Orientation

Od dnes som už totálne oficiálna študentka UCL, už mám aj ID card s mojou fotkou a všetko. No ale bolo to celkom vzrúšo, tieto posledné dva dni. Vo štvrtok na obed bol začiatok oficiálneho programu. Síce som sa bála, či to nájdem, ale analogické správanie fungovalo úplne dokonale. Jednoducho od začiatku som len šla za inými ľuďmi od zastávky, na ktorej som vystúpila a vždy som sa dostala tam, kde som mala byť. Prednášková sála chemikov, kde začínal oficiálny program sa asi za 20 minút úplne naplnila, takže tam bolo asi 600 zahraničných študentov, z toho 95% Američanov. Akože hrôza. Všade, všade okolo mňa boli len Američania. Ale tak s nimi sa veľmi stretávať nebudem, lebo na mojom departmente asi nie sú žiadni. 

Úvodné trojhodinové kecy boli v pohode a najväčšia sranda začala až, keď sme šli do svojho departmentu, v mojom prípade School of Slavonic and East European Studies, tam nás už bolo len 10 asi. Tam nám dali papier, na ktorý si musíme zapísať všetky predmety, na ktoré budeme chodiť a odovzdať ho do budúcej stredy. My sme už posielali výber predmetov, ja som z nich mala na tom papieri 1, ktorý som mala akože už zapísaný a to som bola na tom ešte dobre. Niektorí nemali nič. Dostali sme zoznam, z ktorého sme si mohli vybrať a neboli tam veľmi zaujímavé predmety teda. Asi 15 po začiatku meetingu prišli štyria ľudia, ktorí sa len predstavili a hneď mi bolo jasné, že sú to Česi. Tak som sa potešila, že konečne niekto aspoň z Európy a hovoriaci mojou rečou. Nie žeby som sa chystala rozprávať tu po slovensky, ale po tom šoku z toľkých Američanov som bola dosť rada. Tak som sa s nimi po meetingu zoznámila a ešte aj s jednou holkou z Poľska. Všetci boli trochu vydesení z toho stavu predmetov. Nakoniec sme pochopili, že toho veľa nevyriešime, tak sme sa dohodli, že sa stretneme na druhý deň ráno.

Dnes začala tá drsnejšia časť, keď sme si museli zohnať na ten náš papier predmety. To znamenalo ísť do každého departmentu, tam zohnať niekoho zodpovedného, dostať od neho podpis, ktorý by mal zaručovať, že na ten konkrétny predmet budeme môcť chodiť a že tam bude pre nás miesto. Musela som vstávať, lebo som musela ísť do školy už ráno, no a bolo som samozrejme v strese, že ako to dopadne. Stretla som sa s Čechmi a zoznámila sa s ďalším Poliakom, chvíľu sme riešili na našom departmente, kde máme strašne zlatú administrátorku, ktorá ale od pondelka odchádza, totál škoda. Potom sme sa ale rozišli a každý sme šli svojou cestou, lebo sme museli obehať departmenty, kde sme chceli mať predmety. Bolo to až komické, lebo brutálne pršalo a zahraničných študentov sa dalo veľmi ľahko spoznať, lebo mali v ruke obrovské zoznamy predmetov a hlavne...mapy. Áno, na našej škole by sa nikto bez mapy nevyznal, lebo je veľká asi ako Staré mesto :P Najlepšie bolo, keď som prišla tam, kam som podľa mapy mala a tam mi povedal, že ten department sa presťahoval. Milá sekretárka mi povedala, kam mám ísť, tak som šla. Asi o 8 ulíc ďalej to bolo, podľa google maps pol míle. Ale nakoniec som to našla. A inak všetci boli hrozne milí a podarilo sa mi vybaviť všetko, čo som chcela a mala, v pondelok sa v papierovačkách a iných formalitkách pokračuje.

Ešte stále nemám ubytko, z toho mám dosť stres, ale inak to zatiaľ je celkom v pohode, aj keď som hrozne unavená z toho, že musím stále byť v strehu. Aby som sa nestratila, aby som vystúpila na správnej zastávke, aby ma nezrazil autobus, aby som šla na správnu zastávku, jednoducho nevypínam mozog ani na sekundu a to je únavné. Najväčší problém mám s tým, že fakt netuším ktorým smerom chodia busy. Som z tej opačnej stany totál zmätená a zväčša musím hrozne rozmýšľať, z ktorej strany som vlastne prišla, ktorým smerom chcem ísť a na ktorú stranu teda musím ísť, aby mi prišiel bus tým smerom, ktorým chcem ísť. A už som sa teda párkrát pomýlila. No jednoducho je tu sranda :P