
Keď som sa začiatkom
júla na Pohode musela rozhodovať medzi koncertami FM Belfast a
Beirut, ktoré sa nešťastne ocitli v tom istom časovom slote, ako
jediná z našej partie som sa bez väčšieho váhania rozhodla pre
Beirut, keďže islandskú kapelu FM Belfast som radšej pred Pohodou
ani počúvať nezačala, aby sa mi náhodou nezapáčili a nemala
som priveľkú dilemu. Toto svoje rozhodnutie som ale horko
oľutovala, po tom, ako som počúvala chválospevy na ich dokonalý
koncert na Pohode a potom, ako som ich pár týždňov po Pohode
začala počúvať ich hudbu. Povedala som si, že si to budem musieť
vynahradiť a že ich proste na koncerte zažiť musím. To som ale
ešte netušila, že to bude tak rýchlo.
Totiž, mňa asi raz za
rok prepadne šialená cestovateľská idea, zväčša spojená s
cestovaním na nejaký dobrý koncert. Hrozne rada cestujem niekam do
paže kvôli dobrému koncertu. A tak, keď som zistila, že FM
Belfast budú koncertovať v Košiciach, hneď som
vedela, že tam musím ísť. Na takéto moje šialené tripy
sa zvyčajne ani nesnažím nahovárať svojich kamarátov, lebo
viem, že by som takmer určite neuspela. Ale na čo máme
súrodencov, však? A keďže mám s mojim bratom celkom podobný
hudobný vkus, je jednoznačne ideálnym fellow-šialencom.
A tak sme v sobotu o
12tej sedeli v rýchliku, vyzbrojení nabitým notebookom, usbčkom
plným filmov, mp3kami a knihami, pripravení na 6-hodinovú cestu do
Košíc. Celkom ubehla a o 6tej sme dorazili do Košíc. Ešte stále
som tomu vlastne neverila, že sme sa odtrepali na druhý koniec
Slovenska, len kvôli nejakému koncertu. Malá dilema bola, kedy sa
vlastne dostaviť na miesto činu, keďže na facebook evente bol čas
začiatku 22:00, na webe Tabačky, kde sa to konalo 21:00 a na
lístkoch sme mali napísané, že to začína o 20:00. Keďže sme
nechceli nič zmeškať, rozhodli sme sa tam ísť na 8mu. Dorazili
sme asi 5 minút pred ôsmou a okrem jednej dvojice sme tam boli
úplne prví. Inak celkom nás zaujímalo, že koľko tam vôbec bude
ľudí, predsa len to nie je najznámejšia kapela a sme na východe
Slovenska (no offence :P).

Hneď ako sme vošli do
sály, strašne sa mi to tam zapáčilo. Bolo to tam ideálne na
koncert FM Belfast. Miestnosť veľká asi ako sála v KC Dunaji,
maličké pódium, totálne klubová atmosféra a hneď som si
povedala, že to ani nebude až tak vadiť, ak tam nebude veľa ľudí.
O ôsmej mala začať hrať predkapela – Pjoni a Ink Midjet,
nakoniec začali až niekedy okolo pol a počas toho, čo hrali sa do
sály postupne nazbieralo asi 50 ľudí.
Keď skončili, zrazu sa
všetci ľudia začali posúvať čo najbližšie k pódiu a
samozrejme my s Kubom sme si tiež nedali veľmi načas a tak som
stála úplne pred pódiom, ktoré bolo asi polmetra vysoké, nikde
žiadne zábrany a Kubo stál tesne za mnou. Sen. Ešte keď sme
prišli, Kubo poznamenal, že tie repráky, čo tam majú musia byť
dosť výkonné, ak sa tam robievajú takéto elektronické koncerty
– samé výšky a basy. Otázka kvality reprákov sa pre koncert
ukázala ako kľúčová, škoda, že ju organizátori nezvážili
pred tým, než tam zorganizovali taký koncert.
