Lein Svet: Kew Gardens

Aby som sa tomu smútku opísanému v predchádzajúcom blogu príliš nepoddávala, vymyslela som si na piatkové poobedie zaujímavý program. Ono to vlastne nebolo veľmi v pláne, ale minulú nedeľu som sa dozvedela, že nejaká žena z kostola v Kew Gardens robí a má vstupenku zadarmo. Tak to som hneď zbystrila pozornosť, lebo vstupné tam je 12 libier, čo znamená, že by som tam asi bez tej vstupenky nešla. No chcela som len zistiť, že čo a ako, ale v stredu na skupinkách ma s ňou jedna kamarátka zoznámila a ona mi tú vstupenku rovno dala, s tým, že či budem mať čas ísť tam tento týždeň. A ja, že aha, tak ja si čas urobím :) Najmä preto, že tento týždeň bolo vonku fakt pekne, tak som to chcela využiť.

Tá vstupenka je zadarmo pre dvoch ľudí, tak som zháňala niekoho, či nepôjde so mnou, ale tak narýchlo nikto už nemal čas a jedna holka, že "veď to sú len obyčajné záhrady". Jáj, prišla o veľa!! :D Tak som šla sama a vlastne som aj celkom rada, že to tak bolo, lebo som si mohla ísť kam som chcela, svojim vlastným tempom a fakt to nemalo chybu.

Šla som tam po poslednej prednáške v piatok, ktorá skončila o 11tej. Kew Gardens sú v štvrtej zóne a úplne na druhej strane Londýna, tak som tam cestovala trochu zložito, lebo som nechcela platiť za cestovné navyše, tak som šla metrom na koniec 2ky a potom ešte dvoma autobusmi. Cesta mi trvala okolo hodiny a vystúpila som úplne v neznámej časti Londýna, normálne som mala pocit, akoby som odišla úplne do iného mesta alebo čo. A to bola stále len štvrtá zóna.

Do Kew Gardens som vošla okolo štvrť na jednu poobede. Asi by bolo potrebné vysvetliť, že to naozaj nie sú len také obyčajné záhrady, ale kráľovské botanické záhrady. Neviem, či som ja niekedy v nejakej botanickej bola, marí sa mi, že keď som bola malá, tak som bola v tej bratislavskej, ale nie som si istá a určite som tam nebola vo veku, kedy by som si to už aj reálne pamätala. Tak som bola vlastne zvedavá, či ma to vôbec zaujme, či tam bude niečo špeciálne, ale tak som si hovorila, že keďže je ten vstup zadarmo, tak to aspoň vyskúšam.

Nakoniec som tam bola päť hodín a väčšinu času som chodila. Sedela som fakt asi len 20 minút, zvyšok času som len kráčala, kráčala a kráčala. Chcela som si to potom doma cez google maps zmerať, že koľko som vlastne prešla, ale neviem celkom ako sa to robí, ale odhadujem to tak okolo 10 km podľa informácií ku ktorým som sa dostala. Hudbu som zase vypla hneď na začiatku, lebo som si totálne užívala to ticho a pokoj, ktorý tam vládol. A tu bolo fakt že ticho. Teda, skôr bolo nonstop počuť vtáčikov štebotajúcich, takže úplné ticho zase nie, ale viete o čom hovorím, žiadne autá, nič. Ešte aj tie ich záhradné autíčka čo tam používajú sú dokonale nehlučné.

Celý čas som sa zabávala tým, že som si na mape, ktorú som dostala presne značila kade kráčam. Trénovala som si svoje orientačné schopnosti, lebo tam sa teda rozhodne nechodilo len po chodníkoch a okrem toho to bolo strašne užitočné, lebo na konci som vedela kade mám ísť, aby som šla niekde, kde som ešte nebola. No, k tým chodníkom... Ono po celých záhradách boli samozrejme asfaltové chodníčky, ale väčšinou sa dalo všade chodiť mimo nich, boli tam normálne také trávové chodníčky a potom aj také časti, kde si človek chodil úplne ako chcel. Jasné, boli tam aj časti, ktoré boli ohradené, lebo tam napríklad bolo práve niečo nasadené alebo tak, ale angličania proste radi chodia po tráve a vôbec im to nepríde čudné, ak pochodíš celý park krížom-krážom totálne mimo asfaltových chodníkov. A tak som to aj využívala, lebo samozrejme chodiť po mäkkej tráve je úžasný pocit.

Čo sa týka mojich botanických radostí, tak úplne som sa tomu neoddala, lebo som si fakt odmietala čítať tie vysačky, ktoré vyseli asi na každom strome a rastline, okolo ktorej som šla, aj tak by mi to väčšinou nič nepovedalo. Akože prešla som sa aj v skleníkoch, ale viac ako tvary rastlín, milujem farby, na to som prišla. A potom kvety, samozrejme. A čo sa kvetov týka, treba povedať, že som sa tam bola pozrieť asi v tom najideálnejšom čase. Akože také tie upravené dokonalé farebné záhradky ešte rozkvitnuté neboli a určite sú nádherné, ale tak také som už videla veľakrát. Ale toľko rozkvitnutých stromov na jednom mieste, to som teda ešte nevidela. Tie zase už v lete nekvitnú a sú to proste obyčajné...stromy.

Ale. Stromy. Dobre. Japonské čerešne. A rododendrony. A neviem čo. Fajn. Lenže potom som prišla na miesto, ktoré mi totálne vyrazilo dych a zaradila som ho medzi najkrajšie miesta a veci, ktoré som kedy v živote videla. Údolie rozkvitnutých magnólií.

Totiž. My s maminou máme hrozne radi magnólie. Vždy sa tešíme, keď také dve, čo sú pri hlavnej ulici okolo ktorej každý deň chodíme, rozkvitnú. A vytešujeme sa z nich ten týždeň, čo kvitnú. Mamina mi vždy hovorila, že tieto dve, ktoré každý rok obdivujem, sú vlastne úplne malé stromčeky a že keby som tam videla takú obrovskú magnóliu. Tak ja som si vždy hovorila, že uhm, jasné. Lebo som vždy magnóliu považovala vždy skôr za krík ako za strom. Toľko moja nevedomosť. A teraz som zrazu prišla na lúku, kde bolo aspoň desať alebo pätnásť obrovských stromov!!, ktoré všetky naraz kvitli neskutočne obrovitánskymi kvetmi bielej a ružovej farby rôznych odtieňov. Neverila som svojim vlastným očiam naozaj. Zvyknutá na miniatúrne kvetinky akými bežne kvitnú čerešne, marhule či jablone, som naozaj nechápala ako môžu na vysokánskych stromiskách kvitnúť kvety veľké ako moje dve dlane dokopy. A tá vôňa. Akože fakt som bola totálne mimo z toho celého zážitku. A fotila som ako divá. Ľudia sa na mne celkom bavili, keď som si nastavovala samospúšť a potom som šprintovala pod strom, s ktorým som sa chcela odfotiť. Najmä ak som to skúšala na viackrát :) Ale ja mám hrozne rada samospúšte, tak som sa stále hrala, nastavovala, bežala a tešila sa, že mám krásnu fotku s krásnym stromom.