni, kde majú wifi, tak som si ešte hovorila, že sem-tam určite zablúdim na net, no po informačnom stretnutí mám taký pocit, že asi nezablúdim, lebo nebudem mať čas. A ak náhodou čas mať budem, tak nebudem mať energiu. Zajtra je ešte taký voľnejší deň, že prvý meeting dňa máme až o 9tej, ale v sobotu to všetko vypukne. Každé ráno o 8mej sa všetci stewardi stretneme, budeme pracovať v tímoch po troch a vždy ráno dostaneme rozpis programu, ktorý má na starosti práve ten náš tím. Vždy sú to ranné, poobedné, večerné a potom ešte nočné akcie. Aby sme sa totálne nezničili, tak dostaneme na výber, či chceme mať možnosť dlhšieho spánku ráno (predpokladám, že sa budeme môcť vrátiť do postele po rannom meetingu :P) alebo skoršej večierky. Ja to vidím skôr na tú prvú možnosť, keďže tie nočné veci sú celkom cool, napríklad koncerty alebo stand-up comedy, tak to zvládnem :D Ale najväčší joke je, že keďže toto nie je veľmi hudobná akcia, majú tu dokopy asi päť kapiel ako hostí a jediných, ktorých poznám sú dweeb :P Akože tak ich koncert pokojne oželiem :D

Takže zajtra postnem tento článok niekedy, keď budem mať čas skočiť na net a potom sa už pravdpodobne nebudem veľmi ozývať. Ale hrozne sa tu na to všetko teším a dúfam, že sa dostanem na nejaké dobré semináre, aj keď som celkom rada, že za mňa bude vyberať niekto iný, lebo keby som si mala vyberať sama, tak fakt neviem, toľko dobrých vecí tu je. Jediné na čo sa fakt chcem dostať sú ranné creative bible reading, na ktorých sa bude rozoberať Malachiáš :)

P.S.: Práve teraz ma nikto nepotrebuje, tak som sa rozhodla postnúť tento blog, ale skutočne to je asi poslednýkrát, čo ma nikto nepotrebuje. Ako som sa dozvedela buď budeme makať, alebo jesť a keď náhodou ani jedno, tak zaspím aj postojačky :P Asi preto nám šéf oznámil, že jedna zo základných zásad, ktorú musíme dodržiavať je mať dostatok kofeínu v krvi :D Aha, a náš šéf sa volá David Cameron, máme ho volať George a je to plnokrvný Škót. Jáááj, toto bude mrte týždeň.

Lea nikdy nemešká

K názvu tohto blogu sa dostanem pravdepodobne až na konci a hoci nie je totálne výstižný k tomu, o čom idem písať, aj tak je to veľmi podstatná informácia :D Už je to skoro týždeň, čo do Londýna prišla moja druhá návšteva a strávila so mnou kvalitný londýnsky víkend. Baby, čo ma prišli pozrieť, ešte nikdy neboli v Londýne, takže sme absolvovali hlavné londýnske must-see miesta. Kto vie, či sa ich niekedy nasýtim... Faktom je, že už som si na ten pohľad tak trochu zvykla a už nemám potrebu fotiť si Tower Bridge z každého uhla. Ale to neznamená, že sa mi nepáči.

Napriek tomu, že program bol nastavený celkom kvalitne, aj tak sme objavili miesta, kde som ešte nikdy nebola. Londýn je totiž nekonečný asi. A ani ľudia, čo tu žijú ho vlastne nikdy nespoznajú úplne dokonale, lebo sa pohybujú po svojich bežných chodníčkoch, z domu do práce, na obed do blízkeho parku, večer do obľúbeného pubu, vlakom domov kdesi do zóny šesť... 

