Parliament Hill

Dnes ráno sa pri mojej fotke s výhľadom z Greenwichu objavil koment s otázkou, či je to fotené z Parliament Hillu. Aby som náhodou nepovedala blbosť, radšej som si vygooglila, čo to ten Parliament Hill je. Och, toľká nevedomosť, odpustite! S úžasom som zistila, že je to megapark v severnom Londýne, odkiaľ je údajne úžasný výhľad na Londýn. Vzhľadom na slnečné počasie vonku, rozhodnutie ísť sa tam dnes poobede pozrieť nebolo treba dlho zvažovať. Mimochodom, som si istá, že toto je asi najslnečnejšia jar v histórii Londýna (iba žeby nie). Za celý marec pršalo len raz, chápete to? To je určite preto, že som tu ja :)

Posledné dni bolo tak teplo, že som prestala nosiť bundu a začala som nosiť už len tenkú mikinu a riflové sako. Dnes som si obliekla svoju obľúbenú sukňu, tak som mala totálne letný pocit a keď som vyšla z domu a zistila som, že je tak teplo, že by som to normálne zvládla aj bez pančúch, tak som bola mrte šťastná. Aké blbosti ma potešía, čo? :)

Na jedenástu som šla do školy na jednu z posledných prednášok, odsedela som si ju v škole do dvanástej a potom som sa vydala objavovať Londýn. Odviezla som sa overgroundom na stanicu Hampstead Heat, z ktorej som podľa mapy nemohla park, do ktorého som mierila minúť. A fakt sa to nedalo, lebo vstup do neho bol prakticky pri východe z metra. Nebola som si celkom istá, kam mám ísť, aby som našla Parliament Hill, ale tak spoliehala som sa na to, že určite bude cestou kopu máp a proste som sa vybrala do kopca.

Buď bol problém s mapami alebo som sa stratila hneď na začiatku, ale vzhľadom na moje doterajšie skúsenosti by som asi tipovala tú druhú možnosť. Nejako veľmi mi ale nevadilo, že netuším kam idem. Išla som stále do kopca, o malú chvíľu som z asfaltovej cestičky prešla na takú iba prašnú a vošla som do listnatého lesa. Najviac ma prekvapilo, ako tam bolo málo ľudí, tesne pri vchode do parku bolo pár skupiniek sediacich na zemi, ale ako som šla do kopca, tak som len sem-tam stretla nejakého týpka so psom alebo mamičku s kočíkom. Inak nikde nikto. Hudbu som vypla asi po pätnástich minútach, lebo som prišla na to, že je okolo mňa totálne ticho, iba vtáčiky spievajú, tak som si to ticho užívala. Dosť mi to prostredie pripomínalo Železnú, až na to, že na Železnej sú večne davy ľudí a nikdy som tam nebola sama.

Môj pôvodný plán bol nájsť ten výhľad, vycapiť sa niekam na slnko a celé poobedie si čítať Murakamiho. (V pondelok ho musím vrátiť do knižnice, má to skoro 400 strán :)) Lenže problém bol v tom, že výhľad som nenašla, ale za to som objavovala stále nové a nové zákutia a úplne krásne miesta. To je môj večný problém, že si poviem, že pôjdem pracovať niekam do parku alebo tak a potom len kráčam a kráčam, lebo všetko je krásne a mne sa nechce zastaviť a neviem sa rozhodnúť, kde by som sa mala zložiť a tak idem stále ďalej a k tej práci sa nakoniec nikdy nedostanem.

Tak to bolo aj tentokrát, prechádzala som sa asi dve hodiny, nekonečnou spleťou chodníčkov, po prázdnych zatrávnených priestranstvách aj pomedzi stromy a neskutočne som si užívala ten pokoj naokolo. Aha a skoro by som zabudla, prechádzala som sa len v tričku s krátkym rukávom!! Lebo dnes bolo fakt teplo, takže sa to úplne dalo.

Objavila som nejaký zámoček so záhradami, úplne v útrobách toho parku, tam bolo ľudí celkom dosť, väčšina z nich tam sedela na kávičke a koláčiku. A tie narcisové záhony! Akože mohla by som spraviť samostatný album len s fotkami narcisov, čo som tu pofotila. Neviem si pomôcť, úplne mi to vyráža dych, koľko ich tu je! Dnes som si jeden odtrhla a dala do vlasov, veď to nemôže byť zakázané ich trhať, keď sú ich tu také kvantá :D

Kúsok od toho zámočku som objavila jednu lúku, kde bol celkom kvalitný výhľad na Londýn, tak som bola spokojná, že som aspoň niečo našla a už som bola pripravená niekde sa usadiť a čítať si. Našla som takú úžasnú zastrčenú lavičku pri múre úplne pokrytom brečtanom, tak tam som si sadla, vytiahla som knihu a krabičku jahôd, ktoré som si kúpila a mala som totálne luxusnú pohodu. Tie jahody boli mrte dobré a tá kniha tiež :) Slniečko na mňa svietilo, takže som tam asi hodinu a pol sedela, až kým tá lavička nebola v tieni. Pohla som sa odtiaľ niekedy okolo štvrť na štyri. Medzičasom som už stretla zopár máp, tak som šla tým smerom, ktorým mal byť Parliament Hill a prišla som k takým rybníčkom či jazierkam, pri ktorých už bolo tak celkom dosť ľudí. Tam slniečko ešte svietilo, tak som sa tam vyvalila na trávu a prečítala som si ďalšiu kapitolu.

Okolo štvrtej som sa odtiaľ pohla, lebo už začal aj vietor pofukovať, tak už nebolo tak úplne megateplo. Poslednýkrát som sa rozhodla ísť ešte chodníkom do kopca, či nenarazím na lepší výhľad ako ten čo som videla úplne zhora. A konečne som ho našla! Totálne mi vyrazil dych. Tak tu teraz sedím na lavičke, podo mnou sa rozprestiera nekonečný Londýn, v diaľke priamo predo mnou je St. Paul´s Cathedral a ja sa už asi sedemdesiatykrát za toto poobedie pýtam samej seba ako je možné, že som tu ešte nikdy nebola?! Fakt nechápem. Je o desať minút päť, už mi je celkom zima na prsty ako tu sedím a toto píšem. Tak si asi hodím na seba ešte jednu mikinu, čo mám v taške a pomaly pôjdem. Ešte jeden pohľad na tú nádheru predo mnou, uložiť tento text vo worde a ide sa :)

P.S.: Link na fejsbukový album: http://www.facebook.com/album.php?aid=332708&id=597938125&l=7de9b151a4