 |
Vidíte Kuba? :) |
FM Belfast to odpálili
hneď od začiatku, roztancovali nás za prvých 10 sekúnd
prvej pesničky a keďže celý čas tancovali aj oni, bolo takmer
nemožné ich odfotiť. Každá fotka, ktorú mám je buď osvetlená
nejakým reflektorom, ktorý práve zasvietil, alebo rozmazaná, lebo
sa môj objekt práve pohol. Alebo oboje. Nevadí, zážitok bol už
len to, že stáli asi tak 30 centimetrov odo mňa, keby som natiahla
ruku, mohla som im povypínať vypínače na svetielkach, ktoré mali
pripnuté k mikrofónom. Asi pri tretej pesničke začal vypadávať
zvuk z reprákov. Ale že úplne. Nám v prvých radoch
to ani nedošlo zo začiatku, lebo sme mali celkom kvalitný zvuk z
odposluchov. Lenže keď sa ukázalo, že problémy s reprákmi nie
sú jednorázové, ale že z nich viac nepočuť ako počuť, po
štvrtej pesničke museli koncert kvôli
technickým problémom prerušiť.
Čakali sme asi 20 minút,
ale nálada bola dobrá, lebo už za tak krátku dobu to kapela
dokázala totálne vypeckovať a sľúbila, že po prestávke nám
technické problémy (ktoré neboli ich chybou) vynahradia. Vrátili
sa naspäť a začali s I don't want to go to
sleep either a ja som sa úplne vytešovala.
Repráky hrali. Koncom druhej pesničky na chvíľu vypadli, tretiu
už zase viac nehrali ako hrali. Opäť pripomínam, že my s Kubom
sme si z toho nič nerobili, lebo sme videli aj počuli dobre, okrem
toho sme kompletne poznali všetky pesničky aj so slovami, takže
sme sa totálne jašili od radosti. Trochu som ale zosmutnela, keď
oznámili, že už zahrajú len jednu pesničku, lebo takto sa to
fakt nedá. Publikum hlasovalo samozrejme za to, aby zahrali
Underwear, keď sa opýtali, čo nám majú zahrať ako poslednú
pesničku. Zahrali, poklonili sa a odišli.
No ľudia sa
s tým nevedeli zmieriť, aj keď nám oznámili, že kvôli
technickým problémom musí byť koncert predčasne ukončený. Päť
minút sme tvrdohlavo skandovali: „We want more.“ až kým sa
kapela nevrátila, že teda dobre, tak ešte jednu. Repráky zázračne
hrali a tak keď sa na konci pesničky opýtali, či počujeme, celá
sála kričala Yeaaah a tak hrali ďalej. Zahrali ešte nejaké
dve-tri pesničky a myslím, že už všetkým bolo jedno, či tie
repráky hrajú alebo nie. Teda, ja už som to fakt neregistrovala,
že či vypadávajú. Tancovali a skákali sme, čo nám sily
stačili, spievali sme, stavali sa tak, aby nás zachytil objektív
foťáku, ktorým si nás z pódia fotili, dávali sme si high-five s
každým členom kapely, ktorý sa priblížil na dosah ruky a
nehorázne sme sa tešili z hudby a všetkého okolo.

Po koncerte
sme to s Kubom zhodnotili tak, že sme sa ešte v živote na žiadnom
koncerte tak nespotili ako na tomto, že nepočujeme na pravé ucho,
do ktorého nám priamo hral obrovský reprák, keď práve hral
(stáli sme úplne, úplne pred ním) a že to totálne stálo za to.
Dobre, Košice a ich techika to dosť nezvládli (ako odškodné,
všetci dostali 50% zľavu na koncert v Tabačke podľa vlastného
výberu, very useful pre Bratislavčanov), ale FM Belfast to aj tak
rozbalili, videli a počuli sme ich naživo a úplne zblízka,
atmosféra bola úžasná, klubová, presne taká, akú si vždy
predstavujem, že je v malých koncertných kluboch na Islande. Ľudí
nakoniec bolo dosť, sála bola úplne plná. Ďalší z našich šialených koncertových tripov považujem napriek všetkému za vydarený!