Jedna zo zásadných vecí, na ktoré sme prišli bola, že v Londýne sa DÁ chodiť pešo (a to som tvrdila, že v BA sa to nedá :P), keďže prvé dva dni baby bývali v hosteli pomerne blízko pri Tower Bridge a tak sa rozhodli, že sa nebudú prevážať a že budú proste chodiť. A naozaj sme videli skoro všetko dôležité, len výsledok bol zničujúca únava a fakt, že v Londýne sa síce dá chodiť pešo pri pozeraní pamiatok a všetko je pri sebe relatívne blízko, len to trvá asi tak približne tri dni všetky tie veci prejsť...a nie tri hodiny :D

Okrem tohto zistenia, som bola donútená ísť do Natural History Museum, ktoré nakoniec nebolo vôbec zlé, okrem toho som tam ešte nebola od kedy som tu a to predsa treba. S Luciou, ktorá študuje biológiu to bola celkom sranda, lebo asi by som z tých vypchatých zvieratiek mala menší zážitok bez jej nekonečných poznatkov a latinských názvov :) Zvieratká neboli hlavnou témou len v prírodopisnom múzeu, ale vlastne všade, kde lietali straky a kde sockovské veľkomestské kačky požierali odpad po turistoch. No a najväčší highlight celého Londýna bolo akvárium, v ktorom som ja síce nebola, ale ukľudňujúce účinky, ktoré majú raje na Luciu som vnímala dostatočne :D :D

Vlastne, možno som tam mala ísť a nedeľa by nedopadla tak ako dopadla :) Cez víkend sme sa už vozili aspoň autobusmi, keďže baby sa presťahovali do hostela, ktorý bol od centra trochu vzdialenejší. V nedeľu poobede po tom ako prišli z Portobello Road Market, sme ešte pozerali zopár posledných vecí, ktoré chceli vidieť a potom sme nemohli zabudnúť na nákup suvenírov. Skončili sme na Oxford Street a náš posledný plán bolo ísť do St. Helen´s na service o 6pm. Vypočítané sme to mali tak akurát, autobus prišiel celkom načas a tak to vyzeralo, že to stihneme. Lenže neprešli sme ani 500 metrov poriadne a autobus sa zasekol v zápche. Hovorím si, doprava na Oxford Street, no čo už, tak budeme trochu meškať. Keď sme sa 20 minút nepohli, tak to už som začala mať nervy. Postupne ľuďom v autobuse dochádzala trpezlivosť, tak vystupovali, tak som zavelila, že ideme aj my, lebo toto nemá cenu. Od vodiča sme sa dozvedeli, že niekde horí a požiarnické autá kompletne zablokovali dopravu v tej oblasti, takže on prakticky nemôže nič robiť a ani iné autobusy sa hýbať nebudú. Vykašľala som sa na všetky nespoľahlivé pozemné dopravné prostriedky a rozhodla som sa, že ideme metrom. Bola som teda riadne vytočená, hlavne z toho, že ja predsa nikdy nemeškám! A toto boli síce objektívne okolnosti (ten oheň inak nevyzeral nejaký veľký, išli sme okolo uzatvorenej ulice plnej požiarnických áut, ale žiadny požiar sme nevideli), ale aj tak. Totálne plná adrenalínu som sa hnala k najbližšej stanici metra a zničené baby sa snažili stíhať za mnou, čo sa im veľmi nedarilo. Nakoniec sme meškali polhodinu :P

To, že nezvyknem meškať si moji kamaráti tu už stihli všimnúť a tak sa Becky po service veľmi čudovala, že čo sa stalo. A takisto dnes mi písala smsku, lebo idem na nejakú barbecue party a písala mi adresu a čas, tak napísala, že mám prísť medzi pol siedmou a siedmou, lebo si je vedomá, že keby napísala o pol siedmej, tak ja naozaj prídem o pol siedmej a budem tam prvá ako vždy všade :D Nach, no a čo. Tak nerada meškám :P

Friends III.

Záverečný článok tejto série sa trochu stratil od tých dvoch, ku ktorým patrí a to má dva prozaické dôvody. Jeden z nich bol, že som si chcela spraviť peknú fotku so Zoe, lebo na fb som nenašla žiadnu vhodnú pre potreby tohto článku :) No a okrem toho ako som písala menej, lebo sa toho nejak veľa dialo a jednoducho som nestala. Tak to idem napraviť:

Zoe Leung

Toto dievča mám fakt rada. Zoznámila som sa s ňou svoju druhú nedeľu v St. Helen´s a najsilnejšie na mňa zapôsobilo najmä to, že som fakt netušila, čo hovorí. Na jej angličtinu som si musela nejakú tú chvíľu zvykať a informácie, ktoré mi ušli, kým som sa na ňu len usmievala a prikyvovala som bez toho, aby som tušila, čo vlastne hovorí, som si postupne doplnila :D Takže Zoe je z Hong Kongu a má permanentnú depresiu z toho, že je ďaleko od domu. Odišla totiž v 16tich, bola na IB v Taliansku a potom šla na univerzitu do Londýna. Teraz je na LSE (London School of Economics), ale v jednej vete s touto informáciou zásadne dodá, že ona NEštuduje ekonómiu :D, ale medzinárodné vzťahy :) Zoe je taký adoptovaný kus do našej IGG, lebo ona chodí v stredu na študentské RML (to je to isté, len nie primárne pre medzinárodných ľudí), ale naša skupinka je oveľa lepšia (:P) a vždy, keď máme nejakú akciu, tak je s nami a aj v nedeľu sedáva s nami. Táto fotka, čo som sem dala je z Pancake Night, ktorý sme mali u Zoe doma minulý víkend. To bola super akcia, o ktorej som tiež nezvládla napísať, ale išlo proste o to, že sme boli spolu a večerali sme palacinky, ktoré nám robili dvaja Francúzi (chudáci, trochu zle to zvládajú, že je v našej skupinke veľká prevaha dievčat :D). 

My baby sme len sedeli a jedli, sevis najväčší :) A takto sme si neuveriteľne pochutnávali :) Hrozne sa mi páči táto druhá fotka, neviem presne prečo, ale podľa mňa je úplne zlatá :) Aj keď Zoe by ma asi zbila, lebo ona sa vraj nerada fotí, ale že som to bolo ja, tak bola ochotná sa so mnou odfotiť, zlatá. A minule sa tak zamyslela, že počúvaj, ty si v Londýne len tri mesiace?? To je ako možné, veď ja mám pocit, že ťa poznám už sto rokov... 

Varenie na IGG

S blogovaním je to náročné. Niekedy má človek chuť písať a nie je veľmi o čom, tak potom píše blbosti. Inokedy zase je toho toľko, čo treba zaznamenať a nejak absentuje chuť. Alebo ešte častejšie čas. Čo je celkom logické, lebo keď sa deje veľa vecí naraz, tak je jasné, že toho času je zrazu pomenej. Ako práve teraz. Trochu som z toho zostala šokovaná, keďže mi posledné týždne plynuli v takej príjemnej pohodičke a teraz sa tempo zvýšilo približne trojnásobne a ja neviem poriadne ani kto som :P

Ale stredajší cooking rozhodne treba zaznamenať a tak píšem v túto nezvykle skorú rannú hodinu. Každú stredu chodím na IGG (International Growth Groups). O tom som určite už niekedy dávno písala. Vždy sa stretávame o siedmej a začíname spoločnou večerou. Tú večeru ale musí vždy niekto uvariť. Na každú skupinku príde rad tak dvakrát za semester asi. My sme varili raz, keď som bola doma na začiatku marca, takže vtedy som sa tomu vyhla.

Túto stredu sme varili zase. Celkom som sa tešila. Stretávali sme sa o pol šiestej. Ja som prišla prvá. Ja vždy všade chodím prvá :P Respektíve jediná na čas :D Keďže som prišla prvá, Becky sa rozhodla, že to budem mať celé na starosti. Oj, úplne vidím tie úškrny na tvárach niektorých z vás, keď ste si prečítali poslednú vetu. "Nevie, čo robí dievča, keď spravila takúto chybu." No, tiež som si to hovorila :P

Najlepšie na tom bolo, že Becky mi povedala recept a odkráčala na vedúcovskú bible study. Zlatá. Našťastie medzičasom už dorazili ďalšie tri dievčatá, tak sme sa do toho pustili. Varili sme kura s barbecue omáčkou a dusenou zeleninou. Malo to byť veľmi jednoduché :D

St. Helensácka zborová kuchyňa je brutálne vybavená, len je totálne miniatúrna, čo sa ukázalo ako celkom značný problém, keď v nej bolo naraz 6 ľudí a chcelo čo najefektívnejšie pracovať. Hodili sme do takej megamodernej rúry kuracie prsia a začali sme pripravovať barbecue omáčku. Dievčatá, ktoré krájali cibuľu na kocky asi nevedia, čo sú kocky, takže nakoniec boli v tej omáčke celkom značné cibuľové kusy, ale tak čo už :D Väčší problém bol ale s tým, že ten omáčky akosi nebolo nejako hrozne veľa a pritom sme ju mali použiť na 10 tácok s kuracím mäsom. A hlavne, už sme ju mali dávať na to kura a stále nevrela. No, vtedy začala tak trochu panika...

    

Lucile, hlavná miešačka omáčky

S Pam práve pridávame ingradiencie, ktoré sa na fotku nezmestili

Najzložitejší krok nastal, keď sme postupne museli všetky plechy s kuraťom postupne povyberať, dať na ne omáčku a zase ich vrátiť do rúry. Našťastie medzičasom prišiel Gad, lebo fakt netuším ako by sme samé baby tie plechy vyberali, keďže boli totálne ťažké.

Náš silný muž Gad

Po nanesení barbecue omáčky

Kura sa malo robiť po tom, ako sme ho vrátili do rúry ešte 15 minút, lenže sme mali dobrý 10minútový rozdiel medzi prvým a posledným plechom. Okrem toho už bola asi 18:40 a to bolo treba ešte po vybratí kuraťa, dať do tej rúry zeleninu a sedem minút ju dusiť. Najväčšia panika bola pri vyberaní kuraťa, kedy sme sa už na časový rozdiel vykašľali, lebo sme tam už fakt potrebovali hodiť tú zeleninu. Najhoršie, že tie kusiská cibule v tej omáčke vyzerali totálne pripálené, hlavne na tých prvých plechoch, ktoré tam boli asi dlhšie ako mali byť. No proste, zase som si hovorila, že Lea to vyhrala s tým svojim kuchárskym umením. Zeleninu sme hodili do rúry asi tak o tri minúty sedem a celý čas sme hypnotizovali sedem minútovú časomieru, aby ubehla rýchlejšie :D To už sme boli s Lucile fakt v strese :D Lebo ešte aj baby, čo robili ryžu nám prišli povedať, že im nejako nevyšla a že je strašne suchá, no proste sme si hovorili, že tak toto je hanba, nesmieme sa priznávať k tomu, že sme to varili my :D

Nakoniec sme to takmer stihli, 19:05 boli tácky so všetkým pekne v jedálni a naši drahí vedúci sa našťastie podujali servírovať naše výtvory, keď už sa na nás vybodli počas prípravy.

Becky, Maxime a Olivia --------->

Nakoniec to ale bolo celkom jedlé a nebolo to vôbec pripálené. A suchú ryžu sme zachránili omáčkou z mäsa. Koniec koncov to bolo celkom úspešné a tak sme sa s Lucile, s ktorou sme na tom najviac makali museli víťazoslávne odfotiť s naším kuchárskym výtvorom :D